Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Napomínanie

Nepríjemnosť, alebo pomoc?

logos-05-06-depositphotos-12056292.jpgMedzi ľuďmi sa viac-menej zaužívala predstava, že napomíname vtedy, 

keď chceme dať niekomu na vedomie, že niečo zlé urobil, že nebol v nejakom výkone dostatočný.

Napríklad v škole sa napomenutím upozorní žiak na zlé študijné výsledky, na nevhodné správanie, na nejaký mravne nevhodný skutok. Súčasťou napomínania by však malo byť, že človek dostane šancu negatívne veci napraviť. Počas nápravy sa mu dostáva dostatok povzbudenia a uznania za každé zlepšenie. Aj v prípade, že dotyčný jednotlivec o žiadne zlepšenie nestojí a o probléme sa nechce ani rozprávať, nemali by sme ho do ničoho nútiť ani presviedčať o našej pravde.

Náprava človeka však neprebieha len v škole, ale trvá počas celého nášho života. No po školských a študentských rokoch sa zmenia faktory vplyvu na naše vylepšovanie. A ako dospelí už nemusíme nikoho nedobrovoľne rešpektovať. Sami sa rozhodujeme, čo si do života pustíme. Je potom len na nás, či budú pre nás naši napomínatelia prínosom, alebo len nepríjemnou nutnosťou. „Železo sa brúsi železom a jeden človek brúsi iného.“ (Pr 27,17) Tento verš chce zrejme vyjadriť, že vplyv človeka na iného človeka je žiadúci a potrebný pre jeho pozitívne zmeny. Železo treba brúsiť iným, už spracovaným a upraveným železom, ktoré musí byť odolnejšie voči používaniu ako to brúsené. Podobne je to aj s ľuďmi. Tí múdrejší, skúsenejší a zocelenejší životom by v nás mali obrusovať rôzne nedostatky s cieľom pomôcť nám zmeniť sa k lepšiemu, použiteľnejšiemu obrazu človeka. Mali by sme im byť za to vďační. Žiaľ, často prijímame toto obrusovanie s nevôľou, je nám nepríjemné, uráža nás. Je teda napomínanie potrebné? Odpoveď nájdeme v Božom slove. Dá nám vždy pravdivú odpoveď.

Je potrebné napomínať?
Čo hovorí o tom Božie slovo?

V podobnom význame ako napomínanie sa používa aj slovo karhanie. Tak ako napomínanie, aj karhanie má za cieľ varovať človeka pred chybami, ktoré robí. Hovoria o tom aj tieto myšlienky: „Prísna kázeň patrí tomu, kto opúšťa chodník a ten, čo nenávidí karhanie, zomrie“ (Pr 15,10) alebo „Poslúchaj radu a prijmi napomenutie, aby si napokon bol múdry.“ (Pr 19,20)

Múdrosť je veľmi potrebná pre každého jednotlivca a môže ju prijať aj cez napomínanie od iného človeka. Čo sa týka poznania, aj nasledujúci verš hovorí o dôsledkoch jeho nedostatku. „Môj národ zhynie pre nevedomosť; keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba ako svojho kňaza.“ (Oz 4,6) Ak niekto hynie, znamená to, že mu chýba niečo, čo je potrebné pre zachovanie si zdravej existencie a tento stav môže viesť prípadne aj k zániku. Môže sa to stať len kvôli nedostatku poznania?

Napomínanie a karhanie je v Božom slove uvádzané hlavne vo vzťahu k jednotlivcom. No každý národ pozostáva z jednotlivcov. V súčasnosti môžeme pozorovať, že množstvo ľudí nestojí o poznanie, voči napomínaniu majú negatívny postoj a nechcú sa odvrátiť od cesty, ktorá vedie do záhuby. Napomínanie samo osebe však nikoho nezachráni. Je k tomu ešte potrebné, aby napomínaný bol schopný vidieť zlo vo svojom živote a aby mal snahu ho odstrániť. V takom prípade bude pre človeka počuté slovo užitočné. Tešme sa z toho, ak je niekto ochotný nastaviť zrkadlo na náš problém. Čo nevidíme my, môže vidieť náš známy, priateľ, príbuzný.

Napriek akýmkoľvek nevhodným a nepríjemným reakciám voči napomínaniu nemali by sme sa nechať odradiť od toho, aby sme sa vyjadrovali k negatívnym veciam v živote iných ľudí. Biblia má k tejto téme jednoznačné stanovisko. Hovorí o tom, aké je napomínanie dôležité a povzbudzuje nás k tejto činnosti. Varuje tých, čo nechcú prijať karhanie a napomínanie a tiež uvádza, čomu všetkému potom musia čeliť. Na niektorých miestach ich nazýva aj bláznami. „Bláznovi sa vidí jeho cesta správnou, múdry však poslúcha radu.“ (Pr 12,15)

Množstvo ľudí nestojí o poznanie, voči napomínaniu majú negatívny postoj a nechcú sa odvrátiť od cesty, ktorá vedie do záhuby.

Božie slovo nabáda k napomínaniu aj kvôli tomu, aby sme sa nenechali zlákať k nejakým hriechom, aby sme sa kvôli nim nestali duchovne slepými. Mohlo by to mať za následok aj odpadnutie od Boha. „Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! Ale napomínajte sa navzájom deň čo deň, dokiaľ sa hovorí: dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Žid 3,12-13) Riskujme radšej odmietnutie, ale nepozerajme sa nečinne na to, ako brat alebo sestra žije v hriechu, a môže prísť o spasenie. Aj tí kresťania, ktorí už dali svoj život Bohu a rozhodli sa žiť s ním každý deň, si musia neustále dávať pozor na to, aby neuverili nejakým diablovým klamstvám. On na nás stále striehne a snaží sa nás svojimi klamstvami odlákať od Božej pravdy. „Vy ste z otca diabla a žiadosti svojho otca chcete činiť. On bol vrahom ľudí od počiatku a nestál v pravde, lebo nieto v ňom pravdy. Keď hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného, pretože je luhár a otec lži.“ (Jn 8,44) V uvedených slovách môžeme okrem iného jasne vidieť protiklad medzi diablom a naším Bohom. Diabol je tvorcom klamstva a zabíjania, ale Ježiš je prezentovaný v Božom slove ako zástupca pravdy a života. Všetko už bolo vykonané preto, aby sme diabla nemuseli v ničom akceptovať, ale dokonalí stále nie sme a ani nebudeme. A diabol je veľmi rafinovaný a inteligentný klamár. Oklamal aj Evu v rajskej záhrade a ľudstvo si doteraz nesie za to dôsledky. Klame nás aj vtedy, keď nás niekto s cieľom pomôcť nám napomína a chce nám povedať pravdu o našom probléme. Hovorí nám napríklad: „Nepočúvaj ho, ty to vieš lepšie.“ „Nenechaj si takéto ponižovanie, iba sa naparuje.“ „Vždy ti niečo závidel, chce sa ti pomstiť.“ „Iba mudruje, aby bol dôležitý.“ „Nebav sa s ním, nemá sa ti čo starať do života.“

Takéto a iné podobné myšlienky sa nám snaží podsúvať o našich známych a tiež o bratoch a sestrách z cirkvi a robí všetko preto, aby sme mu uverili. A stáva sa, že mu aj uveríme. Potom pre nás ale môže prestať platiť, že milujeme svojich blížnych, lebo súčasťou lásky k nim je aj to, že máme o nich dobre zmýšľať. (Píše sa o tom v 1. liste Korinťanom 13,5.) Ale prečo by sme mali veriť viac diablovi, o ktorom vieme, že je klamár, ako ľuďom, ktorých poznáme osobne? Myslím si, že len vo výnimočných prípadoch nás chcú ľudia uraziť, ponížiť, zosmiešniť, zdiskreditovať. Stáva sa to naozaj veľmi zriedkavo. Mali by sme si dobre zvážiť, či to tak je, a nie hneď uveriť tomu klamárovi, ktorému určite nejde o naše dobro. Neurobme mu radosť a nedajme sa oklamať.

Niekedy nás ľudia nahnevajú niečím, o čom ani nevedia, že nás to nahnevalo. Sme kvôli tomu mrzutí a zahorknutí a cítime sa potom v ich spoločnosti zvláštne, neprirodzene. Pre obnovenie dobrej atmosféry s tým treba niečo urobiť. V takomto prípade ani nejde priamo o napomenutie, ale o vyjadrenie postoja k danej veci, odpustenie a uzmierenie. Nenechajme si vziať dobré dni pre nejaké nedorozumenia, zle premyslené slová alebo pre rozdielny pohľad na vec.

Prečo je napomínanie a karhanie nepríjemné

Napomínať a karhať predpokladá hovoriť o niečom, o čom si myslíme, že by mohlo pomôcť zmeniť život iného človeka k lepšiemu. Ten, kto napomína, verí tomu, že je v pravde. Aj keby tomu celkom tak nebolo a karhajúci by sa možno v niečom mýlil, dajme tomu šancu. Pravda je často nepríjemná, ale vyslobodzuje. „A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8,32) Bez vážneho dôvodu nás nikto nebude napomínať, hľadajme v tom aspoň kúsok pravdy. Pretože: „Kto zavrhuje napomenutia, pohŕda vlastným životom, kto si všíma karhanie, zmúdrie.“ (Pr 15,32) A tiež platí, že: „Ucho, ktoré počúva životodarné karhanie, pobudne medzi múdrymi.“ (Pr 15,31) V tomto verši je dokonca karhanie označené za životodarné, čo v každom prípade stojí za zamyslenie. Bez skutočnej pravdy niet skutočného života. Napriek tomu sa často s nevôľou otvárame pravde. Čo nám v tom bráni?

Napomínanie vyvoláva v ľuďoch v prvom momente snahu obraňovať sa a popierať pravdu o sebe aj napriek tomu, že vnímame, že na tej pravde niečo môže byť. Táto podvedomá obrana môže byť spôsobená aj pocitom našej vlastnej nedostatočnosti a obavami, že nás zjavená pravda poníži alebo ukáže v nedobrom svetle. Ale toto je zasa diablova taktika. Stále nás chce klamať, že nie sme dosť dobrí, že zlyhávame, že nás ľudia nemajú radi atď. Dal by sa napísať obrovský zoznam toho, čo všetko nám chce diabol naklamať. A tento zoznam by zrejme nikdy neskončil. Pravda je však taká, že pre Boha sme vzácni a miluje nás takých, akí sme. A to je oveľa dôležitejšie ako diablove klamstvá! Nemusíme si pripravovať obranu na svoju osobu hneď ako vnímame, že nám ide niekto povedať niečo kritické. Vypočujme ho v pokoji a buďme mu za to vďační. Veď riskoval veľa. Napríklad ochladnutie vzťahu, ohováranie, pomstu, vynadanie, nenávisť, škriepku alebo aj zrušenie vzťahu. Napriek tomu si zvolil cestu pravdy. Osloboďme sa od predsudkov, že nás chce niekto ponížiť, zmanipulovať, vnútiť svoje postoje. Vždy máme slobodu názor iného prijať, alebo nie. Získame tým, alebo stratíme? Tu je odpoveď: „Ako zlatý prsteň a klenot zo zlata je múdry napomínateľ pre vnímavé ucho.“ (Pr 25,12) Ak chceme ale zažívať iba príjemné rozhovory, v ktorých ľudia s nami vždy súhlasia, klameme sami seba. Ak sa nám páči iba taká komunikácia, kde nás chvália a uznávajú a odrezali sme tých, čo kritizujú a hovoria nepríjemnú pravdu, ublížili sme hlavne sebe. Byť otvorený pre karhanie a napomínanie znamená byť otvorený pre pravdu, ktorá nás môže zachrániť od mnohého zlého a tiež pomôcť nám posunúť sa k vyššej úrovni nášho duchovnému rastu.

Bláznovi sa vidí jeho cesta správnou, múdry však poslúcha radu. (Pr 12,15)

Niektorí ľudia radšej nenapomínajú a žijú podľa hesla: „Čo ťa nepáli, nehas!“ Chcú byť radšej s každým zadobre, nechcú riskovať žiadne konfrontácie. Majú síce napohľad dobré vzťahy, ale sú takéto vzťahy úprimné a bez pokrytectva? „Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4,25) Ak si teda máme byť navzájom údmi, nebojme sa pravdivej konfrontácie medzi sebou. Aby sa nestalo, že budeme nefunkčnými údmi.

Dnešná doba, žiaľ, zvýhodňuje viac klamstvo ako pravdu a vytvára podmienky k tomu, aby ľudia skutočnú pravdu nepotrebovali, aby boli voči nej slepí. Je to napríklad filozofia „chorého“ humanizmu, ktorá vyzdvihuje človeka nad Boha. Hovorí o tom, že človek si sám určuje, čo je dobré a čo zlé, že nie sme dlžníkmi žiadnej vyššej moci. Môžeme preto robiť, čo chceme, veď sami sme tu tvorcami všetkého. Takéto myšlienky zašli u niektorých komunít až tak ďaleko, že hovoria, že ani dieťa netreba výchovou korigovať, nech sa vyvíja, ako je preň samé prirodzené. To by ale znamenalo, že pedagogická veda, ktorá sa už stáročia buduje, je nepodstatná.

Hrozbou pre dobré vzťahy je aj závislosť na rôznych druhoch obrazoviek (mobil, tablet, počítač atď.). Pre mnohých je čas strávený pri počítači príjemnejší ako čas strávený s ľuďmi. Počítač nám v ničom neodporuje, vždy musí súhlasiť. Nehovorí nič nepríjemné, len to, čo si želáme my. Dá nám odpoveď na to, čo sa pýtame a nevyzvedá, na čo to potrebujeme. Nesnaží sa nás okresávať, všetko nechá na našej vôli. Nenúti nás konať s ním s úctou a rešpektovať ho. Počúva na slovo, ináč povedané, na klik. Ak aj máme prostredníctvom počítača nejakú komunikáciu s ľuďmi, väčšinou je povrchná a neosobná. Nevytvorí tú hĺbku vzťahu ako pri osobnom stretnutí. Tiež jej chýba taký dôležitý prvok, ako je reč tela. Naše oči, úsmev, vzhľad, poloha rúk a ďalšie znaky reči tela môžu o nás povedať ešte viac ako naše slová. A to, že sme si v dnešnom svete zhonu našli na niekoho čas, hovorí o tom, že nám na ňom záleží. Takže nepremeškajme takúto príležitosť a poďme do toho!

logos-05-06-depositphotos-11790046.jpg

Kto je zrelý pre napomínanie

V prísloviach je viackrát vyjadrené, že ten, kto počúva napomenutia a žije podľa nich, je múdry. Napríklad: „Počúvajte napomenutia, buďte múdri a nezanedbávajte ich!“ (Pr 8,33) Naproti tomu tých, čo si nechcú dať poradiť, nazýva Božie slovo hlúpymi, ako aj v nasledujúcom: „Kto miluje kázeň, miluje poznanie, kto však nenávidí karhanie, je hlúpy.“ (Pr 12,1)

Prečo sú však jedni múdri a druhí hlúpi? Zariadil to snáď takto Boh? Mohli by sme si to myslieť v tom prípade, keby nás stvoril ako neslobodné bytosti. Ale On nás stvoril slobodných. Počas celej ľudskej histórie sa môžeme slobodne rozhodovať aj pre dobré, aj pre zlé. Dokonca nás náš Stvoriteľ vybavil takou inteligenciou, že môžeme sami prísť na to, čo je dobré a čo zlé, ak o to stojíme. Pomocou nám bude Božie slovo. Nie je to teda na Bohu, či budeme konať ako hlúpi alebo ako múdri. Je len na našom rozhodnutí, či budeme poslušní pravde a čo za to zožneme. „Keďže ste si očistili duše poslušnosťou k pravde, aby ste mali bratskú lásku bez pokrytectva, z tej duše sa navzájom milujte, veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena.“ (1Pt 1,22-23)

Všimnime si, že poslušnosť k pravde je aj jedna z ciest, ako si očistiť dušu. My ľudia sme však rôzni. Z toho vyplývajú aj rôzne postoje vo vzťahu k napomínaniu. Určitú výhodu majú tí, ktorí nie sú spokojní s tým, čo dosiahli a stále sa snažia dostať na vyššiu úroveň svojho duchovného života. Hľadajú múdrosť a pravdu a snažia sa podľa nej žiť. Sú ochotní obetovať svoje pohodlie v záujme dobra. Vedia sa zaprieť a prekonať aj nepríjemné okolnosti, ak je to potrebné. Vedia, že sebazaprenie vždy prinesie výsledky. Napomínanie a karhanie pravdepodobne nie je nikomu príjemné. Len človek, ktorý si je vedomý svojej hodnoty bez ohľadu na okolnosti, dokáže prijať aj nepríjemnú pravdu. Len múdry o nej porozmýšľa a koná podľa nej a len slušný a pokorný je za ňu vďačný a poďakuje za úprimné slová. „Kto karhá človeka, nájde napokon viac vďačnosti ako ten, kto sa mu zalieča jazykom.“ (Pr 28,23)

Riskujme radšej odmietnutie, ale nepozerajme sa nečinne na to, ako brat alebo sestra žije v hriechu, a môže prísť o spasenie.

Naše sebahodnotenie by nemalo závisieť od toho, ako nás vidia iní ľudia. Dôležité pre nás by malo byť iba to, ako nás vidí Boh a čo znamenáme pre Neho. On nemení svoj pohľad na nás pre naše pády a nedostatky. Pozerá sa na nás cez obeť svojho Syna, ktorý na kríži vyhral nad všetkým zlým v nás. Podmienka je len tá, že tomu uveríme. Preto nemajme zlý pocit z toho, ak na nás vidí niekto niečo zlé. Veď všetci občas zblúdime od pravdy. No nezostaňme pri tom a urobme nápravu. A buďme vďační každému, kto nám chce pomôcť dostať sa z problému zas na svetlo. Ak sme múdri, budeme milovať ľudí, ktorí mali tú odvahu a poukázali na niečo negatívne v našom živote. „Nekarhaj posmievača, aby ťa neznenávidel; pokarhaj múdreho a bude ťa milovať.“ (Pr 9,8)

Všetci sme boli kedysi niekým bezvýznamným bez Boha. Niektorí sme si možno namýšľali, že sme dôležití a úspešní, ale boli aj takí, ktorí už vtedy videli svoju duchovnú biedu a hľadali, ako sa z tohto stavu dostať. Tento stav bol spôsobený rôznymi okolnosťami, ktoré diabol využíval na to, aby nás neustále klamal. Chcel tým dosiahnuť, aby sme mu navždy patrili. Ale vďaka Bohu, už mu nepatríme. A tak teraz, keď už sme nové stvorenia v Kristovi, nezatvárajme sa pravde. Môže nás oslobodiť od mnohého zlého v našich životoch. Nech náš „starý človek“ je stále menej našou súčasťou.

A na záver ešte jednu úžasnú myšlienku: „Pridŕžaj sa napomenutia, nepopusť, zachovávaj ho, lebo je tvojím životom.“ (Pr 4,13)



Súvisiace články

Vyvrcholenie dejín ľudstva II.|Logos 4 / 2016 | Martin Meliško |Rozhovor
Letnice a to, čo nasleduje po nich…|Logos 10 / 2016 | Németh Sándor |Vyučovanie