Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Od totálnej vojny k totalitnému štátu

História prenasledovania kresťanov

30. časť: Od totálnej vojny k totalitnému štátu

Počas celej histórie ľudstva mala vojna svoje pravidlá, a to dokonca aj medzi najprimitívnejšími kmeňmi. Vojny mali vždy konkrétny cieľ, zvyčajne ním bolo získanie územia alebo boj za zachovanie vlády nad určitými územiami. S porazeným kmeňom, mestským štátom, ríšou, kráľovstvom zaobchádzal víťaz podľa daného práva: stali sa jeho otrokmi, zaťažil ich platením špeciálnych daní, ich vodca musel zložiť lénnu prísahu. Totálne vojny sa začali viesť až po období osvietenstva a ich ničivé „vedľajšie účinky“ sa stali škvrnou 20. storočia: moderný terorizmus, genocída a etnické čistky.

Celkové fyzické zničenie nepriateľa bolo samo osebe neznámym pojmom, i keď v staroveku i stredoveku sa objavil podobný pokus (peloponézska vojna alebo na začiatku 17. storočia tridsaťročná vojna). Francúzska revolúcia, napoleonské vojny, americká občianska vojna boli už vojnami, kde boli geopoliticky opodstatnené ciele pre získanie územia dané do úzadia a do popredia sa dostali ideologické rozpory. Generál Bonaparte spustil vojnu za zmenu režimu proti nemecko-rímskej ríši s cieľom zmeniť jej politické zriadenie na obraz Francúzskej republiky.

Pravým opodstatnením „spravodlivej vojny“ bolo rozšíriť ideologický režim.

V dôsledku režimu pretvárajúcemu charakter vojny na ideologický je tak cieľom zmena nepriateľovho zriadenia, t. j. cieľom je zničenie, a preto je vojna v porovnaní s minulosťou sprevádzaná využívaním dovtedy nevídaných hospodárskych, ľudských a technických zdrojov sily. V tomto boji na život a na smrť strácajú platnosť tradičné etické hranice. Oslobodenie od týchto hraníc a plné využitie zdrojov sily viedlo k „totálnej vojne“.

Prototypom totálnej vojny je prvá svetová vojna, ktorá bola zároveň ideologickou vojnou. Hlavným predpokladom všeobecnej mobilizácie vojakov v Európe bolo zavedenie sčítania ľudu na začiatku 20. storočia. Do rúk štátu sa dostalo vydávanie rodného listu, čo je pochopiteľné, keďže bez centrálnej kontroly údajov by ani nemohlo dôjsť k všeobecnej mobilizácii. Počas tejto vojny po prvýkrát uplatnili totálnu mobilizáciu a tým sa civilný priemysel zmenil na vojnový priemysel a prácu museli namiesto mužov bojujúcich na fronte vykonávať ženy. Rozdiel medzi frontom a zázemím sa rozplynul: muži bojovali na fronte, pričom súbežne prebiehala mobilizácia susediacej krajiny, buď prostredníctvom propagandy, alebo prostredníctvom uplatňovania moci. Totálna vojna v sebe zahŕňala aj totálnu kontrolu obyvateľstva: cenzurované média „oslobodené“ od zlých správ udržiavali pokojnú atmosféru ako medzi vojakmi bojujúcimi na frontoch, tak aj medzi obyvateľstvom v zázemí.

Kým opadne lístie…

Spojenecké štáty (Francúzsko, Veľká Británia, neskôr Spojené štáty) sa jednoznačne púšťali do boja so zámerom vybojovať zmenu režimu: deklarovaným cieľom vojny bolo zničenie rakúskej a nemeckej ríše, aby národy žijúce pod ich panstvom mohli žiť slobodne (rozumej, v demokracii, v republike). Zaujímavosťou je, že spojenci do vypuknutia ruskej revolúcie boli v spojení s cárskym Ruskom. Koalíciu pritiahli k ruskému cárovi spoločné geopolitické záujmy, v oslabenej ruskej ríši nevnímali ohrozenie z hľadiska svetového mieru, agresívny pruský militarizmus však za hrozbu považovali. Preto verili, že ak sa im podarí zlomiť Nemecko a v rámci spravodlivosti – na základe platného práva jednotlivých štátov – pretvoriť politickú mapu Európy, tak nastane svetový mier.

Vládna propaganda vo Francúzsku informovala o vojne v tom zmysle, že ak ju vyhrajú, toto bude posledná svetová vojna. Hoci jedným z dôvodov začatia vojny bolo aj nadobudnutie územia (získať späť územie Alsaska-Lotrinska odňatého v roku 1871), oficiálny dôvod sa líšil od dovtedy prebiehajúcich dobyvačných vojen: dôvodom bolo právo francúzskych občanov žijúcich na odtrhnutom území rozhodnúť sa, v ktorej krajine chcú žiť. Obyvateľstvo odtrhnutého územia považovalo samých seba skôr za Francúzov ako za Nemcov, dokonca i keď rozprávali nemeckým dialektom, a radšej by žili v demokratickej krajine ako pod útlakom.

Pod vplyvom propagandy vojaci odchádzajúci do boja nazvali túto vojnu „Der des Der“. Tento výraz je zároveň slovnou hračkou, ktorá mala vyjadrovať, že ide o „poslednú vojnu“, ale tiež dobre odzrkadľuje bezhraničný optimizmus vojakov, keďže boli úplne presvedčení o tom, že bojujú za dobrú vec – svetový mier. Okrem toho vojnoví odborníci sľubovali bleskurýchlu vojnu. V „poslednej vojne“ ich napokon padlo 10 miliónov. Z 39-miliónového obyvateľstva Francúzska povolali 8 miliónov mužov (toto bola prvá a všeobecná mobilizácia), z nich 1,4 milióna prišlo o život počas vojnového konfliktu a 3,5 milióna z nich bolo zranených. Víťazi napokon dosiahli svoj pôvodný zámer: zrodili sa republiky v Nemecku, Rakúsku, strednej Európe, na Balkáne. Pravdou je, že čoskoro bolo zrejmé, že nové štáty budú mať krátku životnosť, ako aj to, že existuje ešte oveľa väčšie zlo ako pruský militarizmus. 

Pacifistických mužov v najlepšom prípade poslali do internačných táborov alebo ich okamžite vojensky odsúdili, často dokonca na smrť.

V moderných ideológiách usmerňujúcich vojnu sme sa akoby vracali do minulosti k určitým princípom učenia cirkvi o svätej vojne. „Svätá vojna“ pôvodne znamenala ochranu svätých miest v Jeruzaleme, no pravým opodstatnením „spravodlivej vojny“ bolo rozšíriť ideologický režim považovaný za nadradený na ďalšie územia, resp. ochrániť vlastný systém od vonkajších vpádov.

Z pohľadu katolíckeho cirkevného práva učenie o svätej vojne nemá ďaleko od inkvizície, pričom v svätej vojne je cieľom poraziť vonkajšieho nepriateľa, cieľom inkvizície je fyzická perzekúcia alebo zničenie vnútorného nepriateľa. Cieľom je udržanie vlastného tábora pohromade: verili, že židia a protestanti ohrozujú ich vnútornú jednotu. Napríklad, vo francúzskom kráľovstve boli Židia považovaní za trpený národ, nemali právo na občianstvo, z právneho hľadiska bol ich status porovnateľný s cudzincami, protestanti zase takmer sto rokov nemali žiadny právny status, keďže protestantské vierovyznanie oficiálne neexistovalo.

Na začiatku 20. storočia po totálnej vojne sa podľa vzoru inkvizície zaviedli opatrenia podporujúce bezpečnosť jednoty „vnútorného tábora“: počas prvej svetovej vojny ešte aj v republikánskej demokracii tvrdo zakročili voči tým, čo inak zmýšľali, a v záujme toho zrušili aj štátoprávne inštitúcie. Napríklad, počas prvej svetovej vojny založili po prvý raz internačné tábory, kde zhromaždili cudzincov podozrivých z neochoty sympatizovať, údajných udavačov a ďalších neporiadnych imigrantov, resp. všetkých, o ktorých vyšlo najavo, že sú odporcami vojny.

Bolo to po prvýkrát, čo sa v oficiálnom francúzskom vestníku objavil pojem koncentračný, resp. zhromažďujúci tábor („camp de concentration“) ako dočasné administratívne zariadenie. S odvolaním sa na vojnovú situáciu, ktorá nastala, takýmto spôsobom prvý raz držali v zajatí ľudí na základe veľkého administratívneho rozhodnutia, bez súdneho konania a oficiálneho uznania viny: stačila k tomu jedna kritická poznámka alebo zlomyseľné nahlásenie. Podľa odhadov takto na území Francúzska držali v zajatí 70-tisíc civilných obyvateľov, vo Veľkej Británii 47-tisíc, medzi nimi bolo mnoho prisťahovaných stredoeurópskych Židov, ktorí boli oficiálne občanmi Rakúsko-uhorskej monarchie. V Nemecku bolo dokopy 300 internačných táborov, kde z rôznych dôvodov držali v zajatí milióny ľudí: vojnových zajatcov, občanov nepriateľských národov, neporiadnych imigrantov, medzi nimi mnoho desaťtisíc východných Židov, ktorí pôvodne z cárskeho Ruska utiekli do Nemecka. Z obyvateľstva obsadených území poslali niekoľko stotisíc ľudí do pracovných táborov. V totálnej vojne sa zmenili aj minimálne požiadavky voči civilnému obyvateľstvu sformulované vojnovým právom. Prvýkrát sa v Európe objavili nezmyselné masové mučenia spáchané voči občanom vlastnej krajiny: napríklad ustupujúce nemecké vojsko zbytočným a bezcitným zabíjaním vyčíňalo voči vlastným občanom, čo už nemalo nič spoločné s tradičným bojovaním. Len na území Francúzska prišlo pre takéto vyčíňanie o život 200-tisíc občanov.

Odmietnutie služby pre svedomie

V konvenčných vojnách bola všeobecná mobilizácia neznáma. Vo Francúzsku od čias napoleonských vojen povolávali do vojenskej služby čoraz viac mužov, ale všetkým povolaným mužom bola ponúknutá možnosť vyhnúť sa bojovému poľu zaplatením dane. Pri všeobecnej mobilizácii však nezostal žiadny priestor pre odmietnutie držať zbraň kvôli svedomiu. Pacifistických mužov v najlepšom prípade poslali do internačných táborov alebo ich okamžite vojensky odsúdili, často dokonca na smrť. V Nemecku bol každý muž, ktorý odmietol ísť bojovať, automaticky odsúdený na smrť. Počet tých, čo pre svedomie utiekli pred všeobecnou mobilizáciou, sa ráta na desaťtisíce. Spomedzi kresťanov to boli najmä anabaptisti, mennoniti a kvakeri, spomedzi nekresťanských prúdov hlásiacich sa k Biblii to boli väčšinou Svedkovia Jehovovi a Adventisti siedmeho dňa.

Zaujímavý je príbeh mennonitov, hnutia založeného v 16. storočí (nazvaného podľa jeho zakladateľa Menna Simonsa), pretože žili práve na území Alsaska-Lotrinska a v ďalších južných oblastiach, o ktoré sa viedli spory medzi Nemeckom a Francúzskom. Niekoľkotisícové spoločenstvá na povzbudenie zo strany svojich vodcov opustili starú Európu ako charakterní ľudia a vydali sa do Nového sveta, kde sa s tamojšími úradmi vopred dohodli, že nebudú musieť vykonávať vojenskú službu.

Prvú dohodu uzavreli so štátom Pennsylvánia v roku 1876, kde sa prvý raz naskytla príležitosť vykonávať alternatívnu službu pre tých, ktorí odmietli vykonávať vojenskú službu. Keď v roku 1917 v Spojených štátoch začali povolávať mužov a už nebolo možné uzavrieť podobnú dohodu, radšej sa presťahovali do Kanady, latinskoamerických štátov, ale svojich zásad sa nevzdali. Po vypuknutí prvej svetovej vojny mennoniti, ktorí zostali vo Francúzsku, relatívne úspešne splynuli s vtedajšou spoločnosťou. Preto vtedy, keď dostali výzvu narukovať, už bolo neskoro, čakal by ich prinajmenšom internačný tábor, prinajhoršom by ich okamžite popravili, preto sa napokon rozhodli výzvu prijať. Rovnako sa rozhodla aj drvivá väčšina protestantov a evanjelikálnych kresťanov, čo bolo v tých podmienkach pochopiteľné. Od obnovenia republiky (od roku 1871) prestala štátna diskriminácia protestantských cirkví a iných evanjelikálnych skupín, pričom súbežne rástla miera prijatia protestantov (evanjelikálov) v spoločnosti. Od roku 1881 zavedením všeobecnej a bezplatnej povinnej školskej dochádzky sa pred nimi otvorila aj možnosť študovať. Generácia povolaná do prvej svetovej vojny bola prvou, ktorá vyrástla v laviciach štátnych škôl, kde protestantské a židovské deti konečne mohli nadobudnúť pocit, že sa s nimi zaobchádza rovnocenne. Hoci z hľadiska svetonázoru bolo vyučovanie neutrálne, ani zďaleka nebolo také vzdialené ideológii: mládež bola okrem iného vedome vychovávaná k tomu, že ešte jedna vojna proti Nemecku je nevyhnutná na to, aby zvyšok svojho života mohli prežiť v šťastí. Práve táto veková skupina sa stala veľkým porazeným Veľkej vojny: vo Francúzsku jedna štvrtina vojakov do 26 rokov prišla o život práve vo vojne.

Dočasná núdzová situácia počas totálnej vojny sa stala trvalou v totalitnom režime.

Keď sa na začiatku vojny zostavila vláda, Gaston Doumergue sa stal ministrom zahraničných vecí a protestantskí kresťania prvýkrát pocítili, že aj oni sú plnohodnotní občania štátu. I katolíci podporovali vojnu, aj napriek tomu, že pápeža považovali skôr za priateľa Nemcov. Boj katolíkov proti republike trval takmer sto rokov, od 1789 do 1871. V boji sa však unavili a keďže tretia republika už nebola taká protináboženská ako jej predchodkyne, zmierili sa s tým. Nečudo, že či už z katolíckej, alebo protestantskej kazateľnice zneli také kázne, ktoré vojnu vykresľovali v pozitívnom svetle.

Ani na druhej strane nebolo také ťažké vykresliť vojnu v dobrom svetle, aj tam či z katolíckych, či z protestantských kazateľníc zneli teologické výklady o legitímnej moci (na základe čoho moc je daná Bohom, nie človekom, preto monarchistické zriadenie bolo v ich očiach nadradené demokracii). Okrem toho odborníci na oboch stranách sľubovali krátku vojnu s jednoduchým víťazstvom. Avšak tá bola ako pre víťazov, tak pre porazených veľmi horká. Francúzski a nemeckí protestanti sa po tých udalostiach rozhodli, že znovu medzi sebou vybudujú korektné vzťahy.

V oboch krajinách však bola malinká skupina ľudí, ktorá sa smelo vzoprela vládnej propagande: komunisti. Tak ako francúzski komunisti tvrdošijne odmietali zbraň počas prvej (svetovej vojny), počas druhej svetovej vojny s rovnakým odhodlaním vytrvali v ozbrojenom boji proti nemeckému okupačnému vojsku. Výsledok: hoci nie všetci sa v rámci francúzskej spoločnosti stali komunistami, predsa len nadobudli pocit, že komunizmus je morálne nadradený kresťanstvu.

Počas desaťročí po prvej svetovej vojne podľa sociologických výskumov sa Francúzi začali masovo odvracať od cirkvi a osvojovali si obraz o svete bez Boha – a táto tendencia bola na vzostupe aj po druhej svetovej vojne. Pre novú generáciu bolo preto počas prvej svetovej vojny ľahšie obdivovať komunistov, ktorí odmietli držať zbraň, ako svojich otcov, ktorí sa nechali odviezť na jatky. A bolo pre nich ľahšie obdivovať počas druhej svetovej vojny bojujúcich komunistov než svojich otcov chodiacich do kostola, ktorí pasívne dovolili, aby ich susedov odvádzali do krematória – i keď aj protestanti boli veľmi aktívni v kladení odporu. Čaro a obdiv morálnej nadradenosti komunizmu boli zlomené po vypuknutí revolúcie v Budapešti, kedy si mnohí spomenuli, že ani oni sami sa nedokážu vyhnúť osudu svojich rodičov a starých rodičov: tu začali aj oni pociťovať prázdnotu toho, čomu predtým zasvätili svoj život.

Totálna vojna trochu inak

Nie je náhoda, že po prvej svetovej vojne sa zrodil totalitný režim: Sovietsky zväz si zachoval vojnový postoj voči kapitalistickému svetu od počiatku až do konca. Inak povedané, dočasná núdzová situácia počas totálnej vojny sa stala trvalou v totalitnom režime. Totalitný režim existuje v istej totálnej vojne voči vonkajšiemu nepriateľovi, nad ktorým túži zožať totálne víťazstvo, s úmyslom docieliť zmenu režimu. Rovnako ako v roku 1933 v Nemecku z dôvodu výnimočnej situácie odhlasovali Hitlerovu neobmedzenú moc.

Dnes je Severná Kórea vo vojne proti Južnej Kórei, a to už 60 rokov. Ak by sa umelo vytvorené napätie upokojilo, ich totalitný režim by stratil svoje opodstatnenie, a preto sa za žiadnych okolností nesmie podpísať mierová zmluva s Južnou Kóreou. Takže dochádza k stále novým a novým pohraničným incidentom, aby sa zachovalo napätie medzi týmito dvoma krajinami. Totalitné režimy zaobchádzajú so „zázemím“ podľa vzoru totálnych vojen: víťazstvo nad vnútorným nepriateľom je dôvodom terorizovania obyvateľstva a úplného vytlačenia vnútorného nepriateľa. Totalitné režimy potrebujú mať vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. Vnútorným nepriateľom môže byť kulak, komunista alebo žid, alebo práve kresťan verný svojej viere.

Po druhej svetovej vojne musel Sovietsky zväz na neurčito odročiť dátum konečnej konfrontácie s kapitalistickým svetom, pretože kvôli atómovej zbrani sa zdalo byť nemožné vyhrať ďalšiu totalitnú vojnu. K šíreniu filozofie Sovietskeho zväzu bolo potrebné vyvinúť novú techniku: odborníci Kominformy vyvodili z revolúcií, totálnych vojen a fungovania totalitnej spoločnosti najpodstatnejšie ponaučenie, ako by bolo možné pokračovať v rozpínaní, ale už bez vojenskej konfrontácie. Dospeli k názoru, že riešením je medzinárodný terorizmus.

Koncentračné tábory pred červenou a hnedou diktatúrou

1897: Španielsko-americká vojna

Španielski kolonisti zatvorili 300-tisíc Kubáncov do tzv. „Reconcentración“ táborov, kde boli izolovaní od vonkajšieho prostredia.

1899–1902: Búrska vojna

Britské vojsko svoje konanie počas druhej búrskej vojny v Južnej Afrike ospravedlňovalo poukazovaním na príklad Španielska, ktoré disponovalo 34 územiami, označenými ako „concentration camp“, ohradenými ostnatým drôtom, kde kvôli neľudským podmienkam prišlo o život 120-tisíc búrskych občanov neschopných držať zbraň (ženy, deti, starci). A to len v záujme „obnovy“ armády.

Britský parlament urýchlene ukončil prevádzkovanie takýchto táborov po tom, čo svedkyňa Emily Hobhouse, ľavicová feministická aktivistka, podala správu o tom, čo videla. Aj britské a zahraničné cirkvi sa pridali k protestujúcemu hnutiu. Vo vtedajších svetových médiách kolovala Hobhouseovej fotografia vyhladovaného dievčatka Lizzi van Zyl.

1904: Namíbia

Nemecký generál Lothar von Trotha povzbudený britským príkladom sa rozhodol, že vyhubí černošský kmeň Herero, ktorý sa vzpieral kolonizácii.

Nemecká armáda všetkých členov kmeňa (odhaduje sa, že ich bolo 85-tisíc) vyhnala na púšť Kalahari. Tu boli prvýkrát živí ľudia využívaní na medicínske pokusy a tiež práve tu sa zrodil program masovej sterilizácie. Na pobúrenie spoločenskej mienky pruský ministerský predseda Bernard von Bülow odvolal generála von Trothu z Afriky. V roku 1911 však napokon zostalo v Namíbii už len 15-tisíc Hererov. (V roku 2009 zástupcovia kmeňa Hererov oficiálne vyzvali nemeckú vládu, aby im poskytla odškodné). Zdrvujúca politika generála von Trothu bola motivovaná túžbou uplatniť Darwinovu teóriu v praxi. Lekár Eugen Fischer, ktorý vykonával pokusy na živých ľuďoch, sa neskôr stal univerzitným profesorom v Nemecku a bol jedným z kľúčových ideológov nacistického hnutia: stal sa otcom eugenetiky. Hitler tesne pred napísaním knihy Mein Kampf čítal práve doktorovu výpoveď o jeho skúsenostiach z Afriky.

1915–1917: Arménska genocída

Jedným z prvých krokov novej tureckej revolučnej vlády bolo zničenie arménskej menšiny. Chceli tak zabrániť tomu, aby si Arméni po skončení vojny založili vlastný štát. Dve tretiny vtedajšieho obyvateľstva zomreli v dôsledku deportácií. Vysťahovali ich na mezopotámsku púšť, kde vytvorili zhromažďovacie tábory, a nechali ich tam vyhladovať. Nemeckí diplomati v krajine vo svojich poznámkach často používali pojem „Konzentrationslager“ a tiež upriamovali pozornosť na dôležitosť vybudovania železničných tratí pre potreby organizácie deportácií. Počet obetí vyvražďovania Arménov sa odhaduje na 600-tisíc až 1,5 milióna. Turecko však túto genocídu do dnešného dňa popiera.

1914–1918: Prvá svetová vojna

Počas prvej svetovej vojny sa do internačných táborov dostali viac ako 2 milióny vojnových zajatcov, ako aj niekoľko stotisíc civilistov, a to najmä v Nemecku. Francúzsky oficiálny vestník prvýkrát uvádza pojem „camp de concentration“ ako pomenovanie pre tábory, kde boli sústredení civilisti narušujúci „poriadok“ (podozriví utečenci z Alsaska-Lotrinska, cudzinci, cigáni, prostitútky, pacifisti…). Podľa slov istého historika prvotným cieľom týchto táborov nebolo vyhladzovanie, no v skutočnosti za plotom z ostnatého drôtu už neexistovali žiadne ľudské práva.

Zdroj: Hetek
Preklad: Lýdia Takácsová



Súvisiace články

Tri vojny|Logos 9 / 2010 | Martin Mazúch |Vyučovanie
40. VÝROČIE ŠESŤDŇOVEJ VOJNY|Logos 8 / 2007 | rcs |Izrael
70. výročie založenia štátu Izrael|Logos 6 / 2018 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Izrael - križovatka islamskej vojny|Logos 5 / 2007 | rcs |Zo sveta
Izrael – Križovatka islamskej vojny 2|Logos 7 / 2007 | rcs |Izrael