Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Prečo práve ON?

Slepé uličky závisti

logos-2020-02-biblical-silhouette-cain-and-abel-1.jpg

Odkiaľ prichádzam? Kto som? Kam kráčam? To sú staré známe otázky ľudstva, ktoré vychádzajú z humanistického svetonázoru západnej kultúry a ktoré poháňajú a dynamizujú náš rozvoj: Tvorivý duch človeka, ktorý je ideou a mierkou všetkého v univerze, nám doširoka otvára horizont možností, aby sme objavovali vzdialené hviezdy či dokonca nepredstaviteľné hranice rodovej rozmanitosti. Namiesto pasce ilúzií Písmo sväté, založené na realite, vidí MOTIVÁCIU ČLOVEKA oveľa pravdivejšie. Ústredná otázka stará šesťtisíc rokov znie: Prečo práve ON?

„Videl som všetku námahu a všetku vydarenú prácu, ako vzbudzuje vzájomnú závisť. Aj to je márnosť a honba za vetrom (bolesť duše).“ (Kaz 4,4)

Na základe Šalamúnovho trpkého poznania, zo zjavenia Ducha Svätého i z ľudských skúseností vieme, že „všetku tú námahu“ (s únavou, problémami a trápením) a snahu o „šikovnosť a úspech v práci“ nevynakladáme z nezištných dôvodov, ale preto, aby sme sa dostali nad iných ľudí, prípadne aspoň na ich miesto. Teda cieľ a úspech vrátane prostriedkov na ich dosiahnutie nie sú motivované láskou ani spoločenským prospechom. Poukazuje na to apoštol Jakub, keď napomína kresťanov súperiacich vo vzájomných bojoch. „Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: Boh žiarlivo túži po duchu, ktorého vložil do nás? (v maď. prekl.: Duša, ktorá v nás prebýva, žiada až po závisť).“ (Jk 4,5 Ek.)

Šalamún i Jakub zhodne tvrdia, že závisť nie je iba duševný sklon k hriechu, ale je to ničivá sila, ktorá preniká do centra osobnosti človeka – do jeho ducha a takto skrze srdce ovplyvňuje celý jeho pozemský, ba aj večný život. Na racionálne myslenie hrdého človeka západného sveta pôsobí dosť prekvapivo, že tento zdanlivo „primitívny“ postoj má taký zásadný vplyv na jeho charakter. Dráma hriechu spočíva práve v tom, že každý človek je, bez ohľadu na jeho múdrosť a inteligenciu, pokúšaný tým istým vnútorným motívom. Rozdiel je iba v tom, že vzostupom vzdelanosti a poznania sa vnútorná skazená žiadosť neprejaví otvorenou hrubosťou, ale skrytou a kultúrnejšou formou. Hoci Šalamún definoval „márnosť pod slnkom“ už v 9. storočí pred n. l., ľudstvo to za ďalšie obdobia nielenže nedokázalo zvrátiť, ale v 21. storočí n. l. to úspešne korunovalo doteraz najrozčarovanejšou generáciou. Totiž, táto generácia má, čo sa týka budúcnosti, pesimistické vyhliadky takmer v každej oblasti života (zamestnanie, rodina, ekonomika, možnosti a šance atď.) a iba 49 % mladých ľudí je motivovaných perspektívou vytvárania domova a rodiny. (Millenial Survey, 2019)

Kazateľ sa na sklonku svojho života odvážil sformulovať takéto vyhlásenia, lebo si vo svojom duchu uvedomil, že v tomto svete, ktorý sa vzdialil od Boha, nieto zmysluplného rozvoja alebo kreativity, iba neustále opakovanie sa, ktoré nás ako špirála vťahuje čoraz hlbšie – dokonca aj padlé anjelské bytosti – do „neutíchajúcej túžby ducha“, čo je doslovný preklad pre bolesť duše.

Kto má najlepšiu celu?

Závisť je ako neustály kolotoč, lebo ju vyživujú určité potreby a nedostatky, ktoré sú na tejto Zemi zdanlivo splniteľné (čo nazývame šťastím), no napokon práve vo chvíli, keď sa zdá, že sme ich konečne dosiahli, rozplynú sa ako hmla. Hoci každý človek má „právo usilovať sa o šťastie“, ešte nikomu sa ho nepodarilo dosiahnuť úplne, práveže mnohým sa to v tomto pozemskom živote nepodarilo ani len čiastočne. Nie náhodou sa v Kázni na hore tie najlepšie veci netýkajú tohto sveta. Preto apoštol Pavol hovorí, že sme tu len „pútnikmi a cudzincami“, ktorí hľadajú večný domov.

logos-2020-02-depositphotos-153829862-xl-2015.jpgZákladom tohto domova je Božie povolanie, ktoré platí pre každého, a tým povolaním nie je nič menšie ako povolanie kráľov a kňazov – nepominuteľné zhromaždenie elity vesmíru tu na zemi. Čím viac sa vzďaľujeme od chvíle stvorenia a čím hlbšie hriech z generácie na generáciu ničí našu identitu vychádzajúcu z Božej podoby, tým menej chápeme, na akú úžasnú pozíciu nás povolal Ježiš Kristus Nazaretský. Veď všetky malé deti túžia byť princami a princeznami – lebo túto identitu im našepkáva ich duch – napriek tomu realita života z nich učiní nevoľníkov, otrokov a zneužívanú lacnú pracovnú silu. Tých niekoľko desiatok miliárd ľudí, ktorí sa narodili v priebehu šesťtisíc rokov, nosilo v sebe drámu Knihy Kazateľ: vo svojom vnútri túžili mať viac, než im mohol poskytnúť hoc i ten najlepší scenár života. Ostrý protiklad medzi „pôvodnou“ kráľovskou identitou a pozemským životom, plným trápenia v pozícii sluhu, nedokázali vo svojom vnútri spracovať ani tí najmúdrejší ľudia.

Najčastejším a najtragickejším pokusom vyriešiť záhadu tohto napätia, žiaľ, je to, že keď ľudia hľadia na svoje nenaplnené sny a prehraté boje, začnú hľadať vinníka, ktorý im to spôsobil. Keďže základom tohto vnútorného trápenia je závisť, ktorá pramení z reálnych potrieb, nemožno ju považovať iba za primitívny hysterický životný pocit, ktorý by bolo možné vytlačiť zo života miernosťou alebo triezvosťou. Práve naopak, duch závisti je tak hlboko a silno zabudovaný do osobnosti človeka, že spôsobuje nenapraviteľné škody nielen v rodinách a v životoch jednotlivcov, ale na tejto temnej sile boli postavené aj kompletné filozofické a politické systémy, ako napríklad nacizmus a marxizmus s ich starými či novodobými formami. Pozemský život je pre ľudského ducha väzením, v ktorom každý hľadá pre seba tú najlepšiu celu a ak tá už je niekým obsadená, snaží sa z nej vyhnať jej majiteľa. Ľudia, ktorí túžia po moci, opakovane používajú závisť ako prostriedok na rozvrátenie vzniknutého politického poriadku, ktorý sa ťažko rodil v nedeliteľnej kombinácii spoločenských neprávostí a z nich vyplývajúceho zlého výkonu moci. A pretože je počet tých lepších ciel – bohatstvo, moc, úspech – obmedzený, situácia sa v podstate nemení, len prerozdelenie je ešte nespravodlivejšie a keďže vychádza zo zlých motívov, je pre človeka ešte bolestivejšie.

Hriešny človek sa nedokáže odpútať od svojho skrytého vnútorného pocitu nedostatku a nenaplnených potrieb a príklad úspešných ľudí v ňom iba prehlbuje horkú závisť. Práve preto sú negatívne kampane oveľa účinnejšie ako pozitívne hodnotenia výsledkov. Ak sa pozrieme na príklady z aktuálnej politiky, z komentárov jasne vyplýva, že ak o nejakom verejne známom predstaviteľovi vyjde najavo, že si z nemenovaných zdrojov užíva spoločnosť prostitútok a drogy, povedzme, v luxusnej vile pri mori, mnohí nie sú nahnevaní preto, že je pobúrené ich svedomie, ale preto, že aj sami tajne túžia byť na tej jachte ako dotyčný – už či to vyslovia, alebo nie. V závisti totiž nieto morálky, preto mnohí kritici nemajú problém s tým, čo dotyčný robí, ale prekáža im, že oni si to pre svoje obmedzené možnosti dovoliť nemôžu. Hoci sa snažia zabaliť závisť do pekného obalu, ich nepriateľstvo voči úspešným ľuďom pretrvá, aj keby im ich skutky priniesli pozitívne životné zmeny.

Neustále sa opakujúce tragédie vodcov, ktoré vidíme v Biblii, pramenia práve z tohto. Napríklad, čím viac Mojžiš poskytoval ľudu, tým boli neovládateľnejší, lebo pokým boli v Egypte, za príčinu svojich problémov považovali otroctvo, ale ako slobodným im narastalo množstvo nenaplnených potrieb. Podobne i Dávid vyviedol Izrael z útlaku a poroby až k hraniciam nedozerných možností, ale ľud k nemu inklinoval viac počas prenasledovania za vlády Saula než vtedy, keď prevzal kráľovskú pozíciu. Absolon sa neprepracoval svojou vzburou takmer k víťazstvu voči „neúspešnému politikovi“, ale povstal proti vodcovi, ktorý za krátky čas vybudoval z utlačeného národa významnú regionálnu ríšu. Tento jav vyvrcholil v živote Mesiáša prišlého v tele, ktorý bol schopný vyriešiť aj problémy, ktoré nikto iný pred Ním nevyriešil. Výsledkom však bolo, že Ho po tri a pol roku ukrižovali a dav, ktorý si predtým užíval Jeho požehnania, jednohlasne žiadal Jeho smrť. Ešte i ľahostajný byrokrat Pilát vedel, že Ježiš si nezaslúži smrť, lebo neurobil nič zlé: „Lebo vedel, že ho zo závisti vydali.“ (Mt 27,18) Napriek tomu si umyl ruky, pretože pravda mu nestála za to, aby riskoval svoju pozíciu na rebríčku moci.

Dobromyseľní ľudia, ktorí sa snažia pomôcť núdznym, sa od nich nakoniec namiesto vďaky, paradoxne, dočkajú nenávisti a dožadovania sa, aby napĺňali ich ďalšie a ďalšie potreby. Tento pôvodne duchovný, no predsa telesný motív nedokážu vyriešiť ani vodcovia. Práveže na nich sa postupom času začneme hnevať, lebo svojimi úspechmi rozptýlia naše ilúzie o tom, že našu bytosť plnú potrieb je možné „zaopatriť“ pozemskými prostriedkami. Chudobný človek vidí svoje šťastie v bohatstve, nezadaný v manželskom partnerovi, odmietnutý v popularite, utlačený v pozícii moci, no v najnebezpečnejšej pozícii sa nachádza ten, kto sa odváži toto miesto obsadiť svojimi schopnosťami a dobrými úmyslami. Vďaka sa totiž ľahko preklopí do závisti, lebo jednak ten, kto naplní moje potreby, je vo výhode, čiže je väčší než ja, jednak svojimi skutkami poukazuje na to, že príčinu svojho nešťastia som hľadal na nesprávnom mieste a nevyriešil som ju ani naplnením akútnych potrieb. Duch závisti takto likviduje a selektuje vždy najlepších, aby úhor zostal úhorom (vo význ. neobrábaná zem, bez úžitku), kde sme si aspoň v utrpení všetci rovní.

Parazit ovládajúci Zem

Lenže závisť sa neprejavuje iba v pasívnom nepriateľstve a podrazoch, ale podľa Šalamúna môže viesť k zdanlivo skutočnému výkonu a povzbudzovať k úspechu. Adam Smith postavil na tomto „sebeckom záujme“ teóriu modernej ekonómie. Podľa nej nebudú krajiny založené na kapitalizme úspešné skrze spoločnú túžbu ľudí pracovať v záujme spoločnosti, ale každý občan sa bude snažiť vydať zo seba čo najviac kvôli vzájomnej súťaživosti, pričom meradlo predstavujú peniaze a veľkosť majetku.

Oproti spoločnostiam založeným na kolektivizme, kde sa vodca alebo úzka elita snaží podnecovať ľudí k nejakým cieľom, kapitalistické zmýšľanie postavené na našej hriešnej prirodzenosti v nás maximalizovalo skrytý výkon, vychádzajúc z toho, že v konečnom dôsledku bude každý ochotný urobiť sám pre seba v živote čo najviac. Výsledkom je, že dnešný priemerný zamestnanec odpracuje ročne 1740 hodín, kým v „temnom stredoveku“ naši predkovia v záujme prežitia odpracovali menej, a to 1500-1600 hodín, napríklad na pôde, pričom v dôsledku sezónnych prác mávali ročne až 25 týždňov voľna. Znie to prekvapivo, ale ani zemepán nedokázal tak účinne vykorisťovať svojich nevoľníkov ako my sami seba – podľa Šalamúna vedení závisťou. Samozrejme, to neznamená, že by moderný kapitalizmus a jeho kolegyňa demokracia, tiež založená na rivalite, neboli tým najvyhovujúcejším spoločenským systémom vzhľadom na úzky okruh možností tohto hriešneho sveta. A predsa, oplatí sa zamyslieť nad tým, čo je príčinou zmeny klímy, že pre sebecké záujmy pomaly zničíme celú svoju planétu. Západný svet napriek hlučnej klimatickej hystérii nedokáže vyriešiť problémy, ktoré spôsobil, lebo by musel ísť sám proti sebe. Ak by totiž naozaj chcel za­chrániť planétu, musel by skoncovať s podstatou – so závisťou a sebeckosťou, následkom čoho by sa celá „stavba“ rozsypala. Pritom by nepostačovali ani štyri zemegule, aby poskytli ideálnu kapitalistickú americkú životnú úroveň pre sedem miliárd ľudí. Západný svet neurobí vôbec nič okrem potlesku a lajkov pre „svätcov“ v mene klímy, a tak sa celý systém bude musieť nutne rozsypať v slepej uličke závisti. Preto podľa Knihy Zjavenia Jána 10,18 môže byť záchrancom Zeme jedine Mesiáš: „… aby boli skazení tí, ktorí kazia zem.“

logos-2020-02-depositphotos-103282362-xl-2015.jpg

Nie náhodou biblický kapitalizmus chráni stvorený svet i ľudské duše pred zlomyseľnými pohnútkami, ktoré vychádzajú z neobmedzených žiadostí závisti. Každých sedem rokov čiastočným a každých päťdesiat rokov úplným zastavením sa boli určené hranice ambíciám obohacovania sa, aby si človek prílišnou nenásytnosťou nevytýčil cieľ „úplného nasýtenia“, čo by vyústilo do ekonomického útlaku ostatných ľudí. Pavol píše Timotejovi: „Lebo koreňom všetkého zlého je milovať peniaze, po čom niektorí zatúžili a tak zablúdili od viery a naplnili sami seba mnohými bolesťami.“ (1Tim 6,10)

Túto realitu potvrdzuje aj to, že vodcovia ako prví porušili, respektíve, zabudli na sociálnu ochranu a mojžišovské zákony ochrany životného prostredia. Kráľovstvá tieto zákony v podstatnej časti ani neaplikovali. Milovanie peňazí nehovorí o kvalite života a dosiahnutí úplného blahobytu, ale o závisťou vygenerovanom hnaní sa za cieľom vyšplhať sa čo najvyššie po „rebríčku Forbesu“.

Základnou motiváciou človeka závislého od peňazí, podobne ako pre športovca, je prekonanie človeka, ktorý je pred ním, aby bol lepší a bohatší než on. Pritom by mohol radšej tráviť čas užívaním si s vnúčatami a pravnúčatami a odpočívať, keďže už nemá žiadne nenaplnené potreby. Lenže láska k peniazom mu nedovolí, aby spomalil, kým nedosiahne vrchol.

Preto skrze „divoký kapitalizmus“ voľne dostupná hra „Monopoly“ vyústila v to, že dnes 26 najbohatších ľudí vlastní toľko majetku ako polovica chudobných tohto sveta dovedna. (V roku 2017 sa k nim muselo pripísať 43 ďalších najbohatších.)

Keby Jeff Bezos 35 miliárd dolárov utratených za rozvod použil na vznešenejšie ciele, potom by svojou vernosťou v manželstve zabezpečil pre Etiópiu úplné zdravotnícke zaopatrenie. Takýmto ľuďom apoštol Jakub odkazuje: „Nože teraz vy, boháči! Plačte a kvíľte nad svojimi biedami, ktoré prídu na vás! Vaše bohatstvo zhnilo a vaše rúcha požrali mole; vaše zlato a striebro zhrdzavelo, a ich hrdza bude na svedectvo proti vám a bude žrať vaše telá ako oheň. Nahromadili ste pokladov na posledné dni.“ (Jk 5,1–3) Aj keď životná úroveň najbohatších ľudí nerastie priamoúmerne s rastom ich majetku, tempo jeho rastu sa čoraz viac zrýchľuje (denne bohatnú o takmer 3 mil. eur), zatiaľ čo 3,5 miliardy najchudobnejších ľudí ročne stráca 10 % svojho majetku (Výskum Oxfam International, 2018).

Čo však prinášajú roztvárajúce sa nožnice bohatstva pre tých chudobnejších? Zjavne ešte viac závisti. Je bolestivým faktom, že ten istý duch, ktorý obmedzuje najbohatších v tom, aby boli veľkorysejší, tých chudobnejších vháňa do horkosti a pasívnej sebaľútosti. Závisť je teda ako diabolský inteligentný duchovný parazit, ktorý sa priživuje na ľuďoch, stavajúc ich jedného proti druhému, aby si tak v konečnom dôsledku zaistil nadvládu nad nimi.

Náboženská závisť

Pavol vychádzal z vlastných skúseností, keď poukázal na to, že motívom i tých najušľachtilejších skutkov môže byť závisť. „Niektorí síce hlásajú Krista zo závisti a nevraživosti, ale iní s dobrým úmyslom. Jedni to robia z lásky, lebo vedia, že som tu na obranu evanjelia.“ (Flp 1,15–16) Apoštol, ktorý sa dostal do väzenia, tvrdil, že táto jeho medzná situácia mnohých motivovala k tomu, aby ukázali, že aj oni sú schopní toho, čo on. Títo ľudia vypozorovali, čo vlastní Pavol, a tiež chceli známosť a pomazanie, ale bez toho, aby priznali ich zdroj. Pavol hovorí, že v tejto situácii pri ňom zotrval jedine Timotej: „Ale nadejem sa v Pánu Ježišovi, že vám skoro pošlem Timotea, aby som i ja okrial zvediac, ako sa máte a čo robíte. Lebo nemám nikoho rovnozmýšľajúceho, ktorý by sa verne a úprimne staral o vaše.“ (Flp 2,19–20)

Napriek rozporuplným motiváciám apoštol Pavol nepovažoval výsledok za škodu, práveže sa z toho tešil, lebo „či už zo srdca, alebo naoko“, ale hlása sa Kristus. Samotný skutok hlásania evanjelia je kvôli obráteným ľuďom cenný vždy, i keď to evanjelista robí zo závisti či súperenia.

Mimochodom, Pavol sa to mohol naučiť od Majstra, pretože Ježiš podobným spôsobom upokojoval učeníkov, keď niekto používal Jeho meno a pritom nevzal na seba zodpovednosť učeníka, ale správal sa ako tzv. „nezávislý služobník“. Keďže Boh veľmi túži zachraňovať ľudí a Duch Svätý vstupuje do akcie nezávisle od nádoby – človeka, aj neoprávnené používanie licencie pomazania môže byť úspešné, veď spravodlivosti môže byť učinené zadosť vo večnosti, ale záchrana duší sa môže uskutočniť iba na tomto svete. V Biblii často vidíme, že Boží služobníci sa vzdávali pozemskej spravodlivosti v prospech napredovania Božieho diela. Závistlivci však toho nie sú schopní, preto svoje údajné alebo sčasti aj skutočné zranenia rozkrikujú na plné hrdlo pred duchovnými vedúcimi a nedbajú na to, aké rozkoly a škody tým spôsobujú v zboroch, hlavne u novoobrátených.

Záverečné biblické vyhlásenia poukazujú na to, že v budúcnosti sa Božia moc priblíži k ľuďom, aby podľa mojžišovských zákonov dobývané mesto – Zem – nadprirodzeným spôsobom upozornil na prichádzajúce nebezpečenstvá. Vyliatie Ducha Svätého pred dňom prichádzajúceho hnevu sa preto dotkne más ľudí, ktorí však budú reagovať rôzne. Veľké prebudenie, ktoré je opísané v knihe proroka Joela a ktoré začalo charizmaticko-letničným hnutím začiatkom 20. storočia, bude mať zástupy takých služobníkov, ktorých Ježiš videl vo svojom duchu už počas svojho pozemského života. „Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov vyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mt 7,23) Tak ako sa bude stále viac uvoľňovať pomazanie – veď ak to bude potrebné, i skaly budú hlásať evanjelium – tak sa budú množiť zástupy tých, ktorí budú poznať a používať silu mena Ježiš, pritom však nebudú chcieť nasledovať Ježišovu nesebeckú lásku – Jeho podstatu.

logos-2020-02-depositphotos-239292750-xl-2015.jpg

Charizmatická náboženská závisť a súperenie v konečnom dôsledku nespôsobia Božiemu ľudu nenapraviteľné škody, lebo ten dokáže profitovať ešte aj zo služby, ktorá vychádza zo zlých motívov tých, ktorí považujú Ducha Svätého za prostriedok a nepozerajú na Neho ako na Osobu. Ak aj takí ľudia nestratia spasenie, svoju odmenu si už prevzali tu na zemi a práve tam, kde je cieľ života veriacich – v Božom kráľovstve – sa im uznania nedostane.

Ďalšou tragédiou náboženskej závisti je, že prehlbujúci sa sebaklam je schopný rozdvojiť osobnosť človeka a vytvoriť v rámci cirkvi také démonizované osobnosti, že Boh na nich z času na čas zjaví súd.

Apoštol Júda predstavuje tri príklady duševného a duchovného charakteru vzbúrených kresťanov, a to Kaina, Baláma a Kóracha. V ich motívoch sa výrazne prejavila náboženská závisť: Kain napadol Ábela, Kórach Mojžiša a Balám vytrvalo slúžil závistlivcovi Balákovi. Všetci traja si mohli užívať úctu a chodiť so zdvihnutou hlavou, lebo to boli schopní a dôležití ľudia: Kain bol Adamov prvorodený, Kórach bol z rodu Kehátovho z pokolenia Lévi­ho, Mojžišov bratranec, a Balám bol Boží vyvolený prorok, ktorý mal schopnosť vidieť do budúcnosti tisíce rokov dopredu. Bežný veriaci mohol len snívať o tom, aby sa dostal na takú pozíciu ako oni, no závisť ich sfanatizovala natoľko, že boli ochotní okamžite sa vzdať všetkého, čo dosiahli z Božej milosti i vďaka vlastným zásluhám.

V 38. žalme Dávid hovorí Bohu o určitých ľuďoch, na ktorých sa nepozerá ako na bežných hriešnikov, ale ako na zradcov, ktorí sú hodní najtvrdšieho Božieho súdu: „… a tí, ktorí odplácajú zlým za dobré, útočia na mňa za to, že sa ženiem za dobrým.“ Podobne sa Pánovi posťažoval prorok Jeremiáš na ľudí, za ktorých sa dňom i nocou modlil a slúžil im, a predsa sa snažili znova a znova ho zlikvidovať. „A povedali: Poďte a vymyslime nejaké výmysly proti Jeremiášovi, lebo nezahynie zákon od kňaza a rada od múdreho ani slovo od proroka. Poďte a porazme ho jazykom a nepozorujme na niktoré jeho slová! Pozoruj, Hospodine, na mňa ušima a počuj hlas tých, ktorí sa pravotia so mnou. Či sa má odplácať za dobré zlým? Lebo vykopali mojej duši jamu. Rozpomeň sa, že som stál pred tvojou tvárou, aby som hovoril o nich dobré, aby som odvrátil od nich tvoju prchlivosť. Preto daj ta ich synov hladu a vydaj ich moci meča, a nech sú ich ženy osirelé a vdovy, a ich muži nech sú povraždení od smrti, ich mládenci pobití mečom v boji. Nech sa počuje krik z ich domov, keď náhle dovedieš na nich čatu nepriateľa. Lebo vykopali jamu, aby ma lapili a ukryli mojim nohám osídla.“ (Jer 18,18–23)

Júda, citujúc z Enochovej knihy, hovorí o niekoľkotisícročných nánosoch náboženskej závisti a nutnosti vyčistiť Zem ako o jednom z najdôležitejších cieľov po návrate Mesiáša: „Beda im! Lebo odišli cestou Kainovou a, pojatí bludom Balámovej mzdy, sa vykydli a protirečením Kóreho zahynuli. Ráz takých bludných učiteľov; sú ako oblaky bez vody, o ktorých prorokoval už Enoch. Tí sú škvrnami na vašich hodoch lásky, ktorí sa spolu hostia bez bázne sami seba pasúc, bezvodné oblaky, vetrami pomimo unášané, pozdnojasenné stromy jalové, dvakrát zomrelé, vykorenené, divoké vlny morské, vypeňujúce svoje vlastné hanebnosti, bludné hviezdy, ktorým je zachovaná mrákava tmy na večnosť. A prorokoval aj o nich siedmy od Adama Enoch, keď povedal: Hľa prišiel Pán so svojimi svätými myriadami učiniť súd proti všetkým a náležite skárať všetkých ich bezbožníkov pre všetky skutky ich bezbožnosti, ktorými páchali bezbožnosť, a pre všetky tvrdé reči spupné, ktoré hovorili proti nemu, hriešnici, bezbožní.“ (Júda 1, 11–15)

Ten, ktorému závideli najviac

„Vystúpim nad nebesia a budem podobný Najvyššiemu“ – takto sa zrodila prvá závistlivá myšlienka ešte pred stvorením človeka a jej objektom bola najmilovanejšia Osoba vo vesmíre – Mesiáš. Túto vzburu, ktorá trvá do dnešného dňa, spustilo tajomstvo, ktoré podľa Pavlových slov bolo od počiatku skryté v Bohu a zvonku bol viditeľný iba intenzívny, privilegovaný, hlboký vzťah Otca a Syna. „Alebo či je tvoje oko zlé, že ja som dobrý?“ (Mt 20,15) Týmito slovami Pán poukázal na najstaršiu formu závisti cez podobenstvo, v ktorom nádenníci kritizovali rozhodnutie hospodára, i keď vychádzalo z jeho štedrosti a dobrej vôle.

Taký istý „zlý pohľad“ mohol mať aj Lucifer, keď si žiadal najvyššiu dostupnú pozíciu vo vesmíre. Jeho chytrosť spočívala v tom, že pochopil, že svetová hierarchia nemá východiskový bod, že každý dostal svoju pozíciu, silu a slávu nezaslúžene, zdanlivo nespravodlivo. To, kto a kedy si uvedomil existenciu, záviselo jedine od vôle Stvoriteľa, ale jedna vec bola jasná od počiatku: ktokoľvek, kedykoľvek a akékoľvek zásluhy by v živote dosiahol, vždy bude podriadený tomu, koho Boh nazval svojím Synom. Takéto rozhodnutia plynúce z čistej lásky stále zvyknú vybičovať hlbokú závisť. Podobne ako Jozefovi bratia, Lucifer tiež dospel do bodu, že už nemohol prehovoriť ani „dobrého slova“ k Otcovmu miláčikovi. A keďže sa voči rozhodnutiam autorít dá pristupovať len s podriadenosťou alebo vzburou, tak sa okamžite rozhodol a vybral si tú temnú stranu, čím naveky vo svojom srdci zakonzervoval závisť.

Odvtedy už v priebehu histórie povstali zástupy antikristov a falošných spasiteľov, ktorí keď došli do bodu, že si už podmanili všetkých ľudí, poháňaní závisťou začali dobývať nebo. Nadarmo sa im spoza chrbta snažili pošepnúť: „Pozri sa na seba! Nezabudni, že si človek!“, sláva a moc tohto sveta mnohých politických vodcov presvedčila, že neboli povolaní len pomáhať ľuďom, ale ich priam spasiť. Ezechiel videl vo svojom videní, že knieža Týru, predobraz Antikrista, učinil vo svojom blahobyte a úspechoch svoje srdce ako „srdce Božie“. Začal zmýšľať, cítiť a konať tak, akoby bol Bohom, kvôli čomu voči tejto jeho nerozumnosti vystúpil samotný Boh: „Či azda povieš: Ja som Boh, pred tým, ktorý ťa zabije, kým si ty predsa len človek a nie silný Boh, v ruke toho, ktorý ťa poškvrní? Smrťou neobrezancov zomrieš, rukou cudzincov, lebo ja som hovoril, hovorí Pán Hospodin.“ (Ez 28,9–10)

V priebehu histórie podobné závistlivé megalománie sprevádzajú nezmerné utrpenia a bolesti tých, ktorým sa zažiadalo dobývať Mesiášov trón. Čím väčšmi dobývali samozvaní vládcovia sveta Bohom vytýčené hranice, tým boli zahorknutejší, vidiac svoje prehry. Alexander Veľký hnal vojakov na východ dovtedy, kým sa proti nemu nevzbúrili, keď videli jeho iracionálne šialenstvo. Cézara zavraždili pre jeho bezbrehé ambície, jeho následník Augustus sa duševne zrútil a zomrel v depresiách, keď vyšlo v Germánii najavo, že ani Rím sa nemôže naveky rozťahovať. Napoleon vohnal do nezmyselnej smrti pol milióna vojakov v ruskej zime. O 130 rokov neskôr Hitler desaťnásobok na tých istých miestach – 5 miliónov vojakov. Víťaz Stalin nenašiel vo svojej sláve pokoj, o osem rokov neskôr, ponorený do paranoidných myšlienkových pochodov sa váľal na zemi po krvácaní do mozgu. Jeho dôverník, hlavný veliteľ KGB Berija, ho vedome nechal vytrápiť, pretože už aj on vyzeral lepší svet – bez Stalina.

„Kto je podobný šelme, a kto môže bojovať s ňou?!“ (Zj 13,4) V budúcnosti v rámci procesu globálneho útoku na pozíciu Mesiáša sa padlé ľudstvo v prvej etape pevne zomkne a postaví sa za určitú osobu, aby konečne prelomili tú neviditeľnú hranicu, ktorú Boh vymeral v dejinách. Hlavnou zbraňou Antikrista s veľkým „A“ bude jeho jazyk – svojím prejavom bude schopný zasiahnuť ľudí tak, že sa slobodne rozhodnú postaviť sa na jeho stranu. „A aj otvorila svoje ústa, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stanu a aj tým, čo prebývajú v nebi.“ (Zj 13,6) Toto bude najtemnejšia negatívna kampaň všetkých čias, ktorá využije všetok potenciál technológií, aby obrátila všetku frustráciu, nenávisť a závisť ľudstva na jedinú Osobu. Vplyvom tejto kampane sa miliardy očí stanú „zlými“, pričom ich úspešne presvedčí o tom, že za všetko je zodpovedný jeden, jediný – Mesiáš a tí, ktorí stoja za Ním. Živnou pôdou globálneho hnutia „Ukrižuj!“ bude závisť, že Ježiš vlastní všetko to, čo nám chýba ku šťastiu. Jemu treba odobrať Zem a Jemu vztýčime, žijúc na umelo vytvorených planétach, tabuľku: „Vstup zakázaný!“ Nenávisť voči Nemu napokon tak hlboko prestúpi ľudské srdcia, že ešte aj v hodine svojej smrti Mu budú priať to najhoršie – Osobe, ktorá za nich položila svoj život.

Najrozumnejšia rada

„Suma všetkého toho, čo si počul: Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každého človeka, pretože Boh privedie každý skutok na súd i každú vec skrytú, už či je dobrá či zlá.“ (Kaz 12,13) Šalamún nám ako najbezpečnejšiu cestu životom predostiera bázeň a poslušnosť Bohu, naproti iracionálne príťažlivej závisti. Pre Kazateľa znamenala Božia bázeň úplne niečo iné, než k čomu sa prikláňa väčšina ľudí, keď si predstavuje večne rozzúreného Dia zosielajúceho z neba hromy–blesky. Šalamún to vidí takto: „V bázni Hospodinovej je pevná nádej, a takého človeka synovia budú mať útočište.“ (Pr 14,26) Jemu, rovnako ako aj Jóbovi, bola podstata bázne Hospodinovej jasná a spočívala v prijatí nasledovného: nikdy nemôžem bojovať proti Osobe Boha s postojom, že ja mám predsa pravdu. V konfrontácii s Ním – či už vychádza zo závisti, alebo z nejakého iného motívu – nemôžem mať ani čiastočný úspech, pretože Všemohúci bude mať skôr či neskôr pravdu a my budeme nútení vyznať: „Pane, od samého začiatku si mal doslovne vo všetkom pravdu.“ Zázrakom kresťanskej viery je fakt, že hoci nemám pravdu, nie je to pre mňa až také zlé – práveže je to požehnanie, lebo to poukazuje na to, že existuje Niekto, kto ma miluje a pozná lepšie, ako dokážem poznať ja sám seba. Je preto pre mňa najlepšie byť tým, kým som, i keby som mal možnosť zameniť svoj osud hoci aj s Mesiášom. V nebi nebudeme miliardármi, ministrami, pastormi, ale sami sebou, a preto bude každý dokonale šťastný tam, kde ho Božia milosť postaví.

Najúčinnejším liekom na závisť je viera, to znamená, že si nemusím vyhliadnuť miesto na zemi ani na nebi a bojovať až dovtedy, kým oň nepripravím jeho majiteľa. Tá Osoba, ktorá ma pozná a miluje, už dávno-pradávno vybrala pre mňa miesto a Jej výber ma učiní naveky šťastným. Spravodlivý človek sa preto Boha nebojí, ale neochvejne Mu dôveruje, utišujúc svoje ambície. Takáto „bázeň“ vychádzajúca z úcty poskytuje človeku bezpečie.

Závistliví a sebeckí ľudia sú ku koncu svojho života čoraz rozháranejší a zmätenejší, no ľudia, ktorí žijú podľa biblických princípov, sú čoraz trpezlivejší a pokojnejší. Napríklad, Mojžiš ako štyridsaťročný bol ešte prchký, a predsa ho Boh ku koncu jeho neľahkého života zmenil na najpokornejšieho človeka na zemi.

Druhým aspektom najmúdrejšej rady je poslušnosť, že tu na tejto zemi nie je našou úlohou sebapotvrdzovanie, pretože náš duch vníma väzenie ako väzenie aj vtedy, ak jeho múry potiahneme najrýdzejším zlatom, pozemskými potešeniami či bohatstvom a úspechmi. Prikázania, ktoré sa vzťahujú na nás, nie sú striktné nariadenia, ale usmernenia Ducha Svätého, ktoré pre nás nájdu správnu cestu k cieľu aj vtedy, keď sa snažíme zle odbočiť. „Lebo toto je tá láska Božia, aby sme zachovávali jeho prikázania, a jeho prikázania nie sú ťažké.“ (1Jn 5,3) Ján nás povzbudzuje, aby sme urobili, respektíve sa úprimne snažili urobiť všetko, čo od nás Boh požaduje, namiesto toho, aby sme vzdychali nad tým, že iní to majú ľahšie – pretože ani my to nemáme až také ťažké, ako nám to dáva pociťovať naša závistlivá duša. Tu sa rodia hrdinovia, no naše dokonalé šťastie a pravý osud nájdeme až pri návrate Mesiáša.

(Tento článok bol inšpirovaný kázňou Šándora Németha 2.10.2019.)

Zdroj: Új Exodus 12/2019
Preklad: Zlatka Radnotyová



Súvisiace články

Prečo prenasledovanie|Logos 9 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Mami, prečo?|Logos 2 / 2007 | Veronika Kováčová |Veda a viera
Prečo jazyky?|Logos 6 / 2010 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Prečo Kristus|Logos 10 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma
Prečo ma Boh trestá?|Logos 2 / 2019 | Endre Flaisz |Vyučovanie