Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)
Sebectvo, narcizmus, sebauspokojenie, pohodlnosť, milovanie peňazí a túžba po kariére robia naše „Ja“ na sociálnych sieťach čoraz arogantnejším, výbušnejším, osamotenejším, pričom je čoraz menej pravej medziľudskej lásky, empatie, kamarátstva, obetovania sa pre blaho iných, ľudskosti a radosti. Tieto tendencie neobišli ani kresťanstvo. Čo by mohlo zastaviť tento trend alebo aspoň niektorých ľudí vyslobodiť zo siete nezmyselnosti života?
„Vy ste soľou zeme; keby soľ stratila svoju slaň, čím sa osolí? Na nič viacej sa nehodí, len aby bola von vyhodená a pošliapaná od ľudí.“
(Mt 5, 13)
Pravé kresťanstvo by malo byť konzervačnou látkou, ktorá zabraňuje rozkladu. Napriek tomu vidíme, že ľudia zavrhujú, pošliapavajú a pranierujú kresťanstvo, myslia si, že je zbytočné. Ako sa soľ, ktorá by mala konzervovať, chrániť a liečiť, stala nepoužiteľnou?
V Skutkoch apoštolov 11,26 čítame, že prvýkrát nazvali učeníkov kresťanmi v Antiochii. Čiže vnútornou podstatou kresťanstva, jeho pravým obsahom a zmyslom je učeníctvo. Obrátením sa človek ešte nestáva skutočným učeníkom – iba sa pohol určitým smerom. Znovuzrodenie je len vstupnou bránou – nie konečným cieľom. Cieľom je životný štýl podobný Kristovmu, kedy sa Božie slovo v našich životoch stáva „telom a krvou“ – v spoločenstve s Bohom. „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca i Syna i Svätého Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Mt 28,19-20)
Ako sa teda môžeme stať pravými učeníkmi, a nie iba kresťanmi v spoločenskom ponímaní? Základné slovo, ako sa stať učeníkom, je zapísané v evanjeliu Lukáša: „A išli s ním mnohé zástupy, a on obrátiac sa povedal im: Ak ide niekto ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matere, ženy i detí, bratov i sestier, ba ešte len aj svojej vlastnej duše, nemôže byť mojím učeníkom. A kto nenesie svojho kríža a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom. Lebo veď ak niekto z vás chce vystaviť vežu, či nesadne prv a nespočíta náklady, či má toľko, aby mohol dostavať? Aby snáď, keď by položil základ a nemohol dovŕšiť, nezačali všetci, ktorí by to videli, vysmievať sa mu a hovoriť: Tento človek začal stavať a nemohol dovŕšiť. Alebo ktorý kráľ idúc proti inému kráľovi do boja nesadne prv a neporadí sa, či môže s desať tisícami stretnúť sa s tým, ktorý s dvadsať tisícami ide na neho? Lebo ak nie, vtedy, keď ešte bude ďaleko, pošle posolstvo a bude prosiť o pokoj. Tak teda každý z vás, kto sa nezrieka všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom. Soľ je dobrá, ale ak by soľ stratila svoju slaň, čím ju napravia? Ani do zeme ani do hnoja sa nehodí; von ju vyhadzujú. Kto má uši na to, aby počul, nech počuje!“ (Lk 14,25-35) Majstrove slová spočiatku zneli Jeho nasledovníkom prekvapivo a nesplniteľne, ale tí, ktorí sa stali skutočnými Ježišovými učeníkmi, napríklad, Peter, Ján, Jakub, Matúš atď., tiež museli splniť tieto podmienky, inak by sa učeníkmi nemohli stať.
Pravdou je, že úplne toho boli schopní až po naplnení sa Duchom Svätým – po Letniciach. Tá istá sila Ducha Svätého je k dispozícii aj nám. Kresťanstvo bez skutočného obsahu učeníctva je nanič. V uplynulých tisícročiach sa to v hlavných prúdoch kresťanstva aj prejavilo, a preto sa pojem kresťan stal v očiach mnohých predmetom opovrhnutia a posmechu. Tradičné, historické kresťanstvo z biblického pohľadu ani kresťanstvom byť nemusí a pre tých, ktorí sa nechcú stať učeníkmi, je to iba mrhanie času, prázdnota, život bez radosti, plný trápenia, nudy, nezaujímavý a pokrytecký. V podstate nejde o nič iné, ako o výsmech pojmu kresťanstvo. Čo teda máme robiť, aby sme sa stali skutočnými kresťanmi?
Nenahraditeľná soľ
Soľ je v podstate symbolom čistoty, neskaziteľnosti, večnej, nezvratnej vernosti, priateľstva, zmluvy a trvalých vzťahov. Podľa Aristotela sa dvaja ľudia nepoznajú dosť dobre, pokým „spolu nejedli soľ“, čiže pokiaľ značnú časť života nezdieľajú navzájom, napríklad svoje skúsenosti, nápady či predstavy. Soľ sa v Starom zákone vyskytuje často. Obete museli byť vždy posolené. Biblia hovorí aj o zmluve soli: 3Moj 2,13; Ezch 43,24. Kvalitne strávený čas s Pánom je soľou, spoločenstvom, v ktorom sa jeden druhému odovzdávame, večne trvajúci vzťah zaviazanosti, zmluva, z ktorej nikdy nevycúvame. Ak totiž človek konzumuje soľ s iným človekom, potom ho nemôže zradiť. Aj v obetiach, ktoré sa jedli, čo je symbolom zvestovania Božieho slova, musela byť vždy prítomná soľ. Teda ani pri hlásaní Slova nemôže chýbať osobný vzťah s Pánom, inak je takáto služba či svedectvo o Bohu nudné, bez chuti – stratí svoju spasiteľnú silu. Ľudia, ktorí majú osobný vzťah s Pánom a poznajú Ho, stotožnili sa s Ním a sú inšpirovaní Duchom Svätým, majú na spoločnosť taký vplyv, ktorý zabraňuje skaze. Ak sa však kresťanstvo vyprázdni a stane sa povrchným – to znamená, že soľ sa „pokazí“ – stratí slaň, potom, ako to vidíme aj v histórii, ju ľudia už nepovažujú za bytostne dôležitú a potrebnú, ale ju odvrhnú a pošliapu. |
Prvou a najdôležitejšou podmienkou učeníctva je úplné odovzdanie sa Bohu, láska k Nemu z celého srdca, z celej duše a z celej sily. Lukáš vo vyššie uvedenom texte zdôrazňuje tri dôležité body:
Ježiš hovorí: „Ak ide niekto ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matere, ženy i detí, bratov i sestier, ba ešte len aj svojej vlastnej duše, nemôže byť mojím učeníkom.“ V pôvodnom jazyku slovo „nenávidieť“ prirodzene neznamená to, čo si my predstavíme ako prvé, veď Božie slovo hovorí, že máme milovať svojich blížnych, ctiť si otca i matku, manželia sa majú navzájom milovať, rodičia majú milovať svoje deti atď. Ježiš nás nenabáda k nenávisti, ale keď sa Božia vôľa križuje s názormi našich rodinných príslušníkov, priateľov (aj kresťanov), musíme byť schopní citovo, duševne sa odpútať od nich a urobiť to, čo nám hovorí Pán. Nezávislosť od citových pút je poslušnosťou Ježišovi a toto je základná podmienka učeníctva. Vidíme to aj u samotného Ježiša. Keď za Ním prišli Jeho bratia s matkou, nedovolil, aby Ho odvrátili od poslušnosti Bohu. (Mt 12,46-50) Keby sa Ježiš nebol citovo oddelil od duševných pút rodiny a priateľov, nebol by schopný dokonať životne dôležitú úlohu, ktorú Mu zveril Otec.
Boh priamo do našich životov vloží také „testy“, prostredníctvom ktorých preverí, či sme schopní a ochotní obetovať svoje putá, či sa odvážime riskovať a za každých okolností zotrvať pri svojom Majstrovi. V Starej zmluve je takýmto príkladom Abrahám, ktorý bol schopný citovo sa oddeliť od svojho syna, ktorý sa narodil z dokonalej Božej vôle nadprirodzeným zázrakom, ako jediná záruka zachovania rodu, a odvážil sa prekročiť rozumom nepochopiteľné hranice – v opačnom prípade by nemohol byť jednou z najvýznamnejších postáv dejín spásy.
Druhý krok k učeníctvu formuluje Ježiš takto: „Ak niekto nemá v nenávisti svoju dušu…, ba ešte len aj svojej vlastnej duše, nemôže byť mojím učeníkom. A kto nenesie svojho kríža a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom.“ Duša vo všeobecnosti predstavuje oblasť pocitov, vôle a myslenia. Tu, podobne ako v predchádzajúcom bode, sa hovorí o nezávislosti, veď Božie slovo hovorí: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Keby sme sami seba nenávideli, nedokázali by sme milovať iných. Ježiš tu teda hovorí, že ak Božia vôľa, Jeho výroky alebo vedenie Duchom Svätým protirečí našim pocitom, myšlienkam, vnímaniu, vôli, zámerom, túžbam, predstavám a plánom v našich životoch, musíme – keďže chceme byť učeníkmi – byť schopní vzdať sa ich a radšej byť poslušní Bohu. V živote človeka nastanú také situácie, keď sa musí rozhodnúť, či poslúchne svoje srdce, dušu, pocity, myseľ a túžby, alebo inšpiráciu Ducha Svätého a Jeho vedenie.
Ani pre Ježiša nebolo ľahké splniť Otcovu vôľu, veď v Getsemanskej záhrade musel v sebe ukrižovať každý svoj pocit, vôľu, zámer, aby dokonal dielo spásy. Hoci pritom potil krv, urobil to – a vďaka tomu sa nám dostalo možnosti vykúpenia.
Božie slovo oddelí ducha od duše: „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca. A nieto stvorenia, ktoré by bolo neviditeľné pre ním, ale všetko je nahé a odkryté očiam toho, s ktorým máme do činenia.“ (Žid 4,12-13) Keď sa náš duch vyslobodí spod nadvlády duše, sme schopní veriť, ale pokiaľ sú duch s dušou zrastené, neustále sme zmietaní ako medzi dvomi mlynskými kameňmi.
Je dôležité poznamenať, že sebazaprenie nie je poslušnosťou morálnym zákonom z donútenia, ale je to duchovný postoj – rozdelenie duše a ducha – a keď to človek urobí, zostúpi na neho Boží oheň a potom sa už nemusí nútiť naplniť morálne zákony, ide to automaticky, človek „vykročí zo seba samého“ a zmení sa zvnútra. Vtedy žije slobodne, naplnený Božou láskou, mení sa na Jeho charakter – žije inšpirovaný a správny život.
Učeník je teda človek, ktorý sa chce zmeniť a dovolí Bohu, aby zasahoval do jeho osobnosti. Božia nadprirodzená sila v nás nebude fungovať, kým budeme nástojiť na svojich predstavách, pocitoch a zámeroch. Bez toho, že sa staneme nezávislými od seba, nemôžeme byť učeníkmi, zachraňovať rozvrátené životy, uzdravovať chorých či kriesiť mŕtvych. Pokiaľ budeme pozorovať na svoje myšlienky a pocity, nepôjde to. „Lebo veď ak niekto z vás chce vystaviť vežu, či nesadne prv a nespočíta nákladu, či má toľko, aby mohol dostaviť? Aby snáď, keď by položil základ a nemohol dovŕšiť, nezačali všetci, ktorí by to videli, vysmievať sa mu a hovoriť: Tento človek začal stavať a nemohol dovŕšiť. Alebo ktorý kráľ idúc proti inému kráľovi do boja nesadne prv a neporadí sa, či môže s desať tisícami stretnúť sa s tým, ktorý s dvadsať tisícami ide na neho? Lebo ak nie, vtedy, keď ešte bude ďaleko, pošle posolstvo a bude prosiť o pokoj.“ (Lk 14,28-32) Znovuzrodenie je len základom a pre dokončenie stavby domu niet inej možnosti, ako vytvoriť vzťah Majster – učeník. Len takto môžeme prežiť život ako praví kresťania – „kristovci“, len takto budeme schopní zostať na Božej strane bez kompromisov a ústupkov.
Ďalším krokom je nezávislosť od našich materiálnych statkov. „Tak teda každý z vás, kto sa nezrieka všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ To znamená, že naše materiálne statky už nepovažujeme za naše vlastníctvo, ale za Božie. Pristupujeme k nim tak, že auto, peniaze, byt, všetko, čo vlastníme, patrí Bohu – my sme poverení len správcovstvom a koordinovaním toho všetkého. Starosť o to, čo máme na čo použiť, uvrhneme na Pána, pýtame sa Ducha Svätého. Musíme byť teda nezávislí od celého majetku a byť vďační nášmu Spasiteľovi za všetko, čo nám zveril.
Človek sa stane učeníkom, bude mať chuť slanosti, bude v ňom horieť Boží oheň, bude inšpirovaný a inšpiratívny, ak dokáže zaprieť sám seba, bude odovzdaný a závislý jedine od Boha, ak bude žiť rovnakým spôsobom, ako žil Ježiš, ktorý nám dal počas svojho pozemského života vzor dokonalej poslušnosti Otcovi. Ten, kto stratí svoju dušu a život pre Ježiša, sa nemusí báť: veď práve vtedy ich nájde, práve vtedy bude žiť naplnený a šťastný život, lebo na to bol stvorený. Jednoducho povedané, vtedy sa človek dostane na svoje miesto.
|
Derek Prince bol jedným z najvplyvnejších biblických učiteľov 20. storočia, zakladateľom teológie a vedúcou osobnosťou neocharizmatického hnutia, ktorého cieľom bolo navrátiť Cirkev k apoštolským vzorom 1. storočia, kde účinkovala sila Ducha Svätého. Ako sa stal z profesora filozofie v Cambridge Boží služobník? Ako sa stal tým, ktorého vyučovania počúvajú a čítajú po celom svete? Tak, že bol Božím učeníkom. Tomuto nerozumiem. Vážne tvrdíš, že ťa nepoháňala žiadna vášeň, nemal si nijaké sny o budúcnosti? Teda nemal si ambície, nehorelo v tebe vedomie povolania? Takže si nemyslíš, že človek má na tomto svete nejaké poslanie? Ale je ti jasné, že vedomie povolania a osobné zasľúbenie ohľadom našej budúcnosti sú dnes najčastejšími témami v kresťanských kruhoch? Takže v tvojich dobách bola iná situácia. Stephen Mansfield: |
Vernosť
Druhým dôležitým krokom k učeníctvu – k tomu, aby sme sa mohli stať Božími mužmi a ženami, prostredníkmi k záchrane ľudských duší – je vernosť. „Kto je verný v mále, je verný aj v mnohom; a kto je nespravodlivý v mále, je nespravodlivý aj v mnohom. Ak teda neboli ste verní v nespravodlivom mamone, ktože vám potom zverí to, čo je pravé? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá to, čo je vaše? (Lk 16,10-12) Pred tým, než nám Ježiš zverí mnoho, obdaruje nás málom; než nám zverí skutočné duchovné poklady, vyskúša nás v prirodzenej, materiálnej oblasti; a skôr, než nám dá naše vlastníctvo, vyskúša, nakoľko sme verní v cudzom. Pozrime sa na tieto tri body trochu podrobnejšie.
V prípade mála sa musíme snažiť, aby sme z toho mála, čo sme dostali, nič nestratili. Nezavrhnime málo, že je to iba málo, ale vyťažme z neho maximum, čo sa len dá. Boh vie, že ten, kto opovrhne málom, opovrhne aj množstvom – veľkými vecami. Naše srdce sa vie upokojiť len v najvnútornejšom, osobnom, dôvernom, hlbokom priateľskom vzťahu s Pánom. Iba toto nám zaručuje šťastie. Zbytočne by sme vzkriesili z mŕtvych trebárs aj sto ľudí denne, ani takýto „úspech“ by neuspokojil naše srdce, naopak, ešte by nám mohol uškodiť.
Pán vyčká, kým sa naše srdce neuspokojí výlučne vo vzťahu s Ním. Pozoruje, či sme verní v mále, napríklad, v používaní modlitby v jazykoch, ktorá je vstupnou bránou pre fungovanie ostatných chariziem. Medzitým skúma, či náš vzťah k Nemu využívame čisto ako prostriedok na dosiahnutie vlastných cieľov, alebo ho pestujeme kvôli Nemu samotnému. Skúška vytrvalej vernosti v malom je v podstate testom nášho charakteru, skúškou našej lásky k Nemu samotnému.
Vernosť v „nespravodlivom“ znamená, že nás Boh testuje najprv v prirodzených veciach: na pracovisku, v hmotných záležitostiach, v rodine, v prirodzených okolnostiach, a keď sme v tomto všetkom vytrvalí a verní počas dostatočne dlhého obdobia, potom nám zverí aj nadprirodzené úlohy. Počas tohto všetkého sa takisto formuje náš charakter. Dobrým príkladom nám je Mojžiš, ktorý štyridsať rokov pásol ovce, aj Dávid, ktorý bol tiež pastierom a chránil stádo pred medveďmi či levmi, alebo Ježiš, ktorý počas svojho pozemského života pracoval na stavbách ako tesár, hobľoval, nosil ťažké trámy, pribíjal klince a podobne, aby svojím životom, smrťou a vzkriesením znovu zbudoval naše životy a položil základy Cirkvi.
V cudzom znamená, že najprv musíme slúžiť iným, aby sa náš egoizmus zmenil v prach, aby sme v „našej“ službe nehľadali vlastné záujmy, ale plnili Pánove záujmy. Služba pre iných, zvlášť v začiatkoch, znamená čisto fyzickú službu, to znamená nejakú pomoc, asistenciu majstrovi, aj vtedy, ak už niekto dostane poverenie na „samostatnú“ službu.
|
Lydia Christensen Prince, rodáčka z Dánska, bola vynikajúca pedagogička, ktorú Boh „vyviedol“ z pohodlia domova v roku 1928, všetko zanechala a odcestovala do Jeruzalema, ktorý vtedy prežíval búrlivé časy. Spoliehala sa výlučne na Všemohúceho, oddane sa starala o židovské aj arabské deti a neskôr bola k službám britskej armáde. Takto sa v roku 1940 spoznala s Derekom Princeom, ktorý si ju vzal za manželku. Manželia spolu verne slúžili Pánovi a jeho Slovu od Afriky až po Kanadu. Ale čo by bolo, keby Lýdia neposlúchla Božie volanie? Keby si vybrala strach a názory iných, a nie učeníctvo? Poznali by sme ju vôbec? Rozhodnutie pre ňu nebolo vôbec ľahké. „Jar vystriedala zimu. V prvých jarných lúčoch slnka sa ostro črtali biele odkvapy na červených strechách tehlových domov. Odkedy som sa sem presťahovala, naplno som si užívala tu strávené dni, no nikdy predtým sa mi toto mesto nezdalo byť natoľko príťažlivé ako teraz. Či Boh skutočne chce, aby som to všetko vymenila za vzdialené, zaostalé miesto, kde sú ľudia, zvyky, prostredie a všetko také cudzie a nepoznané? Pečaťou mojej zaviazanosti voči Pánovým plánom bol ešte jeden krok – podanie výpovede pánovi Pedersenovi. Tento krok som však odkladala z týždňa na týždeň. Počas veľkonočného víkendu kázal v letničnom zbore čínsky misionár Arne Konrad. Išla som na zhromaždenie, aby som si ho vypočula. V nedeľu večer na záverečnom zhromaždení kázal na text z Listu Židom 11,8 nasledovné: „Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, keď mu kázal Boh, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, že by bol vedel, kam ide.“ Misionár vykresľoval obraz Abrahámovho domova v meste Úr, plného istoty a pohodlia, ktorý opustil a vybral sa na cestu do zeme, ktorá bola pre neho úplne neznáma, opierajúc sa výlučne o Božie sľuby. Cítila som, že každé slovo hovorí mne osobne. Po skončení bohoslužby som požiadala pána Konrada o rozhovor medzi štyrmi očami. Podrobne som mu porozprávala, ako ma Boh viedol, aby som dala v práci výpoveď a vycestovala do Jeruzalema, priznala som aj to, nakoľko toto rozhodnutie odkladám. Keď som svoju reč skončila, niekoľko minút na mňa len mlčky pozeral svojimi žiarivo-sivými očami spopod bieleho obočia. Sestra Christensenová, povedal napokon, Dánsko je plné duchovných mrzákov, ktorí síce počuli Božie volanie, ale báli sa vykročiť vo viere. Nebuďte aj vy takým mrzákom!“ |
Vedľa Božích služobníkov
Pokiaľ budeme hľadať vzory učeníctva v Biblii, zistíme, že existujú dva typy učeníkov: tých prvých vyučoval Boh bezprostredne, kým druhých prostredníctvom tých prvých, ktorých si vyvolil. Do prvej kategórie patria Mojžiš, Dávid, Eliáš, Ján Krstiteľ, Ježiš a Pavol – ktorí dostali mimoriadnu úlohu – skrze nich Boh spustil niektoré úplne nové veci. Do druhej skupiny patria tí, ktorí vstúpili do už fungujúceho prebudenia a boli preformovaní rukami veľkých Božích služobníkov na Pánove nádoby. V tomto kontexte sú najdôležitejšími vzormi Jozua, Elizeus a v Novej zmluve Timotej.
Jozuu neustále vidieť v Mojžišovej blízkosti, slúžil mu rôznymi fyzickými činnosťami, čím sa dostal bližšie do Božej prítomnosti. Mojžiš si ho vedome vybral s cieľom vychovať si učeníka, tak ako sme si ani my nevybrali Ježiša, ale On si vybral nás. Jozue zostáva v Mojžišovej blízkosti až do konca života svojho majstra – to znamená štyridsať rokov – a jeho vlastná služba začala až potom, čo nie je nič iné než pokračovanie Bohom zverenej úlohy Mojžišovi.
Z príkladu Elizea nám vyvstáva obraz splnenej požiadavky úplnej odovzdanosti učeníka. Skôr, než sa dostal ako pomocník k Eliášovi, musel sa stať nezávislým od svojich vzťahov a majetku. Vzťah medzi Eliášom a Elizeom bol vzťahom pána a sluhu, zamestnávateľa a zamestnanca. Elizeus takisto slúžil svojmu majstrovi až do konca Eliášovho pozemského života. Pri Eliášovom vystúpení do neba urobil Elizeus jeden skutok: svoj vlastný odev – obraz duše a ducha – roztrhol, čo znamená, že zaprel svoju dušu, aby sa mohol odiať do Eliášovho plášťa – ducha. (2Kráľ 8,15)
Podstate a obsahu učeníctva rozumel aj kráľ Jozafat – vedel, že duch Eliáša je na tom človeku, ktorý mu fyzicky slúžil a mal s ním osobný vzťah. (2Kráľ 3,11-12) Pravé učeníctvo teda nie je nič iné než živý bezprostredný vzťah s Majstrom. Učeníci si osvojovali životný štýl svojho Majstra tak, že pracovali pod jeho vedením. Rabínska tradícia tiež hovorí, že ten, kto študuje Talmud, Tóru, prorokov a Písma a všetky k tomu prislúchajúce štúdie a diela, ale neslúžil majstrovi, vie toho ešte málo. Ten, kto nežil s Majstrom, má poznanie o Bohu len na úrovni intelektu.
Priamy, živý vzťah s Ježišom mali dvanásti apoštoli. Aj Pavol mal takýto vzťah s učeníkmi. Nasledovaniahodným príkladom Pavlovho učeníka bol Timotej. Preto si ho teraz vezmeme za vzor a pozrieme sa, aké črty správania charakterizovali učeníkov. Prečo? Ježiš hovorí, napríklad v Mt 8,22; Jn 21,22, aby sme boli Jeho nasledovníkmi. Pavol nám tiež odporúča, aby sme ho nasledovali tak, ako on nasledoval Krista. „Buďte mojimi spolunapodobňovateľmi, bratia, a pozorujte tých, ktorí tak chodia, ako máte príklad na nás. Lebo mnohí tak chodia, o ktorých som vám často hovoril a teraz i plačúc hovorím, že sú nepriateľmi kríža Kristovho.“ (Fil 3,17-18) Dobrým príkladom nasledovania je Timotej, s ktorým bol Pavol maximálne spokojný. (Fil 2,20-22) Dokonale nasledoval apoštola a takto „vrástol“ do svojej služby, až napokon ho Písmo na istom mieste nazýva apoštolom.
Teda, ak chceme byť ako Kristus, potom bude dobré nasledovať Pavla a ak chceme byť ako Pavol, nasledujme Timoteja. Treba prehodnotiť tieto vzory a priblížiť sa Mesiášovmu charakteru. Konečným cieľom učeníctva je šťastný vzťah s Otcom, obnovenie dôverného vzťahu, ktorý bol v Edene narušený. Odzrkadľujme Otcov charakter tak, aby sa do Neho zamilovali aj ostatní. Tento konečný cieľ je postavený pred každého, teda aj v tom prípade, ak veriaci nemá vyslovene Božie povolanie byť služobným darom a nepatrí do priamej skupiny Božích služobníkov. Aj okolo Ježiša boli zoskupení učeníci v rôznych odstupoch: traja, dvanásti, sedemdesiati, stodvadsiati, celé davy, pričom všetci mali účasť na Jeho vyučovaniach, mohli Ho nasledovať a skutkami Ho podporovať. Každý z nich bol na svojom mieste premieňaný na Otcovu podobu a mohol konať tak, aby zachraňoval a sám tiež činil učeníkov.
Timotej mal otca Gréka a matku Židovku, preto sa z pohľadu židovského zákona pokladal za Žida. Aj jeho pôvod prispel k tomu, že bol ideálnym asistentom Pavlovi, veď poznal prostredie Židov i pohanov – ako Pavol od čias svojich štúdií – takže podobne ako jeho majster mohol slúžiť obom skupinám.
Timotej sa pravdepodobne obrátil skrze Pavla pri jeho prvej návšteve Lystry, veď Pavol ho viackrát nazýva „milovaným, pravým dieťaťom“. V Skutkoch 16,1-2 je už Timotej predstavený ako kresťan, o ktorom majú všetci dobrú mienku a skúsenosti s ním. K Pavlovej službe sa pripojil ešte v mladosti a dovolil Bohu, Pavlovi aj zboru, aby úplne „využili“ všetok jeho potenciál. Sprevádzal Pavla na misijných cestách, spolu napísali viacero listov a bol s apoštolom aj v čase zajatia v Ríme. Pavol ho poveril, aby ho zastupoval pri vedení efezského zboru a neskôr vidíme, že keď ho Pavol potreboval, Timotej išiel a slúžil mu tiež v bežných záležitostiach. (2Tim 4,13) Ich vzájomný vzťah a správny prístup Timoteja v službe na Božom diele sú zapísané v liste, ktorý Pavol písal práve jemu, a na viacerých miestach Novej zmluvy. Teraz vyzdvihneme najdôležitejšie rysy a spôsoby jeho správania, ktoré si majú „zamilovať“ všetci tí, ktorí chcú brať kresťanstvo vážne.
„Ale ty zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si sa presvedčil vediac, od koho si sa naučil a že od detinstva znáš sväté písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi. Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vyučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.“ (2Tim 3,14-17) O Timotejovej matke a starej matke vieme, že to boli židovské ženy, ktoré verili v Mesiáša, a tak aj on od detstva čítal a študoval Písma. Božie slovo vyšlo z najhlbšej, najvnútornejšej podstaty Boha a je schopné osloviť podstatu ľudského „ja“, vyučuje, vynáša na svetlo naše v podvedomí ukryté „záležitosti“, usmerňuje nás, napráva, koriguje, vychováva, robí nás v Božích očiach schopnými vykonávať dobré a užitočné skutky. Učí nás o možnosti úniku zo satanovho kráľovstva, o odpustení hriechov, uzdravení, vyslobodení, zasľúbeniach a vzkriesení. Vloží nám do srdca poznanie podstaty vecí, preto je veľmi dôležité nepretržité štúdium Písma.
Timotej mal nepokryteckú vieru: „… keď sa rozpomínam na nepokryteckú vieru, ktorá je v tebe…“ (2 Tim 1,5), ktorej sa naučil od matky a starej matky. V jeho viere nebola pretvárka, náboženské pokrytectvo a predstieranie; jeho reč a skutky boli vo vzájomnej harmónii.
Timoteja ako Božieho služobníka (diakonos) charakterizovala tiež neustála pohotovosť k skutkom v službe v prospech iných, organizovanie vecí podľa potrieb Božích služobníkov – bol im stále „poruke“. Je zaujímavé, že ako Pavla, tak aj Timoteja nazýva Písmo otrokmi Mesiáša. V staroveku bol otrok výhradným majetkom svojho pána, bol povinný slúžiť mu ochotne, so všetkými schopnosťami. Nevadili mu zmeny miesta pôsobenia, právo pána na výber jeho manželského partnera, či spôsob zaopatrenia, o tieto záležitosti sa staral pán. „Otroctvo“, čiže úplná závislosť od Boha, je najnižším stupňom služby, no zároveň je základom cirkevnej hierarchie – napr. Mk 10,44.
Timotejov prístup k Božiemu dielu môžeme spoznať z nasledovných Pavlových slov: „Ale nadejem sa v Pánu Ježišovi, že vám skoro pošlem Timoteja, aby som i ja okrial zvediac, ako sa máte a čo robíte. Lebo nemám nikoho rovnozmýšľajúceho, ktorý by sa verne a úprimne staral o vaše. Lebo tí všetci hľadajú svoje a nie Krista Ježišovo. Ale jeho dokázanosť znáte, a že ako dieťa otcovi, tak slúžil so mnou vo veci evanjelia.“ (Fil 2,19-22)
Okolo Pavla sa „točilo“ množstvo učeníkov, ale Timotej bol jediný, ktorý nikdy nehľadel na to, aký bude mať z toho osoh, úctu, pozdvihnutie, úspech či odmenu. Nechcel posúvať seba samého vpred, neslúžil preto, aby získal autoritu, rešpekt, jeho cieľom nebolo vytvoriť nezabudnuteľné životné dielo, ale jednoducho miloval Pána a ľudí, v úprimnosti srdca niesol starosti zborov.
Timotej nasledoval Pavla a tým aj Krista: „Ale ty si nasledoval moje učenie, môj spôsob života, úmysel, moju vieru, zhovievavosť, lásku, trpezlivosť, moje prenasledovania, utrpenia, aké ma stihli v Antiochii, v Ikoniu, v Lystre, ktoré prenasledovania som zniesol, a zo všetkých ma vytrhol Pán.“ (2Tim 3,10-11)
Ten, kto niekoho nasleduje, nechodí po svojich cestách, vzdáva sa vlastných cieľov a stojí za niekým, aby spolu s ním chodil, dôkladne spoznáva skutočnú podstatu dotyčného, aby konal podobne ako on a aby sa mu stal podobným.
Timotej slúžil spolu s Pavlom, vykonával úlohy, ktoré mu zveril, videl Pavlove „ťažké situácie“, rozhodnutia a ich dôsledky. Pri ňom sa naučil žiť kristovským spôsobom života. Naučil sa „dobre sa obracať“ v prirodzených aj duchovných záležitostiach.
V ďalších riadkoch Písma nájdeme zoznam toho, v čom nasledoval svojho majstra. V prvom rade nasledoval jeho vyučovania a netúžil nevyhnutne vyjadriť „svoj názor“. Tiež to znamená, že nepodával bludné učenie, ale hovoril v tom istom duchu a konal tak, ako jeho majster. Timotej nasledoval Pavlov životný štýl a postoje a týmto si privlastnil tie Kristove, veď Pavol nasledoval Kristov štýl. Nasledoval aj Pavlove ciele, zámery, vôľu a plány, prevzal apoštolove motivácie, inšpirácie a videnie vecí. Snažil sa „naladiť“ na to, čo hýbalo Pavlom. Vzdal sa vlastných cieľov a vôle, podobne ako Mesiáš, ktorý sa stotožnil s Otcovou vôľou.
Timotej nasledoval aj Pavlovu vieru, detskú dôveru v Pána, vernosť, trpezlivosť, tiež nesebeckú praktickú lásku voči Bohu i ľuďom. Podľa rabínov sa najšľachetnejšia láska voči Bohu prejaví tým, že človek žije a pristupuje k svojim blížnym tak, aby si aj oni zamilovali Pána a Jeho Slovo. Timotej vytrval v ťažkých situáciách a prenasledovaniach, trpel spolu s apoštolom.
|
Ludwig Wittgenstein – najvýznamnejší lingvistický filozof 20. storočia (učiteľ Dereka Princea), podľa ktorého je význam slov v ich samotnom používaní. Pochopíme ich vtedy, keď ich žijeme. Biblia je teda v skutočnosti pochopiteľná vtedy, keď ju používame v praxi. „Táto teória, ktorá je na vyššej úrovni, znamená pre tých, ktorí chápu život na nízkej úrovni, ničím a o ničom; tam je možné ju chápať len mylne a pre nich sú tieto slová nezmyselné.“ Tí, ktorí nenasledujú Kristov životný štýl a nekonajú podľa Jeho slov, v podstate ani nerozumejú, o čom hovorí. Hoci Wittgenstein nebol kresťan, vnímal podstatu kresťanstva. Povedal: „Myslím, že jedna z vecí, ktoré kresťanstvo hovorí, je, že správne doktríny sú neužitočné. Musíte zmeniť smerovanie svojho života. Ide o to, že správna doktrína vás nemusí uchvátiť; môžete ju len nasledovať podobne ako lekársky predpis. Avšak tu potrebujete niečo, čo vami pohne a obráti vás novým smerom… A len čo sa obrátite, musíte zostať obrátení tým smerom. Múdrosť nie je vášnivá. Viera, naproti tomu, je to, čo Kierkegaard nazýva vášňou.“ Podľa Wittgensteina „objektívne“ alebo „špekulatívne“ zmýšľanie nie je schopné vyriešiť naše „životné problémy“, lebo samo osebe nie je schopné nás obkľúčiť do svojej moci a eticky sa nás dotknúť. Nasledovanie Kristovho príkladu znamená zmenu a zaviazanosť našich životov. Wittgenstein na inom mieste hovorí: „Moja duša musí byť vykúpená so všetkými svojimi vášňami, nie iba moja abstraktná myseľ“ – a to je možné len nasledovaním Mesiáša a úplnou poslušnosťou Otcovi. |
6) Odvážne sa postavil za evanjelium a Božích služobníkov
Pavol prikazuje Timotejovi nasledovné: „A pre tú príčinu ťa upomínam, aby si roznecoval dar Boží, ktorý je v tebe, daný ti vložením mojich rúk. Lebo nám nedal Boh ducha bojazlivosti, ale moci a lásky a zdravého rozumu. A tak sa nehanbi za svedectvo nášho Pána ani za mňa, jeho väzňa, ale trp príkorie spolu s evanjeliom podľa moci Boha.“ (2Tim 1,6-8)
„Káž slovo, pristupuj v pravý i nepravý čas, karhaj, tresci, napomínaj s celou zhovievavosťou a s učením. Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ale ty buď triezvy vo všetkom trp, čo príde zlé, konaj dielo evanjelistu, vykonaj svoju službu.“ (2Tim 4,2-5) Timotej sa musel vzoprieť strachu, prípadnej malovernosti, komplexom menejcennosti, ktoré by chceli človeka paralyzovať a urobiť ho neschopným. Musel nasledovať Božiu dynamickú silu a zabudovať seba samého do praktickej lásky a uplatňovať sebaovládanie. Nemohol dovoliť pocitom, aby nad ním panovali, ale musel sa naučiť správať sa rozvážne a slobodne, hoci aj uprostred zastrašovania. Zovretia, strachy a úzkosti zmiznú v momente, keď sa naplníme Duchom Svätým – toto pripomína apoštol. V takom stave sa vie uvoľniť a prejaviť všetko, čo Boh do nás vložil. Mimochodom, Timotej to veľmi potreboval už aj preto, lebo v tom čase sa všetci v ázijských zboroch od Pavla odvrátili. Musel sa vzoprieť všetkým ohovárkam a nepriateľským silám, postaviť sa za apoštola, nasledovať ho a vytrvať v pravde. Pavol ho povzbudil, aby sa zaňho nehanbil, ale aby vytrval v tejto situácii pri čistom evanjeliu a aj pri ňom vo väzení.
„… nech nikto nepohŕda tvojou mladosťou, ale buď príkladom verných v slove, obcovaní, v láske, v duchu, vo viere, mravnej čistote.“ (1Tim 4,12) Kresťania by sa mali stať príkladom, ktorý budú môcť iní nasledovať a cez ktorý sa budú môcť naladiť na pravú podstatu, na Mesiáša, premeniť sa na skutočnú Božiu prirodzenosť. Mali by sme žiť tak, aby ľudia túžili zamilovať si Boha a Jeho Slovo. Vidíme, že Timotejova reč, správanie, životný štýl, postoj k Duchu Svätému i k ľuďom a jeho čistý život odzrkadľovali Božiu lásku a Jeho charakter.
Stať sa kresťanom – učeníkom teda znamená, že budeme podobní Majstrovi, Mesiášovi, a Otcovi, ktorých podstatou je láska. Predpokladom toho je, že dovolíme Bohu, aby mal plnú moc nad našou dušou aj duchom, aby nás vychovával, formoval a usmerňoval. V tomto nám dal tri vzory: Timoteja, Pavla a Krista, ale aj Božích služobníkov v našej dobe, ktorým „lejeme vodu na ruky“ v praktických, fyzických službách v Božom diele. Budúcnosť kresťanstva je v návrate k vzťahu s Bohom, v návrate k podstate – učeníctvu. Žiť neslaným životom sa neoplatí, nikto nemá rád neslané.
Tento článok bol pripravený na základe vyučovaní Dereka Princea, Sándora Németha, Judit S. Némethovej a Tibora Ruffa.
Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus XII/2018
| Odkiaľ vzišlo kresťanstvo? | | | Logos 8 / 2010 | | | Miroslav Iliaš | | | Vyučovanie |
| Čo je fašizmus? | | | Logos 1 / 2022 | | | Martin Vincurský | | | Zamyslenie |
| Prečo práve ON? | | | Logos 4 / 2020 | | | Bátor Morvay | | | Vyučovanie |
| Viera je poslušnosť | | | Logos 5 / 2015 | | | Daniel Šobr | | | Zamyslenie |
| Ako je to so Svätým Duchom | | | Logos 12 / 2018 | | | Jaroslav Kříž | | | Vyučovanie |
Soľ je pre človeka životne dôležitým minerálom – konzervuje, ochucuje, lieči, detoxikuje, chráni pred infekciami a posilňuje imunitu. Ak by sme ju nekonzumovali, rozvrátila by sa látková výmena v bunkách. Nedostatok soli vedie k závratom, svalovej slabosti, apatii a v kritických situáciách až k smrti. V staroveku i stredoveku používali soľ ako platidlo (odtiaľ pochádza anglický výraz salary – mzda, odvodené od salt money). Aj bežný spoločenský jazyk zachováva jej význam, keď dobré a veselé veci nazývame „soľou života“ a nudné, nezáživné zas „nemastné-neslané“.
POZNAŤ PÁNA
NECHCELA BYŤ DUCHOVNÝM MRZÁKOM
POCHOPÍŠ TO, LEN KEĎ TO BUDEŠ ŽIŤ