Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Traumy a ich spracovanie

logos-04-2019-depositphotos-80873960-xl-2015.jpg

Jedna z najväčších a najťažších výziev kresťanského života je spracovanie zranení a strát. Hoci by bolo dobré ich zo života vymazať, žiaľ, v tomto období to nie je možné, a okrem toho, Všemohúci nám v súvislosti s tým ani žiadne zasľúbenia nedal.

Boh nám nesľúbil, že nikdy v živote nebudeme zranení a neutrpíme prehry, ale povedal, že uprostred toho všetkého bude s nami a nikdy nás neopustí. Nikdy! „Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou…“ (Ž 23,4)

Autorovi tohto žalmu – Dávidovi – bolo jasné, že je veľmi pravdepodobné, že toto je reálny scenár, ktorým bude musieť prejsť, dokonca sa môže stať, že „údolím tône smrti“ bude musieť prejsť nie iba raz. Je zaujímavé, že sa nemodlil, aby ho to minulo, ale s vierou vyznával, že Dobrý Pastier ho ani v takýchto situáciách neopustí. Nanešťastie, traumy sú súčasťou života človeka, ale Božia milosť v Kristu Ježišovi ich dokáže zmierniť, hoci úplne ich neodstráni. Nasledovné zasľúbenia nie sú na konci Knihy Zjavenia Jána uvedené náhodou a v plnom rozsahu sa prejavia až v novom svetovom období. „A Boh zotrie každú slzu z ich očí, a smrti už viacej nebude ani žalosti, ani kriku, ani bolesti viacej nebude, lebo prvé veci pominuli.“ (Zj 21,4)

Toto slovo hovorí, že dokonalý život bez bolestí a sĺz nie je pre toto obdobie, ale je odložený až do toho budúceho. V prítomnom svete sú, žiaľ, realitou, s ktorou by mal človek rátať aj v kresťanskom živote. V Biblii nenájdeme významnú osobu, ktorá by v živote nezažila tvrdé údery, ťažko spracovateľné traumy, utrpenia a boje. Napríklad, službu Mojžiša, ktorý sa kvôli svojmu ľudu vzdal dôstojnosti a pohodlia, najprv hrubo odmietli a dostal sa až do vyhnanstva. Ďalším príkladom je Daniel, ktorého násilne vytrhli z domova a bol nútený slúžiť v cudzej krajine – úplne odtrhnutý od svojej rodiny. Prorok Jeremiáš si tiež musel vytrpieť vnútorné boje a bolesti, lebo celý svoj život slúžil s tým, že ľud neprijal takmer ani jedno jeho posolstvo. Napokon, pozrime sa na Pána Ježiša Krista, ktorý slávne dielo spásy ľudstva musel dokonať v ľudskom tele. Príklady veľkých Božích hrdinov sú pre nás inšpiráciou, aby sme aj uprostred tráum, ba niekedy aj napriek nim, svoje poslanie vždy plnili s vierou a neochvejne sa spoliehali na Božiu milosť, pričom Všemohúci Boh nám bude pomáhať, tak ako sľúbil. Zdôrazňovať toto všetko je dôležité hlavne preto, lebo moderná západná kultúra sa sústreďuje na pohodlný život bez sĺz a bolestí a do predstáv moderného človeka, ktorý sa orientuje na úspechy a túži po blahobyte, sa len ťažko vtesná obraz života veriaceho zápasiaceho so skúškami. Akokoľvek sa na to pozeráme, v Biblii vidíme to druhé.

Čo je trauma?

V rámci tejto štúdie nie je možné biblické aspekty rôznych typov ľudských tráum jednotlivo a podrobne rozobrať. Preto teraz nebudeme hovoriť o tzv. prirodzených traumách života, ktoré sú síce bolestivé, ale sú súčasťou tohto života a nemožno sa im vyhnúť. Sú nimi napríklad strata starých rodičov a rodičov, rôzne oslabenia vo vlastnom živote alebo strata schopností tela, ktorá je spojená so starnutím. Takisto nebudeme hovoriť o takých stratách alebo bolestiach, ktoré sú priamymi dôsledkami zlých rozhodnutí či hriechov. Pre obe kategórie spomenutých strát platí, že sú bolestivé a spracovať ich môže trvať dlhší čas, no keďže ich príčiny poznáme, nevyvolajú v nás pocit neriešiteľného problému. Existuje ale špeciálny druh zranenia, ktorý vo všeobecnosti nazývame traumou. Traumy sa od bolestivých strát líšia tým, že logicky nevyplývajú z našej minulosti, ba čo viac, ani logicky, ani nijako inak si ich nevieme vysvetliť, sú pre nás nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Nie sú nevyhnutnou súčasťou života a neprihodia sa nám preto, že by sme spáchali nejaký hriech. „Prečo sa to stalo práve mne?“ pýta sa zvyčajne človek, ktorý sa v živote stretol tvárou v tvár s traumou.

Najväčší problém v spojitosti s traumami je ten, že ide o také silné údery a zážitky, ktoré prekročia hranice nášho života, nezapadajú do jeho obvyklého rámca, a preto ich ani nevieme pochopiť a spracovať. Navyše, súvisí s tým spojený ešte jeden problém. Traumy totiž môžu v dotyčných ľuďoch vyvolať pochybnosti o ich morálnom stave a nabúrajú im vieru v Božiu dobrotu a lásku voči človeku. „Ako to Boh mohol dopustiť?“ zúfalo sa pýta v takomto prípade kresťan. Preto sa teraz budeme zaoberať tým, ako veľkí Boží ľudia zápasili vo svojich životoch a aké z toho plynú ponaučenia pre dnešných kresťanov.

logos-04-2019-depositphotos-209195940-xl-2015.jpg

Jákobov smútok

V Jákobovom živote bola takýmto traumatickým zážitkom domnelá strata Jozefa. Tí, ktorí majú deti, veľmi dobre chápu, čo znamená smrť dieťaťa. Jozef bol navyše požehnaným, schopným, Bohom zvlášť pomazaným dieťaťom – jeho povolanie mu bolo zjavené prostredníctvom snov a prorockých výrokov už v detstve. Okrem toho bol i Jákobovým milovaným synom od jeho milovanej manželky Ráchel. V ten deň, keď mu jeho synovia ukázali zakrvavený Jozefov plášť, bolo to preňho nepochopiteľné a ťažko spracovateľné. Boh mu predsa sľúbil, že má s týmto chlapcom veľké plány, a teraz ho tu zrazu niet. Možno si pomyslel: „Veď to celé nedáva vôbec žiadny zmysel!“ Vidíme, že Jozefova smrť pre neho znamenala hlbokú stratu, lebo to po celé desaťročia nedokázal spracovať. Jednoznačne to vidno na jeho reakcii, keď sa Jákobovi synovia vrátili z prvej cesty do Egypta. „A Jakob, ich otec, im povedal: Pripravili ste ma o deti. Jozefa niet, ani Simeona niet, a teraz vezmete Benjamína. Na mňa sa to všetko valí. Vtedy povedal Rúben svojmu otcovi a riekol: Zabi oboch mojich synov, ak ho nedovediem zase k tebe. Oddaj ho do mojich rúk, a ja ho navrátim k tebe. A povedal: Nepôjde môj syn s vami dolu. Lebo jeho brat zomrel a pozostal iba on sám. A keby sa mu prihodilo nejaké nešťastie na ceste, ktorou pôjdete, sprevadili by ste moje šediny v zármutku do hrobu.“ (1Moj 42,36-38)

Jasne tu vidíme, že Jákob ešte aj po dvadsiatich rokoch bol stále v traumatizovanom stave. Jedným zo zjavných znakov tráum je, že ani čas ich nezahojí – v životoch dotyčných osôb sú prítomné neustále. „Jozefa niet…“ hovorí Jákob. Navyše, v kritických situáciách, akou v tomto prípade bolo vyslanie Benjamína do Egypta, sa trauma v priebehu krátkeho okamihu znova oživí a bolesť sa v prítomnosti nanovo obnoví. Z iných príbehov vieme, že Jákob sa počas tohto kritického životného obdobia veľmi zmenil. Rovnako ako je to u iných, ktorí prežili traumatické obdobie, jeho vedomie sa mimoriadnym spôsobom zúžilo. Upadol do pasivity a v podstate myslel len na svoju bolesť. Je to jasne vidieť na tom, že svoju rodinu, zvlášť synov, v tomto období zanedbával, následkom čoho morálne veľmi upadli. Kvôli necitlivému prístupu svojho otca sa cítili odmietnutí a ich život sprevádzali smilstvá, vraždy, násilnosti. Jákob napriek všetkému v tomto scvrknutom stave vedomia myslel len na svoju bolesť a žiaľ, ku všetkému sa staval nevšímavo, nezaujímalo ho, čo sa okolo neho deje. Na jeho príklade si treba všimnúť, že traumatizovaný človek nemá nádej do budúcnosti. Z jeho slov vyplýva, že sa veľmi nestaral o svoju rodinu, ktorá sa kvôli hladu ocitla v problémoch, a až vtedy, keď pochopil, že riskuje životy svojich blízkych, bol napokon ochotný pustiť Benjamína do Egypta. Vo svetle týchto faktov je zaujímavé uvedomiť si, že vyslobodenie bolo vtedy už veľmi blízko. Jákoba iba niekoľko týždňov delilo od chvíle, kedy sa mal po dvadsiatich rokoch plných bolesti a smútku dozvedieť pravdu a porozumieť tomu, na čo to všetko bolo dobré a prečo Všemohúci dovolil tú situáciu.

Pozdvihnutie Jozefa

Poďme teraz preskúmať ten istý príbeh z Jozefovho pohľadu. Zrada jeho bratov, bezcitnosť a krutosť bola pre Jozefa minimálne rovnako silná trauma. „Prečo sa takto voči mne zachovali? Čo zlé som im urobil?“ mohol sa pýtať Jozef v púšti, spútaný ako otrok smerujúci do Egypta. U neho ale vidíme, že k tej istej nezmyselnej a nespracovateľnej traumatickej situácii pristupoval úplne inak ako jeho otec. Hoci ani on nerozumel, prečo sa to všetko stalo, a tiež veľmi trpel tým, že ho vylúčili z vlastnej rodiny a predali cudzincom, aj tak nedovolil, aby sa jeho vedomie zúžilo na túto bolesť. Namiesto toho odviedol svoju pozornosť zo straty a sústredil sa na Božie vedenie a nasledoval ho. Robil to, na čo mu Boh dal talent a milosť. Z Písma vidíme, že keď už ďalej Jozef nevládal, zvykol sa stiahnuť a vyplakať zo srdca svoju bolesť. V jeho živote neboli hlavným cieľom smútok a horkosť, ale budovanie hodnôt. Hoci ani on nerozumel, prečo sa to všetko deje, nezaoberal sa tým a nedovolil, aby kvôli tomu plynuli roky jeho života neplodným a neproduktívnym spôsobom v utrpení. Tejto zásady sa držal v Putifarovom dome, vo väzení i na faraónovom dvore. Je zaujímavé, že keď takto konal, dokázal čoraz viac spolupracovať s Božím vedením tak, aby traumy a ich dôsledky boli zničené. Tie však podľa zákonitostí Všemohúceho Boha boli úplne zmazané až vtedy, keď dokonale plnil svoje poslanie ako pravá ruka egyptského faraóna (predseda vlády Egypta) a zachránil svojho otca a rodiny svojich bratov pred hladomorom. Keby Jozef takto nepostupoval, keby sa nesústredil na svoje poslanie, možno by sa bol až v nebi dozvedel, že Boh pre neho a jeho rodinu pripravil prostredníctvom tejto traumy obrovské požehnanie.

Ty rozhoduješ

Dôležitým poučením z Jákobovho a Jozefovho príbehu je, že traumu si človek nikdy nevyberá, tá sa jednoducho dostaví sama, ale to, na čom naozaj záleží, je naše osobné rozhodnutie, ako na vzniknutú situáciu zareagujeme, ako odpovieme. Rozhodnutie je totiž vždy na nás – či budeme nasledovať Jákoba a sústredíme sa iba na stratu a bolesť a budeme pasívne očakávať riešenie, čo nám však prinesie veľké NIČ, alebo napriek tomu zatneme zuby, zameriame sa na vytvorenie hodnôt a budeme spolupracovať s Bohom na tom, aby trauma v našich životoch napokon mala zmysel. Navyše, ako vidíme, toto rozhodnutie má obrovský význam aj pre ľudí, ktorí žijú okolo nás. Veď nakoniec v dôsledku Jákobovho pasívneho postoja upadala a trpela celá rodina, zatiaľ čo Jozefov aktívny prístup ho požehnal až tak, že jeho život a služba sa stali požehnaním a útechou pre státisíce ľudí v jeho okolí.

logos-04-2019-depositphotos-13866428-xl-2015.jpg

Trauma nikdy nie je nezmyselná

Druhým dôležitým životným poučením tohto príbehu je, že pre človeka, ktorý žije v zmluve so Všemohúcim Bohom, trauma nikdy nie je nezmyselná a bezcieľna. Nebola nezmyselná ani v tomto príbehu, ani pre Jozefa, ani pre Jákoba. Trauma a utrpenie, ktoré z nej vyplýva, síce spôsobia, že náš život je ťažký a mnohokrát neznesiteľný, až to všetko vyzerá zdanlivo nezmyselne, ale nie je to pravda. Problém je v tom, že cieľ a zmysel, ktorý je ukrytý v traumatickom zážitku, sa ukáže až po určitom čase a po určitých zážitkoch – tak ako to Jozef vysvetlil svojim bratom: „Ale teraz sa netrápte nad tým, ani nech nie je vo vašich očiach hnevu, že ste ma sem predali, lebo pre zachovanie vášho i môjho života ma poslal Boh pred vami. Lebo toto sú ešte len dva roky, odkedy je hlad v zemi, a ešte bude päť rokov, čo sa nebude ani orať ani žať. A Boh ma poslal pred vami položiť vám stranou zbytok na zemi a zachovať vám ho pri živote. Bolo to na veľkú záchranu. A tak teraz nie vy ste ma sem poslali, ale Boh, a učinil ma otcom faraónovi a pánom celému jeho domu a panovníkom v celej zemi egyptskej.“ (1Moj 45,5-8)

Z citovaného textu vidíme, že Jozef tu už bol schopný traumatický zážitok pochopiť a správne ho začleniť do svojho života. Jeho utrpenia mu dávali dokonalý zmysel. Touto skúsenosťou sa pred ním predostrela pravica a vôľa Všemohúceho a to mu prinieslo vnútornú úľavu. Práve preto je dôležité, aby sme k životným traumám pristupovali vierou, a nie rozumom. Verme tomu, že pravica Všemohúceho Pána je prítomná i v danom zážitku, aj keď je to pre nás rozumom nepochopiteľné. Nezabúdajme, čo Pán hovorí v prorokovi: „Lebo o koľko vyššie sú nebesia než zem, o toľko sú vyššie moje cesty než vaše cesty a moje myšlienky než vaše myšlienky.“ (Iz 55,9)

Pasca samospravodlivosti

Ďalšou významnou biblickou postavou je Jób, v živote ktorého – ako je známe – sa dostavili, podobne ako u Jákoba a Jozefa, silné traumatické zážitky. V priebehu jedného dňa prišiel o svoj majetok, deti aj zdravie. Všetko sa udialo tak, že nenašiel pre to rozumové vysvetlenie ani čo sa týka minulosti – nezhrešil, nesprával sa zle k ľuďom vo svojom okolí a aj s Bohom mal vzťah, v ktorom sa mu nedalo nič vytknúť. Pre nás je poučné, ako Jób spracoval traumu, lebo v tejto zdanlivo bezvýchodiskovej situácii bol prítomný faktor, ktorý si aj on sám zle vysvetlil. Preto je pre nás Jóbov príbeh veľmi dôležitý. Nižšie uvedený text nám ukazuje, čo cítil v súvislosti so svojím stavom: „Oj, aby som vedel, kde by som ho našiel! Išiel by som až pred jeho prestol. Predložil by som pred neho súd a svoje ústa by som naplnil dôkazmi. Chcel by som zvedieť slová, ktorými by mi odpovedal, a porozumieť tomu, čo by mi riekol. Či by sa pravotil so mnou vo svojej veľkej sile? Nie to, ale by ma pozorne vypočul. Tam by sa pravotil s ním priamy človek spravodlivý, a navždy by som unikol svojmu sudcovi. Ale hľa, keď pôjdem napred, niet ho, a keď nazad, nespozorujem ho. Naľavo, ak robí niečo, neuvidím ho; ak zahne napravo, neuzriem ho. Lebo zná, aká je cesta u mňa; keď ma bude skúšať, vyjdem ako zlato. Moja noha sa držala jeho kroku; ostríhal som jeho cestu a neodchýlil som sa ani som neuhol od prikázania jeho rtov; nad svoj stanovený diel pokrmu som schoval reči jeho úst.“ (Job 23,3-12)

Z tohto textu jednoznačne vyplýva, že Jób bol úplne presvedčený, že si takýto osud a takýto tvrdý život nezaslúžil. Ba čo viac, bol presvedčený o tom, že je spravodlivý a aj to v 7. verši vyslovil: „Tam by sa pravotil s ním priamy človek spravodlivý.“ Myslel si, že sa mu deje donebavolajúca nespravodlivosť a keby stál pred Pánom, i tomu by to poriadne vysvetlil – bol si istý, že na toto by nevedel odpovedať ani Všemohúci. „Keď ma bude skúšať, vyjdem ako zlato.“ Na prvý pohľad sa táto myšlienka zdá správna, lebo traumatický zážitok nemožno vyvodiť ako dôsledok osudu dotyčnej osoby, nevyplýva z neho a ani by nemal nasledovať. Aj v prípade Jóba môžeme vidieť, že tu nemožno uplatniť princíp kauzality (príčina a dôsledok.) Aby sme boli celkom presní, predsa len tu bola určitá súvislosť, lebo Jób zažil traumy práve kvôli bohabojnému životu, ibaže táto skutočná nadprirodzená príčina bola medzi satanom a Všemohúcim, čo však bolo pred Jóbom skryté. Práve preto kresťan často pociťuje traumu ako nespravodlivú a dehonestujúcu. Tak to bolo tiež v prípade Jóba. Nesmieme ale zabudnúť, že vyššie uvedené argumenty obstoja len na základe Jóbovej vlastnej spravodlivosti, nie však proti spravodlivosti Všemohúceho. Božia spravodlivosť má totiž vždy vyššiu úroveň než ľudská. Jób sa mýlil, keď si myslel, že bude môcť obstáť so svojou spravodlivosťou pred Bohom a že Pán bude musieť zložiť zbrane, keď uvidí, že sa s ním súdi „spravodlivý“ človek. Keď sa pred Jóbom cez zjavenie otvorila Božia múdrosť a spravodlivosť, bol to on, kto zložil zbrane. A toto je vážne ponaučenie pre ľudí, ktorí prežili traumu, lebo táto ťažká situácia je vysvetliteľná len na základe Božej spravodlivosti, nie na základe našej, a na základe Božej spravodlivosti sa aj vyrieši. Práve preto je dobré dávať pozor na to, aby sme sa v stave traumy nesnažili pred Pánom uplatniť svoju vlastnú spravodlivosť – mnohokrát nahnevane a urazene – ale radšej hľadajme Božiu spravodlivosť, ktorá je na vyššej úrovni, lebo tá vyrieši náš problém.

logos-04-2019-depositphotos-5757783-xl-2015.jpg

Pasca sebaodmeňovania

Vo vyššie uvedených biblických príbehoch sme videli, že traumatické stavy spôsobovali dotyčným osobám vnútorné napätie a mimoriadne zaťažili ich emocionálny život. Preto je veľmi dôležité dávať si pozor, aby sa takýto intenzívny citový tlak a neustále citové zaťaženie nikdy neprevalili do druhého extrému, a to do sebaodmeňovania, zvlášť do jeho morálne neprípustnej formy. V takých prípadoch je dôležité veriť v Božiu milosť a starostlivosť a silu a potešenie načerpať z Božej prítomnosti a z Jeho slova. Ťažké obdobia totiž mimoriadne pozitívne vplývajú na náš charakter a rozvoj osobnosti a dokážu veľmi účinne z nášho života odstrániť negatívne znečistenia: aroganciu, nestálosť, kompromisy, malovernosť, sebeckosť a pod. „Lebo on je ako prepaľujúci oheň a ako lúh práčov.“ (Mal 3,2) V životoch veľkých Božích ľudí, napríklad Mojžiša a Jozefa, vidno, že zo strany Všemohúceho veľmi často takéto obdobia poslúžili ako príprava na službu.

Práve preto je vtedy veľmi dôležité vyvarovať sa pokušenia, v ktorom nás duševné bolesti tlačia k sebaodmeňovaniu rôznymi spôsobmi, ako sú na­príklad alkohol, drogy, nelegitímne citovo-fyzické vzťahy, okultizmus a pod. Toto nikomu nepomôže a nevyrieši to vôbec nič, skôr to stav ešte zhoršuje. Musíme veriť, že keď nás Boh voviedol do danej situácie, má moc na to, aby nás z nej aj víťazne vyviedol. Nasledujme Majstrov príklad: „A viedli ho na miesto Golgota, čo je, preložené, toľko ako: Miesto lebu. A dávali mu piť víno s myrrou, ale on neprijal.“ (Mk 15,22-23)

Podľa Evanjelia Marka pred ukrižovaním Pána Ježiša Krista mu ľudia s dobrým úmyslom ponúkli myrhové víno. Vieme, že toto víno má účinky, ktoré tlmia bolesť a spôsobujú zmenu vedomia, a preto ho pripravovali a podávali tým, ktorí boli odsúdení na smrť ukrižovaním, aby im to utlmilo obrovské bolesti, ktoré boli pri ukrižovaní typické. Reakcia Pána Ježiša Krista, ktorý ponúknuté víno odmietol, stojí za zamyslenie. Bolo mu jasné, že na kríži je z Božej vôle, že musí dokonať dielo, pred ktorým stál, a musí ho vykonať na Božiu slávu s jasným vedomím, akokoľvek to bolo ťažké a bolestivé. Nepotreboval k tomu žiadne prostriedky na utlmenie bolesti a zmenu vedomia.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus XII. 2018



Súvisiace články

Obrazy a ich bohovia|Logos 5 / 2017 | Martin Vincurský|Z histórie
Biblické sviatky a ich význam|Logos 4 / 2010 | Daniel Šobr |Vyučovanie
A k Ježišovi privádzali aj deti, aby sa ich dotýkal...|Logos 8 / 2013 | Redakcia |Skutočný príbeh
Anjeli - Charles a Annette Capps|Logos 1 / 2018 | Redakcia |Predstavujeme
Chudobnej vdovy dva haliere|Logos 4 / 2018 | Martin Vincurský|Z histórie