Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Tak čo, si dospelý?

logos-07-08-2017-depositphotos-73022285.jpg

„Mnohé dcéry si vraj zmužile počínali; ale ty si ich prevýšila všetky.“ (Pr 31,29)

Pochvala ženy, ktorá si zmužilo počínala, sa v úvode neobjavila náhodou, keďže chcem, aby bolo zrejmé, že zmužilosť (mužnosť), ktorá je témou tohto článku, nie je iba otázkou pohlavia, ale ide hlavne o charakter, postoje a silu srdca. Samozrejme, v prvom rade hľadáme tieto vlastnosti u mužov, ale rovnaký princíp platí aj u žien.

Často sa zvykne hovoriť, že Boh má plán pre život každého človeka, a je to pravda. Každý človek je v súvislosti s behom svojho života povinný hľadať Pána a potom Božiu vôľu, ktorú má napĺňať. Ak sa človek znovuzrodí, mal by začať donášať ovocie a naplniť svoj život veľkými, ušľachtilými skutkami. „… žeby ste chodili hodne Pána, aby ste sa mu vo všetkom ľúbili, nesúc ovocie v každom skutku dobrom a rastúc v známosť Boha.“ (Kol 1,10) Treba však upozorniť na to, že charakter ide ruka v ruke so skutkami. Človek, ktorého charakter nedozrie, zostane deformovaný, nerozvinutý a zakrpatený, veľké a ušľachtilé skutky robiť nebude, lebo mu to prosto a jednoducho nie je vlastné. Platí tu železný zákon: človek, ktorý je mrzký vo svojom vnútri, sa prejaví mrzkými skutkami, malý malými – a veľké a ušľachtilé skutky dokáže robiť iba človek veľký, vyzretý, vyformovaný do podoby Ježiša Krista.

Často si myslíme, že rozvoju nášho života diabol zabraňuje tak, že vystupuje proti nám v podobe nepríjemných udalostí, chorôb, protivenstiev spôsobených ľuďmi alebo kliatbami a unikne nám, že dokáže zmariť život človeka celkom rafinovane, a to tak, že človek nedozrie a vo svojom vnútri zostane v mnohých oblastiach detský – infantilný.

Zistiť mieru ľudskej dospelosti alebo infantilnosti nie je veľká veda – je to celkom jednoduché. Všetci vieme, ako sa správa dieťa, a občas sa stane, že pri určitom správaní dospelého človeka odznie veta: „Správaš sa ako malé dieťa.“ Áno, existuje detské správanie, ktoré dospelému človeku neprislúcha, preto je dobré tieto oblasti odhaliť, posvietiť si na ne a predovšetkým zmeniť ich, čo nemusí byť až také ťažké. Poďme teda na to.

Znaky infantilizmu – nerozvinutosti

1. Zodpovednosť – Mám obavu, že tento pojem nemáme príliš radi, ale pocit zodpovednosti je skutočne jedným z hlavných ukazovateľov mužnosti. Malé dieťa zodpovednosť necíti a ani ju nemá. Hovoríme tu o zodpovednosti voči ostatným a znovu musíme spomenúť oblasti, v ktorých sa má zodpovednosť prejaviť, a to sú rodina, robota, cirkev a spoločnosť. Zodpovednosť znamená uvedomiť si, že akékoľvek správanie, akýkoľvek skutok má priamy alebo nepriamy vplyv na fungovanie štruktúr spoločnosti a to v dobrom i v zlom. Ničenie a zneužívanie týchto štruktúr je zlé, ale zlá je aj pasivita. Najlepším príkladom zodpovednosti (lepšie povedané, všetkého dobrého) je pre nás Ježiš Kristus Nazaretský, ale pasívni neboli ani Jeho učeníci.

2. Zábavy a hry – Je smutné vidieť, ako ľudia, špeciálne muži, ktorým zodpovednosť nie je práve vlastná, napĺňajú svoj život hlúposťami. Aké by bolo skvelé, keby s rovnakou oduševnenosťou, s akou fandia svojmu obľúbenému futbalovému klubu, slúžili Ježišovi. Krásne by bolo aj to, keby poznali Bibliu ako poznajú históriu týchto klubov – so všetkými ich úspechmi a protagonistami. Už starí Rimania kričali: „Chlieb a hry.“ Dnes by bolo treba toto heslo trochu upraviť na: „Pivo a hry“. Zábava sa pre ľudí môže stať taká dôležitá, že nevidia a neriešia problémy, ktoré ich obklopujú. Kráľ Balsazár ešte aj v dobe, keď bol Babylon obkľúčený médskymi vojskami, mulatoval. „Kráľ Balsazár učinil svojim tisícim veľmožom veľkú hostinu a pred tými tisícimi pil víno. (…) Pili víno a chválili bohov, zlatých, strieborných, medených, železných, drevených a kamenných. Ale v tú istú hodinu vyšli prsty ruky človeka a písali naproti svietniku na vápennú omietku steny paláca kráľovho, a kráľ videl čiastku ruky, ktorá písala. Vtedy sa zmenila jasnosť kráľova a jeho myšlienky ho desili, a kĺby jeho bedier sa rozviazali, a triasol sa tak, že sa mu kolená tĺkli jedno o druhé. (…) V tú istú noc bol zabitý Balsazár, kráľ Chaldejov.“ (Dan 5;1,4-6,30)

Nie sme proti humoru a zábave, ale ak by to mala byť hlavná náplň života, tak to nie. To dieťa sa hrá, ale jeho hry sú vynikajúcou prípravou na skutočný život, ktorý potom príde. Faraón v Egypte na to prišiel tiež, že treba ľudí zamestnať, zotročiť a prestanú rozmýšľať o Bohu.

3. Závislosti – Závislosti celkom spoľahlivo infantilizujú a sú schopné zničiť úplne všetko. Platí tu, že čím je závislosť ťažšia, tým väčšie je zničenie, ale aj závislosti, ktoré nie sú viditeľné, majú zničujúci dopad na srdce človeka, lebo ho zotročujú, obmedzujú jeho silu, krivia charakter a kalia vzťah s Bohom. Sloboda je lepšia. „Tak teda stojte v slobode, ktorou nás Kristus oslobodil.“ (Ga 5,1a)

Závislosti celkom spoľahlivo infantilizujú a sú schopné zničiť úplne všetko.

4. Vízie – Dospelý človek niekam ide, má smer, „ťah na bránku“, je vizionár, stále niečo plánuje, stále niečo chce robiť – takto sa správajú Boží muž a Božia žena. Opakom toho je nihilizmus, prežívanie zo dňa na deň, prešľapovanie na mieste. Zlé na tom je, že nihilista chce zobrať nadšenie a vietor z plachiet aj tým, ktorí chcú niečo robiť. Je jasné, že treba niečo robiť, je jasné, že práce je veľa. Treba bojovať proti zlu a usilovať sa o posilnenie vlády Božieho kráľovstva na zemi. Je dobré pripomenúť, že aj v oblasti vízií môžeme hovoriť o miere rozvinutosti. Niekto nemá víziu žiadnu, je iba ťahaný sledom udalostí, niekto má víziu malú, ktorá sa týka iba jeho a jeho rodiny, ale nájdu sa aj takí hrdinovia, ktorí majú vízie veľké a chcú zmeniť svet. Pripomínam, že Ježiš bol vizionár. Presne vedel, aký je cieľ jeho pobytu na zemi, často o tom hovoril a nenechal sa nijakým spôsobom zastaviť alebo odviesť od cieľa. Skutočný muž.

5. Precitlivelosť – Často o niekom povieme: „To je taký citlivý človek.“ Toto hodnotenie však môže byť falošné. Citliví sme predsa všetci. Každá ľudská bytosť má svoje citové prežívanie, rozdiel je však v tom, ako svoje emócie spracovávame. Pri dieťati je dovolené, aby dávalo priechod emóciám – rýchlo sa nahnevalo, urazilo, plakalo, áno, niekedy aj zúrilo. Ale dospelý? Ten by mal vedieť svoje emócie ovládať, nedať im priechod pri svojom správaní a nemal by dovoliť, aby formovali jeho vnútorný život, veď nechodíme podľa pocitov, ale vierou. Preto jeden z najspoľahlivejších barometrov miery dospelosti človeka je to, ako sa uráža, ako sa nafučí. Nielenže je to nepekné a trápne, ale horkosť, urážka a hnev trestajú predovšetkým človeka samotného. Nie náhodou bola prvou zastávkou zotročených Izraelcov pri ceste z Egypta Mara, čo znamená horkosť. Nikto z nás nesmie dovoliť, aby horkosť zaplavila jeho srdce. Nielenže horkosť úplne skazí život, ale poškvrní aj ostatných. „…dozerajúc, aby niekto nezaostával od milosti Božej, aby nevyrástol nejaký koreň horkosti a nenarobil nepokoja a trápenia, a boli by ním poškvrnení mnohí!“ (Žid 12,15)

6. Veľkorysosť a šľachetnosť sú vlastnosti, ktoré nájdeme u ľudí skutočne vnútorne vyzretých. Opakom toho je podlosť, pom­stychtivosť, neochota odpustiť, zmieriť sa, ale, pozor, aj zákonníctvo. Zákonníctvo nehovorí o skutočnom hľadaní svätosti, hodnôt, o skutočnom poznaní Všemohúceho, ba práveže zákonníctvo ničí – ničí lásku, rodinu, cirkev, robí problémy v robote i v spoločnosti. Zákonníctvo totiž vychádza z ľudského ega, z pýchy, ktorá trvá na vlastnej interpretácii a videní rôznych životných udalostí. Ak zákonníkovi nedajú za pravdu, pustí sa do obhajoby svojho názoru tak, že nezostane kameň na kameni. Naopak, zrelý človek často musí ustúpiť, aby zabránil škodám. Samozrejme, nehovoríme o kompromise v dôležitých oblastiach zjavenia Božieho slova.

7. Hanblivosť nie je nič iné ako strach z ľudí. Zaiste, nie je nám jedno, čo si o nás ľudia myslia. Dobré hodnotenie chceme špeciálne od ľudí, ktorých si vážime, od tých, ktorí sami sú uznávaní. Predovšetkým by sme sa však mali báť Boha, ako hovorí aj apoštol Pavol: „Lebo či teraz nahováram ľudí a či Boha? Alebo či hľadám ľúbiť sa ľuďom? Lebo ak by mi ešte išlo o to, aby som sa ľúbil ľuďom, nebol by som sluhom Kristovým.“ (Ga 1,10) Každý z nás má trochu trému, keď sa má postaviť pred ľudí, no tréma, ostych a hanblivosť nás predsa nemôžu zastaviť v tom, aby sme slúžili Pánovi. „Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, Židovi predne i Grékovi.“ (Rim 1,16) Je trápne, keď niekto odmietne vydať svedectvo alebo sa pomodliť na mikrofón s tým, že sa hanbí. Prezrádza tým, že v tejto oblasti zostal na úrovni dieťaťa a treba mu dospieť.

8. Dávaš alebo pýtaš? To je veľká otázka. Dieťa pochopiteľne pýta, stále mu treba niečo dávať, či už sú to základné životné potreby alebo starostlivosť. Dieťa si vyžaduje pozornosť a lásku a, naopak, dospelý je tu na to, aby dával. „Blahoslavenejšie je dávať ako brať,“ hovorí Božie slovo. Dnes sa posilňuje vo svete mentalita nárokovania – ľudia si pýtajú a pýtajú a štát sľubuje. Žiaľ, aj v cirkvi sú jednotlivci, ktorí namiesto toho, aby dávali, čakajú, že dostanú – čakajú finančnú podporu, vyžadujú si pozornosť, čas, očakávajú pochvalu a chcú, aby ich ľudia mali radi. Niekedy sa zdá, že je to až patologické. Ak niekto prehlási: „Tu ma nikto nemá rád“ alebo „Snažia sa ma tu zničiť“, naznačuje, že trpí paranojou. Ak niekto v cirkvi buchne dverami so slovami: „Tu nieto lásky“ alebo „Nikto mi tu nerozumie a nikto ma tu nevie oceniť“, prezrádza o sebe, že je malé dieťa vo veľkom tele. Naopak, zdravý Boží muž a žena sa prejavia tým, že sa obetujú a nezištne slúžia, nájdeš ich vždy na svojom mieste, nesú ťarchy, nájdeš ich na modlitbách, povzbudzujú ostatných a upokojujú, ak sa vyskytne nejaký problém.

Často sa hlúpo správame iba preto, že si to ani nevšimneme.

9. Dieťa je burič. Každý pozná, čo je to detský vzdor. Dieťa sa odúva, nafukuje a niekedy povie: „Nie!“ dokonca aj na otázku, či chce žuvačku. Rodičia majú náročnú úlohu dieťa z tohto vzdoru vyviesť. Niekedy sa to podarí viac, inokedy menej. Dospelý sa musí naučiť podriaďovať sa, lebo bez podriadenosti nič nefunguje, veď veľkosť Božieho Syna je v tom, že sa dokonalo podriadil Otcovi. Aj Písmo hovorí, aby sme sa podriaďovali jedni druhým. „Podriaďujúc sa jedni druhým v bázni Božej.“ (Ef 5,21) Všimnime si, ako pozitívne v Biblii vystupujú rímski vojaci. Stotník pochopil, že moc Pána Ježiša Krista na zemi sa prejavuje vďaka Jeho podriadenosti Bohu, ktorý je v nebi. Vedel, že aj jeho musia poslúchnuť jeho podriadení, keďže zastupuje moc, ktorú má cisár v Ríme. Nemá význam proti všetkému reptať a rebelovať. Poďme niečo robiť.

10. Znášať zlé – je znakom mužnosti. „Spolu so mnou znášaj utrpenie ako dobrý vojak Ježiša Krista.“ (2Tim 2,3) „Mužný duch znáša svoju nemoc; ale zroneného ducha kto unesie?“ (Prísl. 18,14) Prečo? Lebo, žiaľ, so zlom sa stretávame. V živote dostaneme mnohé rany. Deti sa od zlého snažíme chrániť, ale dospelí mu musia čeliť. Niekedy nie je možné preniesť svoje ťarchy na nikoho iného okrem Všemohúceho. Dieťa fňuká – muž znáša (aj mužná žena).

11. Ovládanie jazyka – Kto drží vlastný jazyk na uzde, je skutočný muž. Nekonečný prúd hlúpostí, vulgarizmov, narážok, urážok, podrývačných rečí alebo ohovárok nesvedčí o skutočnej zrelosti. Na druhej strane, ak niekto mlčí a nevie sa vyjadriť ani vtedy, keď treba, tiež to nie je dobré. Preto narábajme so slovami správne – ako tí, ktorí majú známosť, čo dokážu slová spôsobiť.

Príčiny infantilizmu

Jednou z hlavných príčin infantilizmu je to, že nám chýbajú nasledovaniahodné vzory. Mužnosť a zrelosť sa dnes nenosia. V médiách sú nám predstavované karikatúry mužov, z ktorých si všetci robia posmech, alebo svalnatí drsňáci, ktorí zo svojich nepriateľov vystrieľajú dušu na počkanie, samozrejme, obklopení super sexbombami. Svet skutočne čaká na to, aby sa objavilo viac rozumných a hlavne angažovaných mužov. Našimi vzormi nie sú hrdinovia zo seriálov, ale hrdinovia z Biblie a, samozrejme, predovšetkým Ježiš Kristus. Ježiš je skutočný hrdina, skutočný muž. Taktiež sú našimi vzormi apoštoli, tí rozhodne neboli infantilní. Ďalej sa nechajme inšpirovať Božími mužmi súčasnosti, študujme životy tých, ktorí boli významným prínosom pre cirkev a dobre dobehli svoj beh. V bežnom živote sa pozerajme na tých, ktorí niečo robia a majú vo svojom živote ovocie. Nasledovať dobré príklady má nesmierne pozitívny vplyv na život. Pripomeňme si kráľa Dávida, keď utekal pred Saulom, pridávali sa k nemu takí, ktorí neboli práve z vynikajúcej vrstvy spoločnosti. „Pripojili sa k nemu všetci prenasledovaní, všetci zadlžení a všetci nespokojní ľudia. Spolu ich bolo asi štyristo a on sa stal ich vodcom.“ (1Sam 22,2) No v priebehu niekoľkých rokov sa z nich pod Dávidovým vedením stali ozajstní hrdinovia.

Politické systémy majú prekvapivo veľký vplyv na to, ako sa rozvinie charakter človeka. Dobrým príkladom je náš región, kde čudná vláda komunistov masovo krivila charaktery. Všetci sa učili iné si myslieť a iné hovoriť, všetci sa učili inak hovoriť v krčme a inak na straníckej schôdzi, a tiež kradnúť tak, aby to bolo v spoločnosti akceptovateľné. Bolo takmer nemožné sa tomuto systému vzoprieť. Ak to niekto chcel urobiť a myslel to vážne, dostal sa do nemilosti súdruhov, ktorí mali v rukách moc, no prekvapivo dostal sa aj do nemilosti svojich priateľov, ktorí nestáli o to, aby im niekto nastavoval zrkadlo. Preto komunizmus vychoval málo hrdinov a disidentov. Ak niekto smúti za minulým režimom, neverím, že má priamy charakter (tým, samozrejme, nechcem povedať, že súčasné politické pomery sú v poriadku).

Ďalšou príčinou, ktorá zabraňuje rozvoju osobnosti, sú náboženské systémy. Nehovoríme tu o biblickej viere, ktorá charakter človeka formuje pozitívne, ale o hierarchicky postavených náboženských systémoch, kde dochádza k utláčaniu osobnosti tým, že nad jeho dušou panujú ľudia, ktorí uchvátili v tomto systéme pozíciu, a tak panujú nad vôľou obyčajných ľudí, presviedčajúc ich, že Božia priazeň, milosť a odpustenie hriechov sú závislé od nich. Nie sú! Jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi je Ježiš Kristus a Jeho vláda neinfantilizuje, ale dodáva životu človeka veľkosť.

Manipuláciou máme na mysli správanie, keď jeden človek druhému vnucuje svoju vôľu. Tu treba zdôrazniť, že táto ľudská vôľa je v rozpore s vôľou Božou. Boh tiež chce presadiť v našom živote svoju vôľu, no v žiadnom prípade nejde o manipuláciu, ale o realizáciu spravodlivosti a pokoja. Nelegálne panovanie človeka nad človekom vnucovaním vlastnej vôle je našou každodennou skúsenosťou. Škála prostriedkov a techník je taká široká, že presahuje rozsah tohto článku, ale spomeňme aspoň to, že na dosiahnutie cieľa sa používa ono známe: „cukor a bič“ alebo odmena a trest. Manipulácia je čarovanie, pričom ide o duchovnú silu, a preto by si mal každý kresťan vytvoriť citlivosť a rozoznať, kedy ide o manipuláciu a kedy o presadenie zdravého názoru správnou, legálnou cestou. Bežne sa stáva, že človek, ktorý sa unaví neustálym bojom s princípom „cukor a bič“, rezignuje, podvolí sa, aj keď vie, že to nie je správne. Výsledkom je neuveriteľne zlý životný pocit. Prečo? Lebo sa deje odrezávanie od Božej vôle, na čo sa, samozrejme, Všemohúci veľmi hnevá. Naproti tomu, slobodný život a rozhodnutia a snaha o naplnenie Božej vôle sú neskutočne cenné a sladké.

Zanechať detstvo a vyslobodiť sa z infantilizmu vôbec nie je ťažké. Často sa hlúpo správame iba preto, že si to ani nevšimneme. Ak ste dospeli k názoru, že niektorá z vyššie uvedených oblastí zostala vo vašom živote nerozvinutá, potom je čas na pokánie, na zmenu. Treba uvážiť, aké zmeny majú prebehnúť, rozhodnúť sa a konať inak. Napríklad, je možné sa rozhodnúť neurážať sa, nedať priechod hnevu alebo nezostať servilným. Kombinácia rozhodnutia a pobožnosti donáša dobré výsledky, špeciálne, ak sa vieme naplniť Duchom Svätým. Duch Svätý nás každopádne vždy vyvádza z detstva do dospelosti, posilňuje v nás zodpovednosť, odolnosť a hrdinskú silu. „A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti.“ (Iz 11,2)

Je dobré o mužnosti hovoriť a stretávať sa s priateľmi, ktorí chcú a majú záujem, aby sa ich charakter rozvíjal a oceňujú hodnoty ako sú česť, priamosť, dodržanie slova a znovu zopakujme – mužnosť. Je to dôležité zvlášť dnes, kedy sa cirkvi začínajú niesť na čudnej vlne, kde je vyzdvihovaná ležérnosť, nedban­livosť, imidž a pátos. Táto vlna nedonesie nič dobrého, ale dospelosť áno.



Súvisiace články

Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučovanie
Čo s krízou?|Logos 11 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Čo nás zapáli|Logos 6 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma
Čo chcú Palestínčania?|Logos 1 / 2011 | Miroslav Iliaš |Izrael
Čo (nie) je Biblia?|Logos 8 / 2012 | Peter Málik |Vyučovanie