Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)
Poznáte ich z televíznej obrazovky. Sympatický mladý manželský pár, ktorý necharakterizujú škandály ani okázalý život celebrít. To, čo ich činí zaujímavými, je odvaha „plávať proti prúdu“. Adrián a Mária Bartalosovci otvorene hovoria o svojej viere v Ježiša Krista a verejne obhajujú konzervatívne hodnoty tradičnej rodiny a komunikujú svoje silné pro-life presvedčenie. Práve o týchto svojich hodnotách sa rozhovorili v tomto veľmi otvorenom rozhovore pre náš časopis Logos. Zišli sme sa v dome Máriiných rodičov v jednej dedinke neďaleko Levíc a nad šálkou vynikajúceho čaju sme sa rozprávali o ich kresťanskej skúsenosti, o živote, rodine a ich zaujímavých aktivitách.
Adi: Ja som vyrastal v tradičnej kresťanskej rodine, ktorá chodila každú nedeľu do kostola, a musím povedať, že aspoň nejaký základ to do mňa vložilo. Vyrastal som v presvedčení, že Boh existuje, no o nejakom vzťahu s Bohom sa hovoriť nedalo. Vyrastal som ako katolík a viackrát som kládol otázky, ktoré vychádzali z toho, že mi nesedeli niektoré veci, čo sa týka cirkvi alebo čo sa kázalo v kostole atď. Ľudia ma vždy nejako umlčali, že je to jednoducho tak a musím to prijímať, a ak to neprijímam, je to hriech proti Duchu Svätému. Toto ma naozaj umlčalo a ja som sa bál ďalej sa pýtať, ísť hlbšie a pátrať po tom, aká je reálne pravda, hoci som čítal Bibliu a mal nejaké informácie z počutia. Takto to so mnou išlo až do nejakých 20. rokov, kedy sme spolu s mojím bratom vycestovali do USA a prvýkrát sme sa stretli s evanjelikálnymi cirkvami, ktoré sme dovtedy poznali iba z amerických filmov.
Pretože sme chodili na kresťanskú univerzitu, mali sme možnosť prvýkrát zažiť bohoslužby evanjelikálneho zboru. Na univerzite to od nás dokonca vyžadovali. Všimli sme si, že to, čo sme videli na ľuďoch, ktorí tam chodili, bolo niečo celkom iné, ako to, na čo sme boli zvyknutí zo slovenských kostolov. Dovtedy som žil taký viac-menej liberálny život a spoliehal sa na to, že Boh je milosrdný a nejako sa k Nemu dostanem. Na ľuďoch v tom zbore som si všimol, že s Bohom zažívajú niečo skutočné a silné a uvedomil som si, že ja nemám to, čo majú oni.
Keď sme sa s bratom vrátili domov na Slovensko, začali sme opäť navštevovať katolícky kostol. Vo mne to však vyvolávalo stále viac otázok, a tak som začal intenzívnejšie čítať Bibliu a hľadať odpovede. Zdalo sa mi, že môj život po všetkých stránkach upadal. Po návrate z USA som presne nevedel, čo chcem ďalej robiť. Žil som sám, doslova od výplaty k výplate. Splatil som si všetky podlžnosti a takmer nič mi nezostalo. Celkovo som nevidel cestu ďalej. Nemal som nič, žiadne vízie, len tak som prežíval. Jediné, čo mi zostalo, bola Biblia a túžba pochopiť, o čom to všetko je, na čo som tu a aký je zmysel môjho života.
Potom sa stalo to, že môj brat stretol jedného chlapca, s ktorým hrával futbal, a dali sa spolu do reči. Dostali sa k tomu, že aj u nás na Slovensku sú také cirkvi, podobné tým, aké sme zažili v Amerike. Následne sme si vygooglili, že takéto podobné spoločenstvo je v Šali. Hneď nasledujúcu nedeľu sme navštívili tento zbor a odvtedy až doteraz sme súčasťou tohto spoločenstva, je to už viac ako dva roky.
Pri našej prvej návšteve sme takmer ničomu z toho, čo pastor kázal, nerozumeli, no veľmi sa nám páčilo, aké živé to v tom zbore bolo. Na ľuďoch, ktorí tam boli, som videl to isté, čo som si všimol v zahraničí. Videl som, že ide o niečo živé, niečo, čo nie je monotónne, smutné, pochmúrne. Ľudia boli veselí, hovorili o Bohu s veľkým nadšením, a to ma ťahalo opäť sa tam vrátiť.
Som presvedčený, že Boh nás pritiahol do toho správneho zboru. Veľmi sme si sadli aj s naším pastorom Tiborom Starým, ktorého považujeme za náš veľký vzor a vďaka ktorému sme dnes tam, kde sme teraz. Vďaka jeho vyučovaniu, vďaka jeho osobnosti a tomu, že sa nám stal akoby otcom – mne, bratovi a neskôr aj Mary i celej našej rodine, keď sme sa začali pomaly obracať ku Kristovi, veľmi úžasne a citlivo s nami pracoval, čo malo veľký dopad na náš rast vo viere.
Keď sme sa znovuzrodili a obrátili, na začiatku to bolo hlavne o pocitoch. Stali sa z nás veľmi vášniví kresťania, pociťovali sme Božiu lásku a boli sme do Pána doslova zamilovaní. Začali sa nám diať naozaj úžasné veci. Nebolo to v jednom okamihu, ale počas niekoľkých mesiacov som sa zrazu začal zbavovať určitých hriechov, s ktorými som dovtedy bojoval, a ktoré som už bral ako samozrejmú súčasť môjho života. Myslel som si, že tento svet takto jednoducho funguje a veď aj ostatní ľudia to robia. Pán ma z toho jednoducho vyslobodil.
Adi: Myslím, že je to o tom, že nám boli veci predostreté úplne inak. Vždy to súvisí s tým, aké sa nám dostane vyučovanie. Keďže niekto stále počúva o tom, že si svoju spásu musíme zaslúžiť a musíme stále zachovávať nejaké rituály a sviatosti, aby sme boli hodní spasenia, tak dochádza k tomu, že mnoho ľudí je oklamaných a slepo zvádzaných zlou cestou.
Ja som zistil, že Boh od nás nechce, aby sme robili niečo z prinútenia a zachovávali nejaké rituály, ktoré vôbec nechápeme. Sám som sa snažil zachovávať všetko, čo sa len dalo, chodil som na spoveď, ale môj život sa stále iba rúcal ako domček z karát. Bol som si vedomý svojich hriechov, vedel som, čo je dobré a čo je zlé, čo by sa nemalo robiť, ale vôbec som s týmito vecami nedokázal bojovať, nevládal som ich svojou vlastnou silou poraziť.
Keď si ľudia myslia, že my si musíme niečo zaslúžiť a my musíme byť tými, čo vykonajú niečo dobré, aby sme dokázali zmeniť svoj život, je to jeden veľký omyl. Potrebujeme na to Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby prišiel a dal nám plnohodnotný život. Sme totiž oddelení od Boha, s ktorým mali naši predkovia Adam a Eva spoločenstvo, ktoré pádom do hriechu stratili. My potrebujeme Ježiša Krista na to, aby bolo toto spoločenstvo obnovené a dokázali sme žiť plnohodnotný život, ktorý pre nás Boh prichystal, a až potom sa môžeme sústrediť na jeho plán a všetky naše túžby a sny sa zharmonizujú. To, čo bolo predtým rozhádzané a my sme nevedeli, akým smerom ísť, sa napraví, keď odovzdáme trón nášho života niekomu inému, nie vlastnému ja, ale Bohu. Toto celé je otázka pokory. Mnohí ľudia sú si vedomí toho, že Boh existuje, ale nechcú odovzdať vládu nad svojím životom práve Jemu. A v tom je ten rozdiel.
Mary: Ja som to prežívala veľmi podobne ako Adi. Svojím zmýšľaním som bola tiež taká liberálnejšia aj v mojom živote bolo mnoho nešťastných období. Tiež pochádzam z tradičnej katolíckej rodiny, takže som vnímala, že Boh existuje. Mala som teda v sebe zakódované, že Boh je, ale utiekala som sa k Nemu len vtedy, keď mi bolo najhoršie. Naopak, vždy, keď mi bolo dobre, modlenie som neriešila, to mi napadlo tak raz za štyri dni. Svoju vieru som teda vôbec nebrala nijako vážne.
Prvý zlom prišiel, keď som spoznala Adiho a zistila som, že je to trošku inak. Viedli sme spolu dlhé rozhovory. Všimla som si, že číta Bibliu a vtedy sme začali preberať tieto témy. Dovtedy som sa o takýchto veciach s nikým nerozprávala, lebo to pre mňa bolo veľmi osobné a Adi bol prvý človek, s ktorým som sa na takúto tému dokázala rozprávať. Keď som bola mladšia, povedala som aj mojej mame, že síce verím v Boha, ale nesúhlasím s katolíckou cirkvou, že sa mi nepáči, ako to tam funguje a že to vôbec nie je pre ľudí príťažlivé veriť v Boha, keď to vidia. Môj postoj teda bol, že verím v Boha, ale neviem sa stotožniť s niektorými vecami v cirkvi. Potom mi Adi vysvetlil, že je to trošku inak a dal mi takú malú modrú Bibliu, aby som si čítala. Ja som ju začala čítať a dosť som sa do toho vložila. Stále som čítala viac a viac a čoraz viac ma to bavilo. Čím viac som čítala, tým viac sa mi odkrývali veci, ktoré som potrebovala porozumieť. Pomohlo mi to pochopiť rozdiely, veci, ktoré som pociťovala, že nie sú správne. Bol to akýsi môj inštinkt, ktorý mi hovoril, že tieto veci by nemali tak byť. Čím viac som čítala, tým viac som nadobúdala vieru, bez toho, že by som mala nejaký intenzívny osobný zážitok.
Doteraz si pamätám jednu chvíľu, keď mi Adi povedal, že on už nikdy nechce žiť bez Ježiša. Pre mňa to bolo niečo veľmi silné a vtedy som si uvedomila vážnosť celej záležitosti, že to nie je len o viere v Boha, ale že ide o niečo viac. Tak som si povedala, že sa to budem snažiť pochopiť a vnímať z jeho perspektívy, aby som to dokázala aj ja tak vidieť. Na začiatku som to totiž vôbec nedokázala brať tak ako on. Prijímala som všetky tie informácie a verila som im, no v tej chvíli som nedokázala povedať, že nechcem žiť bez Neho, lebo som bola v podstate zvyknutá bez Neho žiť. Aj keď som si hovorila, že verím v Boha, nebolo to o tom, že žijem s Ním. Snažila som sa to nejakým spôsobom pochopiť, a preto som veľmi veľa čítala, aby som sa vzdelávala a vedela stále viac.
Potom som prišla do zboru a veľmi sa mi páčilo, ako pastor Tibor kázal, aj to, ako sa prihováral priamo ku mne, k človeku, ktorý tam bol prvýkrát. A už vtedy som si povedala, že sa tam veľmi dobre cítim a chcem tam prísť zas. Každý týždeň som sa tešila, že tam opäť pôjdeme, a všetko sa na mňa tak nejako „lepilo“. Neviem presne povedať, od ktorej chvíle sa niečo zmenilo, ale ten rozhovor s Adim, ktorý som spomínala, ma priviedol k momentu, kedy som si uvedomila, že ide o niečo veľmi vážne a povedala som si, že aj ja chcem ísť za tým a netrvalo dlho a aj ja som sa obrátila a pomodlila som sa modlitbu spasenia a hneď nato som sa dala pokrstiť. Dnes som aj ja skalopevne presvedčená, že nechcem žiť bez Neho. Následne po tomto mojom rozhodnutí sa na to začali nabaľovať zmeny, ktoré človek na sebe vidí. Odrazu som začala cítiť odpor k niektorým veciam, napríklad k nadávkam. Slová, ktoré som bežne hovorila, som zrazu nehovorila, a keď som ich niekde počula, úplne to vo mne zavibrovalo, že to je čo? Pripadalo mi to úplne škaredé. Cítila som odpor, keď som videla, že nejaká žena fajčí, prišlo mi to hnusné, napriek tomu, že aj ja som predtým fajčila. Veľmi citlivo som začala reagovať aj na také bežné veci, ako je ohováranie. Je to pritom niečo, čo ľudia robia celkom podvedome. Zrazu sa mi to všetko priečilo, že som vedela, že je to niečo, čo vo mne koná Boh. Toto sú presne tie veci, o ktorých hovoril pastor Tibor, keď kázal o tom, že sa nám bude prihovárať naše svedomie, lebo zrazu budeme novým človekom a že všetky tieto veci budú nové a že staré veci zanecháme. Ja som to vtedy nechápala a uvedomila som si to, až keď som zbadala, že sa to na mne deje.
Tieto drobné zmeny prešli až do toho, že to ovplyvnilo aj moju prácu. Keď sa človek uberá novým smerom, je to niečo veľké. Zistila som, že ani v mojej práci to nie je celkom OK. Aj to, že som otehotnela, prišlo v takom dobrom období, kedy som sa potrebovala stiahnuť a uvedomila som si, že by som sa ku svojej práci už nechcela vrátiť v podobe, ako som to robila predtým. Teraz už mám vymedzenejšiu predstavu o tom, čo by som chcela robiť v rámci herectva a už to nie je všetko to, čo som robila predtým. Človek teda postupne prichádza sám na tie zmeny a stále, až do dnešného dňa vidím veľmi veľa takých drobných zmien. Je to úžasné, že dnes pre mňa veriť neznamená len to, ža ja verím, ale že mám takú istotu v živote, že čokoľvek sa mi stane, vždy z toho nejako vyviaznem – On mi vždy pomôže. Vždy, keď niečo riešim a nikto na to nemá odpoveď, môžem sa obrátiť na Ježiša a viem, že mi pomôže, že už nikdy nie som sama. Toto je pre mňa najväčším ziskom, ktorý mi priniesla viera.
Adi: Dostávajú sa k nám pozitívne, ale, samozrejme, aj negatívne ohlasy. Myslím si, že je to úplne normálne. Už od čias apoštolov platí, že kresťania sa pohybujú v opačnom smere ako svet. Pán Ježiš nás práve k tomu povoláva, aby sme sa nebáli prejavovať hodnoty, o ktorých On hovoril. A vieme, že veľa ľudí Ho ani nedokázalo počúvať. On povoláva svojich učeníkov, aby boli soľou pre túto zem. My sme túto výzvu vzali veľmi osobne a vnímame to ako základ našej kresťanskej viery a myslíme si, že je to dôležité. Našou úlohou je ovplyvňovať ľudí a kresťanov, aby vyšli z komfortnej zóny a dokázali robiť tie isté veci. Nie je to len o nás osobne, je to o nás všetkých, ktorí tvoríme telo Kristovo. Nikdy to nebolo o jednotlivcoch, ale bolo to o všetkých, a keď nás bude viac a viac, myslím si, že dokážeme zmeniť mnoho vecí aj v tejto krajine, zmeniť zmýšľanie mladých ľudí a týmto spôsobom ovplyvniť a záchrániť ich životy.
Vnímam to tak, že my sme spoznali pravdu a tá nás oslobodila. My teraz musíme túto pravdu hlásať medzi ľuďmi, či už budeme obľúbení, alebo nie. Keby sme ľudí nechávali v rôznych nezmysloch a liberálnych hodnotách, znamenalo by to, že ich nemilujeme. Nechceme to robiť nejako drasticky, alebo ísť proti ľuďom s nejakými transparentmi a odsudzovať ich. Snažíme sa ľuďom jemne a s láskou prihovoriť. Je zaujímavé, že ľudia, ktorí nás napádajú, hovoria o tom, že bojujú za toleranciu a pritom sú sami tí najmenej tolerantní. Myslím si, že či sme natočili video, alebo sme vystupovali kdekoľvek v televízii, nikdy sme na nikoho neútočili alebo nevystupovali proti určitým skupinám ľudí. Vždy sme sa snažili vyjadriť náš názor na danú vec objektívne a bez toho, že by sme na niekoho narážali, alebo odsudzovali ľudí v tejto krajine.
Mary: Pozitívne ohlasy sa väčšinou zhodujú v tom, že mi píšu, že sú radi, že ja ako známa osobnosť, ktorá má vplyv na ľudí, sa priznávam ku svojej viere, že naše vystúpenia sú pre nich príkladom a že sa im veľmi páči, že sa nehanbíme za kresťanstvo, že sa nehanbíme vyjadriť svoj názor, hoci dopredu vieme, že mnohí budú proti nám. V podstate nás chvália za tú odvahu.
Negatívne ohlasy hovoria, že prečo šírime tieto veci, keď máme taký vplyv, že to bude mať zlý dopad na generáciu, ktorá vyrastá. Dosť veľa ľudí sa búrilo proti tomu, že verejne bojujeme proti potratom a zúčastnili sme sa Pochodu za život. Obvinili ma, že mám nepremyslené názory a že nemám premyslené to, s kým spolupracujem, a podobné veci. Som ale rada, že tých negatívnych ohlasov je omnoho menej ako tých pozitívnych.
Absolútna väčšina ohlasov, ktoré k nám prichádzajú, sú pozitívne, nemôžem teda povedať, že čelíme nejakému hejtu. Negatívne reakcie sa skôr objavili ako komentáre pod naším videom o Pochode za život a nebolo to niečo, čo by nám ľudia písali osobne. Vo svete šoubiznisu som sa naučila nečítať články o sebe, takže ma to takmer nijako nezaťažuje. Niekedy si ale zo zvedavosti niečo prečítam a po prečítaní zopár negatívnych komentárov pod naším videom som si uvedomila, že pokiaľ ľudia nemajú nejaký štandard objektívnej morálky, podľa ktorého sa riadime my, tak vždy sa budú riadiť iba podľa toho, „čo je mi príjemné a čo je mi nepríjemné“ a vtedy je zbytočné im akokoľvek oponovať.
Mary: Aj to mi píšu.
Adi: Na toto sa nás pýta veľa ľudí, ktorí s nami robia rozhovory. Vždy hovorím, že pre nás to bolo všetko také prirodzené, keď sa zmenili naše životy a hodnoty. Hneď sme vedeli, že chceme mať svadbu a tiež to, že chceme mať deti, že chceme mať veľa detí. Teraz sa skutočne mnohí pýtajú, aké je to byť manželom, aké je to byť otcom. Moja odpoveď je, že je to také isté, berieme to veľmi prirodzene. Myslím, že dôvod bol aj v nastavení mysle.
Mary: Kvázi sa ani veľa nezmenilo. My sme si aj pri tej svadbe hovorili, že pre nás je vlastne divné to, že už nie sme dávno zobratí. My sme to chceli rýchlo, lebo nám prišlo, že práve tak to má byť, a nie inak. A to isté aj s dieťaťom.
Adi: Obidvaja sme takí ľudia, že nemáme radi monotónnosť, stereotyp alebo rutinu. A to sa prejavuje aj v našej práci, stále robíme niečo nové, nové projekty, a práve tak je to aj s manželstvom, stále príde niečo iné a taktiež výzvy, ktoré treba zvládnuť spoločne. Vnímame to celé veľmi pozitívne, mení to náš charakter a dospievame stále viac a viac.
Mary: Trénuje nám trpezlivosť a lásku. Učíme sa na sebe samých… (smiech)
Adi: Ja som ho vybral. Voľakedy, keď som ešte hrával futbal, mal som asi 18 rokov, som videl jedného futbalistu na svetovom šampionáte, ktorý sa takto volal. Mne sa to meno vtedy doslova zapísalo do hlavy a povedal som si, že takto sa raz bude volať môj syn. Keď sme sa s Mary bavili o mene pre naše dieťa, povedal som toto meno a Mary sa hneď zapáčilo. My sme totiž veľmi podobní ľudia, vždy sa zhodneme a nikdy sme nemali nejaké doťahovanie kvôli menám. Už máme dokonca prichystané mená pre ďalšie deti.
Mary: V podstate na všetkých sme sa zhodli, spoločne sme si ich vybrali a teraz tento plán treba iba naplniť.
Mary: Nie! (smiech)
Adi: Jednu vec prezradíme. Všetky mená sú na štyri písmená.
Mary: A máme viac chlapčenských mien ako dievčenských.
Mary: Ja sa zatiaľ nejako veľmi neplánujem vrátiť k herectvu. Možno, ak by prišla nejaká dobrá ponuka. Veľmi dlho túžim zahrať si v rozprávke.
Adi: Alebo veveričku!
Mary: Alebo nejaké zvieratko. Takže keby niekedy prišla takáto ponuka na rozprávku, k tomu by som sa rada pripojila. Alebo poprípade by ma veľmi bavil dabing, po tom už dosť dávno túžim. Rada by som pracovala s hlasom, to je pri hereckej práci také veľmi osviežujúce. Keby boli aj ďalšie projekty, tak dnes už mám určité pevné kritériá, ktoré by ten projekt musel mať, aby som sa doňho pustila. V tomto som ešte veľmi opatrná. Teraz sa chcem čo najviac venovať malému, lebo neviem, kedy príde druhé, tak aby mal čo najviac priestoru. Chcem sa sústrediť na naše štúdio, na Pohyb (Movement) a naše aktivity, ktoré tam chceme rozbehnúť. Toto ma momentálne láka viac, ako vrátiť sa k tomu, v čom som bola.
Adi: Čo sa týka našej pohybovej školy, teraz sa snažíme získať nových učiteľov, aby sme spestrili našu ponuku pre nových ľudí a hlavne pre deti, lebo doteraz sme výučbu detí neponúkali. Teraz sme našli niekoľko veľmi šikovných a vzdelaných učiteľov, ktorí sa budú venovať deťom, a tiež niekoľkým novým štýlom pohybu, aby si deti naozaj mohli vybrať. Týchto projektov je stále viac, a preto potrebujeme nových ľudí, aby to všetko šlapalo a my sme sa mohli sústrediť aj na ďalšie projekty, ako bol napríklad tento videoklip, ktorý sme natočili. (Ide o účinkovanie vo videoklipe k novej piesni speváčky Veroniky Strapkovej „Neverím“ – pozn. redakcia) Potom tiež rôzne workshopy, ktoré nás veľmi bavia. Čo sa týka spomenutého videoklipu, bolo to prvýkrát, čo sme s Mary spolupracovali na niečom spoločnom a veľmi sa nám to páčilo. Taktiež sa venujem vzdušnej akrobacii. V decembri máme nával vystúpení, lebo to je taký mesiac. Stále je toho veľa, ale snažíme sa nájsť harmóniu v rodine, v práci a v ďalších projektoch, ktoré máme prichystané.
Adi: Ono je to tak, že obaja patríme pod zoskupenie Vertigo, ktoré zrejme ako jediné na Slovensku ponúka takýto typ vystúpení. Išli sme tam preto, že nás tam poslali nadriadení. My sme si išli splniť svoju povinnosť ako zamestnanci určitej firmy a, samozrejme, urobiť tejto firme dobré meno. Našou ambíciou bolo, samozrejme, aj finále, ale tento šoubiznis funguje trochu inak, ako si všetci predstavujeme. Vieme, že pred nami tam už vystupoval jeden pár detí, ktoré robili rovnaké vystúpenie ako my a boli vynikajúci, na úžasnej úrovni a dostali „zlatý bzučiak“, ktorý ich posunul priamo do finále. Vieme tiež, že organizátori súťaže nechcú mať vo finále dve vystúpenia rovnakého druhu a je jasné, že nie všetci, ktorí postúpia na castingu, sa automaticky dostanú do finále.
Adi: Let’s talk vznikol s myšlienkou, že chceme ponúknuť mladým ľuďom v tejto krajine príležitosť porozprávať sa na určité témy. Žijeme v dobe, kedy všetci iba konzumujeme informácie, či už ideme na sociálne siete, sledujeme televíziu alebo niečo čítame, stále iba prijímame informácie. Z tejto mladej generácie sa pritom vytráca schopnosť premýšľania. My chceme dať mladým ľuďom príležitosť reálne sa zamýšľať nad informáciami, ktoré prijímajú, aby o nich dokázali diskutovať a za použitia logického zmýšľania dôjsť k určitým záverom, dôjsť k pravde.
Zaoberáme sa kresťanskou tematikou, ktorú chceme priniesť medzi ľudí, lebo žijeme v postmodernej dobe, kedy sú ľudia ovplyvňovaní rôznymi médiami, množstvom rôznych názorov a my na nich vidíme, že doslova blúdia vo vlastných životoch a naozaj potrebujú pomocnú, záchrannú ruku, ktorú im môže ponúknuť Boh. Stretávame sa so stále väčšími a väčšími intelektuálmi a už je možno taká doba, že nestačí týmto mladým ľuďom z univerzít povedať evanjelium a oni hneď uveria. Sú to ľudia, ktorí majú mnohé výhrady a argumenty voči kresťanstvu a my by sme chceli prilákať práve takýchto ľudí, aby sme mohli diskutovať a poukázať na to, že kresťanský Boh je pravda, a aby aj oni mohli na takejto intelektuálnej úrovni spoznať Boha.
Mary: My sa na tých stretnutiach veľa učíme. Vždy, keď máme nejakého hosťa, teraz už stáleho, pastora Michala Tauska, tak on vždy príde s informáciami, ktoré som ja nemala ani šancu niekde počuť. Takže, ja sa veľa učím a vždy, keď sa skončí Let’s talk, tak mám chuť si znova prečítať jeho poznámky, lebo mnohé fakty, s ktorými príde, ani nestíham zachytávať. Veľmi ma baví to, že my chceme ľuďom poskytnúť priestor a diskusiu, aby sa mohli niečo naučiť, a zároveň to má pridanú hodnotu, že aj my sa toho veľa naučíme. Nie je to o tom, že my sa hráme na nejakých super vzdelaných, že vás máme o čom poučiť, ale aj my sa máme stále v čom vzdelávať a zlepšovať.
Páči sa mi tiež to, že sa schádzame ako ľudia z rôznych kresťanských denominácií a je to miesto, kde sa stretávame, spájame a nerozdeľujeme. Ľudia majú silnú tendenciu sa kritizovať, odsudzovať a rozdeľovať. Posudzujú sa, kto je lepší a kto horší. Keď sa stretneme na Let’s talk, máme spoločný cieľ a je celkom jedno, odkiaľ kto pochádza. Viera v Boha dokáže spájať ľudí, nech sú odkiaľkoľvek.
Adi: Začali sme študovať apologetiku, taktiež nám množstvo informácií ponúka Michal Tausk, ktorého v určitom zmysle vnímame ako nášho mentora v tejto oblasti. Myslím, že čo sa týka apologetiky Michal patrí na Slovensku medzi špičku. Začali sme tiež študovať odborníkov z USA, aby sme sa aj my mohli vyzbrojiť faktami a vedou, ktorá nám napomáha argumentmi podporujúcimi Božiu existenciu. Veľmi nás to pohltilo a cítime to tak, že sme povolaní slúžiť týmto smerom. Je to pre nás veľká vášeň, a keď tieto veci študujem, hodiny len tak utekajú.
Naším cieľom je, aby sme zasiahli stále väčší počet ľudí. Začali sme viac cestovať po celom Slovensku a vidíme, že to má veľmi dobrú odozvu. Cieľom je teda tento projekt rozšíriť a neskôr plánujeme vytvárať aj krátke videá v spolupráci s odborníkmi na dané témy a ponúkať ich ľuďom na sociálnych sieťach, aby mali nejakú platformu, kde môžu prijímať plnohodnotné informácie.
Mary: A naďalej chceme byť dobrým príkladom pre mladé rodiny a mladých kresťanov aj nekresťanov.
Mary: (smiech) Tak toto sa nás pýtajú v každom časopise.
Adi: Aby boli vždy hladní po pravde, aby nestagnovali vo svojom kresťanskom živote, ale aby stále študovali Bibliu, lebo to je presne to, čo nás oslobodilo z tradičného katolicizmu. Stále sme sa pýtali, prečo sú veci tak, ako sú, a z vlastnej iniciatívy sme začali študovať Božie slovo a nachádzali v ňom odpovede. Nikdy si o sebe nemyslíme, že už vieme všetko.
Mary: S tým súhlasím.
Veľmi pekne vám obom ďakujem za rozhovor a prajem vám, nech sa vám darí v tom, čo robíte.
| Abrahámova viera | | | Logos 10 / 2018 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
| Viera pre vzťahy | | | Logos 1 / 2011 | | | Gloria Copeland | | | Vyučovanie |
| Viera je poslušnosť | | | Logos 5 / 2015 | | | Daniel Šobr | | | Zamyslenie |
| Urob malú zmenu! | | | Logos 8 / 2018 | | | Daniel Šobr | | | Zo života cirkvi |
| Viera, ktorá prenáša hory | | | Logos 6 / 2016 | | | Michal Tausk | | | Veda a viera |
