Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Čo chcú Palestínčania?

arab-opt.jpeg

Palestínska autorita netúži po nezávislom štáte s vlastnou demokratickou infraštruktúrou.

Z náme je už mnoho rokov, že palestínske vedenie – Palestínska autorita (PA) – sa usiluje o vlastný, nezávislý štát, slobodný od izraelskej „okupácie“. PA vytvára dojem, že koná všetko, aby raz úplne zvládala svoju vlastnú administratívu, ekonómiu, bezpečnosť a všetky ostatné vládne zodpovednosti.

Navyše, nedávne zámery Abbása a jeho „mierového tímu“ – politického vedenia Fatahu, viedli k výzvam pre jednostranné vyhlásenie štátnosti, a to s podporou medzinárodnej komunity, keďže podľa nich „Izrael nemá záujem v dosiahnutí obojstrannej mierovej zmluvy“.

Zdá sa to úprimné. Arabské sklamanie kvôli izraelskému „nedostatku úprimnosti a porušeniu dohôd“ nedalo PA inú voľbu, než úplne anulovať Dohody z Oslo ako aj súvisiace dohody podpísané s Izraelom, vyhlásiť nezávislosť a dúfať v to najlepšie. Avšak „to najlepšie“ podľa tajnej agendy PA nie je nič iné než predlžovanie status-quo, pokračovanie v démonizácii Izraela proarabskými a antisionistickými medzinárodnými komunitami.

Pozrime sa na túto vec bližšie. Pravdu povediac, PA netúži po nezávislej Palestíne ukotvenej na územiach Judska a Samárie (Gaza je v súčasnosti ovládaná Hamasom, kde PA nemá žiadne právomoci a vplyv), ani netúži po nezávislom štáte s vlastnou demokratickou infraštruktúrou. Iba predstierajú snahu po nezávislom štáte. Je to pohodlné, populárne a obohacujúce ich vlastnú vládnúcu elitu. Priľnuli k jednoduchej realite, že putovať k cieľu je pre nich lepšie, ako dostať sa do cieľa. A túto cestu k nezávislosti zamýšľajú udržiavať dlhšiu než tisíc svetelných rokov.

Môžete namietať, že tieto tvrdenia nedávajú zmysel. Tiež môžete oponovať, že PA vykazuje skutočnú snahu mať vlastný nezávislý štát. Voči tomuto by som sa ohradil takto: Možná jednostranná deklarácia Palestínskeho štátu PA by nevytvorila skutočný, fungujúci Palestínsky štát. Unáhlený krok by len prehĺbil izraelsko-palestínsky konflikt, prípadne by vyvolal ďalšie kolo intifády – arabského ľudového povstania. Následkom toho by Izrael pokračoval v okupovaní palestínskych teritórií a PA by ešte zúfalejšie vykrikovala. Medzinárodná antiizraelská propagačná mašinéria by takto dostala čerstvý vietor do svojich krídiel. Arabi by mali zámienku pre svoje stmelenie. Skrátka, jednostranné vyhlásenie nezávislosti PA by neviedlo k zmene aktuálneho stavu dišputovaných teritórií. Pozdvihlo by to palestínske vedenie do pozície hrdinov, „bojovníkov za slobodu“, posilnilo by to ich vodcovskú pozíciu. Toto je zištne zameraná politika, a nie úprimný záujem o dlhodobé dobro pre palestínskych obyvateľov.

Ďalej PA nie je pripravená riadiť svoj štát. Chýba im základná infraštruktúra, závisia od Izraela v základných veciach ako finančné služby, lekárska starostlivosť, potraviny, energia a dokonca aj vnútorná bezpečnosť. Ani nie PA, ale Izrael ako „okupant“ má povinnosť na základe medzinárodného práva zabezpečovať tieto potreby. Pokiaľ Palestínčania zostávajú „okupovaní“, pokiaľ si udržiavajú o sebe obraz „chudobných utečencov“, naivnému svetu ich bude ľúto. Bude ich preto podporovať peniazmi a inými zdrojmi, bude dotovať pohodlný život ich lídrov, čo nie je zlý výstup predstieranej kauzy.

Je viac a viac evidentné, že PA sa neusiluje o koniec izraelsko-palestínskemu konfliktu. Odmieta vzdať sa požiadavky pre návrat takzvaných utečencov do ich dávno neexistujúcich domov v Izraeli. Odmietli uznať Izrael ako židovský štát. PA nechce zanechať minulosť a posunúť sa do lepšej a mierovej budúcnosti. Pokračujú v navršovaní stohov bezdôvodných výhovoriek, zdôvodňujúc tak svoju neochotu vyrokovať koniec konfliktu. Pokračujú v šírení nenávisti voči židovstvu, keďže odpor je zjednocujúci faktor v spoločnosti prekypujúcej vnútornými bojmi, rivalitou, kultúrou nekonečných odplát a podrážania nôh medzi klanmi, bez tradície, či histórie národnej jednoty.

Mahmúd Abbás si musí byť vedomý toho, že keď bude vládnuť nezávislému štátu, zároveň riskuje, že bude vystavený svojim vlastným falošným želaniam. Nezávislý palestínsky štát by nemal mať napojenia na životne dôležité izraelské služby, v súčasnosti poskytované „okupačnou mocnosťou“. Abbás taktiež vie, že nezávislosť by mohla vyvolať erupciu násilností vo vlastných nádvoriach ako priame dôsledky vzbudenia ďalších pocitov deprivácie.

Abbás nechce nezávislý palestínsky štát. Chce zachovať súčasný status quo obsadeného teritória, zachovať tlak na Izrael, pokračovať v hraní sa na chudobných, slabých, aby mohol naďalej vzbudzovať medzinárodné sympatie a následne prijímať medzinárodnú podporu. Pokračuje v hraní sa na prehrávajúceho, na toho, kto „nikdy nepremešká príležitosť premeškať príležitosť“, čo je okrídlený výrok charakterizujúci arabskú stranu konfliktu. Abbás patrí do kultúry, kde logické myslenie a hľadenie dopredu ustupuje pýche a falošnej cti; kde zmytie hanby „katastrofy“ (Nakba) – arabskej porážky z roku 1948 Izraelom  – má prednosť pred mierovou budúcnosťou, slobodnou od vlastných prešľapov z minulosti.

Hra hraná PA nepovedie k mierovej koexistencii. Spojené štáty by mali zanechať svoje neplodné úsilie tlačiť Izrael k ďalším ústupkom, aby ukončili súčasný politický status quo. PA a jej lídri sa nechystajú podstúpiť nevyhnutné riziká. Nemajú v úmysle usilovať sa o zmeny. Za posledné desaťročia PA vtlačila do svojho obyvateľstva hĺbkovú protižidovskú averziu. Preto ak by vedenie PA išlo proti vlastnej ideológii, rýchlo by sa skončila podpora u ich obyvateľstva, ich kariéra a živobytie.

Zdroj:

Dr. Perry, Avi. IsraelNN.com. 16.12.2010


Palestínska demografická hrozba?

Častým argumentom zástancov palestínskeho štátu je populačná prevaha palestínskych Arabov voči Židom na izraelských územiach a na sporných územiach Izraelom spravovaných. Je tomu naozaj tak?

Oponenti historických a právnych nárokov Izraela na Judsko a Samáriu, regiónu známeho ako „Západný breh“, používajú presvedčivý argument o tom, že Izrael čelí „demografickej kríze“, lebo arabské obyvateľstvo medzi Stredozemným morom a riekou Jordán počtom prevýši Židov. Z toho dôvodu by mal byť ohrozený židovský a demokratický charakter štátu Izrael.

Preto tvrdia, že Izrael sa musí stiahnuť z území „Západného brehu“ (označenie používané z čias jordánskej okupácie do roku 1967, ktorým ho Jordánske kráľovstvo odlišovalo od svojho vlastného územia „Východného brehu“), vrátane „východného Jeruzalema“ – Starého mesta a Chrámovej hory a umožniť tam vytvorenie ďalšieho arabského štátu. Golanské výšiny by sa podľa ich zmýšľania vrátili Sýrii. Týmto „ušľachtilým krokom“ by sa vyhlo známym obvineniam Izraela z „okupácie“, „utláčania“, „rasizmu“, „apartheidu“ a podobne. Nevyhlo by sa pravdaže čiastkovej podtéme o palestínskych Araboch, ktorí sú občanmi Izraela, ani súvisiacej téme „Nakb“ (katastrofa) – arabskému podaniu vzniku Izraela v roku 1948, odkiaľ sa datuje Palestínčanmi podávaná izraelská „okupácia“.

„Demografický argument“ bol použitý aj na bývalého premiéra Jicchaka Rabina, aby súhlasil s dohodami v Oslo a bol vyzdvihnutý ľavicovými médiami, tiež na ďalších bývalých premiérov Ehuda Baraka a Ehuda Olmerta, mnohých izraelských ministrov a politikov, ako aj súčasného ministerského predsedu Benjamína Netanjahua. Je tu len jeden problém: je to mýtus, súčasť kampane zničiť osadnícke hnutie. „Demografická hrozba“ bola dôsledne vyvrátená rôznymi štúdiami, vrátane „Rozdiel milión osôb“ (The Million Person Gap) z univerzity Bar Ilan, či iná práca z Inštitútu pre sionistické stratégie. 

Fakt je ale ten, že skoro všetci neizraelskí Palestínčania žijúci v Judsku, Samárii a v Gaze sú pod Palestínskou autoritou (ďalej len PA). Pásmo Gazy, vedené teroristickou organizáciou Hamas, je separátnym teritóriom s vlastnou armádou a administratívou; hoci je podporované PA, je v opozícii voči vládnemu hnutiu Fatah. Preto „okupácia“ Izraelom sa vzťahuje na územie, a nie na palestínske arabské obyvateľstvo.

Právny status týchto území Západného brehu je dišputovaný a nikdy nebol jednoznačne súdne určený. Organizácie ako Červený kríž, Organizácia spojených národov (OSN), Európska únia (EÚ), rôzne politické organizácie a vlády považujú sporné územia za „okupované“ Izraelom bez určenia, komu patria. Otázka suverenity týchto území je predmetom pre ďalšie rokovania.

Podľa dohôd z Oslo boli územia Judska a Samárie rozdelené do troch kategórii: A – pod úplnou správou PA, B – pod civilnou správou PA, C – pod úplnou izraelskou správou. Žiadni Židia nebývajú v oblastiach A a B, v ktorých žije zhruba milión a pol palestínskych obyvateľov. Všetky židovské komunity (osady) sú v oblasti C, kde žije asi 300-tisíc Židov, spolu s asi pár desiatok tisíc Arabmi (nie sú presné čísla). K tomu asi 200-tisíc Židov žije v novopostavených štvrtiach Jeruzalema od roku 1967 – tieto oblasti boli virtuálne anektované Izraelom.

Žiadna kríza

Len ak by celé Judsko a Samária boli celistvým, administratívne a vojensky nedeleným územím, potom by demografický argument bol prevažujúci. Avšak v súčasnom stave, keď územia sú na základe dohôd z Oslo delené a oblasť C je jednoznačne židovská, nie je žiadna demografická hrozba. Podobne veľké množstvá Arabov žijú v Izraeli spred roka 1967, hlavne v Negeve a v Galilei. Pozrúc sa na celú populáciu medzi Stredozemným morom a riekou Jordán z demografického hľadiska, situácia by vyzerala šedo – Židia a Arabi takmer v rovnakých množstvách. Avšak ak je tento región členený, perspektíva sa zmení, a údajná demografická hrozba sa rozptýli.

Argument pre podporu židovského stiahnutia sa kvôli „uchovaniu izraelského židovského charakteru“ je vágny, a je aj v rozpore s podporou zahrnúť množstvo nežidov (Arabov, afrických prisťahovalcov atď.), usilujúcich sa žiť v Izraeli. Snaha ľudskoprávne vyhovieť ilegálnym imigrantom v Izraeli ohrozuje pretrvávajúcu izraelskú židovskú identitu.

Naviac stovkám tisícom imigrantov z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí so židovstvom majú veľmi slabé spojenie, bolo dané občianstvo Izraela. Hoci mnohí z nich slúžia v izraelskej armáde a požiadali o konverziu k judaizmu, zostáva v tejto veci istá kontroverzia ohľadom úprimnosti ich záujmu byť Židmi.

Inými slovami, demografické argumenty, zahrňujúce otázky ako „Kto je Žid?“ a „Čo je izraelské?“ sú komplikované národno-sociálne témy, ktoré sa nedajú vyriešiť zjednodušujúcimi názormi ani manipulovaním štatistiky.

Každopádne, nie je žiadna kríza, žiaden dôvod opustiť Judsko a Samáriu, aby sa zachránil štát Izrael. Realisticky zhodnotená hrozba palestínskeho štátu vedie k ponechaniu vecí v takom stave, v akom sú. Demografická hrozba je nafúknutá bublina a izraelské stiahnutie z jeho biblických území nie je nevyhnutné.

Zdroj:

Dann, Moshe. Ynetnews. 14.12.2010



Súvisiace články

Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučovanie
Čo s krízou?|Logos 11 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Kto sú Palestínčania?|Logos 12 / 2010 | Miroslav Iliaš |Izrael
Čo nás zapáli|Logos 6 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma
Tak čo, si dospelý?|Logos 8 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma