Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Deň obetí holokaustu

logos-09-2012-holokaust.jpg

Deviaty septembrový deň sa v roku 1941 do histórie Slovenska zapísal schválením Židovského kódexu. Nazývalo sa tak vládne nariadenie č. 189 o právnom postavení Židov, ktoré obsahovalo niekoľko protižidovských predpisov. Kódex nekompromisne definoval jedincov etnicky a nábožensky, nevyhýbal sa ani slovnému vymedzeniu „židovského miešanca“. Okrem toho zbavil Židov na Slovensku základných občianskych a ľudských práv a nehnuteľného či veľkej časti hnuteľného majetku. Podľa neskoršie vydanej vyhlášky museli všetci Židia od šiestich rokov nosiť žltú šesťcípu hviezdu. Väčšinu nariadení prebrala vtedajšia vláda z nacistického Nemecka.

V dôsledku opatrení sužovali už krátko po schválení zákona dve tretiny zasiahnutých Židov ťažké sociálne podmienky, stávali sa tak stále viac odkázanými na pomoc od štátu. Ten sa situáciu rozhodol riešiť ich deportáciou zo Slovenska. Prvých tisíc žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku. Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, celkovo do koncentračných táborov vyviezli 58 tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto. Druhá vlna deportácií zasiahla približne 13 tisíc Židov.

Deviaty septembrový deň sa v roku 1941 do histórie Slovenska zapísal schválením Židovského kódexu.

Poslanci Národnej rady SR schválili 31. októbra 2001 zákon, ktorým stanovili tento deň ako spomienku na obete holokaustu a ktorý upozorňuje a vyzýva k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie.

V súvislosti s pamätným dňom sa na Slovensku organizuje niekoľko podujatí. Jedným z nich je aj spomienkový deň vo Zvolene. Hlavným organizátorom je predseda banskobystricko-zvolenskej židovskej náboženskej obce Jozef Klement, ktorý v spolupráci s Izraelskou obchodnou komorou, Technickou univerzitou, mestom Zvolen, Múzeom Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici a inými, zrealizovali už piate takéto podujatie na pôde Technickej univerzity vo Zvolene. Na úvod privítal pán Klement plnú aulu poslucháčov a spolu s prof. Rudolfom Kropilom otvorili dopoludňajšiu časť, ktorá sa skladala z príhovoru viacerých rečníkov. Prvý bol Miloš Žiak, predseda Izraelskej obchodnej komory, po ňom viceprimátorka pani Stániková a splnomocnenec vlády pre menšiny pán Polák.

logos-09-2012-holokaust2.jpgVysokú erudovanosť a porozumenie dobe i stavu spoločnosti vojnového obdobia preukázal riaditeľ Múzea SNP PhDr. Stanislav Mičev. Vyslovil poľutovanie nad tým, že dnes žije iba okolo tritisíc židovských spoluobyvateľov z takmer 90 000, ktorí na území Slovenska žili pred vojnou. Poukázal na nenávistné postoje i bežných ľudí, ktorí videli Židov iba ako bankárov, krčmárov či veľkopodnikateľov. Pritom väčšina z nich patrila do nižšej strednej vrstvy a boli drobnými podnikateľmi, napr. obuvníci, hodinári či obchodníci s malými predajňami. Bola aj úspešná vrstva, ale k nej patrila iba úzka špička. Spomenul niekoľko absurdít Židovského kódexu, ktorý sa skladal z 270 paragrafov. Napríklad, Židia mali zakázané šoférovať auto, nemohli vlastniť nahrávky so slovenskými piesňami, ak bol lekár Žid, všetci nežidovskí pacienti museli prestať k nemu chodiť a pod. Poukázal na to, že niečo podobné by sa mohlo kedykoľvek objaviť, preto je dôležité hovoriť o minulosti.

Posledným rečníkom bola asi najväčšia kapacita v otázke holokaustu na Slovensku – prof. Eduard Nižňanský, ktorý doslova emotívnym spôsobom apeloval na poslucháčov, aby sa zamysleli nad holokaustom už v jeho začínajúcej fáze, ktorú predstavuje odsúdenie druhých ľudí, že sú iní: nábožensky, etnicky či politicky. Vyzval mladých, aby sa skúsili vžiť do osudu malého dieťaťa, ktoré je s matkou deportované vo vozňoch pre dobytok v januárovom mraze či júlových horúčavách – bez jedla, takmer bez vody – „oslobodení“ od základných ľudských práv. Nasilu ich vyviezli a na hraniciach stratili štátne občianstvo. Už predtým ich obrali o nehnuteľný a z veľkej časti aj hnuteľný majetok. Celé rodiny sa ocitli na hranici hladomoru, lebo im zakázali činnosť, vzali im živnosti a slovenskí spoluobčania sa stali tzv. arizátormi, ktorí získali obchody, firmy a majetok Židov do svojho vlastníctva zadarmo. Oklamali ich, že idú len na práce do Poľska. V tom čase sa vo veľkom chodievalo do Nemecka do tovární vojenského priemyslu. Ale ich cesta sa, žiaľ, skončila za bránami koncentračných táborov, kde z nich väčšina zahynula.

Sériu prednášok ukončilo premietanie filmu od Lukáša Přibyla Zabudnuté transporty, ktorý bol ocenený Českým levom. Program pokračoval zapálením sviečok na židovskom cintoríne a koncertom Martina Budínskeho na Zvolenskom zámku. Deň uzavrela vernisáž Karola Feň­veša a jazzový koncert Rabína Meyersa na Tehelnej ulici, kde je Park zabudnutých susedov.

Park ušľachtilých duší

Pred židovským cintorínom vedľa Technickej univerzity je možné navštíviť Park ušľachtilých duší. Ide o iniciatívu Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Miloš Žiak, predseda predstavenstva ISOK: „Ide o jedinečný pamätník venovaný občanom, ktorí vo svojom odpore proti vraždeniu Židov konali spontánne, neorganizovane a na vlastnú päsť, navzájom neprepojení a motivovaní len mravným étosom. Venovaný je nielen tým Slovákom, ktorým sa záchrana židovských spoluobčanov pred deportáciami podarila, ale aj ľuďom, ktorí v tom boli neúspešní a zahynuli spolu s tými, ktorým sa pokúšali pomôcť.“

Podľa predsedu banskobystricko-zvolenskej židovskej náboženskej obce Jozefa Klementa je sprístupnenie Parku ušľachtilých duší mimoriadnou udalosťou, pretože takýto pamätník nemá obdobu v celej Európe. „Je to niečo podobné ako Jad Vašem v Jeruzaleme, v Izraeli, a je to spomienka na tých ľudí, ktorí pomáhali Židom v ťažkých časoch.“

Objekt Cesta pokory symbolizuje podľa jeho autora Petra Abonyiho skúsenosť smrti a znovuzrodenia. Obsahuje symboliku židovských hrobov, na ktoré sa kladú kamene, ale prostredníctvom koľajníc aj symboliku transportov. „Celá cesta sa končí bielymi schodmi, ktoré smerujú symbolicky k stromu života,“ uviedol Abonyi. Vyše 10 tisíc kameňov inštalovaných v Ceste pokory je časťou z 80 tisíc riečnych kameňov, ktoré za 20 rokov mosadzným drôtom dotvoril výtvarník Peter Kalmus. Obelisk nádeje je vysoký 504 centimetrov a je zložený zo 620 elipsovitých, osem milimetrov hrubých tabúľ skla uložených a zlepených na sebe. Jeho autorom je sklár Palo Macho.



Súvisiace články

Jeden deň v Menore|Logos 10 / 2015 | Katarína Nováková|Reportáž
Elie Wiesel|Logos 1 / 2010 | S A|Téma
Svědectví manželů Kirnerových|Logos 3 / 2011 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo o uzdravení|Logos 9 / 2007 | Ján Zsolnai|Skutočný príbeh
Noemi a Rút & Fidlikant na streche|Logos 6 / 2014 | Martina Šafaříková|Zo života cirkvi