Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Izrael a Gaza

Hospodin dá deťom Izraela
nakoniec víťazstvo nad ich nepriateľmi

;©iStockphoto.com / selimaksan

Toto leto uplynulo už päť rokov, čo izraelská vláda vykorenila viac ako 8-tisíc židovských osadníkov z pásma Gazy, odovzdajúc zem palestínskym Arabom v nádeji na mier. Zrušenie dvadsaťjeden židovských osád komunity Gush Katif a štyroch v severnej Samárii viedlo k doslovnému vyľudneniu Gazy od Židov.

Izraelský jednostranný plán stiahnutia (známy pod anglickým označením „disengagement“) bol navrhnutý a politicky presadený vtedajším izraelským premiérom Arielom Šaronom v júni 2004 a vykonaný v auguste 2005. Tí Židia, ktorí odmietli prijať kompenzácie a dobrovoľne opustiť svoje domovy pred 15. augustom, boli v priebehu niekoľkých dní vysťahovaní izraelskými bezpečnostnými silami. Do 12. septembra 2005 bola v Gaze dokončená evakuácia všetkých osôb, ako aj zdemolovanie ich obytných domov (s výnimkou synagóg). Po 38 rokoch sa skončila židovská prítomnosť v Gaze. Skleníky, farmy, domy, školy, komunitné centrá zapadli prachom a pieskom, ako to bolo na začiatku, keď židovskí osadníci, podporovaní svojou vládou, prišli osídliť túto oblasť. Izrael takisto prestal strážiť hranicu Gazy s Egyptom a jej ochranu prevzal Egypt.

Aké boli nádeje? Oficiálny slogan Izraela znel: „Gaza najskôr“. Palestínski Arabi v Gaze už bez vplyvu Izraela, sťaby „ponechaní sami na seba“, prestanú s bojom proti Izraelu a pokojne si budú spravovať svoje záležitosti. To mal byť ideálny scenár vývoja, ktorý by poslúžil ako podklad k rokovaniam s Palestínskou samosprávou o Západnom brehu (biblické Judsko a Samária). Vtedajší americký prezident George W. Bush videl v stiahnutí príležitosť k návratu k tzv. Cestovnej mape (Road map), plánu k postupnému – na báze rokovaní s Izraelom a zúčastnenými stranami – vytvoreniu palestínskeho štátu v Gaze a na Západnom brehu.

Nie všetci Izraelčania takto uvažovali. Plán mal aj silnú opozíciu. Napríklad, súčasný premiér Benjamín Netanyahu, vtedy ešte minister financií, rezignoval z funkcie ešte pred hlasovaním vládneho kabinetu o stiahnutí sa z Gazy. Podľa jeho slov: „... dnes som presvedčený, že oddelenie sa od Gazy spôsobí nárast terorizmu namiesto jeho obmedzenia. Stiahnutie ohrozí izraelskú bezpečnosť...“ Takisto nepomohli ani veľké zhromaždenia Izraelčanov, ktorí boli označení oranžovými stuhami, proti stiahnutiu sa z Gazy pri Múre nárekov v Jeruzaleme (10. augusta 2005) a v Tel Avive.

Generál Kochavi, veliteľ izraelskej armády v Gaze, pri odchode z teritória vyjadril nádej o mieri: „Brána (na hraniciach), ktorá sa za nami zatvorí, je bránou, čo sa otvorí,“ povedal. „Dúfame, že to bude brána mieru a pokoja, brána nádeje a dobrej vôle, brána susedstva.“ Aká realita nastala?

Koncom roka 2006 sa objavovali správy, že mnoho Arabov opúšťa Gazu kvôli politickej nestabilite a ekonomickým ťažkostiam. V roku 2007 sa objavujú boje medzi frakciami palestínskej autority – islamským hnutím Hamas, víťazom parlamentných volieb z roku 2006, a vládnúcim hnutím Fatah prezidenta Abbása. Napokon Hamas zvíťazil a úplne ovládol Gazu. Jeden novinár, pozorujúci surový vnútropalestínsky konflikt, poznamenal: „Dnes som videl ľudí zastrelených pred mojimi očami, počul som krik vystrašených žien a detí v horiacich budovách a hádal som sa s ozbrojencami, ktorí chceli obsadiť môj dom. Ako novinár v Gaze som zažil mnoho, ale toto je najhoršie, čo bolo.“

Operácia Liate olovo

No oveľa horšie než boje medzi palestínskymi frakciami bolo zosilnenie teroristických útokov na Izrael. Izraelské centrum pre obete teroru a vojny napríklad zistilo, že 28 percent dospelých a 30 percent detí v Sderote, izraelskom meste najbližšie ku Gaze, trpí post-traumatickým stresom.

Od stiahnutia sa z Gazy sa ostreľovanie Izraela z uvoľneného teritória iba zosilnilo. Zničením izraelských komunít v Gaze sa uvoľnil priestor pre výrazný rozmach teroristických aktivít. Rakety Kasam, aj keď amatérsky vyrobené, dokážu zabíjať izraelských občanov v ich dosahu. K tomu sa pridali aj sofistikovanejšie rakety typu Grad/Kaťuša, importované do Gazy od podporovateľov Hamasu (Irán, Sýria). Tieto v priebehu roka 2008 zasiahli aj vzdialenejšie izraelské mesto Aškelon.

Od stiahnutia sa z Gazy sa ostreľovanie Izraela z uvoľneného teritória iba zosilnilo.

Izrael obvykle odpovedá leteckým bombardovaním vykopaných pašeráckych tunelov a inej infraštruktúry militantných organizácií. Avšak v zime 2008/2009 – s cieľom utlmiť teroristické aktivity – bol nútený vykonať trojtýždňovú vojenskú inváziu do Gazy pod názvom „Liate olovo“ (hebr. Mivtza Oferet Yetzuka). Koncom decembra 2008 Izrael zo vzduchu zaútočil na silovú infraštruktúru Hamasu po tom, keď zintenzívnil raketové a mínometné ostreľovanie juhoizraelských komunít. Pozemná invázia nasledovala začiatkom januára. Aj keď si za vojenskú operáciu Izrael vyslúžil medzinárodnú kritiku a odsúdenie, podarilo sa mu potlačiť, hoci nie celkom zastaviť, aktivity teroristických skupín.

Izrael kontroluje vzdušný priestor, moria okolo Gazy, ktorá je pre neho nepriateľské teritórium s asi 1,3 miliónmi arabských obyvateľov, prepúšťa humanitárnu pomoc. Napriek tomu nálepka „okupanta“ mu v očiach skoro celého sveta zostáva. Z podobných dôvodov aj Egypt naplno neotvára svoj hraničný prechod Rafah do Gazy.

Izraelská kontrola vstupov-výstupov z Gazy sa stáva predmetom provokácií zo strán rôznych propalestínskych organizácií. Príkladom toho je incident z konca mája 2010, kedy sa flotila šiestich lodí pokúsila preraziť námornú blokádu. Bol to deviaty pokus hnutia „Slobodná Gaza“ dostať sa do gazanského prístavu. Izraelské komando pri vyloďovaní sa na poslednú loď Mavi Marmara sa stretlo s nebývalým odporom a útokmi „aktivistov“ na svojich vojakov, ktorí boli nútení na svoju obranu použiť strelné zbrane. Zahynulo deväť aktivistov, za čo si Izrael vyslúžil nadmieru medzinárodnej kritiky.

Biblický pohľad

Rabín zo zničeného bloku osád Guš Katif zastáva názor, že Gaza je súčasťou biblického Erec Izrael. Bola určená kmeňu Júdovmu (Sud 1,18). Je spojená s Kanáncami a neskôr – od 12. storočia pred Kr. – s Filištíncami, ktorí tam prebývali. Kniha Sudcov hovorí o Samsonových príbehoch v Gaze. Dávid zabil filištínskeho obra Goliáša a vybojoval s nimi mnoho víťazných bitiek.

Biblické proroctvá sa týkajú – popri iných národoch – aj Filištíncov a sumárne hovoria o tom, že Hospodin dá deťom Izraela nakoniec víťazstvo nad ich nepriateľmi.

Židia v dávnych dobách bývali aj v Gaze, vek ich komunity je zhruba 3000 rokov. Najstaršia nájdená synagóga je z rokov okolo 508 po Kr. a jej mozaiková dlažba je dnes vystavená v múzeu v Jeruzaleme. V siedmom storočí, kedy bola moslimská invázia, tam žila početná židovská komunita. V 15. storočí tam napočítali asi šesťdesiat židovských domácností. V rámci sionistického hnutia prišlo koncom 19. storočia asi 50 židovských rodín do mesta Gazy (známe ako hlavné mesto Gaza City). Väčšina z nich opustila Gazu po arabských útokoch na Židov v roku 1929, kedy Gaza bola v správe britského koloniálneho mandátu, získaného v prvej svetovej vojne po niekoľkostoročnej tureckej vláde. V roku 1945 tam bývalo asi 80 Židov. Počas vojny o nezávislosť v 1948 boli evakuovaní kvôli ohrozeniu zo strany arabskej majority, ktorá sa demograficky posilnila o palestínskych arabských utečencov. Do oblasti Gazy sa Židia znova vrátili po šesťdňovej vojne v roku 1967 a vybudovali tam svoje osady, ktoré trvali až do roku 2005.

Ariel Šaron

V januári 2006 izraelský premiér Ariel Šaron, hlavný iniciátor stiahnutia sa z Gazy, dostal mozgovú príhodu. Známy americký evanjelista Pat Robertson v tomto videl predivný Boží zásah. Zdôrazniac, že podľa proroka Joela je Boh v nepriateľstve s tými, ktorí rozdeľujú a odovzdávajú Jeho zem. Povedal okrem iného, že beda každému ministrovi, ktorý podobne rozdeľuje zasľúbenú zem. Zem patrí Bohu. Táto reč vyvolala v Izraeli širokú vlnu kritiky, za čo sa Robertson v ručne napísanom liste Šaronovmu synovi Omrímu ospravedlnil. Daniel Pipes si v tejto súvislosti všimol anketu medzi Izraelčanmi, z ktorých zhruba jedna štvrtina (ktorí nie sú evanjelikáli) súhlasí s Robetsonom, že Šaronov zdravotný stav možno chápať ako trest za odovzdanie Gazy. Pipes komentuje: „... Svedčí to o významnejšej religióznej kvalite izraelského politického života, než je obvykle vnímaná.“

Aké sú osudy vysídlených osadníkov? Iba 9 percent rodín si dokončilo na iných miestach svoje rodinné domy. Okolo 85 percent – viac ako 1400 rodín – stále býva v dočasných príbytkoch. Mnoho z nich je nezamestnaných. A čo 380 fariem, ktoré boli zničené? Len 28 percent farmárov dokázalo začať odznova. Zvyšok zostal bez plných kompenzácií za svoju pôdu, skleníky, farmársku výbavu, stratené medzinárodné trhy a dôchodkov pre vyslúžilých farmárov.

Gileád Šalit

Hamas koncom júna 2006 urobil z Gazy cezhraničný útok na izraelské vojenské stanovištia. Pri zásahu tanku zabili dvoch vojakov. Pritom sa im podarilo zajať Gileáda Šalita, ktorého doteraz zadržiavajú na neznámom mieste v Gaze. Hamas chce dosiahnuť jeho výmenu za množstvo svojich druhov, väznených v Izraeli.

Hamas odmieta pustiť Červený kríž a iné humanitárne organizácie k Šalitovi. Nedávno uverejnil len jedno video s vojakom. Šalitovi rodičia a priatelia intenzívne lobujú u izraelskej vlády, aby dosiahli jeho prepustenie. To je zatiaľ v nedohľadne, keďže Hamas si ho úzkostlivo stráži ako hodnotnú trofej.

Galit Popok

Akoby negatívnych hodnotení Hamasom spravovanej Gazy nebolo dosť, zmienim ešte jeden medializovaný trpký rodinný príbeh. Galit Popok, Židovka pôvodom z Bieloruska, sa vydala za palestínskeho muža z Gazy. Presťahovali sa tam, keďže arabský manžel nemal povolenie na pobyt v Izraeli. Spolu mali šesť detí, keď pre zlé zaobchádzanie táto Izraelčanka od svojho arabského manžela ušla s troma deťmi späť do svojej vlasti. Izraelský súd ich manželstvo rozviedol a po tragickej smrti manžela počas operácie Liate olovo, jej priznal v Gaze zostávajúce tri deti. No moslimská rodina manžela, vedená Galitiným svokrom, ich odmieta vydať matke do Izraela a trvá na tom, aby sa do Gazy s ostatnými troma deťmi vrátila. Islamská tradícia totiž prisvojuje deti výlučne do manželovej rodiny. Izraelské ozbrojené zložky odmietajú do Gazy vstúpiť a odobrať svokrovi deti, keďže ide len o „humanitárny prípad“. Pomôže niekto navrátiť tie deti ich židovskej matke?



Súvisiace články

Izrael a Gaza|Logos 10 / 2010 | Miroslav Iliaš |Aktuálne
Izrael|Logos 5 / 2017 | Martin Mazúch |Z histórie
Izrael|Logos 4 / 2018 | Jaroslav Kříž |Téma
IZRAEL|Logos 6 / 2009 | Jaroslav Kříž |Izrael
Izrael a my|Logos 6 / 2011 | Jaroslav Kříž |Téma