Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Ja, ty, my, ony alebo nielen o futbale

Manželia sú ako dvaja hráči, hrajúci na tej istej strane ihriska, patriaci do toho istého družstva.

Spolu môžu nielen vyhrať, ale vychovať hoci aj futbalovú jedenástku. Aj keď to z nadpisu možno nie je celkom zrejmé, reč nebude o futbale, ale o manželstve, komunikácii a výchove detí. Vyčerpať tému nie je možné v jednom článku, tak sa obmedzím na niekoľko postrehov. Veľmi sa mi páči myšlienka o manželoch ako spoluhráčoch. V praxi to znamená približne toto: akákoľvek situácia by bola, modlíme sa spolu, plánujeme spolu, rozprávame sa, radujeme sa, a aj plačeme spolu. Je to v rozpore s predstavami mnohých manželských párov, kde jeden druhého vníma ako súpera, nad ktorým treba zvíťaziť. Výsledok: 50%-ná rozvodovosť na Slovensku.

Partner nie je tým nepriateľom, proti ktorému bojujeme za výdatnej pomoci rodinného kléru. Základnými chybami v manželskej komunikácii sú: zovšeobecňovanie, hľadanie chýb, „odúvanie sa“, vyťahovanie starých hriechov, deštruktívna hádka, presúvanie celej pozornosti na deti.

Zovšeobecňovanie: = ty nikdy nič neurobíš dobre (inými slovami: naničhodník naničhodný). Je potrebné pomenovať konkrétnu vec, s ktorou nesúhlasíme, ktorá sa nám nepáči.

Hľadanie chýb, nedostatkov: Na manželského partnera sa nepozeráme podľa toho čo nevie, nedokáže, ale podľa toho, čo vie.

Odúvanie sa vyzerá asi takto: Keď ty si takýto, takáto, nebudem sa s tebou rozprávať a pocítiš, ako veľmi sa hnevám. Nezdá sa vám toto správanie povedomé? Dá sa vidieť na detskom ihrisku, kde jedno dieťa druhému nepožičia lopatku. Namiesto jedného problému by sme mohli mať zrazu dva - vec sa nevyrieši a ešte musíme vynakladať námahu na „oddutie“.

Vyťahovanie starých hriechov: V komunikácii nevyťahujeme veci dávno zabudnuté a odpustené (pamätáš sa, aj pred desiatimi rokmi si mi pribil nakrivo klinec do steny), riešime vždy konkrétnu, aktuálnu situáciu.

Deštruktívna hádka: Cieľom rozhovoru nie je silou-mocou presadiť svoj vlastný názor a byť víťazom sporu, ale dospieť k najlepšiemu riešeniu, spoločne hľadať východiská (konštruktívna hádka).

Boh daroval jedného partnera druhému, aby si boli rovnocennou pomocou.

Presúvanie celej pozornosti na deti: Čas, strávený s celou rodinou, je určite krásny a nezabudnuteľný a je veľkou radosťou vidieť pokroky svojich detí a rozprávať sa o nich. Manželia však nie sú len rodičmi, ale aj partnermi, ktorí majú spoločné záujmy, záľuby, potrebujú spoločne tráviť čas. Je dobré, ak môžu raz za určitý čas zveriť niekomu deti a ísť do divadla, reštaurácie atď.

Manželský partner je tým, pre ktorého sme sa rozhodli, a vieme prečo. Uvažovanie typu „pomýlil/a, som sa, keď som si ťa zobral/a“, je útekom z boja, začiatkom konca.

Nikdy nie je zbytočné oceniť snahu toho druhého (ďakujem, že si urobila taký výborný koláč), potešiť ho, aj keď maličkosťami, ktorými dáme najavo, že nám na ňom záleží, podporiť, prejaviť dôveru. Spolužitie s väčšinou ľudí je možné a aj prispôsobenie jedného druhému (a druhého prvému) je možné. Ak sú určité veci, ktoré nám na druhom prekážajú (a jemu zase na nás) a sú to väčšinou maličkosti, je možné a dobré ich nerobiť.

Manželstvo nie je ľudským výmyslom, ale stavom ustanoveným Bohom. Nie je to náhodné a skúšobné súžitie dvoch osôb rôzneho pohlavia, ale stav, keď muž opustí svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene a budú jedno telo (1. Moj. 2,24). Manželský partner je tou najbližšou osobou na zemi. Nie je ňou ani otec, ani matka, ani priatelia. Je to prvá osoba, s ktorou treba hneď po Bohu komunikovať, starať sa a činiť jej dobré. Manželský zväzok sa vzájomným spoznávaním posilňuje, nie je to však automatická vec, ale niečo, čo je potrebné budovať. Základnými piliermi manželstva sú spoločná modlitba, kvalitná, dobrá komunikácia a intímne spoločenstvo.

Boh daroval jedného partnera druhému, aby si boli rovnocennou pomocou, podporou a spolu dosiahli Bohom určené ciele. Je to legálny, Bohom naplánovaný zväzok: „Lepšie dvom ako jednému, pretože majú dobrú mzdu za svoju prácu. Lebo ak padnú, jeden pozdvihne svojho druha.“ (Kaz. 4,9-10a). „Ani mnohé vody (rôzne okolnosti) nemôžu uhasiť lásku a rieky jej nezatopia“ (Pieseň Šal. 8,7), preto je pod Božou ochranou a požehnaním.

Neoddeliteľnou oblasťou manželstva je aj intímna sféra. Neslúži len na plodenie detí. „Manželstvo nech je v úcte u všetkých a manželská lóža nepoškvrnená. A smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.“ (Žid. 13,4) „Muž nech preukazuje žene povinnú dobroprajnosť a podobne aj žena mužovi.“ (1. Kor. 7,4) Manželia sa môžu slobodne rozhodnúť aj o počte svojich potomkov (samozrejme, ešte pred ich počatím). Často je strach z nechceného otehotnenia príčinou odcudzenia manželov, preto je po vzájomnej dohode (a dostatočnom počte potomkov) normálne a vhodné zvoliť optimálnu metódu antikoncepcie. Antikoncepčné metódy s pomerne vysokým percentom úspešnosti môžu byť bariérové, prípadne intrauterinné a hormonálne.

Základným pilierom výchovy je dať dieťaťu jasné <br>hranice jeho správania a pravidlá a dôsledne dbať na <br> ich dodržiavanie.Výchova detí

Ďalšou oblasťou, ktorej by som sa chcela venovať je výchova detí. Snom každého rodiča je mať doma poslušné, dobre vychované, bohabojné, múdre, tvorivé dieťa, nie televízneho diváka s „klikacím mozoľom“ na ukazováku. Vychovať toho druhého je však omnoho ľahšie, popravde, nevyžaduje si to takmer nijakú námahu. Rodič sa chtiac či nechtiac stáva učiteľom. Dieťa napodobňuje to, čo vidí: naše správanie, to, ako riešime rôzne situácie, ako sa správame k iným ľuďom.

Základným pilierom výchovy je dať dieťaťu jasné hranice jeho správania a pravidládôsledne dbať na ich dodržiavanie a vytvoriť taký systém zvykov a hodnôt, ktoré mu pomôžu orientovať sa v sebe a v okolitom svete. Prinajmenšom také dôležité, ako dbáme o jeho rozumovú inteligenciu, je dbať aj o jeho emočnú inteligenciu. Emočnú inteligenciu môžeme opísať ako schopnosť sledovať vlastné i cudzie pocity a emócie, rozlišovať ich a využívať tieto informácie vo svojom myslení. Sú to vlastnosti, ktoré sú dôležité pre úspech v medziľudských vzťahoch a v práci.

Aj keď vlastnosti ako láskavosť, úcta k druhým, schopnosť pomáhať nevieme merať, vieme ich v deťoch rozpoznať. Na rozdiel od IQ ich však vieme omnoho viac ovplyvniť výchovou. Keď dieťaťu vhodným spôsobom vštepujeme určité vzorce správania a myslenia, tvoria a upevňujú sa v detskom mozgu nové nervové spoje. Opakované posilňovanie ich nakoniec premení na celoživotný návyk. Nemôžeme vštepovať tieto vlastnosti dieťaťu bez toho, aby sme ho súčasne dôsledne nenaučili disciplíne.

Ako naučiť dieťa pomáhať a čo všetko v sebe schopnosť pomáhať zahŕňa? Pomáhať druhým neznamená len urobiť niečo, o čo nás požiadajú, ale aj schopnosť zistiť, že našu pomoc niekto potrebuje, bez toho, aby o to požiadal.

Zapojte dieťa čo najskôr do pomoci v domácnosti a postupne zvyšujte nároky. Výhovorky typu: som unavený, nemám čas, nestihnem sa pohrať atď. neobstoja. Dieťa má pomáhať jednoducho preto, lebo to treba, aj bez nároku na odmenu. Môžete začať od upratovania - nielen hračiek, ale aj keď dieťa niečo rozsype, vyleje. Nároky je potrebné prispôsobiť veku dieťaťa. Malému dieťaťu je potrebné pomôcť, ukázať, potom dozeráme, ako to urobí, pokiaľ sa preň určitá činnosť nestane automatickou. Dieťa sa môže postupne naučiť odkladať si veci, pomáhať pri vešaní bielizne, prestierať stôl, polievať kvety, utierať prach a pod. Keď deti zapájame do chodu domácnosti pravidelne, majú väčšinou radosť z toho, že môžu pomôcť, sú hrdé na samostatnosť a dôveru, ktorú im preukazujeme. Nezabúdajme na pochvalu. Schopnosť pomáhať sa však nemôže obmedziť len na pomoc v domácnosti. Ak dieťa pozerá rozprávku alebo čítame knižku, pomáhajme mu sledovať emócie postáv - kto je smutný, kto je veselý, prečo a ako sa cítila tá a tá postava v určitej situácii, ako by si to riešil/a ty, pomáhame mu budovať konzervatívne hodnoty (úcta k druhým, láskavosť, pomáhanie atď.) na príkladoch - urobili postavy v príbehu to, čo bolo správne?, čo by si urobil/a ty?, čo by sa Bohu páčilo, aby si urobil/a? Zabudovanie konzervatívnych hodnôt Božieho kráľovstva do osobnosti našich detí nie je otázkou ich voľby, že sa im raz snáď bude chcieť napr. čítať s nami Bibliu, ale našou zodpovednosťou. „Lebo ho znám, pretože prikáže svojim synom a svojmu domu po sebe, a tak budú ostríhať cestu Hospodinovu činiac spravodlivosť a súd, aby Hospodin uviedol na Abraháma to, čo hovoril o ňom.“ (1. Moj. 18,17-19)

Tajný sen mnohých rodičov znie: Rodič vydá príkaz a dieťa ho bez slova vykoná. Realita je však v mnohých prípadoch iná. Môže to vyzerať takto: Prosím, poď jesť. Žiadna odpoveď. Takže hlasnejšie: „POĎ JESŤ!“ Zase nič. A takto ešte niekoľkokrát. Naše zúfalstvo môže zmierniť pochopenie niekoľkých skutočností:

→ Krátka pamäť. Keď sa bábätko narodí, jeho schopnosť pamätať si podnet a to, že nejaká reakcia s ním súvisela, je približne 6-10 sekúnd.

→ Budúcnosť nie je pre dieťa dôležitá. Deti počas raného detstva nevnímajú čas rovnako ako my. Nemajú sa kam ponáhľať. Nechápu, že my sa ponáhľame. Preto je dobré plánovať na všetko dostatok času, aby deti mohli doviesť svoje činnosti do konca. V praxi to znamená vstať aj dve hodiny pred plánovaným odchodom.

→ Deti majú iné priority ako rodičia. Medzi ich priority dosť pravdepodobne nepatrí obliekanie, jedenie, sledovanie premávky či spanie. Našou úlohou je preto vytvoriť pre takéto činnosti režim a štruktúru, ktorá by im umožnila ich úspešné zvládnutie. Pri prechádzaní cez cestu to môže byť to, že dieťa na chodníku, aj na prechode držíme za ruku a vysvetľujeme mu, ako cez cestu prechádzame. Rodič je učiteľom dieťaťa. Do veku približne 7 rokov sa na každý príkaz môžeme pozerať ako na vysvetľovanie učiva. Pre dieťa z toho, že sme mu včera niečo prikazovali, ešte logicky nevyplýva, že to platí aj dnes. Malé deti potrebujú pomoc a trpezlivosť, niekedy aj to, aby sme k nim prišli, zobrali ich za ruku a priviedli napr. k stolu. To, že rodič je učiteľom dieťaťa, v praxi znamená, že budeme naše požiadavky vysvetľovať tak dlho, kým si nie sme istí, že vykonanie sa pre dieťa stalo automatickým zvykom - napríklad, chodenie na WC, ukladanie oblečenia, odkladanie hračiek a pod. Tieto rady však neznamenajú, že máme privierať oči pred neposlušnosťou a milučko ako kakadu opakovať dookola tú istú vec. My sami poznáme naše dieťa najlepšie. Bolo by chybou potrestať ho, keď neurobilo určitú vec preto, lebo nás jednoducho nepočulo, bolo napr. zaujaté hrou, či zabudlo, a nepotrestať, ak ignorovalo náš príkaz. Je potrebné rozlišovať, či dieťa neurobilo nejakú vec jednoducho preto, lebo sa mu to ešte nezažilo, alebo zo svojvôle, prípadne vzdoru. Je dobré, keď dieťa zažije dôsledok svojho rozhodnutia (napr. ak staršie dieťa nepoukladá hračky, ideme vykonávať nasledujúcu činnosť bez neho - môže sa k nám neskôr pripojiť; nabudúce sa určite poponáhľa). Keď vyslovíme nejakú požiadavku, vždy dbajme na jej realizáciu. Ak nejaká situácia vyžaduje riešenie, prípadne trest, neodkladáme, riešime to ihneď.

Podporujme rozvoj našich detí aj vhodne zvolenými hračkami, ktoré rozvíjajú ich myslenie, kreativitu, vymýšľajme im úlohy, nech strihajú, lepia, kreslia, stavajú - s trochu neporiadku a špinavým tričkom musíme počítať, ale stojí to za výsledok. „Zlé“ dieťa je väčšinou len nezamestnané dieťa. O výchove by sa toho dalo písať ešte omnoho viac, možno niekedy nabudúce.

Manželstvo a výchova detí môže byť radostná (aj keď častokrát je to sejba so slzami, ale žatva bude s plesaním), voľba je len na nás. Prajem vám veľa úspechov a radosti v manželstve a múdrosti a trpezlivosti vo výchove  vašich detí.



Súvisiace články

Manželstvo|Logos 8 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Manželstvo|Logos 12 / 2011 | Rastislav Bravčok |Vyučovanie
Ako vychovať zbožné deti|Logos 2 / 2012 | Kenneth Copeland|Vyučovanie
Ako mať harmonické manželstvo|Logos 4 / 2010 | Gloria Copeland|Rodina
Ako sa (ne)modliť|Logos 10 / 2010 | Németh Sándor |Vyučovanie