Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Letné úvahy

O Judášovi

logos-leto2012-judas.jpgJudáš je jednou z najnegatívnejších postáv Biblie, je nazvaný synom zatratenia, rovnako ako antikrist, čo by v kresťanoch malo vyvolať záujem pochopiť, čo sa v Judášovi odohrávalo, aké sily v ňom pôsobili, a vyvodiť z toho správne dôsledky. Samozrejme, s tým, že Judášove postoje od seba čo najďalej vzdialime. Nie je to postava jednoduchá. Musíme si uvedomiť, že bol jedným z apoštolov Ježiša Krista – zrejme nebol medzi učeníkmi veľmi obľúbený, ale zjavne až tak nevyčnieval. Medzi ostatnými mal po celú dobu Ježišovej služby svoje miesto, dokonca mu bola zverená spoločná pokladnica. Patril k tým, čo ohlasovali dobrú správu, uzdravoval a vyháňal démonov. Navyše, musíme konštatovať, že z nášho pohľadu Judáš neurobil žiadny veľký hriech, ani nezaklamal, iba povedal pravdu, kde sa nachádza Ježiš a potom Ho svojím objatím a bozkom identifikoval medzi ostatnými. To nás nutne musí viesť k záveru, že aj v cirkvi sú Judášovia. Odhaliť ich nie je ľahké, lebo majú primerané správanie, rétoriku a pohodlne môžu byť členmi cirkvi. Dokonca sa nemôžu dopustiť až takého hriechu, že by priamo osobu Ježiša Krista pomohli štátnej moci spojenej s náboženskou dolapiť. Čo vlastne je na Judášovi a na Judášoch dnešných dní také zlé? Odpoveď je jednoduchá, tak ako vždy – ovocie. To ich neomylne odhalí. Výsledkom práce Judášov nie je väčšia a silnejšia cirkev, viac spasených ľudí, ale zvada, hádky a očiernenie Božích služobníkov.

Judášova zrada

Ako už sme vyššie konštatovali, Judáš neklamal, iba zverejnil súkromné, intímne informácie o Ježišovi. Je to podobné ako to, čo urobil Doég Edomejský, keď oznámil Saulovi, že kňaz Achimelech – s úplne čistým motívom, nevediac, že Dávid pred Saulom uteká – nakŕmil Dávida a jeho družinu. Podstata zrady nespočíva v klamstve, ale v tom, že privátne informácie sú zverejnené s cieľom poškodenia dotyčnej osoby. Je to bežná metóda politického boja, keď sa perie „špinavé prádlo“ alebo keď exmanželka či exmilenka slávnych ľudí vydá svoje „pamäti“, ktoré opisujú rôzne pikantnosti. V cirkvi je to podobné. Platí tu ešte, že čím je obecenstvo osobnejšie, hlbšie, tým boľavejšia je zrada. Skutok toho biblického Judáša bol umocnený tým, že Ježiša zradil po tom, čo s Ním a ostatnými jedol a lámal chlieb. „Amen, amen vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. … Ten je, komu ja omočím skyvu chleba a dám mu. A omočiac skyvu dal Judášovi Šimona Iškariotského. A hneď po tej skyve vstúpil do neho satan. Vtedy mu riekol Ježiš: Čo robíš, urob rýchle.“ (Ján 13,21.26-27) Niekedy medzi kresťanmi vidíme takých, čo ľahko vymenia jedno spoločenstvo za druhé s tým, že vynášajú informácie o praktikách, učení alebo o obyčajných problémoch, ktoré prináša život, a tak poškodzujú to, čo ešte nedávno budovali. Presnejšie povedané, tvárili sa, že budovali. Ťažší variant uvedeného je v spojení so svetskou politickou mocou alebo s masmédiami. Preto úplne najhoršou skupinou ľudí sú odpadlí kresťania, lepšie povedané, ľudia, ktorí žili nejaký čas v prebudení, ale nenašli v ňom svoje miesto. Takíto ľudia sa rýchlo a kvalifikovane, disponujúc informáciami rovna­ko ako Judáš, postavia proti tomu, čo predtým sami zastávali. Z pozície
formálnych, osamotených (apostatických) kresťanov sa snažia škodiť prebudeniu. Každopádne o nich platí slovo Pána Ježiša: „Vy ste soľou zeme; keby soľ stratila svoju slaň, čím sa osolí? Na nič viacej sa nehodí, len aby bola von vyhodená a pošliapaná od ľudí.“ (Matúš 5,13)

Judáš a peniaze

„… bol zlodej a mal mešec a to, čo sa dalo do neho, nosil.“ (Ján 12,6) Je zaujímavé, ako často prídu na rad peniaze, keď sa stretneme s duchom Judáša. Je to charakteristický rys. „Špinavé prádlo“ v politike sa perie preto, lebo získať politickú moc znamená získať peniaze. Aj informácie zo života hviezd či politikov sa dobre predávajú. Keď Judášovi ponúkli tridsať strieborných, vzrušením sa mu orosilo čelo. Teda, Judáš miluje peniaze, chce ich, znervózňujú ho, rozmýšľa, ako ich získať na úkor druhých, a samozrejme, druhým závidí.

Judáš a štedrosť

„Mária vzala funt masti z pravého a drahocenného nardu a pomazala nohy Ježišove a poutierala nohy Ježišove svojimi vlasmi, a dom sa naplnil vôňou masti. A jeden z jeho učeníkov, Judáš, syn Šimonov, ten Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: Prečo sa tá masť nepredala za tristo denárov, a nedalo sa chudobným? Ale nepovedal toho preto, že by sa bol staral o chudobných, ale preto, že bol zlodej…“(Ján 12,3-6) Keď Mária vyliala svoj veľký majetok na Ježišovu hlavu (300 denárov bol ročný plat), bolo to, ako keby do Judáša niekto pichol. Po slovensky: trafená hus zagágala… Najväčší paradox je, že nešlo o jeho peniaze, jeho masť, ale staral sa do majetku druhých. Typické.

Judáš nemiloval Ježiša. Nemyslel si, že je hodný nejakej väčšej obeti, nikdy by neurobil to, čo Mária. Trpkou pilulkou preňho bolo, že Pán mu nedal za pravdu pri jeho výhradách k strate masti, ale naopak, pochválil Máriu. Často sa stáva, že keď sa spoločenstvo rozhodne naplniť nejaký veľký Pánov cieľ, rozhorlí sa pre Božiu prácu alebo sa zapáli pre nejaký projekt, ktorý vyžaduje peniaze, Judáš znervóznie. Nevie v tom nájsť svoje miesto.

Pokrytectvo

Zlodej a zradca bol odrazu zástancom slabých a chudobných. Samozrejme, Judáš nikdy predtým, ani potom na chudobných nemyslel, nikdy pre nich nič neurobil, ani to nemal v úmysle. Toto sociálne evanjelium začal hlásať preto, aby Pán Ježiš Kristus nedostal česť; chcel zabrániť tomu, aby pre Ježiša bolo niečo konkrétne a zmysluplné vykonané.

Koniec

Zabudnime na to, že človek, v ktorom sa hýbu takéto sily, je dobrý. Čakajte od neho to najhoršie. Je schopný urobiť čokoľvek. Pri Doégovi Edomejskom sa to prejavilo. Nikto nechcel siahnuť rukou na kňaza Achimelecha a jeho rodinu, sám Doég však neváhal vlastnou rukou pobiť osemdesiatpäť kňazov. Judáš sa obesil, čo nám predznamenáva, že aj koniec zlých ľudí bude zlý. Ťažko čakať pokánie, obrat ich mysle. Chráňme sa my sami, milujme Pána, buďme obetaví a učme sa byť verní a nepodľahnúť pokušeniu k ohovárkam či zneužitiu informácií.

 

 

Ach, tí proroci

Som kresťan-charizmatik. Kresťanstvo je charizmatické; ak nie je charizmatické, nie je to kresťanstvo. Verím, že Boh sa nezmenil a že aj pre dnešnú cirkev má „charizmata“, robí divy a zázraky, a že aj dnes môžeme prorokovať. Avšak, každý charizmatik, ktorý sa nebojí pozrieť pravde do očí, musí uznať, že charizmaticko-letničné hnutie v našom regióne (dobre poznám situáciu minimálne v Čechách a na Slovensku) sklamalo, neprinieslo také ovocie ako v iných častiach sveta, nenaplnili sa očakávania z 80. a 90. rokov, ani sa nenaplnili proroctvá o prebudení, ktoré malo vychádzať zo srdca Európy. Navyše, vidíme sklamanie, frustráciu a rezignáciu na životoch letničných, najmä na tých, ktorí sú obrátení už dlhšiu dobu.

Myslím si, že tí horliví a vzácni bratia, ktorí neboli spokojní s tradíciou ani s mierou Božieho pôsobenia v evanjelikálnych cirkvách, sa chytili do vlastnej pasce. Vo svojej túžbe po nadprirodzene, divoch, zázrakoch, uzdraveniach, videniach a snoch zabudli byť pragmatickí v živote, zabudli, že to podstatné v kresťanskom živote je donášanie ovocia; majúc hlavu v oblakoch, zabudli na poctivú prácu evanjelia. Jedno „úžasné“ proroctvo alebo videnie pre nich znamená viac ako stočlenný zbor. Mnoho horlivých kresťanov sa stalo neužitočnými, nezostali po nich prosperujúce zbory, mnohým z nich sa nepodarilo udržať v Pánovi ani vlastnú rodinu. Dlhé roky na niečo čakali – a nič. Okrem už spomínanej príčiny, že sa vo svojej túžbe po duchovne odtrhli od reality, existuje ešte niekoľko dôvodov, zlých predpokladov očakávania alebo snáď môžeme povedať aj zlých teologických východísk.

Prorok Starého a Nového zákona

Nejeden z kresťanov, ktorí chcú po obrátení žiť svoj život s Bohom naplno, sa chce podobať mocným Božím mužom Starého zákona, ako boli Mojžiš, Jozua, Samuel, ktorých neustále obklopovala divotvorná Božia moc, alebo ako Eliáš, ktorý zvádzal oheň z neba. Proroci Starého zákona boli neraz kontroverzní, svojím oblečením a správaním sa výrazne odlišovali od zvyšku populácie. Dôvodom bolo ozaj vyprovokovať izraelský národ, priviesť ho ku konfrontácii a k rozhodnutiu odvrátiť sa od falošných božstiev a obnoviť zmluvu, ktorú s nimi učinil Boh na Sinaji.

Snáď najväčším dôvodom, prečo život horlivých kresťanov nedonesie ovocie, je nezodpovedné prorokovanie.

Úloha Božích mužov Nového zákona je iná, je oveľa prozaickejšia, obyčajnejšia. My nemáme za úlohu celý národ obrátiť k Pánovi nejakým extrémnym zázračným skutkom, ale zo spoločnosti cez tvrdú prácu evanjelia získavať jednotlivcov z každého národa za učeníkov Pána Ježiša Krista. Sám Ježiš vyzeral veľmi obyčajne – preto, aby si Ho vojaci nepomýlili s ostatnými, Ho Judáš musel označiť. Ježiš sám o tejto zmene hovorí: „Pískali sme vám, a netancovali ste; žalostne ako nad mŕtvym sme nariekali, a neplakali ste. Lebo prišiel Ján Krstiteľ nejediac chleba ani nepijúc vína, a hovoríte: Má démona. Prišiel Syn človeka jediac a pijúc, a hovoríte: Hľa, človek žráč a pijan vína, priateľ publikánov a hriešnikov.“ (Lukáš 7,32-34) Je veľmi pomýlené, ak sa niekto chce štylizovať do roly starozákonného proroka v dnešnej dobe. Svoje vyvolenie chcú niektorí dokázať nejakým zvláštnym znamením, minimálne proroctvom vzťahujúcim sa na dieťa, ktoré sa má narodiť. Máme tu jedného, ktorý o sebe tvrdí, že matka s ním bola tehotná 15 mesiacov. Pre tých, ktorí v neho uverili, je to zvláštne znamenie, a pre tých, ktorí sa tomu oprávnene smejú, je prorokovou „odpoveďou“ to, že ide o ohovárky, a popritom ide o jeho vlastný curriculum vitae. Nie. Strom poznáte po ovocí. Božieho muža Nového zákona poznáme podľa toho, že má odporúčanie Svätého Ducha v podobe ovocia – vo viditeľnom svete vidíme neviditeľnú ruku Božiu v podobe výsledkov práce, akými sú zdravé fungujúce zbory, ktoré sa multi­plikujú a nevznikli iba tým, že ich vyniesla vlna eufórie a klamných očakávaní. Na to je však potrebná tvrdá práca. Vzorom nám môže byť apoštol Pavol. Stal sa najväčším z apoštolov, lebo najviac pracoval. Získavanie ľudí Písmo pripodobňuje k rybárčine, pritom rybárčina nie je pekné remeslo; je to surová práca, navyše smradľavá. No ani vtedy, keď už Pán niekoho pozdvihne do služby, nejde o výsadné postavenie mystika alebo klerika, ale o tvrdú prácu pastiera, ak chcete, baču. Aj bača smrdí po ovciach a má širokú mozoľnatú dlaň.

Mätež

Zlé očakávanie a neskôr aj zlé vyučovanie o nadprirodzene a duchovných daroch sa prejavilo v chorom priebehu mnohých charizmatických bohoslužieb. Stretnutia, špeciálne konferencie a medzidenominačné modlitby, sú doslova plné videní a proroctiev. Očakáva sa, že každý pozvaný služobník bude v cirkvi prorokovať. Jednoducho, očakáva sa to bez ohľadu na to, či Boh niečo hovorí, alebo nie. Charizmata sú však dané na rozvoj cirkvi a prejavujú sa prirodzene pri práci. Uspokojiť sa s proroctvom pre proroctvo je choré. A čo už potom povedať na prorockú konferenciu…

Ďalším, podľa mňa smiešnym prvkom sú rôzne prorocko-symbolické akty. Čo iné ako strata sebareflexie a pýcha môže byť to, ak je malá skupina kresťanov, ktorá je celkom bezvýznamná pre spoločnosť, presvedčená, že keď urobí nejaký symbolický akt, bude to mať zásadný vplyv na historický vývoj regiónu alebo dokonca národa. Čo už potom s tými jednotlivcami, ktorí žijú v sebaklame, že práve ich sen alebo videnie je odkazom pre celý svet a popritom ich služba nie je známa, ani osožná a nedonáša ovocie.

Hady a škorpióny v bruchu

Snáď najväčším dôvodom, prečo život horlivých kresťanov, majúcich veľké očakávania, nedonesie ovocie, je nezodpovedné prorokovanie. Musíme si uvedomiť, že v Božej prítomnosti je človek otvorený, je ochotný prijať korekciu, chce zmenu vo svojom živote, má dôveru. Je to podobné ako dôvera, ktorú má dieťa k rodičom, má otvorené srdce a od rodičov očakáva dobré. Veď aj Ježiš hovorí, že Boh dáva tým, ktorí prosia, niečo dobré, podobne ako otec dáva dobré svojim deťom. Je smutné, že táto dôvera je zneužitá a človek očakávajúci vajce alebo chlieb, dostane škorpióna či hada. Ako? Vo forme falošného proroctva alebo videnia. Najhoršie na celej veci je, že nikomu nevadí, že takmer nič z toho sa nenaplní. Nie je čas na to pozorovať, lebo máme proroctvá vždy nové a nové… Veľa veriacich bolo takto podvedených, kdesi hlboko vo svojom srdci čakajú na naplnenie tých „úžasných“ slov, ktoré voľakedy počuli. Očakávajú prebudenie, medzitým však ubehne rok, dva, desať, dvadsať a život je fuč.

Zostaňme triezvi. Milujme Božie slovo, jeho výklady, milujme naplnenie Svätým Duchom a pracujme tak, aby sme donášali konkrétne výsledky. Pri takomto zdravom prístupe každý zažije nadprirodzené Božie pôsobenie.

 

 

Zmysluplný život

logos-leto2012-rybar.jpgOvocie, ovocie, ovocie… Viditeľné výsledky práce v osobnom živote aj v cirkvi – to je to, čím sa treba zaoberať. Samozrejme, nie je možné, aby prirodzený človek bez Boha prežil život správne a doniesol ovocie. My sme iba ratolesti, ktoré sú vštepené na pravom kmeni a sú ošetrované tak, aby ovocie donášali. Čiže, Božia ruka nás k tomu uschopňuje – je to Duch Svätý, ak chcete, pomazanie, ktoré to cez nás robí.

Na to je potrebné porozumieť tomu, že Svätý Duch pôsobí rozmanite. Pravdaže, Svätý Duch je jeden, ale neprejavuje sa iba jedným spôsobom. V Písme to môžeme vidieť na symbolike menory, kde je sedem svetiel; Zjavenie Jána zasa hovorí o siedmich duchoch Božích, čo korešponduje s Izaiášom 11,2: „Spočinie na ňom Duch Hospodinov, duch múdrosti a rozumnosti, duch rady a hrdinskej sily, duch známosti a bázne Hospodinovej.“

Vnútorné pomazanie

Prvý a najdôležitejší prejav Svätého Ducha je, že nás uvedie do vzťahu s Bohom. Svätý Duch oživí slová evanjelia a zaklope na ľudské srdce. Duch človeka, ktorý na to reaguje vierou, je vyslobodený zo stavu, v ktorom sa nachádzal: bol beznádejne obkľúčený duchom smrti, bol odsúdený k večnému zatrateniu. Preto takmer všetky sny človeka sú neveselé. Duch pozná skutočnú realitu. Slávne evanjelium Ježiša Krista človeka zachraňuje a vynesie ho z kráľovstva temnoty do kráľovstva, kde je život. Ľudský duch je potom obklopený Svätým Duchom, obnoví sa obecenstvo s Bohom a môžeme rásť v poznávaní Boha. Môžeme s Ním mať intímny vzťah, poznávame Jeho charakter, skrze ducha môžeme vnímať, čo je dobré a čo nie a či naše rozhodnutia sú správne. O tomto Ježiš hovoril, keď vyučoval farizeja Nikodéma o znovuzrodení.

Vnútorné pomazanie nás vyučuje o Bohu, poznávame Ho osobne. V tomto zmysle nepotrebujeme žiadneho ľudského prostredníka okrem Ježiša Krista Nazaretského. „A vy máte pomazanie od Svätého a viete všetko… To pomazanie, ktoré ste dostali od neho, zostáva vo vás, a nepotrebujete, aby vás niekto učil, ale ako vás učí to isté pomazanie o všetkom, a je pravdivé a nie je lžou, a ako vás naučilo, tak zostanete v ňom.“ (1 Jána 2,20.27) Vnútorné pomazanie sa rozvíja osobnou zbožnosťou, zotrvávaním v Slove, modlitbou, uctievaním a tým, že si uvedomujeme, že chodíme celý deň pred Božou tvárou.

Ovocie, ovocie, ovocie… Viditeľné výsledky práce v osobnom živote aj v cirkvi – to je to, čím sa treba zaoberať.

Služobné pomazanie

V prvej kapitole Skutkov Ježiš hovorí: „Prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii a tak až do poslednej končiny zeme.“ (Skutky 1,8) Je zaujímavé, že na konci Evanjelia Jána na nich dýchol a povedal: „Prijmite Ducha…“ (v Biblii stačí otočiť list dozadu). Teda, učeníci boli znovuzrodení, poznali Pána osobne, ale potrebovali prijať pomazanie k službe. Pomazanie k službe je fantastické. Pôsobí, len čo človek začne robiť to, k čomu bol povolaný. Ako keby sa zapol prídavný motor a človek naberá schopnosti a silu. Všetkých povzbudzujem, aby ste nezostali len pri rozvíjaní osobného vzťahu s Bohom, ale hľadali aj rozvoj služby. Robte to, čo vám ide a čo vás uspokojuje, čo robíte radi. Môže to začať celkom prirodzene, ako to bolo v šiestej kapitole Skutkov, kedy sedem mužov začalo slúžiť preto, že bola vytvorená potreba obsluhovať stoly. Niektorí z nich sa potom stali významnými Božími služobníkmi.

Upozorňujem, že bez nástupu do služby sa prestane rozvíjať aj pomazanie vnútorné. Správne videnie o Bohu sa posilňuje vtedy, keď Mu slúžime, pracujeme na získavaní učeníkov. Bez služby nám zostane neužitočná teológia. Biblické výklady, predpoklady a dedukcie musia byť preverené a korigované praxou, tak ako je obstrihávaná ratolesť, aby donášala ovocie. Na druhej strane, keď človek iba slúži a zabudne na obecenstvo s Bohom, tiež sa dostane do problémov. Vnútorné pomazanie začne zaostávať za služobným. V praxi sa to pozná podľa toho, že po skončení služby cítime neprimeranú vyčerpanosť. Vtedy sa treba zastaviť a nabrať čerstvé pomazanie.

Spoločné pomazanie

Žiadny kresťan nemôže doniesť ovocie iba na základe osobného vzťahu s Bohom, preto každý musí byť zapojený v miestnom zbore a tam i slúžiť. Treba byť v takom zbore, kde vedúci vedia vykopať studne, napojiť ovce, teda, vedia uvoľniť pomazanie. Toto pomazanie je vždy väčšie ako to na osobných modlitbách. Keď sa Boží ľud zíde a uctieva Boha, príde silné vyliatie Svätého Ducha a Boh začne budovať osobné životy. „Hľa, aké dobré a milé je to, keď bratia prebývajú jednomyseľne spolu! Je to ako výborný olej na hlave, ktorý steká na bradu Áronovu, ktorý steká na okraj jeho rúcha. Je to ako rosa Hermona, ktorá zostupuje na vrchy Siona. Lebo tam prikázal Hospodin požehnaniu, životu až naveky.“ (Žalm 133)

Toto spoločné pomazanie nielen prijímame, ale pomáhame ho aj rozvíjať. Ako? Tým, že každý robí službu, ktorá má konkrétny obsah. Robíme službu smerom k verejnosti, ale budujeme aj spoluveriacich. Je dôležité vytvoriť atmosféru nebies, atmosféru lásky. K tomu treba byť zmierliví, poučiteľní, v prípade, že nastane konflikt, treba ho so cťou vyriešiť podľa návodu z 18. kapitoly Matúša. V tom je Pán oslávený a dá nám viac svojej milosti.

Tomu, ako funguje spoločné pomazanie, rozumejú kresťania zo všetkého najmenej. Niektoré vyučovania zdôrazňujú osobnú vieru a zbožnosť a zapojenie veriacich v cirkvi považujú za druhoradé. Tí si cirkvi nevážia, bohoslužby vynechávajú pre banálne príčiny. Toto nie je nový problém, takíto kresťania boli už za apoštola Pavla – a pritom  si môžeme byť istí, že cirkev, ktorú viedol Pavol, bola plná zjavenia a pomazania. Druhý extrém sú kresťania, ktorí sú v cirkvi verní, ale ich osobná zbožnosť je slabá.

Treba byť v takom zbore, kde vedúci vedia vykopať studne, napojiť ovce, teda, vedia uvoľniť pomazanie.

Zhrnutie

Po prvé, vnútorné pomazanie je dôležité, ale samo osebe nestačí. Potrebujeme aj služobné pomazanie k rozširovaniu evanjelia.

Po druhé, potrebujeme služobné pomazanie, ale ani ono samo osebe nestačí. Musíme rozvíjať vnútorné pomazanie aj spoločné v cirkvi.

Po tretie, spoločné pomazanie je dôležité, ale nestačí. Nestačí prísť do cirkvi naplniť sa Svätým Duchom. Treba mať osobnú zbožnosť a konkrétnu službu. Ak budeme rozvíjať všetky tri oblasti, nebudeme neužitoční, ale ovocie každého z nás bude pekné.

 

 

O zákonníctve

„Vtedy pristúpil jeden zo zákonníkov, keď ich bol počul dohadovať sa, a vediac, že im dobre odpovedal, opýtal sa ho: Ktoré prikázanie je najprvšie od všetkých? A Ježiš mu odpovedal, že najprvšie od všetkých prikázaní je: Čuj, Izraelu, Pán, náš Boh, je Pán jeden! A: milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysli a z celej svojej sily. To je prvé prikázanie. A druhé podobné je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! Iného prikázania väčšieho nad tieto niet. A zákonník mu povedal: Dobre, Učiteľ, pravdu si povedal, že je len jeden Boh, a nieto iného okrem neho, a milovať ho z celého srdca a z celého umu a z celej duše a z celej sily a milovať blížneho ako samého seba je viac ako všetky zápaly a iné obeti. A Ježiš vidiac, že rozumne odpovedal, riekol mu: Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho. A nikto sa ho už viacej neopovážil opytovať.“ (Marek 12,28-34)

Otázka, ktoré z prikázaní je dôležitejšie a ktoré menej, vychádza zo širšieho kontextu bežného života židovskej komunity. Otázka to bola – a podľa môjho názoru stále je – dôležitá. Veriaci Židia sa často dostali do komplikovanej situácie, kedy museli porušiť niektoré z nariadení, preto pre nich bolo zásadnou otázkou, ktoré porušiť môžu a ktoré v žiadnom prípade nie. Klasickou a veľmi masívnou otázkou bola (pre ortodoxných Židov dodnes je) sobota. Sám Ježiš o tom hovorí, keď farizejom pripomína, že porušujú sobotu, aby zachránili dobytča, ktoré spadlo do jamy. Ako ďalší príklad môžeme uviesť učeníkov, ktorí v sobotu vymŕvali klasy, aby sa nasýtili. Taktiež Dávid zostal bez odsúdenia, keď so svojou družinou zjedol sväté chleby predloženia, ktoré mohli jesť iba kňazi.

Ježiš farizejov umlčal jednoduchou, ale zásadnou odpoveďou. Všetky nariadenia Biblie, aj dodatočné nariadenia farizejov sú založené na dvoch prikázaniach: milovať Boha a milovať blížneho – čiže, láska je najdôležitejšie prikázanie. V Evanjeliu podľa Matúša Ježiš hovorí, že na prikázaní milovať doslova „visí“ (gr. krematai) celý zákon aj proroci. Človek, ktorý miluje Boha a blížneho, sa vie orientovať vo všetkých životných otázkach a má v srdci rozlišovaciu schopnosť, čo je dôležité a čo nie (alebo v daný čas nie).

Aj dnes musíme riešiť množstvo otázok. Klasickou dilemou je rozdelenie času alebo financií. Biblia nás zaväzuje tráviť čas s Bohom, ale aj v práci a v rodine. Finančné prostriedky, ktoré máme, máme spravodlivo rozdeliť Bohu aj cisárovi, sme zaviazaní platiť dane, podporovať Božie dielo, no Biblia nám tiež prikazuje, aby sme sa dobre postarali o svoje deti, vedeli im zabezpečiť dobré jedlo, oblečenie, vzdelanie. Aby sme neohrozovali premávku a ostatných ľudí, mali by sme mať kvalitné auto, v zime zimné pneumatiky. Ďalej máme pamätať na chudobných… A keď sa pozrieme na naše finančné možnosti, dostávame sa do mnohých prekérnych situácií.

Ak sa duch zákonníctva dostane do cirkvi, po krátkej dobe Svätý Duch prestane pôsobiť.

Keďže zákonníci zabudli na lásku, mali zle zoradené priority – v tom je podstata zákonníctva. Aj v cirkvi sa stretneme s tým, že novodobí farizeji pod zámienkou toho, že im ide o ozajstné dodržiavanie Božieho slova, začnú karhať ostatných, že nedodržujú nariadenia, ktoré sa z hľadiska Biblie zdajú byť menej podstatné, alebo dokonca potreba ich zachovávania je sporná. Ak sa teraz v čitateľovi ozval vnútorný výkrik „Všetky prikázania sú dôležité!“, ozvalo sa zákonníctvo. Zlé zoradenie prio­rít Ježiš napadol, keď povedal:„Slepí vodcovia, ktorí cedíte komára a veľblúda prehĺtate!“ (Matúš 23,24) Pochopme dobre, aj komára je dobré cediť – ja osobne by som ho vybral, keby mi spadol do kávy. Ale keby som ho preglgol, nezomriem. To však nemôžeme povedať o ťave. Čiže, vidíme, že je tu rozdiel.

Duch zákonníctva je zlý. Pripomínam, že farizeji boli v mnohých ohľadoch morálni a spravodliví, nerobili veľa hriechov – ale Ježiš pre nich nemal dobrého slova. Ak sa duch zákonníctva dostane do cirkvi, po krátkej dobe Svätý Duch prestane pôsobiť, cirkev prestane rásť a vytvorí sa odporné, strnulé obecenstvo, v ktorom jeden na druhého striehne, aby ho mohol obviniť.

Existuje niekoľko oblastí, ktoré vždy vyvolajú polemiku a cez ktoré sa chce zákonníctvo votrieť do cirkvi. Je to nosenie šatiek u žien, umývanie nôh, sobota alebo služba žien. Uvediem príklad. Jedna sestra svedčila druhej, ktorá bola veriaca, o tom, ako sa úspešne modlila za uzdravenie. Tú druhú ženu neuchvátil výsledok toho, že Boh konal a pomohol človeku, ale vykríkla: „Ženy sa nemajú čo modliť za chorých!“ Hrozné. Ďalší, absurdný príklad: raz som robil evanjelizáciu, kde sa ľudia obrátili k Ježišovi a boli aj uzdravení. Jeden človek za mnou prišiel celý pohoršený, že nemôžem byť od Boha, keďže som v priebehu evanjelizácie pil Coca-colu, čím som kazil chrám ducha. Som rozhodnutý týchto zákonníkov pohoršovať aj naďalej. Je to úplne to isté, ako keď farizeji obvinili Ježiša, že uzdravuje v sobotu.

Ďalšou oblasťou, kedy sa prejaví zákonníctvo v cirkvi, sú neprimerané požiadavky na novoobrátených. S nimi treba riešiť zásadné otázky života a až neskôr prídu na rad otázky menej podstatné. Keďže zákonník žije v tom, že všetko je rovnako dôležité, je schopný novoobráteného dať pod odsúdenie, napr. aj za to, že fajčí, a keď tento nový brat odpadne od Pána, zákonník nemá vôbec výčitky svedomia, ale cíti sa ako spravodlivý, ktorý háji Božie slovo.

Učme sa správne rozhodovať, učme sa milovať Boha a blížneho, čo pre nás bude spoľahlivým vodítkom pri rozhodovaní, čo je správne a čo nie. Zákonníkom nedajme žiaden priestor.



Súvisiace články

Letné tábory 2012|Logos 8 / 2012 | Redakcia |Aktuálne
Spring of Youth 9. apríl 1973|Logos 4 / 2008 | rcs |Z histórie
CESTA DO ZLATÉHO MESTA|Logos 8 / 2009 | Viera Rajnohová |Zo života cirkvi
Pokračujme|Logos 5 / 2016 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Misijná skupina Ružomberok|Logos 12 / 2016 | Milan Kopča|Predstavujeme