Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Modlíme sa s vierou?

logos-05-2019-depositphotos-3181719.jpg

„Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí! Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy! Je niekto medzi vami chorý? Nech si zavolá starších cirkvi a nech sa nad ním modlia, keď ho v Pánovom mene pomažú olejom. A modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení. Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého. Eliáš bol človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoju úrodu.“ (Jk 5,13–18)

Aká silná pasáž. Nielenže sa tu hovorí o tom, že modlitbou je možné zaviazať alebo rozviazať nebo, rozhodnúť, či bude pršať, alebo nie, ale udivujúce je, s akou istotou apoštol Jakub hovorí o modlitbe viery. Nechajme sa inšpirovať, vyrušiť z nášho pohodlia a porozmýšľajme, aké miesto má modlitba viery v našom živote. Jedno je isté – ak naša modlitba nebude účinná, čaká nás niečo, na čo Jakub upozorňuje v kapitole predchádzajúcej. „Odkiaľ pochádzajú boje medzi vami a odkiaľ rozbroje? Nie vari odtiaľ – z vašej žiadostivosti, ktorá brojí vo vašich údoch? Ste žiadostiví, ale nemáte; vraždíte a závidíte, ale nemôžete nič dosiahnuť; bijete sa a bojujete, ale nič nemáte, lebo neprosíte; prosíte, ale nedostávate, lebo prosíte zle; chcete to premárniť podľa svojich zlých žiadostí.“ (Jk 4,1–3) V tejto časti Písma Jakub presne vystihuje stav kresťanov, ktorí sú dlhodobo sklamaní z toho, že sa ich potreby nenapĺňajú. Namiesto uspokojivého, harmonického vzťahu s Pánom prichádza znechutenie, vlažnosť a pridáva sa aj zákonníctvo, cynizmus a, samozrejme, to, čo je telesnému človeku veľmi vlastné: hádky, škriepky, ohovárania a pod. Kde sa stala chyba? Je snáď Všemohúci stvoriteľ zlý, že nám nechce dopriať víťazstvo a zanecháva veriacich bez požehnania? Rozhodne nie, Jakub tvrdí, že príčinou tohto stavu je, že sa veriaci nemodlia, modlia sa málo alebo sa modlia zle. Preto modlitba viery, na ktorú Boh odpovedá, je zásadne dôležitá pre stav nášho srdca, lebo ak vidíme odpovede na modlitby, prichádza väčšia radosť z toho, že Boh odpovedá, ako z požehnania samotného. Takýto človek je uspokojený, šťastný – blahoslavený. Zamyslime sa nad tým, ako sa modliť, aby sme videli viac odpovedí z neba.

logos-05-2019-depositphotos-63927839.jpg

1. Treba veriť v Boha. Tento bod spomínam pre istotu, aby nám bolo jasné, že je iba jeden Boh a iného niet. Tento Boh stvoril nebo a zem slovom, tento Boh poslal svojho Syna, aby nás zachránil a Ježiš Kristus (Slovo, ktoré sa stalo telom) je jediným prostredníkom medzi nebom a zemou. Jediný Boh je Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, a tiež je Bohom knihy – Biblie.

2. Boh je Všemohúci. Musí nám byť jasné, že Stvoriteľ je Všemohúci a skutočne pre Neho nie je vôbec žiadny problém intervenovať do nášho života – naplniť naše potreby. S myšlienkou, že Pán je Všemohúci, pravdepodobne budú súhlasiť všetci.

3. Boh je dobrý. Tu už sa dostávame trochu do problémov, lebo kresťania, ktorí nemajú odpovede na modlitby, nie sú veľmi presvedčení, že Boh je naozaj dobrý. Rešpektujú Ho a boja sa Ho, ale nie sú presvedčení, že Pán ich chce naozaj požehnať. Božie slovo však hovorí, že Boh tým, ktorí Ho hľadajú, dáva odplatu. „Bez viery však nie je možné, zapáčiť sa Bohu. Veď kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú.“ (Žd 11,6) Keď malomocný stretol Ježiša, povedal: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Pánova odpoveď bola okamžitá: „Chcem!“ Krvotoková žena dokonca Pána Ježiša ani neprosila o uzdravenie, lebo dospela k správnemu názoru, že pomazanie, ktoré bolo prítomné na živote Mesiáša, vždy prináša požehnanie – v jej prípade uzdravenie. Nezabúdajme, že patriarchovia Abrahám, Izák, Jákob a ďalší, boli vo svoje viere celkom pragmatickí – boli požehnania-centrickí. Z tohto hľadiska neustále upozorňovanie na škodlivosť evanjelia prosperity vlastne spôsobuje pochybnosti, zabraňuje prijať od Pána požehnanie vierou.

4. Veriť nielen v Boha, ale veriť Bohu. Jedným z najdôležitejších vyhlásení Písma je: „Abrahám však uveril Bohu a započítalo sa mu to za spravodlivosť.“ (Rim 4,3) Niekto si myslí, že veriť v Boha alebo Bohu je to isté, alebo je v tom iba malý rozdiel. V tomto prípade však nejde iba o hru slov, ale o rozdiel zásadný, ktorý v konečnom dôsledku spôsobí, či naša modlitba bude vypočutá, alebo nie. Je mnoho veriacich, ktorí si skutočne myslia, že na to, aby prežívali v živote požehnania, stačí veriť v Boha. Veď zanechali evolučnú teóriu, okultizmus a pochopili, že Boh je. V tejto súvislosti je však potrebné upozorniť na dôležité detaily. Po prvé, aj diabol verí, že je jediný Boh. Po druhé, aj Abrahám, tak ako mnohí z jeho okolia, veril v jediného Boha, ale spravodlivým sa stal až vtedy, keď uveril Bohu – Jeho zasľúbeniu, Jeho Slovu. Opakujem, jeden z najväčších omylov kresťanov je, že si myslia, že ich Boh požehná za to, že v Neho veria – vôbec nebudujú vieru v Jeho zasľúbenia a o modlitbe viery nemôže byť ani reči.

5. Chodiť v Pánovi. „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám.“ (Jn 15,7) Každému rozumnému kresťanovi musí byť jasné, že celá vec viery funguje iba vtedy, keď zostávame v Jeho Slove. Čo to znamená? Zostávať v Jeho Slove znamená žiť životný štýl určený Bibliou. Toto je život v Božej vôli. Musíme si dávať pozor, aby sme čestne žili podľa Božích noriem, a v prípade, že sa nám podarí vybočiť, pošmyknúť sa, treba robiť pokánie. Žiť dobrovoľne v hriechu a zároveň pýtať požehnanie je pokúšanie Boha. Aj tu si však musíme dať pozor, lebo sa môže stať, že diabol nám nahovorí, že nie sme dosť dobrí, svätí a bezhriešni a to je dôvod, prečo nemôžu byť naše modlitby vypočuté. Jákob hovorí, že Eliáš bol taký istý človek ako my. Tiež mal svoje boje, zlyhania a nebol dokonalý a aj tak Boh cez neho konal.

6. Prosba podľa Božej vôle. „A toto je tá smelá dôvera, ktorú máme k nemu, že keď prosíme niečo podľa jeho vôle, čuje nás.“ (Jn 5,14) Kiežby sme aj my vedeli tak smelo vyhlásiť ako Ján alebo už spomínaný Jakub: „Čuje nás.“ Ohromná smelosť viery. Podľa čoho poznáme, že naša prosba je podľa Božej vôle? Je to jednoduché – porovnáme ju s Božím slovom. Buď máme priamo verš, ktorý hovorí o naplnení našej potreby, alebo sa „modlíme podľa ducha Písem“. V Božom slove je všetko dôležité. Všetko dôležité sa stalo, a my to môžeme aplikovať do nášho života, aj keď sa niektoré veci zmenili. To, že v Biblii nenájdeme chladničku alebo auto, mobil, neznamená, že sa za ne nemôžeme modliť.

7. Ver vlastným slovám. Tu môže niekto zodvihnúť obočie. Stretávame sa s argumentom, že nemáme veriť vlastným slovám, ale celým srdcom máme dôverovať Bohu. Tak pomaly! Prehlasujem, že sa snažím celým srdcom milovať Pána a dôverovať Bohu. To si však nijako neodporuje s myšlienkou, že máme veriť vlastným slovám. Toto nevymysleli ľudia, ale samotný Ježiš, a práve preto, že to povedal Ježiš, ten, kto tvrdí, že Ho miluje, mal by rešpektovať Jeho Slovo. Ježiš povedal: „Lebo amen vám hovorím, že ktokoľvek by povedal tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora! a nepochyboval by vo svojom srdci, ALE BY VERIL, ŽE SA STANE, ČO HOVORÍ, bude mu, čokoľvek by povedal. Preto vám hovorím: Všetko, za čokoľvek modliac sa prosíte, verte, že dostanete, a bude vám.“ (Mk 11,23–24) Pán Ježiš nás poúča, ako sa máme modliť, že nemáme bezbreho tárať, ale máme si rozmyslieť, čo budeme hovoriť.

8. Treba sa modliť konkrétne. Vráťme sa k Eliášovi, ktorého Jakub spomína v súvislosti s modlitbou viery. Pozrime sa teda, ako to bolo. Eliáš sa stretáva s Achabom a pred kráľom a jeho družinou prehlási nasledovné: „Ako že žije Hospodin, Boh Izraelov, pred ktorého tvárou stojím, tak isté je, že nebude po tieto roky rosy ani dažďa, len na moje slovo.“ (1 Kr 17,1b) Po prvé, vidíme, že Eliáš sa úplne spoliehal na svoje slová: „Nebude dažďa, iba na moje slovo.“ Po druhé, Eliáš bol konkrétny – bolo veľmi ľahko merateľné, či sa jeho slová naplnia, alebo nie. Keby zapršalo, upadol by v pohŕdanie ako falošný prorok. Avšak nepršalo – rok, dva, tri a Achab ho zúfalo hľadal. Prečo? Potreboval Eliášove slová, ktoré otvoria nebo a spôsobia dážď. Preto by sme mali byť pri modlitbe viery konkrétni.

Máme vždy povedať: „Nech sa stane Božia vôľa a nie moja“?

Mnohí z vás pravdepodobne na túto otázku prikývnu, lebo to znie skutočne dobre (pravoverne, poctivo), ale nie je to tak. „Nech sa stane Tvoja vôľa a nie moja,“ sa modlíme vtedy, keď Božiu vôľu nepoznáme, a hlavne vtedy, keď sa Božia vôľa kríži s našimi túžbami a zámermi – teda s vôľou našou. Vtedy je skutočne potrebné zaprieť sám seba, pribiť starého človeka s jeho vôľou na kríž a podrobiť sa Božej vôli. Čo však, ak Božiu vôľu poznáme? V Biblii – Jeho Slove – je Božia vôľa vyjadrená celkom jasne a keď Božiu vôľu poznáme, vtedy prichádza na rad modlitba viery, lebo Božiu vôľu začneme povolávať na zem, presadzovať a prehlasovať. A kto povie na záver: „Nie moja vôľa, ale Božia nech sa stane,“ všetko pokazí a prezradí, že o viere vie ešte málo. Často sa uchyľujeme k náboženským frázam práve z dôvodu nevery. Božiu vôľu poznáme v mnohých ohľadoch: orodujeme za vládu, za Jeruzalem, za prebudenie atď., ale povedzme si úprimne, že je len veľmi ťažké zmerať, aký vplyv má naša konkrétna modlitba, lebo za tieto oblasti sa modlia milióny ľudí – no aj tak to treba robiť a orodovať. Sú však situácie, kedy by sme mali byť konkrétnejší. Ide o úplne ohraničený problém, úplne viditeľného obra. Tam by sme sa už nemali skrývať do všeobecných fráz a nemali by sme sa báť byť konkrétni. Toto je viera.

logos-05-2019-depositphotos-4079302.jpg

Prečo niektorí zostanú na púšti

Každý čitateľ Biblie pozná osud izraelského národa, aj to, že ich Pán Boh nechal 40 rokov blúdiť po púšti. Vyšli z Egypta, ale do zasľúbenej zeme nedošli. Smutné. Apoštol Pavol to popisuje takto: „Nechcem, bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom a všetci prešli cez more, všetci boli pokrstení v Mojžišovi, v oblaku a v mori, všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus. Ale vo väčšine z nich nemal Boh zaľúbenie, veď zahynuli na púšti. Toto sa pre nás stalo výstrahou, aby sme neboli dychtiví po zle tak, ako po ňom dychtili oni. Ani nebuďte modloslužobníci, ako boli niektorí z nich, tak ako je napísané: Posadil sa ľud, aby jedol a pil; nato vstali, aby sa zabávali. Ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili, a padlo ich za jediný deň dvadsaťtritisíc. Ani nechcime skúšať Krista, ako niektorí z nich skúšali, a hynuli od hadov. Ani nereptajte, ako niektorí z nich reptali, a hynuli od zhubcu. Toto sa im stalo výstrahou a nám, ktorých zastihol koniec vekov, to bolo napísané ako napomenutie. A tak ten, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. Skúška, ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.“ (1Kor 10,1–13) Pavol tento smutný príbeh spomína preto, aby sme sa z neho poučili, čiže, aby sme neskončili ako tí, ktorí síce vyšli, ale zostali na púšti. Keď položíme otázku, čo bolo hlavným dôvodom, prečo Izraelci nedošli, pravdepodobne budeme počuť odpoveď, že je predsa celkom jasné, že preto, lebo boli žiadostiví, modlári, smilníci, pokúšali Pána – ale odpoveď znie inak. Nedošli preto, lebo nešli VIEROU. Neľúbili sa Bohu – Biblia jasne hovorí, že bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. To, že potom páchali také skutky, ktoré sú popísané, je iba dôsledok neviery. Celkom podrobne sa tým zaoberá 3. a 4. kapitola Židom, ale už z jedného verša vieme pochopiť podstatu problému Izraelcov. „Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým neosožilo slovo zvesti, pretože sa nezmiešalo s vierou tých, ktorí počuli.“ (Žd 4,2) Slovo sa nezmiešalo s vierou. Preto si povedzme, čo vlastne viera je. „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žd 11,1) „… toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom – naša viera.“ (1 Jn 5,4b)

Takže úplne zjednodušene môžeme povedať, že viera:
a) je víťazstvo,
b) má súvis s tým, na čo sa nadejeme,
c) je pevným presvedčením v srdci.

Izraelcom chýbala viera, a preto nemali víťazstvo. Porazili ich žiadosti, smilstvo, reptáctvo atď. (Vďaka Bohu, nie všetkých.)

Izraelci nemali nádej na kanaánsku zem, netúžili po nej, nevážili si ju. Nevedeli prijať požehnanie do svojho srdca, nevedeli uveriť, že je taká dobrá. Kanaánska zem je dobrá, lebo Boh je dobrý. Požehnanie prosto je dobré a ver tomu, že aj pre teba. Patriarchovia Abrahám, Izák a Jákob s požehnaním problém nemali, na rozdiel od mnohých dnešných „púštnych“ veriacich.

Izraelcom tiež chýbalo presvedčenie v srdci, nežili každý deň vierou. Biblia jasne hovorí, že chodíme vierou, a nie videním. Všetko, čo robíme a hovoríme, má svoju hodnotu, buď v tom je viera, alebo nie. Buď máme pred očami Kanaán a blahoslavenú nádej, že budeme vidieť Krista a Božie kráľovstvo, alebo sa iba tak potulujeme.

Pavol popisuje, že Izraelci zlyhali v oblasti žiadostivosti, modlárstva, smilstva a že pokúšali Boha (pokúšali, lebo nekonali v nevedomosti, ale opakovane odmietali konať podľa Božích príkazov a veriť Bohu). Tu si mnohí môžu povedať, že my predsa nič také nerobíme. Je tam však ešte jedna oblasť, a to REPTÁCTVO. Je pravda, že mnohí kresťania, ktorí sa túlajú po púšti, možno nepáchajú ťažké hriechy, ale reptáctvo, neustále sťažovanie sa, vzdychanie, slová nevery, ohováranie (mohli by sme menovať veľmi dlho) ako keby boli ich obľúbeným športom. Dosahujú v ňom skutočne dobré výsledky.

Len čo sa rozhodneš, že sa začneš hýbať vierou, zmeníš sa. Potom sa budú meniť veci okolo teba (hlavne vďaka zmene modlitby) a stane sa ešte zaujímavá vec – podľa správania a rečí iných budeš vidieť, či sa hýbu vierou, či sú ako ty, Jozua a Káleb, alebo nie. Viera sa totiž prejavuje. Prajem všetkým, aj sebe, choďme vierou a modlime sa.



Súvisiace články

Pokračujeme|Logos 5 / 2015 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Pokračujeme|Logos 6 / 2015 | Daniel Šobr |Aktuálne
Pokračujeme|Logos 9 / 2017 | Daniel Šobr |Pokračujeme
Výnimočnosť kresťanstva|Logos 10 / 2012 | Jaroslav Kříž |Téma
„Čo zatrasie zemou?“|Logos 12 / 2019 | Alžbeta Palkoci|Zo života cirkvi