Našla som to správne miesto

Svedectvo Ivany Janekovej

Narodila som sa v rodine, ktorá viedla tradičný kresťanský život. Do kostola sme chodili každú nedeľu s tým, že je to dôležité. Prečo? To som nevedela, ale do kostola vraj treba chodiť. Detstvo spolu s mojimi troma bratmi sme mali veselé a pekné. Keď som mala pätnásť rokov, strýko mi veľa hovoril o Bohu, aký je dobrý, že ma miluje. Vtedy som tomu ešte nevenovala takú pozornosť, ale teraz viem, že to bola dobrá sejba.

Po škole som sa vydala, narodila sa nám prvá dcéra, potom druhá, začali sme prerábať dom po babke. Vyzeralo to všetko ako splnený krásny sen. Prišlo však obdobie ťažkých chvíľ a skúšok, ktoré sme nezvládli. Po jedenástich rokoch sa naše manželstvo úplne rozpadlo a zostala som s dcérami sama v dome. Chvíľu som si myslela, že no a čo, veď ja to všetko zvládnem. Ale ako dni plynuli, dostávala som sa do veľmi ťažkých stavov, ovládol ma obrovský strach, neistota, smútok, ani neviem čo všetko. Zostala som bez práce a to už bolo naozaj zlé. Bojovala som asi s každým a hlavne sama so sebou. Nakoniec som sa po dohode s rodičmi rozhodla ísť pracovať do zahraničia, aby som zarobila peniaze. Odišla som. Každý týždeň som rodičom posielala takmer všetky peniaze, aby zaplatili, čo bolo treba. Pracovala som na poli desať hodín denne a večer som ešte chodila do reštaurácie na tri hodiny pomáhať do kuchyne. Vtedy mi bolo jedno, že pracujem veľa a ťažko, nejako nadprirodzene som nabrala silu a vydržala. Ale tiež to bolo len dočasné riešenie. Po štyroch mesiacoch som sa vrátila k deťom. Veľmi mi chýbali, milovala som ich a chcela pre ne vždy to najlepšie. Dočasne som situáciu vyriešila, ale moje trápenie pokračovalo ďalej a bolo to ešte horšie. Tá prázdnota v srdci, bolesť a smútok, ktorými som prechádzala, boli neznesiteľné. Vtedy som sa rozhodla, že pôjdem do kostola vyspovedať sa a vyliať si srdce pánovi farárovi. Keď som mu však povedala pri spovedi, že som rozvedená, zostal zhrozený a povedal, že ma nemôže vyspovedať a mám odísť a pustiť ďalších. Zostala som v šoku!!! Prečo ma nemôže vyspovedať??? Že som rozvedená? Bol to hrozný pocit. Ešte mi stihol povedať, že nemôžem pristúpiť k „prijímaniu“, nemôžem byť svedkom na svadbe a pod. Moja posledná nádej, kedy som si myslela, že nájdem pokoj a pochopenie, skončila tak, že som musela odísť z kostola. Bola som nahnevaná, cítila som úzkosť, bolesť. Pýtala som sa sama seba, kam ja vlastne teraz patrím??? To už nie som kresťanka? Bolo to veľmi ťažké obdobie. Chvíľu som si myslela, že Boh neexistuje, veď ako mi toto mohol pán farár urobiť. Prešlo zopár mesiacov a môj život išiel smerom dole, premáhal ma obrovský strach. Čo bude s nami, s mojimi deťmi, nemám prácu, žiadnu nádej, že sa to zlepší.

V jeden večer som sedela v obývačke a veľmi som plakala, bola som v totálnej beznádeji. Už som mala pocit, že je koniec. Zrazu prišiel na mňa taký zvláštny pokoj. Sadla som si k počítaču, otvorila prehliadač a začala som zadávať slová: Ježiš, láska, pomoc, potom názvy miest okolo môjho bydliska… Prosto som si povedala, že sa potrebujem s niekým rozprávať, ako to vlastne s mojím životom je a bude! Vôbec neviem, kde som vtedy nabrala tú odvahu a chuť niečo urobiť. Ako som to urobila, zrazu som uvidela stránku Kresťanského spoločenstva Milosť Nitra. Vôbec som nerozmýšľala, kto to je, len som hľadala nejakého „duchovného“, s kým sa porozprávam, keďže pána farára som vylúčila. Stránka sa mi celkom zapáčila, našla som e-mailovú adresu a hneď som im napísala. Odpoveď mi prišla celkom rýchlo, s pozvaním na nedeľnú bohoslužbu. Bolo mi zvláštne. Zasypávali ma otázky: „To čo robíš? Kam to chceš ísť? Máš málo trápenia?“ Ale ja som išla. Dcéram som povedala, že musím odísť, ale skoro sa vrátim. Sama som nevedela povedať, kam idem. Prišla som na bohoslužbu v Nitre, kde ma s úsmevom vítali vo dverách. Bolo to pre mňa zvláštne, pretože v kostole si nikto nikoho nevšíma a zrazu akí milí ľudia. Bohoslužba skončila a ja som bola úplne zmätená a nevedela som povedať ani slovo. Nikdy som také niečo nezažila. Radostné piesne – na chvíľu som zabudla na svoje trápenie a kázeň pastora Milana ma doslova prebrala k životu. Najskôr som mala pocit, že mu niekto o mne niečo hovoril, veď predsa ako keby hovoril o mne. Čo to bolo??? Ako je to možné? Teraz už viem, že to bol Duch Svätý. Hneď po kázni dal pastor výzvu, kto chce prijať Pána Ježiša do svojho života. Nevedela som, čo to vlastne je, ale vyletela som zo stoličky a predrala som sa dopredu. Povedala som: „JA CHCEM!“ Prijala som Pána Ježiša, pastor sa za mňa pomodlil a išla som už domov. Celou cestou som si spievala, bolo mi úžasne. Hneď som išla k rodičom a povedala som im, kde som bola a ako to bolo dobre. A hneď som ich pozvala tiež. Rodičia ale vôbec neboli nadšení, zľakli sa a začali mi dohovárať, nech nevymýšľam, veď predsa chodíme do kostola a to stačí. Trvalo mi tri mesiace, kým som maminu presvedčila, aby išla so mnou, otec nechcel ani počuť. Išla, ale s tým, že dobre, veď ja tam narobím poriadky. Trochu som sa bála, ale myslela som na pastorove slová, ako hovoril, nebojte sa privádzať ľudí do Božej prítomnosti. Tak som povedala: „Ideme.“ Celou cestou autom sme boli ticho, bolo to zvláštne. Posadili nás hneď do druhého radu. Maminka vydržala až do konca, nehovorila nič, až na konci sa ma opýtala na pastora, že kto je ten človek. Vraj to bolo úžasné. Bola prekvapená, ako pastor kázal takmer dve hodiny a vôbec nepotreboval papier. Z kázne bola nadšená, na konci išla dopredu na výzvu a okamžite sa obrátila; a moje dve dcéry tiež. Bola to milosť. Úžasné. Presne to isté sa dialo aj s mojím otcom, ktorý prišiel do cirkvi asi po ďalších štyroch mesiacoch, tak isto prijal Pána a potom sa obrátil ešte aj môj brat. Bola som šťastná. Vedela som, že som našla to správne miesto, tých správnych ľudí, ale hlavne miesto, kde sa chválil skutočný živý Boh. Môj život sa naozaj začal meniť, aj keď to zo začiatku vôbec tak nevyzeralo. Po niekoľkých týždňoch, ako som počúvala pastorove kázne, som uverila, že aj môj život môže Boh zmeniť. Bola som veľmi hladná po Božom slove, mala som veľa otázok a stále som sa pýtala, čo mám robiť. Uchopila som jednu základnú myšlienku a verím, že aj preto sa môj život doslova bleskovou rýchlosťou začal meniť. Pastor raz kázal: „Predlož Pánovi svoju modlitbu, nájdi si verš v Biblii, ktorý ti to zasľubuje, napíš si ho na papier, prehlasuj to denne pri modlitbách a hlavne očakávaj, že sa to stane.“ Moje prvé zasľúbenie od Pána bol Žalm 37,4 – Dôveruj Hospodinovi a dá Ti, po čom Ti srdce túži. A dal. Ešte v tom istom roku, ako som sa obrátila, som spoznala môjho budúceho manžela, za ktorého som veľmi vďačná. Presťahovala som sa s dcérami do Banskej Bystrice. Zrazu sa moja rodina rozrástla z troch na šiestich členov, keďže manžel bol vdovec a mal dve deti. V ďalšom roku sa nám narodil syn Miško. Dostala som od Pána presne to, čo som si pýtala – manžela, krásnu rodinu, slobodu v každej oblasti života, dobrú prácu. Najviac som však vďačná za to, že Mu môžem slúžiť. Miško bol ešte v brušku, keď sme začali prichádzať na skupinu do Nových Zámkov. Manžel káže Božie slovo a ja sa mu snažím byť tou najlepšou pomocnicou. Pán žehná našu prácu a my sme veľmi vďační za každého jedného človeka, ktorý odovzdá život Pánovi.

Ďakujem Bohu za to, že mal pre mňa milosť a mohla som Ho prijať do svojho života ako Pána a Spasiteľa. Denne sa modlím a prosím o milosť, nech si ma vie použiť v každej situácii. Veľmi sa teším na to, čo je pred nami, pretože Božie slovo nám zasľubuje len dobré a milosť v našich životoch. Ja tomu verím a som presvedčená o tom, že to, že som odovzdala život Bohu, bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Nech vás náš Pán mocne všetkých požehná.