A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Odvážni k pravde

Zdá sa, akoby sme vchádzali do obdobia, ktoré vyžaduje od kresťanov mieru odvahy stáť za Božie hodnoty.

logos-2020-12-homofob-1.jpg

Konzervatívni ľudia držia také hodnoty, od ktorých sa istá časť spoločnosti vzdialila natoľko, že to vytvorilo kultúrnu priepasť, ktorú už asi nie je možné prepojiť. Konzervatívci sú preto označovaní ako spiatočníci a sú to práve ľavicoví liberáli, ktorí si myslia, že oni stoja na tej správnej strane, pretože sú pokrokoví a nie stredovekí.

AKCEPTÁCIA

Svet (mám tým na mysli ľavicovú antibiblickú kultúru) očakáva od kresťanov, aby prijali ich myšlienky a ideológiu. To myslia pod pojmom tolerancia – t. j. je tu určité očakávanie voči konzervatívnej skupine ľudí, aby bezvýhradne prijali spôsob života, ktorý Biblia považuje nie za chorý, ale prevrátený. Konzervatívci majú na výber dve cesty: buď sa poddajú a tie veci akceptujú alebo sa postavia za hodnoty a budú odvážni k pravde. Prvá cesta je cestou kompromisu, pasivity a alibizmu, a druhá cesta je cestou odvahy a zodpovednosti.

EFEKT PRIHLIADAJÚCEHO

Kresťania majú možnosť strčiť hlavu do piesku, hrať sa na mŕtveho chrobáka, či sa schovať do myšacej diery a dúfať, že to prehrmí. Biblia ani história k tomuto riešeniu vôbec nie sú naklonené. Je to syndróm nezúčastneného diváka, ktorý sa na zlo, ktoré sa okolo neho deje, len pozerá, bez toho, že by niečo urobil. Existuje k tomu fúra výhovoriek, prečo sa systém nedá zmeniť a prečo je lepšie ísť cestou menšieho odporu.

Ako píšem tento článok, dozvedám sa o rabínovi, ktorý sa stal terčom útoku antisemitizmu vo Viedni na zastávke a nikto z okoloidúcich neurobil vôbec nič, iba sa prizerali. Rakúsky minister vnútra Karl Nehammer vyjadril túto pravdu:

„Pretože Európa bez židovského národa už nie je Európou.“

V Biblii vidíme príklady ľudí, ktorí sa báli prejaviť svoj názor, hrali na dve strany a každej tejto strane sa chceli zapáčiť. Konali s takým úsilím, kedy nechceli za nič niesť zodpovednosť a uchyľovali sa tak k alibizmu. Nechceli nikoho uraziť a chceli byť s každým zadobre. Tieto kompromisy ich doviedli do nie malých, ale vážnych problémov. Vezmime si niekoľko príkladov.

Áron

Keď sa Mojžiš dlho nevracal z hory, ľud začal byť nervózny. Potrebovali vhodné riešenie. Kričali na Árona a on im zhotovil zlaté teľa. Áron bol človek, ktorý odmietal niesť zodpovednosť a chcel hrať bezpečne pre všetkých.

„Aron odpovedal: Nech môj Pán nehorí hnevom, ty sám vieš, že tento ľud je zlý. Povedali mi: Urob nám nejakého boha, ktorý by šiel pred nami, lebo nevieme, čo sa prihodilo Mojžišovi, tomu mužovi, ktorý nás vyviedol z Egyptskej krajiny. Povedal som im: Ktokoľvek má zlato, nech ho odovzdá! Oni mi ho dali. Hodil som ho do ohňa a vyšlo z neho toto teľa.“ (Ex 32,22–24, Botek)

Saul

Saul je obzvlášť dobrý príklad alibistu, človeka bez pevného úsudku a zodpovednosti. K veciam pristupoval pragmaticky, čo nie je zlé, ale tentokrát v ňom rozhodol oportunizmus. Pasívne a bezzásadovo sa prispôsobil okolnostiam a v prospech okamžitých výhod cúvol od Božieho slova a urobil kompromis medzi dvomi stranami.

Saul mal jasné inštrukcie, no tie si ohol podľa ľudu a okolností. Keď sa to dozvedel Samuel, rozhorel sa v ňom svätý hnev a celú noc kričal na Hospodina. Samuel bol človek, ktorý sa nevedel pozerať na vec, ktorá bola bezprávím. Saul kráľa Agaga, hlavného zodpovedného človeka za jeho kriminálne činy neodsúdil. Navyše, ešte sa zapáčil svojmu ľudu, ktorý si chcel ponechať len to najlepšie zo stáda.

„Prečo si neposlúchol Hospodina, ale si sa vrhol na korisť a urobil si, čo sa prieči Hospodinovi? Saul odpovedal Samuelovi: Hospodina som predsa poslúchol. Dal som sa na výpravu, ktorou ma poveril, priviedol som kráľa Amálekov Agaga a na Amálekovi som vykonal hubiacu kliatbu. No ľud si ponechal z koristi najlepšie kusy z oviec a dobytka podliehajúceho kliatbe, aby to v Gilgále obetoval Hospodinovi, tvojmu Bohu. Samuel však povedal: Vari si Hospodin obľúbil viac spaľované obety a obety s hostinou ako poslušnosť vlastnému slovu? Poslušnosť je lepšia než obeta, poddajnosť lepšia než tuk baranov. Vzdorovitosť je ako hriech čarodejníctva a vzbura ako kúzlo a úcta k terafom. Pretože si zavrhol slovo Hospodina, i on ťa zavrhol, aby si už nebol kráľom.“ (1Sam 15,19–23, Ekum)

Pilát

Ďalším príkladom človeka, u ktorého právo a morálka sú menej podstatné ako vôľa davu, je Pilát. Je to ten človek, ktorý sa preslávil vetou: „Čo je pravda?!“, keď odsúdil nevinného a prepustil kriminálnika.

„Vladár sa ich opýtal: Ktorého z tých dvoch chcete, aby som vám prepustil? Odpovedali: Barabbáša. Pilát im povedal: Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Všetci odpovedali: Ukrižovať ho! On namietal: A čo zlé urobil? Ale oni tým väčšmi kričali: Ukrižovať ho! Keď Pilát videl, že už nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte silnie, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a vyhlásil: Ja nemám vinu na tejto krvi. To je vaša vec!“ (Mt 27,21–24, Ekum)

Ďalšie príklady

Negatívnych príkladov vidíme v Písme veľa. Prvý hriech Adama a Evy sa bez tohto princípu nezaobišiel. Prví ľudia na zemi sa rozhodli, že nevezmú zodpovednosť za svoje životy, no radšej sa budú vyhovárať na okolie. Tento pasívny spôsob konania sa odvtedy nesie celým ľudstvom.

Kain sa prejavil ako prospechár, keď Bohu povedal, že on nie je zodpovedný konať podľa morálky: „Vari som ja strážcom svojho brata?“

Sára najprv presvedčila Abrama, aby mal dieťa s Hagar, no potom ho obviňovala, že to urobil. Ako sa hovorí: ani z voza, ani na voz.

Takto by sme mohli pokračovať a spomenúť iné príklady biblických postáv, nevynímajúc ani postavu protivníka Božieho, Satana alebo oportunistu Judáša.

logos-2020-12-depositphotos-48530627.jpg

KEĎ JEDNOTLIVCI MENIA DEJINY

Existujú však aj pozitívne príklady a ukážem hlavne dva podstatné.

Patriarcha Júda

Júda, syn Jákobov, je príklad, ako sa z oportunistu stal muž zodpovednosti. Prečo práve tomuto človeku Boh zasľúbil žezlo? Je to zrejme práve preto, lebo Júda prešiel metamorfózou, premenou na človeka zodpovednosti.

Prvá životná fáza Júdu nešla dobrým smerom. Bol to on, kto ľstivo a nehanebne predal svojho brata Jozefa do otroctva.

JÚDA povedal bratom: ČO BUDEME MAŤ Z TOHO, keď brata zabijeme a zatajíme jeho krv? Poďme, predajme ho Izmaelitom, ale nevzťahujme naňho ruky, veď je to náš rodný brat. Bratia ho poslúchli. Keď tadiaľ prechádzali midjánski kupci, bratia vytiahli Jozefa z cisterny a predali ho za dvadsať strieborných Izmaelitom, ktorí ho odviedli do Egypta.“ (Gn 37,26–28, Ekum)

Júda neskôr v živote prešiel ťažkým obdobím, kedy mu zomreli dvaja jeho synovia, najprv prvorodený, potom druhorodený. Je to práve toto obdobie, kedy Júda prechádzal premenou svojho charakteru. Zmena jeho života pokročila ešte ďalej, keď vdova po jeho prvom synovi, Júdova nevesta Támar, sa prezliekla za prostitútku a zviedla Júdu, aby sa s ňou vyspal. Keď Támar otehotnela a Júda ju chcel potrestať, Támar Júdu odhalila a Júda povedal: „Stala sa spravodlivejšou než ja, pretože som ju nedal Šelovi, svojmu synovi.“ (Gn 38,26)

Jeden z popredných židovských učencov (Maimonides) tvrdí, že „skutočné pokánie nastáva vtedy, keď niekto nielen verejne vyzná svoje zlyhanie a hľadá zmierenie, ale keď sa neskôr objaví v podobnej situácii a vtedy sa dokáže zdržať hriechu.“

Dobrý charakter znamená, že robím, čo je správne v zlej situácii.

(Robert Morris, Od sna k naplneniu svojho osudu)

Druhá životná fáza prišla po tejto premene. Bol to Júda, ktorý prevzal zodpovednosť za Benjamína, keď s ním musel prísť do Egypta a predstúpiť pred Jozefa. Svojmu otcovi povedal:

JA RUČÍM ZA NEHO, odo mňa ho požaduj; keby sa stalo, že ti ho neprivediem späť a nevrátim ti ho pred tvoje oči, BUDEM ZA TO NIESŤ VINU (zodpovednosť) po celý svoj život.“ (Gn 43,9)

V 44. kapitole vidíme, ako sa postavil za Benjamína, keď s ním stál pred Jozefom a odvážne mu odporoval, keď si ho Jozef chcel nechať ako otroka.

Výsledkom tejto premeny bolo obrovské požehnanie, ktoré zožal od svojho otca Jákoba.

„Júda, teba budú chváliť tvoji bratia, tvoja ruka spočíva na šiji tvojich nepriateľov a synovia tvojho otca poklonia sa pred tebou. Júda je mladý lev; od koristi, syn môj, si sa vrátil; učupil sa, ľahol si ako lev, ako levica: ktože ho donúti vstať? Žezlo nebude Júdovi odňaté, ani veliteľská berla od jeho nôh, kým nepríde ten, komu ona patrí, ktorého budú poslúchať národy.“ (Gn 49,8–10)

Ježiš

Z Júdu vyšiel Dávid, ktorý bol konfrontovaný Nátanom, na čo Dávid reagoval zodpovedne hlbokým pokáním. Neskôr z tejto línie vyšiel Ježiš Kristus, ktorý naplnil Jákobovo zasľúbenie o žezle a stal sa tým, ktorého poslúchajú národy. Ježiš nebol vyhýbavý a ústupčivý oportunista, nehral na dve strany kvôli tomu, aby sa zapáčil ľuďom. Žil na zemi ako človek morálnym životom, nebál sa prejaviť svoj názor, oponovať pokrútenej ideológii daného času, náboženským vodcom, ale aj politikom, keď Herodesa nazval líškou (Lk 13,32).

Čo je však viac, Ježiš neprevzal zodpovednosť len za svoj život, ale za životy mnohých, za naše hriechy a prestúpenia.

„Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz 53,4–5)

Ježiš, viac ako len premenený Júda, vzal na seba to najťažšie, čo mohol, položil svoj život za svojich bratov a stal sa ich strážcom. Ježiš si v Getsemanskej záhrade nevybral skratku.

JE ČAS VYRÁSŤ

Je možné vyrásť a stať sa vyspelým? Existuje množstvo príkladov ľudí, ktorí vekom boli dospelí aj zostarli a mali šediny, ale nestali sa skutočne vyspelými – zostali detinskí. A na druhej strane sú príklady ľudí, ktorí skutočne vyrástli, stali sa zodpovednými a vyspelými, a zanechali detinské veci. Keď Ježiš mal dvanásť rokov, bol vyspelejší ako väčšina jeho rovesníkov. Apoštol Pavol hovorí, že je možné vyrásť a hovorí o spôsobe, ako sa to môže stať: hovorením pravdy v láske.

„… až by sme všetci dospeli v jednotu viery a plného poznania Syna Božieho, v dokonalého muža, k miere dospelosti plnosti Kristovej, aby sme už neboli viacej nedospelými, zmietaní vlnami a sem a ta nosení každým vetrom učenia, závratníctvom ľudí, schytralosťou mámiť do bludu, ale ABY SME HOVORIAC PRAVDU V LÁSKE RÁSTLI v neho v každej veci, v neho, ktorý je hlavou, Kristus.“ (Ef 4,13-15 Roháček)

Pavol tu hovorí, že ľudia, ktorí nie sú dospelí, sú zmietaní hocijakou myšlienkou a ideológiou. Títo ľudia hrajú na politickú korektnosť, sú krehkí a ľahko manipulovateľní. Uveria všetkému, čo dávajú v médiách a nemajú vlastný úsudok ani názor. Sú to len ovce v dave a prúd sveta ich tlačí, kam chce. Nikdy sa nestali silnými jednotlivcami, ktorí majú zodpovednosť. Je to práve kolektívna zodpovednosť, ktorá je zodpovedná za toto rozmýšľanie.

„Keď som bol dieťa, vravel som ako dieťa, myslel som ako dieťa, chápal som ako dieťa. Ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské veci.“ (1Kor 13,11)

Slabí a detinskí jednotlivci sú súčasťou skupiny a davu, majú mentalitu obete, nemajú otvorenú myseľ a neskúmajú, čo je pravda a čo nie, a hlavne im chýba osobná zodpovednosť.

Aby človek vyrástol, prvú vec, ktorú potrebuje urobiť, je hovoriť Slovo – logos. Dnes je veľký tlak proti tomu, aby človek vyjadril slová, aby mal jasný a silný morálny názor. Druhá nevyhnutnosť v procese rastu je pravda. Detinský človek je ako Pilát, čiže nerieši ani nehľadá pravdu. Vyspelý človek sa postaví za pravdu uprostred toho, kde je pravda vysmievaná. Hovoriť slová v pravde si vyžaduje húževnatosť. A napokon, musí to byť pravda v láske. Je nevyhnuté naučiť sa komunikovať veci v láske, no hlavne v láske k pravde. Keď sa niekde zastaví diskusia, zastaví sa rast.

Napokon, pozrime sa do histórie. Ježiš bol zabitý za slová, ktoré povedal – zomrel potupnou smrťou ako rúhač. Rovnako aj apoštol Pavol alebo myslitelia ako Sokrates.

Školský psychiater Dr. Stephen Marmer tvrdí, že nikto nevyzreje bez snahy a času. Hovorí o piatich charakteristikách vyspelosti. Prvou je prevzatie kontroly a osobnej zodpovednosti, druhou je plnenie záväzkov, treťou je zvládanie emócií. Zvládnutie svojich emócií znamená, koľko úzkosti vie človek uniesť bez toho, aby zlým spôsobom konal voči sebe či iným. Štvrtá charakteristika dospelého človeka je schopnosť správne sa postaviť voči sklamaniu a vedieť ho zaradiť do správnej perspektívy – vidieť nielen zlé, ale aj dobré v širšom kontexte. Posledná črta vyspelosti je získanie hlbšieho poznania – pochopiť, prečo iným ľuďom dáva zmysel ich názor a správanie, t. j. prečo veria tomu, čomu veria. Sú to práve títo ľudia, ktorí sa snažia porozumieť tomu druhému, ktorí potom vedia mať intímnejšie a dlho trvajúce vzťahy.

logos-2020-12-dsc00935.jpg

ODVÁŽNI K PRAVDE: ŤAŽŠIA CESTA

Ako je napísané v úvode článku, existuje tu určité očakávanie, že konzervatívni ľudia stíchnu a pokorne prijmú inú ideológiu bez verejnej diskusie. Sú tlačení do kúta a k tomu, aby si vybrali jednoduchšiu cestu. Spraviť skratku má jednu obrovskú výhodu, a to zdanlivý pokoj. Otázkou je, že čo je tento pokoj… Človek môže byť v Danielovej jame s levmi a môže mať pokoj, pretože sa nepoklonil pred bohom tohto sveta.

Dennis Prager, ústredná postava konzervatívneho myslenia, tvrdí, že existuje množstvo pozitívnych ľudských čŕt: láskavosť, lojálnosť, úprimnosť, integrita, samostatnosť – množstvo nádherných čŕt. Všetky sú však závislé od jednej črty, ktorá je naj­zriedkavejšia z nich: odvahy. Bez odvahy totiž žiadna z tých ostatných čŕt nemá veľkú hodnotu. Urobiť správnu vec si vyžaduje odvahu: ísť do manželstva, mať deti, atď., to všetko predstavuje riziko. Momentálne žijeme v dobe bez odvahy a ak je toto pravdou vo fyzickej rovine, je to pravdou aj v morálnej rovine. Ľudia sú zastrašení a očakáva sa od nich, že sa neozvú.

Diktátori vládnu nad ľuďmi bez názoru. Bol to John Stewart Mill, ktorý povedal, že názor je potrebné hodnotiť na základe pravdy, a nie na základe užitočnosti a že je to práve sloboda tlače, ktorá je najlepšou zárukou proti diktatúre.

Keby celé ľudstvo malo rovnaký názor a len jediný človek by nesúhlasil, nemala by väčšina najmenšie právo jednotlivca umlčať, rovnako ako daný jednotlivec by nemal právo umlčať väčšinu, aj keby k tomu mal tú moc… Pravda sa dá zistiť len vyvážením protichodných názorov… a je potrebné mať dôkaz, prečo nemôže byť druhá teória pravdivá… Každý názor, ktorý je umlčovaný, môže byť pravdou. Pokiaľ s týmto tvrdením nesúhlasíme, považujeme sami seba za neomylných… Najhorší prečin, ktorého sa môžeme v polemike dopustiť, spočíva v tom, že ľudí opačného názoru označujeme za zlých a nemravných a že ich urážame.

(John Stewart Mill, O slobode slova)

Pravda oslobodzuje. Z tohto titulu je nutné, aby sa niektoré témy medzi kresťanmi nestali tabu. Ak by niektoré témy nemohli byť diskutované, nabralo by to dva smery: buď by sme budovali krehkých a urážlivých ľudí so svrbľavými ušami alebo by sme docielili to, že ľudia neprijmú lásku k pravde, čo ich nevyhnutne strhne do bludu. Zodpovednosť kresťana je vybudovať seba i svoje okolie ako vyspelých jedincov, ktorí sú húževnatí a neurážajú sa na inom názore. V opačnom prípade by sme sa stali súčasťou skupiny „snehových vločiek“.

ZÁVER

Boh neznáša zbabelcov, ktorí sa uťahujú alebo využijú prospech situácie, v ktorej sa nachádzajú navzdory tomu, že je to morálne zlé. Boh naopak vyzdvihuje odvahu a to, že človek sa zachová správne. V Písme vidíme, že Boh hľadá ľudí s odvahou, lebo táto vlastnosť je skutočne zriedkavá. Boh si vybral Gideona nie kvôli tomu, že sa bál, pretože on bol skrytý, ako sa možno niektorí domnievajú, ale kvôli tomu, že sa vzoprel Midjáncom, pretože pred nimi skryl a tajne spracovával pšenicu vo vínnom lise, kde nie je taký hluk. Nedôveroval ani svojim sluhom, preto to robil sám. Boh si všimol človeka, ktorý sa postavil voči utláčajúcemu systému a tohto si potom použil na vyslobodenie Izraela. Väčšina Izraelcov si v tom čase zvykla na útlak a akceptovala podmienky Midjáncov.

Stali sa súčasťou davu ako Júdovi bratia. Boli to len pasívni nezúčastnení diváci, ktorí sa pozerali na situáciu okolo nich podobne ako mnohí počas druhej svetovej vojny, kedy síce videli zlo, ale nevzopreli sa mu, pretože to bola ľahšia cesta. Vďaka Bohu za tých, ktorí skryli židov, za tých, ktorí neudávali, a tiež za tých, ktorí urobili správnu vec uprostred ťažkých časov.

Zdroje:
https://www.bibletools.org/index.cfm/fuseaction/Library.sr/CT/ARTB/k/11/The-Buck-Stops-Here.htm
https://www.youtube.com/watch?v=2LXGp939aCY
https://www.youtube.com/watch?v=LOkgvaQ-vHw



Súvisiace články

Ako sa chrániť pred omámením|Logos 10 / 2009 | Németh Sándor |Vyučovanie
Jezábel|Logos 7 / 2007 | Jaroslav Kříž |Téma
Už u vás zvonili?|Logos 3 / 2009 | Daniel Šobr |Svetové náboženstvá
Uhranutie|Logos 12 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Pokračujeme|Logos 8 / 2013 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme