Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Plamene spravodlivých

História prenasledovania kresťanov

8. časť: Plamene spravodlivých

logos-01-2012-plamene-spravodlivych.jpg

Medzitým ako prebiehali vo Svätej zemi križiacke vojny, v Európe vznikali kresťanské „evanjelikálne“ reformačné hnutia, proti ktorým veľmi skoro nemilosrdne vystúpila oficiálna cirkev. V roku 1173 v juhofrancúzskom meste Lyon sa medzi ľuďmi hovorilo predovšetkým o tom, že v živote jedného zo známych občanov mesta Pierra Valdesa (Valdo), prebehli veľké zmeny následkom jeho radikálnych rozhodnutí. Mnohých udivil, keď sa rozhodol skoncovať s úspešným podnikaním a tiež si kládli otázku, prečo rozdal svoj veľký majetok chudobným, keďže sa staral o manželku a dve dcéry? Prekvapene sa pýtali, prečo obetoval celý zvyšok svojho života hlásaniu evanjelia.

Valda pred rozhodnutiami ovplyvnilo viacero faktorov. Takto ním napríklad otriasla nečakaná tragická smrť blízkeho priateľa, čím si uvedomil nesmiernu krehkosť pozemského života človeka. Zároveň bol motivovaný vlastnou túžbou priblížiť sa k Bohu a nadobudnúť s Ním skutočný, živý vzťah. Aj preto ho uchvátila jedna pieseň potulného speváka o istom svätcovi z raného obdobia, ktorý podľa legendy získal Božiu priazeň tým, že sa vzdal svojho majetku. Valda táto otázka nenechávala na pokoji. Veľmi ho zaujímalo, čo o všetkom hovorí Biblia. A nakoľko bolo Písmo sväté v tom čase iba v latinskom jazyku a on v tomto jazyku nevedel čítať, najal si dvoch kňazov, ktorí mali dobré znalosti latinčiny. Títo mu preložili značnú časť Biblie, ktorú začal horlivo študovať. Vďaka tomu, že sa hlboko ponoril do štúdia Písma, otvoril sa mu dovtedy takmer nepoznaný svet, ktorý mu na základe predchádzajúcich radikálnych rozhodnutí zásadne zmenil život.

Jedno z najdôležitejších osobných posolstiev pre jeho život bolo to, aby nasledoval príklad bohatého mládenca z evanjelií, ktorému Ježiš povedal toto: „Ak chceš byť dokonalý, iď, predaj svoj majetok a daj chudobným a budeš mať poklad v nebi a poď, nasleduj ma!“ (Mt 19,21)

Valdo sa rozhodol, že celý svoj život zmení tak, že bude nasledovať Krista. Nový vzťah s Bohom a štúdium Slova Božieho mu priniesli do života nepoznanú obrovskú silu a radosť. Toto všetko ho motivovalo k tomu, aby každému zvestoval čerstvo objavené evanjelium. V meste mnohí uverili dôveryhodnej Valdovej zvesti hlásanej v sile a pridali sa k jeho horlivej skupine. Sľubne naštartované hnutie sa stretlo s nečakane ostrou opozíciou zo strany lyonského arcibiskupa. Samotný arcibiskup si ich dal predvolať a zakázal im kázanie Slova, prízvukujúc, že sú len nevzdelaní laici. No pre Valdovcov bol tento zákaz nezmyselný a neprijateľný.


„Vyhubiť ich…“

Práve v tom čase zasadal v Ríme III. lateránsky koncil, ktorému predsedal pápež Alexander III. Valdenskí sa rozhodli, že osobne predostrú túto vec najvyššiemu kňazovi Ríma. Ako takí, ktorým sa dostalo katolíckej výchovy si mysleli, že pápež rozumne posúdi vec a znovu budú môcť hlásať evanjelium. Dočkali sa sklamania. Pápež, považujúc ich za teologických nevzdelancov, odoprel im povolenie k hlásaniu Božieho slova.

Keď sa navrátili do Lyonu predsa pokračovali v hlásaní Slova Božieho tvrdiac, že Ježišov príkaz: „zvestujte evanjelium každému stvoreniu“ (Mk 16,15) je silnejší, než zákaz arcibiskupa či pápeža. Keď im aj nový lyonský arcibiskup zakázal hlásanie Slova, oni odpovedali slovami apoštolov: „Boha treba poslúchať viac ako ľudí“ a pokračovali v tejto činnosti ďalej. Arcibiskupovou odpoveďou bola exkomunikácia valdenských okolo roku 1182 a následné vyhostenie z Lyonu. Toto ale práve napomohlo k rozmáhaniu hnutia, pretože už mali nasledovníkov nielen v Lyone a jeho okolí, ale v celom Francúzsku, ba až za jeho hranicami, všade tam, kde sa len valdenskí mohli dostať.

Pápež, vidiac široký záber rozmáhania hnutia, začal konať. V roku 1184 na koncile vo Verone vydal Lucius III. bullu Ad abolendam (Vyhubiť ich...), v ktorej valdenských zatracuje ako heretikov. Od tohto času, po celé stáročia, každý rok na tzv. „zelený štvrtok“ pred Veľkou nocou, vyslovuje pápež zatracujúcu kliatbu v rámci slávnostných anathém aj na valdenských. V rámci týchto kliatieb, bol menný zoznam tých hnutí, skupín a vodcov, ktoré boli Rímom vyhlásené za heretické. Tu sa začalo aj publikovanie osočujúcich diel proti valdenským.

Ak chceš byť dokonalý, iď, predaj svoj majetok a daj chudobným a budeš mať poklad v nebi a poď, nasleduj ma!

Nakoľko tieto prostriedky prenasledovania nedokázali zničiť hnutie, rímska cirkev veľmi skoro začala jeho likvidáciu pomocou vnútorného rozkolu. V roku 1208 vznikol dohovor s jedným vodcom hnutia Durand de Huescom, aby sa postavil proti valdenským a snažil sa tak odtrhnúť čím väčšie množstvo jeho stúpencov. Odtrhnutých valdenských ubezpečovali, že kvôli nim zastavia všetky doterajšie prenasledovania a že si môžu založiť vlastný zbor, ktorý bude legálne fungovať. Huesca niekoľkokrát jednal s pápežom Inocentom III., ktorý ich vzal pod svoj zvláštny patronát. Dôsledkom tohto vznikla skupina Pauperes catholici – katolícka chudoba.

Táto skupina ale neprežila svojho zakladateľa. Napriek tomu sa v prvej polovici rokov 1200 valdenské hnutie rozmohlo po západnej a strednej Európe, aj keď sa v tých časoch už začalo proti nim brutálne prenasledovanie. V roku 1211 upálili na hranici v Strassburgu viac ako 80 valdenských kresťanov ako kacírov. Na niektorých miestach sa hnutie po kratších či dlhších prestávkach od prenasledovania opäť začalo rozmáhať. Často boli celé sídliská či usadlosti valdenské. Existujú záznamy, že aj v jednom dvojtisícovom mestečku sa jeho drvivá väčšina obyvateľov pripojila k prebudeniu. Pri opätovných prenasledovaniach bol niekedy jediným riešením únik.

Skazená cirkev

Prečo dokázalo hnutie valdenských vyvolať takú veľkú odozvu? Jedným z dôvodov bolo, že po vlnách sťahovania národov sa v Európe v jednotlivých vrstvách obyvateľstva nahromadila nespokojnosť voči katolicizmu, ktorý sa stal opäť štátnym náboženstvom. Nie bez príčiny. Uprostred kléru sa už prejavovala hlboká morálna kríza, ktorá trvala niekoľko stáročí.

V rímskej cirkvi bola sexuálna nemorálnosť prítomná vo veľkej miere už pred prelomom tisícročia. Niekoľkodesaťročná epocha 10. storočia histórie pápežstva je v dejinách cirkvi nazvaná – obdobím pornokracie. V tom čase totiž usmerňovali pápežský dvor vzdelané a energické prostitútky, milenky pápežov. Zosadzovali a dosadzovali vyvolených na pápežský trón podľa svojej ľubovôle.

Inkvizícia žasla nad tým, akí sú valdenskí, ktorých sama prenasledovala, oddaní zvestovaniu evanjelia.

Mimoriadne vážne následky malo aj to, že v nasledujúcom storočí pápež Gregor VII. vydal nariadenie povinného celibátu pre celé kňazstvo. Významná časť kléru nedokázala žiť v morálnej čistote; mnohí mali milenky (milencov) a konkubíny. Z týchto zväzkov sa narodilo veľa detí. K vážnym sťažnostiam voči kňazstvu vo veľkej miere prispel aj zdeformovaný systém získavania cirkevnej hodnosti. Biskupov vyberali jednotliví vladári a prelátov, skôr než otázky viery, zaväzovali odmeny. A takto sa mohlo stať, že množstvo kňazov nevedelo ani Desatoro Božích prikázaní. V širokom zábere sa rozmohla simónia, kupovanie si cirkevných hodností. Pápež Ján XIX. (1024-1032) bol napríklad známy tým, že verejne predával biskupské tituly za nemalé peniaze. Benedikt IX., ktorý zasadol na trón ako osemnásťročný, bol zasa známy tým, že predal samotnú pápežskú hodnosť istému Johannesovi Gratianusovi, ktorý si vzal meno Gregor VI. Zo získaných peňazí financoval svoj skazený, zhýralý životný štýl. Jedným zo základných prvkov výhod v celej Európe bol ten, že zemepán mohol vymenovať vikára vo svojom meste či obci, čo tiež neprispelo k tomu, aby kňazskú hodnosť získali zodpovední ľudia. Okolo roku 1260 v nemeckej passauskej diecéze istý inkvizítor prenasledujúci valdenských, s trpkosťou zaznamenal do kroniky rozhorčenie nad tým, prečo je v kruhoch katolíckeho kléru všeobecným javom záhaľčivosť, ľahostajnosť, nevšímavosť, apatia a často aj nevedomosť. Podľa jeho zápiskov bol istý kňaz, ktorý bol takým ignorantom, že chcel vložiť do úst veriacich pri prijímaní oblátku plnú hemžiacich sa červov. Istý diakon zasa používal pri omši vlastný džbán na pivo, aby v ňom došlo k premene (transsubstanciácii) vína. Naproti tomu inkvizítor žasol nad tým, akí sú valdenskí, ktorých sám prenasledoval, oddaní zvestovaniu evanjelia. Osobne vedel o valdenskom kazateľovi, ktorý v zime preplával rieku Ybs preto, aby poslúžil k obráteniu istej osoby.

Kto môže spasiť?

Po dlhých storočiach bolo valdenské hnutie prvým biblickým prebudením v stredovekej Európe. V skorších storočiach existovali len protirímskokatolícke hnutia, ako napríklad: pauliciáni, henriciáni, amaldisti, kathari a podobne. Ich spoločným znakom bolo, že popri tom, ako sa odvolávali na Bibliu sa ich vierouka a prax len čiastočne zakladali na Svätom Písme. Každý smer mal viacero takých učení, ktoré ostro protirečili Biblii. Valdenských na rozdiel od nich charakterizoval silný Písmocentrizmus. Ich vierouka a praktický život viery boli úzko späté s biblickými zásadami. Prečo teda až do dnešného dňa klasifikuje katolicizmus valdenských ako heretikov? Podľa príznačného katolíckeho chápania je rímsky katolicizmus jedinou spasiteľnou cirkvou na čele s dogmou o neomylnosti pápeža. Preto je pre nich rozhodujúcim momentom katolícka cirkev a pápež a nie Sväté Písmo. Takto sú teda valdenskí heretikmi aj v tom prípade, ak sa od katolicizmu oddelili kvôli zachovávaniu biblických zásad, pretože týmto zablúdili od „depozitu právd“.

Katolicizmu sa podarilo nanútiť svoje vlastné chápanie herézie aj vo svetovej históriografii. Preto až do dnešných dní učebnice a odborná literatúra chápu herézu ako: odtrhnutie sa od katolíckej cirkvi a nie od Písma svätého. Valdenskí videli rímsky katolicizmus na základe Biblie ako najpočetnejšiu sektu heretikov. So všetkou rozhodnosťou hlásali, že rímsko-katolícka cirkev je totožná s Veľkou smilnicou vystupujúcou v Knihe Zjavení Jána. Tvrdili, že katolícka cirkev sa od čias Konštantína Veľkého postupne kazí, a preto sa musí navrátiť k pôvodným kresťanským pravdám. Biblia znamenala pre ich vieru absolútne merné lano. Valdenskí sa preto v celej Európe snažili – napriek neustálym zákazom zo strany katolíckej cirkvi – o preklad Písma svätého do materinského jazyka. Vo Francúzsku sa v kruhu valdenských pripravilo šesť prekladov Biblie. Nakoľko čiastočne z dôvodu nedostatku kníhtlačiarní a čiastočne z dôvodu analfabetizmu nemohli dať ľuďom do rúk Bibliu, zakladali tajné školy, kde popri výklade Slova Božieho dostalo dôležité miesto aj jeho memorovanie. Hovorili: „Nauč sa každý deň jeden verš zo Slova Božieho, o rok ich budeš vedieť tristo a takto budeš napredovať.“ Viacero inkvizítorov zaznamenalo, že v kruhoch valdenských vedeli mnohí naspamäť veľkú časť Biblie. V roku 1260 bolo zaznamenané: „Videl a počul som istého nevzdelaného sedliaka, ktorý odrecitoval knihu Jóba od slova do slova. Boli medzi nimi viacerí, ktorí ovládali dokonale naspamäť celú Novú zmluvu.“ Uprostred 13. storočia zaznamenali inkvizítori iba v passauskej diecéze 41 valdenských škôl. Veľkú pozornosť a starostlivosť venovali výberu a príprave vedúcich. Zodpovedné osoby sa mohli už v mladosti pripojiť k nejakému kazateľovi a navštevovať im zverený zbor. Počas dlhých a vyčerpávajúcich ciest sa mohli zahĺbiť do poznávania Písma a získať tak bohaté skúsenosti pre službu v zbore. Toto prípravné obdobie mohlo trvať hoci aj 10-12 rokov. Na záver príprav musel dotyčný pred komisiou dokázať, či je vhodný pre službu. Napokon ho vkladaním rúk ustanovili do služby, čo bolo vždy životu nebezpečné, keďže inkvizícia ich systematicky prenasledovala ako štvancov.

Nezávisle od Ríma

Obraz cirkvi valdenských, ktorý sa zakladal na biblických princípoch, sa zásadne odlišoval od katolíckeho chápania. Bolo jasne viditeľné, ako sa líšia očistené spoločenstvá od oficiálnej cirkvi zahnívajúcej od hriechov. Podľa valdenských museli kazatelia, duchovní a ostatní služobníci cirkvi vyhovieť biblicko-duchovným a morálnym normám. Popierali, že vysvätenie za katolíckeho kňaza môže kohokoľvek oprávniť k cirkevnej službe. Istý valdenský Čech to v súvislosti s miestnym spovedníkom v roku 1337 sformuloval takto: „Ako ma môže oslobodiť od hriechov niekto, kto sám žije v hriechoch?“ Nakoľko tvrdili, že katolícka cirkev nie je súčasťou pravej cirkvi, neuznávali nad sebou autority farárov, biskupov ani pápeža. Ich cirkevné tresty, ako napríklad exkomunikácia (vylúčenie) alebo anathema (cirkevná kliatba) považovali za neplatné. Neplatili ani katolícke desiatky. Kostolom nepripisovali žiadnu svätosť, medzi sebou ich nazývali iba „kamennými domami“.

Valdenské hnutie bolo prvým biblickým prebudením v stredovekej Európe.

Princípy viery valdenských boli v každej zásadnej otázke proti katolicizmu. Na základe Biblie odmietli omšu, kult Márie, kult svätých a prosbu o ich pomoc. Nakoľko v Biblii nevystupuje purgatórium (očistec), neprijali jeho existenciu. Podľa ich názoru sa každý človek na konci životnej dráhy dostane buď rovno do neba, alebo v okamžiku do pekla. A pokiaľ purgatórium neexistuje, potom omše za mŕtvych nemajú žiaden význam, orodovania a prosby za nich a ani odpustky za zníženie utrpenia v očistci. A takto strácajú zmysel púte, odpustky aj krížové kampane. Odmietli sedem sviatostí, katolícke sviatky, procesie, pôstne dni ba s výnimkou modlitby „Otče náš“ aj povinné katolícke modlitby.

Vyhnanci Európy

Valdenskí sa museli od začiatku postaviť zoči-voči nemilosrdným prenasledovaniam po celej Európe. Už v roku 1192 Alfonz II. kráľ Aragónie a gróf Provance vydal nariadenie vyhostiť valdenských z celej krajiny. Tým, ktorí ich prijmú, alebo si vypočujú ich kázeň, treba vymerať trest hodný zradcov. Všetkých heretikov, ktorí neopustia krajinu do stanoveného času, treba brať ako postavených mimo zákon. Ich majetok môže ktokoľvek zhabať a každý skutok vykonaný proti nim sa spomenie ako zásluha pred panovníkom. V neskorších rokoch vydali množstvo podobných nariadení aj panovníci iných krajín. Paralelne s týmto odštartovala otrasná mašinéria inkvizície proti valdenským. Inkvizítori sa pohybovali na ostrí noža, zvlášť čo sa týka krutého prenasledovania. Neuhauský Gallus z Dominikánskeho rádu napríklad v období medzi rokmi 1335 až 1355 vypočúval zhruba 4400 valdenských a dvesto z nich dal upáliť na hranici. No on bol len jedným z množstva prenasledovateľov, vplyvom ktorých často vyšľahli dovysoka plamene hranice. Len v roku 1315 upálili takto 50 valdenských v Selézii, v rakúskom Kremsi 16, v St. Polten 11, vo Viedni dvoch. V roku 1336 v Brandenburgu 14. V roku 1392 v Bingenbe 36 a v Štajersku v roku 1395 až 1398 ich upálili vyše sto.

Napriek ukrutným prenasledovaniam sa hnutie valdenských ukázalo v nespočetnom množstve na mnohých územiach západnej a strednej Európy. Hnutie dosahovalo hodnotu reformácie 16. storočia, ktorá sa vlastne napojila na tento rozsiahly proces.

Boj proti Bibliám vydaným v rodnej reči

Katolícky koncil v roku 1229 v Toulous rozhodol proti prekladom Biblie do rodnej reči ľudu:

„Zakazujeme laikom, aby vlastnili či už Starú alebo Novú zmluvu. Prikazujeme: kto bude prichytený, že vlastní Sväté Písmo, nech mu zbúrajú dom, bedársku chatrč či zemľanku. Takéto osoby treba prenasledovať, aj keby sa ukrývali v lesoch či jaskyniach a treba ich prísne potrestať. Takisto tých, ktorí im poskytujú útočisko.“

Podobné zákazy vydal neskorší tarragonský (1234) a beziersky (1246) koncil, resp. pápež a množstvo kňazov.

 

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011



Súvisiace články

Spravodliví medzi národmi|Logos 2 / 2012 | Rastislav Bravčok |Reportáž
Starý otec Ján Balciar a ďalší jedenásti Slováci boli ocenení titulom Spravodliví medzi národmi|Logos 2 / 2018 | Miriam Balciarová|Kultúra
Spravodliví medzi národmi |Logos 2 / 2011 | Rastislav Bravčok |Reportáž
Evanjelium podľa Matúša 13. kapitola|Logos 6 / 2012 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
Príď Kráľovstvo Tvoje|Logos 5 / 2014 | Jaroslav Kříž |Téma