Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1. Korinťanom 4,20)

Skutočný príbeh manželov Lukovcov

logos-03-2013-lukovci1.jpg

Vlasto: Musel som sa rozhodnúť

Milí čitatelia Logosu, rád by som sa s vami podelil o to, čo Pán Ježiš urobil v mojom živote. Vyrastal som v šťastnej a usporiadanej rodine. Môžem povedať, že rodičia sa o nás – mám ešte päť súrodencov – starali vzorne, dokázali zarobiť dostatok peňazí, takže nám nič nechýbalo a dávali nám i lásku, ktorú sme potrebovali. Vychovávali ma k úcte k druhým ľuďom, naučili ma vážiť si hodnoty, vedieť sa zdieľať so svojimi bolesťami i radosťami. Privádzali ma aj k Bohu, za čo som im vďačný, lebo vďaka tomu som sa v mladosti vyvaroval mnohých chýb.

Po strednej škole som išiel na základnú vojenskú službu do Horného Hričova pri Žiline. Samozrejme, aj tam som chodil pravidelne každú nedeľu do kostola. So mnou tam bol v tom istom termíne aj vojak menom Martin Mazúch, ktorý pri školení, keď sme sa zoznamovali, otvorene povedal, že je kresťan a rád by založil skupinu s tými, ktorí by mali záujem študovať Božie slovo. Nikto sa však k nemu nepridal. Udivilo ma, že niekto má takú odvahu. Ďalšia skúsenosť s týmto vojakom bola, že keď som raz večer prišiel z vychádzky opitý, na druhý deň mi povedal, že opilci nebudú dediť Božie kráľovstvo. Pre mňa to bol šok, pretože som žil ako rímskokatolík, chodil som do kostola a pravidelne každý mesiac na spoveď, dokonca i na vojne, a myslel som si, že som pred Bohom spravodlivý a skončím v nebi. Nikto mi však nepovedal to, čo on, že nebudem spasený, a to ma veľmi zasiahlo. Predtým som nikdy nečítal Bibliu. Martin mi dal na vojne Novú zmluvu a to, čo som tam čítal, bolo pre mňa veľmi prekvapujúce. Počas spoločnej služby som mu kládol veľa otázok, hlavne čo sa týkalo svätého prijímania, spovede. Na vojne som Novú zmluvu prečítal veľakrát a bol som usvedčovaný z vecí, ktoré som v mojej viere v Boha nerobil správne. Chcel som ich zmeniť, ale nebolo to také ľahké.

Nasledujúce ďalšie dva roky som rozmýšľal iba nad tým, ako by som si dal veci do poriadku. Po vojne som odišiel na rok a pol do Anglicka, kde som i naďalej premýšľal o tom, čo hovorí Biblia a aké sú praktiky v cirkvi, ktorú navštevujem. I tu, v Anglicku, som pravidelne navštevoval kostol a chodil na spovede. Po určitom čase som však už nevládal a musel som sa rozhodnúť medzi ,,ja a môj život“, ktorý nebol podľa Božej vôle, alebo dať prednosť Bohu a žiť podľa pravdy Božieho slova. K správnemu rozhodnutiu mi ,,pomohli“ aj moji kamaráti v Anglicku, s ktorými som navštevoval bary. Keď som chcel prestať fajčiť, vypytovali sa ma, čo mi je, či mi nechutí a podobne. Vtedy som pochopil, že musím zmeniť aj okruh priateľov, aby som dokázal lepšie žiť tak, ako si praje Boh. Rozhodol som sa odísť z Anglicka a ozvať sa kamarátovi z vojny. Keď som prišiel domov, na Oravu, kamaráti z detstva ma začali opäť volať do kostola, posilňovne, barov. Trochu to mnou zamávalo, ale rozhodol som sa, že keď som sa vrátil z Anglicka kvôli stretnutiu s Maťom, tak to aj urobím. Zavolal som mu. Pozval ma do Banskej Bystrice, kde žil. Prišiel som do Bystrice v sobotu, no a v nedeľu ma Maťo zobral na kresťanské zhromaždenie, kde sa ma silno dotkla Božia prítomnosť. Kazateľ, ktorý kázal Božie slovo, dal na konci zhromaždenia výzvu, že kto chce prijať Pána Ježiša Krista do svojho srdca, nech príde dopredu. Okamžite som zareagoval, vyrazil dopredu a odovzdal som svoj život Kristovi. Potom nasledovali tri mesiace, ktoré ďalšie smerovanie môjho života ovplyvnili najviac. Počas týchto troch mesiacov som pravidelne každú nedeľu precestoval 250 kilometrov, aby som sa z Oravy dostal na zhromaždenie do Banskej Bystrice. Vedel som, že to takto nepôjde donekonečna, tak som sa spýtal Maťa, čo mám robiť. Postavil ma pred tri možnosti: 1. buď odídem naspäť do Anglicka, nakoľko som mal ešte platné víza, kde mi nájde charizmatický zbor, 2. alebo zostanem na Orave, čo som vedel, že nie je dobré, lebo tam nebol žiadny takýto zbor, 3. alebo sa odsťahujem do Banskej Bystrice. Rozhodol som sa pre poslednú možnosť, aj keď pre mňa najťažšiu, lebo som vedel, že to bude natrvalo. Musel som opustiť svoju rodinu, ktorú mám rád a ísť niekam, kde som okrem Maťa nikoho nepoznal. Teraz viem, že som sa rozhodol správne, a neľutujem to. V Bystrici som sa veľmi rýchlo etabloval, našiel som si v cirkvi nových priateľov, prácu a nakoľko po práci som nemal iné povinnosti, navštevoval som skoro všetky aktivity v zbore, čím Pán mohol v mojom živote rýchlo konať. Po krátkom čase ma pastor Jaroslav Kříž vymenoval za vedúceho „úderiek“ (skupina prevažne mladých kresťanov, ktorí chodili rozprávať o Bohu do ulíc medzi ľudí). Aj ako kresťan som prechádzal ťažkými obdobiami – nedostatok financií, prepustenie z práce kvôli falošnému obvineniu z krádeže, z čoho ma obvinili určití ľudia, ktorí ma nemohli vystáť ako kresťana. Boh sa však o mňa vždy postaral a všetko mal pod kontrolou.

Som kresťanom 12 rokov. Oženil som sa s nádhernou a bohabojnou ženou Dankou, ktorá mi je veľkou oporou. Spoznal som ju počas „úderiek“ a manželmi sme už 10 rokov, máme tri deti, chlapcov, a s Božou milosťou a starostlivosťou sme v Kristu šťastní.

Rád by som ešte povzbudil všetkých, ktorí hľadajú Boha, aby Ho hľadali v pravde. Božie slovo – Biblia – je pravda. Aj ja som bol konfrontovaný s tým, čo si vyberiem, buď tradíciu, pomiešané Božie slovo s ľudskými doplnkami a zmenami v ňom, alebo čisté Božie slovo. Boj to bol dlhý, ale viem, že som sa rozhodol správne, o čom mi svedčí aj Duch Svätý.

Prajem aj vám, aby ste sa rozhodli správne, ak však túžite spoznávať Boha, milujete Ho a otvoríte svoje srdce pre pravdu, viem, že to rozhodnutie bude správne. Buďte požehnaní.

Danka: Začala som rozumieť Božiemu slovu

logos-03-2013-lukovci2.jpgNarodila som sa a vyrastala v rodine, kde sa o Bohu vôbec nehovorilo. Hlavné slovo v našej rodine mal otec, ktorý bol presvedčený o správnosti komunistických ideí a aj patrične filozoficky podkutý. Vždy, keď sme išli s bratom okolo kostola, počuli sme výroky typu: „Kostoly do 50 rokov padnú! Náboženstvo je blud!“ Samozrejme, že som otcovi verila. Nehľadala som nič duchovné a žila som si život, kde mojím jediným cieľom bolo stať sa lekárkou. Nič iné nebolo jasné, nič iné nebolo vysnívané. Tak som prechádzala detstvom obväzujúc bábiky a trápiac sa nad vecami, ktoré som chcela, a nemala. „Dosť nešťastný život, večne nespokojná povaha,“ hovorili moji blízki.

Po nástupe na strednú školu, keď po nežnej revolúcii začal prílev rozmanitej literatúry, začali ma postupne fascinovať rôzne zvláštne paranormálne javy. Čítala som knihy o alternatívnych spôsoboch liečenia, o zázračnom učení v hladine alfa, až som sa postupne prepracovala k joge. Myslela som si, že cvičenie jogy zaplní to prázdne miesto, ten večný pocit osamelosti a nespokojnosti, ktorým som trpela. Vstávala som ráno o piatej, pravidelne dýchala, cvičila a dúfala, že konečne zažijem dlho očakávaný pocit šťastia a duševnej rovnováhy. Nestalo sa.

Mala som kamarátku, ktorá ma pozvala do kresťanského tábora. Bola som nadšená zo spôsobu života tých šťastných ľudí. Boli spolu a radovali sa z toho. Spolu sa aj modlili, čo ma primälo uvažovať o tom, či Boh predsa len náhodou neexistuje. V mojom racionálne zmýšľajúcom mozgu však hlodala jedna otázka: „Ak je Boh jediný a všemocný, načo by som sa modlila aj k niekomu inému?“ Uspokojivú odpoveď som nedostala. Ani posolstvo evanjelia. Dostala som však Nový zákon. Celá zvedavá som si ho začala čítať. Evanjelium podľa Matúša. Rodokmene??? Prečo??? Načo??? Prelúskala som to a pokračovala v čítaní. Matúšovo evanjelium prečítané. Otvorila som si Marka: Veď toto som už čítala! Vôbec som tomu nerozumela. Sklamaná som zatvorila Bibliu. Verila som, že Boh je. Túto otázku som mala vyriešenú, bola som teda „veriaca“. Vrátila som sa k cvičeniu jogy.

Dostala som sa na vysnívanú vysokú školu – medicínu. Urobila som pre to všetko. Aj dohodu s Bohom, že ak sa tam dostanem, dám sa pokrstiť. Boh to zobral vážne, aj keď som o tom nevedela. Ako bonus som dostala aj zvláštnu a mimoriadne zaujímavú spolubývajúcu – kresťanku. Hovorila mi o Bohu, o Ježišovej obeti, o tom, že je Boží Syn, ktorý zomrel za moje hriechy. Stále dookola to isté. Nechápala som to. Pravdu povediac, niekedy ma to dosť otravovalo. Som predsa veriaca! Aj som sa modlila – vždy pred skúškami! Tým to pre mňa končilo.

Ale po čase som začala rozmýšľať o tom, že Boha vôbec nepoznám. Začala som sa modliť. Zo srdca. S túžbou, že Ho chcem spoznať. Vo svojej izbe som Ho prijala do srdca ako svojho Pána, vyznala svoje hriechy. A zrazu prišiel ten nádherný pocit Božej blízkosti a prijatia, radosť, akú som nikdy dovtedy nezažila. Smútok a osamelosť boli pre mňa minulosťou. Vedela som, že Boh, aj keď Ho nevidím, je reálny. Dotkol sa môjho srdca. Bola som šťastná.

Moja milá kamarátka sa potešila a zároveň mi začala hovoriť o Svätom Duchu, o tom, že ma Boh chce Ním naplniť, aby som Ho lepšie poznávala a nasledovala. Zase som celkom nechápala, ale keď sa chcela za mňa pomodliť, v duchu hesla „keď dávajú, tak ber“ som jej to dovolila. A Boh ma opäť prekvapil. Začala som rozumieť Božiemu slovu, ktoré som si s radosťou čítala. Nevadili mi ani rodokmene))).

Odvtedy prešlo už veľa času a mnoho skúšok, cez ktoré ma Boh vždy previedol. Dal mi veci, o ktorých som ani nesnívala. Zasadil ma do cirkvi, dal mi nových priateľov, naučil ma smiať sa, dal mi manžela, s ktorým som šťastná a ako bonus tri nádoby plné kondenzovanej energie. Som Mu vďačná za večný život a za všetko, čo mi v živote dal. Nemenila by som. Oplatí sa nasledovať Boha cez všetky protivenstvá.



Súvisiace články

Svedectvo manželov Kadíkovcov|Logos 1 / 2010 | Redakcia |Aktuálne
Svedectvo manželov Pančíkovcov|Logos 6 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Capekovcov|Logos 4 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Schifferovcov|Logos 5 / 2010 | Rod. Schifferova |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Zacharovcov|Logos 10 / 2010 | Redakcia |Aktuálne