Spolu s veriacou manželkou

Manželstvo a celibát v dobe apoštolov

Viaceré dôležité práce pojednávajúce o dejinách klerikálneho celibátu počítajú s tézou počiatku tejto disciplíny v učení Ježiša Krista a apoštolov. Na opačnej strane však stojí tábor bádateľov, ktorí tvrdia, že tieto štúdie pristupujú k niektorým prameňom, obzvlášť k textom Písma, nesprávne a nekriticky, teda ich výklad a závery musia byť logicky tiež nesprávne. Je viac než jasné, že polemiky týkajúce sa celibátu sú stále živé aj dnes, ako v rámci katolíckej cirkvi, tak aj mimo nej. Okrem nových vedeckých prác o tom svedčia aj aktuálne vyjadrenia pápeža Františka, z ktorých sa zdá, že je otvorený novým možnostiam. Môžeme si dokonca klásť smelú otázku: Budú sa v budúcnosti môcť stať katolíckymi kňazmi aj ženatí muži?

O celibáte sa veľa hovorilo a písalo v minulosti a aj naďalej sa o ňom hovoriť a písať bude. Len pre približnú predstavu, keď sa historici rozhodli skompilovať bibliografický prehľad kníh a článkov týkajúcich sa kňazského celibátu vydaných v období od roku 1520 až do súčasnosti (do r. 2014), abecedný zoznam obsahoval takmer 2000 položiek a zaplnil 86 strán.

Čo to je celibát?

Pred tým, než začneme so samotným výkladom, je dobré si ujasniť základné pojmy. Čo konkrétne rozumieme pod slovom celibát a hlavne, aký je rozdiel medzi celibátom a sexuálnou abstinen­ciou. Termín celibát pochádza z latinského caelebs, čo znamená „slobodný“ alebo „neženatý“. Pod týmto pojmom sa však v konečnom dôsledku nemusí explicitne rozumieť len neženatosť, ale tiež úplná sexuálna abstinencia. Z hľadiska židovsko-kresťanskej morálky by sa tieto dva výrazy dali považovať za synonymá, pretože slobodný stav by pre kresťana alebo Žida mal automaticky znamenať aj sexuálnu zdržanlivosť. Problém však je, že to neplatí naopak. Obhajcovia apoštolského pôvodu disciplíny celibátu totiž tvrdia, že niektorí apoštoli pokojne mohli byť ženatí (to je nepopierateľný fakt), no po svojom povolaní do služby praktizovali so svojimi manželkami úplnú sexuálnu zdržanlivosť. Pojatie celibátu predovšetkým ako sexuálnej zdržanlivosti je aj historicky prítomné v nariadeniach cirkevných snemov, ktoré sa minimálne od 4. storočia pokúšali presadiť úplné a celoživotné sexuálne odriekanie pre všetkých klerikov, vrátane tých ženatých. Úplné zrušenie a zakázanie klerikálnych manželstiev na seba nechalo čakať až do 11./12. storočia. Celibát teda v prvom rade vylučuje sex, ale podľa niektorých názorov nemusel v minulosti nutne vylučovať manželstvo (ak sa spoločenstvo muža a ženy bez fyzickej lásky vôbec dá takto nazývať).

Manželstvo a celibát v židovskej tradícii

„Kto našiel ženu, našiel dobro a zadovážil si priazeň Hospodina.“ (Prís. 18,22 EKU)

Ak chceme zistiť, čo si Ježiš alebo Jeho učeníci mysleli o manželstve a celibáte, musíme vychádzať zo základného faktu – a to, že boli Židmi. Musíme sa teda logicky pýtať, čo na túto tému hovorí Stará zmluva a tiež židovská tradícia 1. storočia n. l.

Manželstvo patrilo už od samých počiatkov k ústredným hodnotám a k teológii judaizmu. Zmluva medzi mužom a ženou bola obrazom zmluvy Hospodina so svojím ľudom (porov. Jer 3,20; Iz 57,8; Iz 62,5; Ez 16,30). Ženba/vydaj a plodenie detí patrili k úplne základným atribútom zbožného Žida alebo Židovky. Toto bolo odvodzované už z prvého prikázania v knihe Genesis 1,28: „Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju!“ Žena už podľa príbehu stvorenia patrí k mužovi, lebo „nie je dobré človekovi byť samému“ (Gn 2,19). V skratke povedané, tradičný židovský názor bol taký, že každý Žid má povinnosť naplniť prikázanie „ploďte sa a množte sa“ a k tomu, samozrejme, potreboval manželku. Slobodný stav bol obecne vnímaný negatívne a bol často spojený s hanbou a opovrhnutím, na čo poukazuje aj neskoršia talmudská tradícia. V traktáte Yevamot sa píše: „R. Eleazar povedal: každý muž, ktorý nemá ženu, nie je skutočný muž; lebo je napísané: Ako muža a ženu ich stvoril…“ (Yevam. 63a)

Tóra obsahuje tiež niekoľko dôležitých pasáží, o ktoré by sa dala oprieť myšlienka dočasnej sexuálnej abstinencie z náboženských dôvodov. Celá 15. kapitola knihy Levitikus je venovaná ustanoveniam o (ne)čistote súvisiacej s poruchami pohlavných orgánov, menštruáciou a obecne „výtokom“ z týchto orgánov, pričom nezáleží na tom, či bol spôsobený chorobou alebo inak. Pri skúmaní týchto textov nemožno prehliadnuť, že ide o ustanovenia súvisiace s pohlavným stykom, ale určite nie s manželstvom ako takým – ženatí museli byť aj kňazi vrátane veľkňaza (Lv 21,13). Je vhodné tiež zdôrazniť, že tieto ustanovenia mali obmedzenú platnosť a často sa týkali konkrétnych ľudí, niekedy na konkrétnych miestach a v konkrétnych situáciách – nikdy neboli vyžadované plošne a natrvalo.

Veľmi špecifický je prípad tzv. esénskych komunít. Ide však skôr o svojráznu sektu z okraja židovskej spoločnosti. O tom, že aspoň časť z esénov žila v sexuálnom odriekaní bez žien, niet vážnejších pochýb. Bol ale ich celibátny stav nejako časovo vymedzený? A boli tí eséni, ktorí sa eventuálne oženili, sexuálne aktívni alebo presadzovali nejakú formu askézy aj v rámci manželstva? Na tieto a mnohé iné otázky zatiaľ žiadne jasné odpovede nemáme.

Zhrňme to. Pokiaľ ide o židovské chápanie manželstva a celibátu, mali by sme mať pomerne jasno. „Ploďte sa a množte sa“ je Božie prikázanie, ktoré musí byť naplnené. Toto bol svetonázor hlavného prúdu judaizmu aj v časoch Ježiša Nazaretského a Jeho učeníkov. „Čo teda judaizmus učí? Že manželstvo je dobré, veľmi dobré; že je to cesta Žida“ (Greenberg, s. 20).

Ježišovo učenie o manželstve, rozvode a celibáte

„Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedno telo. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (Mt 19,5-6 EKU)

Je viac než zrejmé, že sám Ježiš sa s textami o manželstve v druhej kapitole Genesis plne stotožňoval. Citoval z nej, keď sa dohadoval s farizejmi o rozvode (Mt 19,5). Jeho učenie o manželstve a rozvode však bolo zásadne odlišné od toho, na ktoré boli zvyknutí Židia v Jeho dobe. Boli ním zaskočení dokonca aj Jeho vlastní učeníci (Mt 19,10). Nehovoril však v neprospech manželstva – práve naopak – vyučoval o neprijateľnosti rozvodu, s výnimkou prípadu smilstva, čo bolo jasne nad rámec Mojžišovho zákona, ktorý umožňoval prepustenie manželky za podstatne miernejších okolností (Dt 24,1-4). Práve v tomto kontexte sa nachádza aj jediný Ježišov výrok o celibáte: „Nie všetci chápu toto slovo, len tí, ktorým je to dané. Sú totiž ľudia neschopní manželstva, ktorí sa tak narodili zo života matky; iní sú neschopní manželstva, lebo ich takými urobili ľudia; ďalší sú neschopní manželstva, lebo sa sami urobili takými pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19,11-12 EKU).

Tam, kde väčšina dnešných slovenských prekladov hovorí o neschopných manželstva, stojí v origináli eunouchoi – eunusi (Roháček používa slovo panenci). Eunuch bol v podstate muž, ktorý vlastným alebo cudzím pričinením prišiel o svoje pohlavné orgány. Eunusi bývali spravidla správcami háremov blízkovýchodných kráľov (pozri Est 4,4), no mnohí z nich to dokázali na kráľovských dvoroch (nielen na Blízkom východe) dotiahnuť oveľa ďalej. Vzorovým príkladom priamo z Biblie je etiópsky eunuch z 8. kapitoly Skutkov, ktorý bol „správcom všetkých pokladov“ etiópskej kráľovnej (Sk 8,28). Eunusi slúžili tiež ako kňazi niektorých antických pohanských kultov. Medzi Židmi sa však práve veľkej popularite netešili. Mojžišov zákon obsahuje jasné ustanovenia, podľa ktorých majú byť takíto jedinci vylúčení z kňazskej služby (Lv 21,16-20) a tiež z Hospodinovho zhromaždenia (Dt 23,1).

Ježišov výrok o eunuchoch, ktorí „sa takými urobili pre nebeské kráľovstvo“, sa niektorí autori snažili „napasovať“ k cirkevnej tradícii a podoprieť ním zavedenú disciplínu celibátu. Problém však je v tom, že z textu v Matúšovi 19 nie je možné vytiahnuť takú interpretáciu celibátu, akú razila a ešte stále razí katolícka cirkev. Predovšetkým nie je možné z textu vyvodiť, že celibát má byť pre kohokoľvek povinný a rozhodne z neho nevyplýva ani to, že by si Ježiš želal, aby všetci, ktorí mu chcú seriózne slúžiť, žili bez manželiek a detí. V pojatí západnej cirkvi totiž museli najneskôr od 12. storočia žiť v celibáte úplne všetci držitelia tzv. vyšších svätení – teda každý na úrovni poddiakona a vyššie.

Výrok o eunuchoch bol niektorými bádateľmi celkom rozumne interpretovaný ako forma Ježišovej apológie. Ježiš na jednej strane vyzdvihoval manželstvo, no na strane druhej sám ženatý nebol – a to predsa vyžadovalo nejaké objasnenie. Navyše, ako sme čítali vyššie, pre Židov nebol slobodný stav práve známkou svätosti a hoci k tomu nemáme žiadne explicitné zmienky, je dosť dobre možné, že sa farizeji Ježišovi pre Jeho celibát vysmievali, tak ako to robili pri množstve iných príležitostí (Mk 2,16; Mk 3,21-22; Mt 11,19; Lk 7,34…). Pritom mohli slovo eunuch pokojne používať ako nadávku.

Čo teda Ježiš myslel svojím výrokom o eunuchoch, ktorí „sa sami urobili takými pre nebeské kráľovstvo“? Snáď sa nedopustím omylu, ak vyhlásim, že Ježiš na základe tohto textu jednoznačne považoval za „normálny stav“ manželstvo – veď to je kontextom, v ktorom sa výrok o eunuchoch nachádza. Výroky: „Nie všetci chápu toto slovo, len tí, ktorým je to dané“ (v. 11) a ďalej „Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (v. 12) sa podľa mňa celkom jasne vzťahujú na Ježišove myšlienky o manželstve a nie na tie o eunuchoch (teda o celibáte). Eunusi nebeského kráľovstva sú teda muži, ktorí sa dobrovoľne zriekajú manželského života, aby mohli špeciálnym spôsobom slúžiť Bohu. Ježiš ale nikde netvrdil, že to je niečo bežné a určené pre každého – podľa textu v Matúšovi 19 je to výnimka od normálu, nie pravidlo. V židovskej spoločnosti neboli slobodní ľudia a eunusi vnímaní práve pozitívne. Ježiš však nikoho – ani eunuchov, ani slobodných – nezavrhuje.

Apoštoli a učeníci

„Nemáme snad právo mít s sebou věřící manželku jako ostatní apoštolové a Pánovi bratři i Petr?“ (1Kor 9,5 B21) Vďaka záznamom synoptických evanjelií bezpečne vieme, že apoštol Peter mal manželku (Mt 8,14; Mk 1,30; Lk 4,38). O prípadných ženách ostatných apoštolov a učeníkov nevieme v podstate nič, hoci na základe nášho poznania židovského svetonázoru by sme mali byť naklonení skôr téze, že ak nie všetci, tak iste väčšina učeníkov manželky mala. Spôsob, akým sa o Petrovom rodinnom stave dozvedáme, takúto myšlienku v podstate podporuje. Keby Petrova svokra nebola chorá a Ježiš by ju neprišiel uzdraviť, nedozvedeli by sme sa z textov evanjelií zhola nič. Je to tam napísané len akosi mimochodom, náhodou, akoby to pisatelia evanjelií považovali za úplne nedôležité alebo samo­zrejmé. O ženách sa obecne v týchto dobách tak veľa nepísalo. Medzi Židmi nebolo ani zvykom zaznamenávať mená manželiek významných rabínov. Absencia zmienok o ženách apoštolov, navyše v spisoch, ktorých úlohou predsa nebolo popísať rodinný život Ježišových učeníkov, ale Jeho vlastné pôsobenie, by teda nemala byť príliš prekvapujúca.

Ďaleko významnejšie svedectvo však poskytuje apoštol Pavol – v 9. kapitole 1. listu Korinťanom píše: „Či nemáme práva vodiť so sebou sestru ženu ako aj ostatní apoštoli i bratia Pánovi aj Kéfaš?“ (1Kor 9,5 ROH) Výrok je súčasťou jeho vlastnej apológie, kde hovorí, že aj on má rovnaké práva ako iní apoštoli a predsa ich nevyužíva (1Kor 9,1-27). Jedným z týchto práv bolo apoštolské právo byť na misiách sprevádzaný svojou manželkou. Grécke slovo gyné označuje dospelú buď slobodnú alebo vydatú ženu. V dobe antiky sa bežne užívalo vo význame manželka a takýto význam je najpravdepodobnejší aj v 1Kor 9,5. Najnovšie na to upozorňuje Raymond Collins, keď tvrdí, že pokiaľ by slovo žena z 1Kor 9,5 nebolo vo význame manželka, bol by to jediný prípad spomedzi všetkých celkovo 41 miest v 1Kor, kedy by ho Pavol v tomto význame nepoužil (Collins, s. 90). Preklad gyné v jednoznačnom zmysle manželka nájdeme dnes v známom českom preklade Bible21.

Dozvedáme sa teda už po druhýkrát, že Peter mal ženu, ba čo viac, brával ju so sebou, keď cestoval na misie, rovnako ako „ostatní apoštoli a bratia Pánovi“. Z kontextu akosi pozvoľna vyplýva, že pravdepodobne väčšina apoštolov a učeníkov slúžila spolu so svojimi manželkami. Nemohol by to byť aj prípad Prisky a Akvilu, ktorých spomína Pavol v Liste Rimanom a necháva pozdravovať aj „cirkev, ktorá je v ich dome“ (Rim 16,3-5)? O pár veršov ďalej pozdravuje svojich „krajanov a spoluväzňov“ Andronika a Júniu (v. 7). Júnia je typické antické ženské meno, často dávané otrokyniam. Len v samotnom Ríme sa našlo okolo 250 nápisov, ktoré toto meno obsahujú. Pavol ho používa v akuzatívnej forme Andronikon kai Iounian, pričom v prvých storočiach nášho letopočtu bolo jasné, že ide o ženu a mnohí cirkevní otcovia ju logicky považovali za Andronikovu manželku. Zhruba od 9. storočia sa však akuzatívny tvar Iounian začal chápať ako tvar mužského mena. Do Biblií sa teda v stredoveku dostal muž Júnias miesto ženy Júnie. Túto tradíciu držia aj všetky slovenské preklady vrátane Roháčkovho. Český preklad Bible21 sa však celkom zjavne navrátil k pôvodnému zneniu: „Pozdravujte Andronika s Junií, mé krajany a spoluvězně, významné apoštoly, kteří patřili Kristu dříve než já.“

Mohol byť Pavol ženatý?

„Želal by som si, aby všetci ľudia boli ako ja, ale každý má od Boha svoj vlastný dar: jeden tak, druhý inak.“ (1Kor 7,7 EKU)

O Saulovi z Tarsu sa obecne súdi, že bol slobodný, pričom toto tvrdenie sa obvykle považuje za úplne jasné a bezproblémové. Treba povedať, že Biblia sa nikde úplne jasne nevyjadruje k tomu, či Pavol niekedy bol alebo nebol ženatý a nasledujúce myšlienky je treba chápať najmä ako úvahy a teórie, hoci sú podľa môjho názoru rozumné.

S istotou vieme, že v dobe spísania 1. listu Korinťanom Pavol ženatý nebol (1Kor 7,7-8) a takmer určite ani potom. V úvode kapitoly citovaný verš (1Kor 7,7) však nemusí znamenať, že Pavol nebol ženatý nikdy predtým. Neochvejný obraz Pavla ako slobodného muža sa začne rozmazávať, najmä keď vezmeme do úvahy niektoré indície spomínané vyššie – najmä židovské pojatie manžel­stva ako takého. Je totiž celkom zjavné, že Pavol sa medzi Židmi tešil pomerne veľkej vážnosti. Podľa Skutkov bol žiakom samotného Gamaliela, jedného z najvplyvnejších učiteľov zákona tej doby (pozri Sk 22,3 a 5,34). V liste Galatským o sebe napísal: „V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov zo svojho rodu, lebo som viac horlil za podanie svojich otcov“ (Gal 1,14). Inde tvrdí: „... som z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, pokiaľ ide o vzťah k zákonu farizej, horlivý prenasledovateľ cirkvi a bol som bez úhony, čo sa týka spravodlivosti podľa zákona“ (Flp 3,5-6). Keď sa hájil pred Agrippom, znovu zdôraznil, že všetci Židia ho dobre poznajú od jeho mladosti a mohli by pokojne vydať svedectvo o tom, že bol farizejom žijúcim „podľa najprísnejšieho smeru“ v judaizme (Sk 26,4-5). Na základe toho všetkého a tiež na základe jeho horlivej anti-kresťanskej aktivity a úloh, za ktorých splnenie bol zodpovedný (Sk 22,5; 26,10), sa diskutovalo dokonca aj o tom, či Pavol nemohol byť pred obrátením priamo členom Sanhedrinu. Nech to už bolo akokoľvek, v skutočnosti budeme len veľmi ťažko hľadať dôvod, prečo by sa Pavol v mladosti nechcel alebo nemohol ženiť. Preto sa niektorí bádatelia prikláňajú k záveru, že v mladosti Pavol ženatý bol, no z neznámeho dôvodu ovdovel.

Je dobré, ak sa muž nedotýka ženy?

„Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak na určitý čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa venovali modlitbe, a potom buďte zase spolu, aby vás satan nepokúšal, keby ste sa nemohli ovládnuť.“ (1Kor 7,5 EKU)

Najznámejším a najomieľanejším miestom v Biblii súvisiacim s témou manželstva a celibátu je Pavlova 7. kapitola 1. listu Korinťanom. Ide tu nesporne o najobsiahlejší novozákonný text na túto tému. Z dôvodu zachovania rozsahu, ktorý by ešte mal byť prijateľný pre článok do časopisu, sa na tomto mieste budem musieť zdržať takého výkladu, aký by si 7. kapitola 1. listu Korinťanom zasluhovala. Pokúsim sa však vysvetliť základné súvislosti najlepšie, ako to bude možné.

„Pokiaľ ide o to, čo ste písali: Dobre je, ak sa muž nedotýka ženy.“ Správna interpretácia prvého verša je kľúčom k pochopeniu celej kapitoly. Štúdium Biblie nie je o tom, že si vytrhneme verš a doslovne si vyložíme to, čo hovorí – to totiž vôbec nemusí znamenať, že verš pochopíme správne (práve naopak). Štúdium Písma zahŕňa čítanie v kontexte, nielen v kontexte kapitoly, knihy, ale aj v kontexte všetkých spisov, ktoré Biblia obsahuje. Štúdium Písma ďalej znamená čítanie s prihliadnutím na kontext doby, v ktorej bol text napísaný, zahŕňa premýšľanie nad tým, kto a prečo ho písal a v prípade listov napríklad aj to, komu ho pisateľ adresoval.

Pokiaľ vytrhneme z kontextu prvý verš 7. kapitoly a najmä jeho druhú časť („Dobre je, ak sa muž nedotýka ženy“), máme v podstate tri možnosti. Buď si ho vyložíme ako Pavlov osobný názor alebo ako citáciu z predošlého listu, prípadne môže ešte ísť o akýsi slogan, ktorý sa mohol uchytiť v korintskom zbore. Na základe kontextu 7. kapitoly 1. listu Korinťanom a ďalších „kontextov“, ktoré som spomínal vyššie, sa prikláňam k názoru, ktorý držia aj mnohí významní bádatelia a to, že výrok „Dobre je, ak sa muž nedotýka ženy“ nie je Pavlov názor, ale citácia názoru veriacich z Korintu, príp. slogan, ktorý sa v tamojšej cirkvi mohol používať proti ženatým mužom. Čisto z gramatického hľadiska je to bez problémov možné, pretože úvodzovky sa v tejto dobe, samozrejme, nepoužívali. Logicky je to nielen možné, ale veľmi pravdepodobné, pretože Pavol bol Žid, veľký znalec zákona a ako taký by zrejme neodignoroval jednoznačné svedectvá Písma od Malachiáša (2,14-16) až po Genesis a najmä prvé prikázanie: „Ploďte sa a množte sa“ (Gn 1,28).

Nemalo by byť preto ani trochu prekvapivé, že Pavol hneď v úvode objasňuje miesto sexuality v manželstve: „Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak na určitý čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa venovali modlitbe, a potom buďte zase spolu, aby vás satan nepokúšal, keby ste sa nemohli ovládnuť“ (v. 5). Pavol sa v podstate postupne prihovára ženatým/vydatým (v. 2-7), neženatým/nevydatým a vdovám (v. 8-9), rozvedeným alebo pomýšľajúcim na rozvod (v. 10-11) a napokon hovorí k „ostatným“, teda tým, ktorí sú v manželskom zväzku s neveriacimi (v. 12-16). Pre každú z týchto skupín ponúka praktické rady, pričom jasne označuje manželstvo za dar od Boha (v. 7). Hoci neženatým, nevydatým a vdovám odporúča zostať tak ako sú (v. 8, 26, 27, 38, 40), zdôrazňuje, že ak urobia opak, nezhrešia. Pavol veľmi dôsledne tiež rozlišuje, čo „prikazuje Pán“ a čo je jeho osobný názor, hlavne však „…každý nech žije tak, ako mu určil Pán, a podľa toho, ako ho povolal Boh“ (v. 17). Toto Pavol znovu opakuje aj v 20. a 24. verši. Za Pánov príkaz jednoznačne považuje zákaz rozvodu (v. 10-11) a rozvod nemajú hľadať ani tí, ktorí sú v zmiešaných manželstvách (s pohanmi).

V pasáži 1Kor 7,25-40 Pavol znovu niekoľkokrát zdôrazňuje, že kvôli nadchádzajúcim eschatologickým časom je lepšie, ak každý zostane tak, ako je. Oženiť sa nie je hriech, nie je to nič zlé, avšak ženatý človek sa nestará v takej miere o veci Pánove ako slobodný (v. 32-35), preto „ten, kto sa ožení so svojou snúbenicou, robí dobre, ale kto sa neožení, koná lepšie“ (v. 38). Zdá sa, že myšlienka blížiaceho sa príchodu Pána ovplyvňovala Pavla do tej miery, že sa rozhodol zostať slobodný a odporúčal to aj ostatným. Na druhej strane sa ostro vyhradil voči enkratickým postojom Korinťanov, ktorí hlásali: „Dobre je, ak sa muž nedotýka ženy.“

Muž jednej ženy

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. Ak niekto nevie viesť vlastnú domácnosť, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“ (1Tim 3,2-5 EKU)

Pojmom enkratizmus sa označuje kresťanské duchovné hnutie 2. storočia n. l., ktorého vznik sa spája s Tatiánom zo Sýrie. Enkratiti úplne zavrhovali manželstvo a pohlavný styk ako nečistý a hriešny, a tiež sa zdržiavali konzumácie mäsa. Ako sme videli vyššie, zdá sa, že enkratizmom zaváňajúce názory museli mať už niektorí veriaci v Korinte v čase Pavlovej služby a ako je vidno z textov ďalších novozákonných listov, tento problém v cirkvi pretrvával. Obzvlášť v 1. liste Timotejovi je cítiť silné „protienkratické“ ladenie, keď čítame, že tí, ktorí zabraňujú ženiť sa a prikazujú zdržiavať sa pokrmov, počúvajú „bludných duchov a učenia démonov“ (1Tim 4,1-3). Pisateľ listu Židom takisto považoval za dôležité zmieniť, aby manželstvo „mali všetci v úcte“ (Ž 13,4), a ďalej: „Nedajte sa strhnúť všelijakými cudzími náukami. Je dobré posilňovať srdce milosťou, nie tým, že človek žije podľa predpisov o pokrmoch, ktoré neprospievajú tým, čo ich dodržiavajú“ (Ž 13,9 EKU). Postoj Ježiša Nazaretského a prvotnej cirkvi k manželstvu a celibátu je nám teda snáď jasnejší. Zostáva už len venovať pozornosť poslednému dôležitému miestu Písma, ktoré sa v súvislosti s klerikálnym celibátom často cituje.

Ide o pasáže z 1. listu Timotejovi (3,1-13) a z listu Títovi (1,5-9), kde sa popisujú kvality, aké by mali mať starší, biskupi a diakoni. Jednou z týchto kvalít je, že všetci, ktorí chcú zastávať uvedené funkcie, musia byť „mužmi jednej ženy“. Je to vlastne jediné miesto v Písme, kde sa priamo popisuje rodinný stav služobníkov. Otázka znie, čo byť „mužom jednej ženy“ presne znamená, pretože názory sa líšia.

V podstate existujú štyri možné varianty interpretácie. Môže ísť buď o zákaz polygamie, ustanovenie povinného manželstva pre biskupov a diakonov, zákaz druhého manželstva (digamie) alebo úplnú vernosť biskupa či diakona svojej zákonitej manželke. Najskôr by sa dal vylúčiť predpoklad, že ide o výrok proti polygamii. Tá totiž nebola v tejto dobe príliš praktizovaná a v rámci Rímskej ríše bola dokonca nelegálna. Takisto zrejme nejde o striktný príkaz, aby biskup bol ženatý – tým by boli zo služby vylúčení takí ako sám apoštol Pavol. Veľmi rozšíreným výkladom (aj z historického hľadiska) je ten, ktorý tvrdí, že biskup musí byť ženatý len raz. Ak ovdovie, nesmie sa oženiť znovu. Problémom tejto interpretácie je, že naráža na niektoré výroky samotného apoštola Pavla (1Kor 7,9; 7,39). Napriek tomu bola na základe tohto výkladu pomerne skoro stanovená pevná cirkevná tradícia, ako na Východe tak aj na Západe, ktorá zakazovala druhé manželstvá a službu „dvakrát ženatých“ klerikov. Najpravdepodobnejším vysvetlením sa zdá byť názor, že ide o morálnu požiadavku manželskej vernosti a bezúhonnosti. „Muž jednej ženy“ je podľa tohto výkladu absolútne verný manžel, čo je z hľadiska židovsko-kresťanskej morálky ani nie tak chvályhodná ako skôr samozrejmá cnosť – pre biskupa a diakona iste úplne nevyhnutná. Zdá sa dokonca (a je to viac v súlade s druhou verziou interpretácie), že pri ustanovovaní služobníkov do novozaložených zborov mohlo byť manželstvo predsa len preferovanejším stavom než celibát, veď „ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom [rodinu], ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?! (1Tim 3,5)“.

Zhrnutie

Celibát bol v ponímaní starovekého judaizmu úplne nekompatibilným stavom voči zákonu a voči Bohu samotnému, ktorý prikázal: „Ploďte sa a množte sa.“ Ježiš od tohto pojatia nijak neodstupoval a hoci sám ženatý nebol, morálne pravidlá manželstva a rozvodu dokonca sprísnil. Pritom pripúšťal možnosť služby celibátnych mužov a žien, ako bol On sám alebo Ján Krstiteľ, ale nikdy z celibátu neurobil prikázanie. Pokiaľ ide o Jeho učeníkov, niet podľa mňa vážnejších pochýb o tom, že prevažná väčšina z nich mala manželky a ako dosvedčuje apoštol Pavol, brávali ich celkom bežne so sebou na misijné cesty. Pavol sám žil počas svojej služby dobrovoľne ako slobodný muž, no nie je vylúčené, že v minulosti bol ženatý tiež. Vo svojich listoch sa veľmi jasne vymedzoval proti asketickým názorom enkratitov, ktorí tvrdili: „Dobre je, ak sa muž nedotýka ženy.“

Napriek tomu sa do cirkvi dostávali a postupne prevládali názory, ktoré hlásali, že sex a manželstvo ako také nie sú dobré, sú to nečisté a hriešne veci, ktoré nepatria do života služobníka. Tragikomické na tom je, že niektorí dokázali obrátiť naruby dokonca aj význam tak jednoznačného tvrdenia ako: „Neodopierajte sa jeden druhému, iba ak na určitý čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa venovali modlitbe“ (1Kor 7,5). Pavol tu píše, že sex do manželstva patrí a ak sa niekto chce predsa len zdržiavať, jediný legitímny dôvod je modlitba a aj to len na určitý čas so vzájomným súhlasom oboch manželov. Rímsky biskup Siricius (334-399) však v jednom zo svojich listov píše: „Navyše odporúčame to, čo je hodnotné, čisté a čestné: kňazi by nemali mať pohlavný styk so svojimi manželkami, pretože služobníci sú vo svojej službe zaneprázdnení dennými povinnosťami. Veď Pavol napísal Korinťanom nasledovné: „Zdržiavajte sa, aby ste boli slobodní k modlitbe“ (1Kor 7,5), ak je sexuálna abstinencia vyžadovaná [zvýraznené mnou] od laikov, aby mohli byť vypočutí, keď sa modlia, o čo viac musí byť kňaz pripravený v každej chvíli…“ (Corpus Christianorum Series Latina 149, s. 61-62).

Od 4. storočia teda cirkevné synody a pápeži zakazovali klerikom sexuálne žiť so svojimi, zatiaľ ešte legitímnymi manželkami. Dotiahli to nakoniec až tak ďaleko, že klerikálne manželstvá v stredoveku vyhlásili za neplatné – trvalo to však ešte niekoľko ďalších storočí.