Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Stručný prehľad biblických pojmov

IV. časť: D

logos-04-05-biblicke-pojmy.jpg

Dágon

Hlavné božstvo uctievané Filištíncami (Sd 16,21-23; 1Sam 5,2-7; 1Sam 31,10; 1Pa 10,10) Podľa jeho názvu, ktorý sa podobá na hebrejské slovo dág, ryba, sa rozšírila predstava, že išlo o akési rybie božstvo. Toto tvrdenie však nemá žiadne historické ani archeologické opodstatnenie. Dágon bol pravdepodobne bohom vegetácie a obilia, ktorého meno súviselo s iným, bežným hebrejským výrazom dággán, zrno. Uctievanie Dágona nebolo iba záležitosťou biblických Filištíncov. Toto božstvo bolo minimálne od roku 2500 pr. Kr. uctievané takmer v celej Mezopotámii, predovšetkým v oblasti stredného toku Eufratu, kde mal v období ríše Mari (18. st. pred Kr.) veľký chrám zdobený bronzovými levmi. Podľa prastarých ugaritských textov bol Dágon považovaný za Baalovho otca.

Daniel

Izraelčan kráľovského alebo šľachtického pôvodu, ktorý bol v treťom roku kraľovania judského kráľa Jójakima odvedený babylonským kráľom Nabúkadnecarom do zajatia a spolu s ďalšími urodzenými mladými Židmi bol pripravovaný pre službu na kráľovskom dvore. (Da 1) Podľa zvyklostí danej doby mu bolo zmenené meno na babylonské Béltšaccar. Spolu so svojimi priateľmi odmietal jesť nečisté pokrmy z kráľovského stola a robiť akékoľvek kompromisy v súvislosti so svojou vierou a uctievaním Hospodina. Nezaprel svojho Boha a bol ochotný riskovať aj smrť v „jame levovej“ (Da 6) a jeho priatelia v ohnivej peci. (Da 3) Daniel sa stal známym pre svoju nesmiernu inteligenciu a prorocké schopnosti, keď dokázal vyložiť Nebúkadnecarov sen, (Da 2) a zastával popredné miesto na dvore niekoľkých babylonských a perzských kráľov. Prorokoval o návrate izraelského ľudu z Babylona a o eschatologických udalostiach. Jeho apokalyptická vízia nachádza mnohé paralely v neskoršom novozmluvnom Zjavení Jána.

Démoni

Zlí duchovia, inteligentné duchovné bytosti, ktoré slúžia diablovi a padlým anjelom a škodia ľuďom. Vyvolávajú rôzne závislosti a bývajú príčinou niektorých telesných aj duševných ochorení. (Lk 8,27; 11,14; Mk 9,17-18) Na rozdiel od padlých anjelov, ktorí tvoria vyššiu hierarchiu bytostí, majú tendenciu „nasťahovať sa“ do života (tela) človeka (Lk 11) a  ním potom manipulovať. V Starej zmluve sa s týmito bytosťami stretávame iba okrajovo, no v Novej zmluve, v službe Pána Ježiša Krista a jeho učeníkov, je vyháňanie démonov a vyslobodzovanie ľudí spod ich vplyvu pomerne častým javom. Bez akéhokoľvek zveličovania môžeme povedať, že Kristova služba predstavovala otvorený konflikt Božieho kráľovstva s démonickými silami. Vyháňanie démonov je základným znakom služby všetkých veriacich v Ježiša Krista. (Mk 16,17) Každý Kristov učeník má autoritu v mene Ježiš vyháňať démonov a takto oslobodiť svoj život a životy ľudí, ktorým slúži, od démonického vplyvu. V podobenstve „o návrate nečistého ducha“ hovorí Pán, že keď je démon vyhnaný z človeka, je potrebné zabrániť jeho návratu tak, že vyslobodený človek mu už nedá vo svojom živote priestor a naplní sa Duchom Svätým. V opačnom prípade sa démon vráti so siedmimi ďalšími a stav človeka bude horší ako na začiatku. (Lk 11,24-26)

O pôvode démonov Biblia mlčí, viacerí biblickí učitelia sa však zhodujú, že nejde o padlých anjelov, nakoľko je veľmi ťažko predstaviteľné, že anjelské bytosti by sa identifikovali s primitívnymi hriešnymi pudmi a mali by potrebu prebývať v ľudských telách a realizovať cez ne svoje chúťky. Démoni bývajú považovaní za duchov extrémne skazenej predadamovskej civilizácie, ktorej svet zanikol kataklizmatickou katastrofou, ktorá učinila zem „pustou a prázdnou“ a po ktorej bol stvorený svet, ako ho poznáme teraz. Existuje tiež názor, že démoni môžu byť duchovia hybridných bytostí (nefilím, Gn 6,4), ktoré vznikali krížením ľudskej rasy s padlými anjelmi.

Desatoro

Desať slov (podľa Novej zmluvy prikázaní), ktoré hovoril Boží hlas Izraelcom z vrchu Sinaj po tom, čo boli zázračne vyvedení z egyptského zajatia. Tieto slová sám Boh napísal na obidve strany dvoch kamenných dosiek, keď sa s Mojžišom stretol na vrchole Sinaja. Mojžiš tieto dosky neskoršie zničil ako prejav hnevu nad modlárstvom izraelského ľudu. Boh potom napísal Desatoro na nové dosky ešte raz, a tak obnovil zmluvu so svojím ľudom. Desatoro obsahuje základné duchovno-etické princípy, ktoré má Boží ľud zachovávať. 1. zákaz uctievania iných Bohov okrem Hospodina, 2. zákaz výroby a uctievania modiel, 3. zákaz brania Božieho mena nadarmo, 4. príkaz zachovávať šabat, odpočinok 7. dňa v týždni, 5. príkaz ctiť svojich rodičov, 6. zákaz vraždiť, 7. zákaz cudzoložiť, 8. zákaz kradnúť, 9. zákaz krivo svedčiť, 10. zákaz žiadostivosti po veciach, ktoré nám nepatria. (Ex 20,1-17; Dt 5,1-21)

Toto je klasické delenie Desatora dodnes používané v židovstve, vo východnom a reformovanom kresťanstve. V rímskokatolíckej cirkvi sa od dôb Augustína (4. stor. po Kr.) používa pozmenený text, v ktorom je vynechané druhé prikázanie zakazujúce modlárstvo a desiate je rozdelené na žiadostivosť po veciach blížneho a po jeho manželke. Toto účelové rozdelenie desiateho prikázania s cieľom zaplniť medzeru, vzniknutú po vyškrtnutí druhého prikázania, je z hľadiska hebrejskej gramatickej štruktúry desiateho prikázania nezmyselné. (Ex 20,17)

Ako sme už zmienili vyššie, text Desatora bol napísaný na dvoch kamenných doskách. Keď sa na toto delenie pozrieme v súvislosti s Kristovým učením o tom, že všetky prikázania sú zhrnuté v tak­zvanom dvojprikázaní lásky, ktorú majú ľudia prejavovať Bohu a blížnemu, (Mt 22,34-40) vidíme, že aj prikázania Desatora sa prirodzene delia na dve časti. Prvé štyri prikázania upravujú vzťah človeka k Bohu a zvyšných šesť reguluje medziľudské vzťahy. Piate prikázanie je špecifické a niektorí ho priraďujú ešte k prvej doske s odôvodnením, že úcta človeka k rodičom úzko súvisí s jeho úctou k Bohu.

Desatoro je morálnou normou pre Boží ľud v Starej aj Novej zmluve. Hovorí o tom, čo sa Bohu páči a čo nie. Vo svetle Kristovho učenia a novozmluvných epištol vieme, že spasenie nezískavame zachovávaním príkazov Desatora, ale vierou v Krista, ktorá vedie k znovuzrodeniu ducha a premene srdca, ktoré nám umožnia žiť tak, aby sme sa Bohu páčili a jeho Zákon mali napísaný nie na kamenných doskách, ale na mäsitých doskách našich sŕdc. (R 10,9-10; J 3,3; Jr 31,31-34)

Desiatok

Koncept desiatkov nachádzame v Písme už od čias patriarchov (Gn 14,20, Gn 28,22). Predstavuje oddelenie desatiny z príjmu alebo úrody ako svätý diel patriaci Hospodinovi, ktorý bol odovzdávaný kňazom a levitom, ktorí ho spravovali a žili z neho. Kňazi a leviti nevlastnili v Izraeli žiadnu pôdu, ktorá by ich živila a venovali sa celkom službe Bohu. (Nu 18,21-24) Každý tretí rok býval zhromažďovaný špeciálny desiatok, z ktorého mali podiel tiež nemajetní prisťahovalci, siroty a vdovy. (Dt 14,28-29; 26,12)

V Písme môžeme nájsť dve vysvetlenia desiatkov. Prvým je skutočnosť, že desiatok bol považovaný za majetok Hospodina, ktorému patrí zem so všetkým, čo na nej rastie. (Lv 27,30-33) Druhý pohľad, ktorý nám Biblia ponúka, je desiatok ako prejav vďačnosti za Božie dary a jeho požehnanie. (Gn 28,20-22) Desiatok z úrody nemusel byť odvádzaný v naturáliách, ak bol vykúpený finančnou čiastkou o pätinu väčšou, ako bola tržná cena príslušnej komodity. (Lv 27,31) Platenie desiatkov bolo teda predpísané Mojžišovým zákonom. Keď Izraelci tento zákon porušovali, prorok Malachiáš to nazval „okrádaním Boha“. (Mal 3,8-10) V období Starej zmluvy nebol desiatok dávaný iba Bohu, ale tiež kráľom. (1Sam 8,15-17)

Teraz, keď nežijeme v dobe Starého Zákona, v epištolách vidíme, že veriaci sú povzbudzovaní k štedrosti a pravidelnému prispievaniu na Božie dielo. Toto dávanie nemá byť z donútenia, ale má byť dobrovoľné a radostné, lebo „ochotného darcu miluje Boh“. (2Kor 9,7) Pravidelné zbierky, pri ktorých ľudia prinášajú finančné dary, sú bežnou súčasťou života cirkvi od jej zrodu až do dnešného dňa. Kresťania boli k týmto zbierkam neprestajne povzbudzovaní. (Žd 13,16) Pre mnohých z nich bol a je princíp desiatkov minimálnou hranicou prispievania na Božie kráľovstvo, spôsobom prejavu vďačnosti za Božie požehnanie a prostriedkom k prijatiu ešte väčšieho požehnania v duchovnej aj materiálnej oblasti. Je to vec, v ktorej je možné „vyskúšať Boha“ tak, ako k tomu povzbudzuje prorok Malachiáš. (Mal 3,10-12)

Deuteronomium

Týmto výrazom označujeme Piatu knihu Mojžišovu. Slovo Deuteronomium je slovo gréckeho pôvodu a má význam „druhý Zákon“. Toto označenie vychádza zo skutočnosti, že „prvý Zákon“ prijali Izraelci od Mojžiša na vrchu Sinaj a druhý, ktorý je opakovaním a zhrnutím prvého, prednášal Mojžiš ľudu na Moábskych planinách.

Knihu Deuteronomium, ktorá predstavuje obnovenie Božej zmluvy s Izraelom, môžeme rozdeliť na tri časti. V prvej Mojžiš hovorí o mocných skutkoch, ktoré vykonal Boh s Izraelom počas ich putovania po púšti od Sinaja až do Bét-peóra, potom nasleduje výzva, aby Izrael venoval pozornosť Hospodinovým slovám a ako jeho vyvolený ľud ho poslúchal. V druhej časti Mojžiš rekapituluje rôzne príkazy zmluvy s Hospodinom, počnúc Desatorom a slávnym š’ma jisrael: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný.” (Dt 6,4) Izraelu sú pripomínané jeho záväzky v súvislosti s uctievaním, stravovacími predpismi, desiatkami, rokom milosti a sviatkami doplnené o praktické otázky občianskeho práva, regulujúceho medziľudské vzťahy. Opakovanie zákona vrcholí výzvou k obnove zmluvy s Bohom a vymenovaním požehnaní, ktoré sú spojené so zachovávaním tejto zmluvy a kliatob, ktoré prídu v dôsledku jej porušenia. Kniha Deuteronomium končí treťou časťou, ktorá obsahuje Mojžišov záverečný preslov, v ktorom rekapituluje požiadavky zmluvy, povzbudzuje ľud k vernosti a k rozhodnutiu pre život s Bohom. Záver knihy opisuje posledné Mojžišove skutky, ustanovenie Jozuu ako nového vodcu ľudu a Mojžišovu smrť.

Podľa historikov má kniha Deuteronomium všetky znaky starovekej zmluvy, preto ju môžeme považovať za zápis zmluvy, ktorú Hospodin uzavrel so svojím vyvoleným ľudom – Izraelom.

Diabol

Označenie Božieho protivníka – satana, pochádzajúce z gréckeho výrazu diabolos, ktorý znamená ohovárač. Dá sa povedať, že slovo diabolos je prekladom hebrejského výrazu sátán, ktoré znamená protivník, a prekladá sa tiež ako žalobca či ohovárač. Slova diabol a satan nie sú mená v pravom zmysle slova, skôr ide o tituly, slová označujúce jeho činnosť a pôsobenie.

Diabol je vysokopostavený padlý anjel, stojaci na čele vzbury proti Bohu, ktorá prebehla dávno pred stvorením nášho sveta. Jeho pôvodné meno bolo Helel ben Šachar, „Žiariaci, Syn rannej zory“, všeobecne známy je preklad jeho mena do latinčiny: Lucifer, Svetlonos. (Iz 14,12) Diabol sa ako pokušiteľ aktívne podieľal na zvedení človeka k prvému hriechu, ktorým sa odštartovalo odpadnutie ľudí od Stvoriteľa. (Gn 3) Celé dejiny ľudstva po páde sú poznačené duchovným konfliktom medzi Božím a satanovým kráľovstvom. Diabol je nazývaný „bohom tohto sveta“ (2Kor 4,4), „kniežaťom mocností vzduchu“ (Ef 2,2), jeho snahou je ničiť ľudské životy (1Pt 5,8; J 10,10), jeho takmer neobmedzená vláda nad ľudstvom bola zrušená vykupiteľským dielom Pána Ježiša Krista (1J 3,8), diabol nemá žiadnu moc nad tými, ktorí Krista prijali ako Pána a Spasiteľa a stali sa Božími deťmi. (J 1,12; 1J 5,18) Vyvrcholením eschatologických udalostí bude úplná eliminácia diabla, ktorý bude spolu so svojimi anjelmi uvrhnutý do ohnivého jazera. (Zj 20,10; Mt 25,41) Kým sa tak stane, je cirkev povolaná uplatňovať Kristom danú autoritu nad diablovým kráľovstvom prostredníctvom kázania evanjelia a vyháňania démonov zo životov ľudí. (Mk 16)

Diakon

Tento výraz je odvodený z gréckeho slova diakonos, ktoré znamená služobník. Ide o služobníkov, ktorí majú v cirkvi na starosti praktickú službu, napríklad organizačné záležitosti či charitu. Prví diakoni boli ustanovení v jeruzalemskom zbore, aby apoštoli a vedúci predstavitelia zboru boli oslobodení od úloh spojených so sociálnou starostlivosťou o vdovy, a mohli sa naplno venovať modlitbe a kázaniu Božieho slova. Napriek tomu, že služba diakona je predovšetkým praktická, hlavným kritériom pri ich voľbe v jeruzalemskom zbore bolo, aby boli „plní Ducha Svätého a múdrosti“. (Sk 6,1-6) Služba diakona môže byť akýmsi „štartom“ k mocnej duchovnej službe, ako to vidíme v prípadoch Štefana a Filipa. (Sk 6,8-15; 8,5-40) Podľa apoštola Pavla musia diakoni spĺňať určité morálne požiadavky podobné požiadavkám na úrad biskupov.

Diaspóra

Židovské obyvateľstvo rozptýlené v krajinách mimo územie Izraela. Diaspóra vznikala v staroveku prostredníctvom násilných presídlení počas asýrskeho a babylonského zajatia. K diaspóre silno prispelo obdobie ríše Alexandra Veľkého, počas ktorého vznikli silné židovské komunity v obchodných a kultúrnych centrách ríše, ktoré do určitej miery prijali grécku kultúru. V egyptskej diaspóre v Alexandrii napríklad vznikla Septuaginta, najznámejší staroveký preklad hebrejskej Biblie do gréckeho jazyka, ktorý býva označovaný za Bibliu prvých grécky hovoriacich kresťanov a starozmluvné citáty v Novej zmluve pochádzajú väčšinou práve zo Septuaginty. Z diaspóry pochádzal apoštol Pavol, ktorý sa narodil v maloázijskom Tarze a do Jeruzalema prišiel na štúdiá. Skutočnosť diaspóry bola výrazným faktorom pomáhajúcim šíreniu kresťanstva. Prví kresťanskí misionári začínali svoju službu v rôznych mestách práve v miestnych židovských diasporálnych komunitách.

Dom

Pojem dom predstavuje v biblickom jazyku oveľa viac, ako len budovu či obydlie. Ako dom bývajú v Písme označovaní všetci, ktorí v dome žijú, tzn. celá široká rodina. Keď čítame v Biblii slovné spojenia ako napríklad „dom Dávidov“, nejde na prvom mieste o budovu, ale o rodinu, alebo rod daného človeka.



Súvisiace články

Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 5 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 7 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 8 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 3 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov - IX. časť|Logos 11 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník