Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Ukrajina, Kyjev, Majdan

O čo ide na Ukrajine, čo sa tam deje,
kto je „dobrý“ a kto „zlý“.

logos-04-05-ukrajina-1.jpg

Ukrajina je od 21. novembra 2013 dejiskom masových protivládnych demonštrácií na podporu integrácie krajiny do európskych štruktúr, ktorú vláda napriek trom rokom príprav pozastavila. Namiesto toho prehĺbila ekonomickú spoluprácu so susedným Ruskom. Protesty sú považované za najmohutnejšie od tzv. Oranžovej revolúcie v novembri 2004. Odporcovia prezidenta Viktora Janukoviča protestujú proti tomu, že na summite Východného partnerstva v litovskom Vilniuse (28.-29.11.2013) nepodpísal asociačnú dohodu s EÚ. Finančnú pomoc z EÚ vo výške 600 miliónov EUR odmietol Janukovič ako ponižujúcu, pretože prispôsobenie ukrajinského hospodárstva normám EÚ by si podľa neho vyžiadalo najmenej 20 miliárd dolárov ročne. V čase hroziaceho ekonomického kolapsu Ukrajiny podpísal Viktor Janukovič v Moskve zmluvy, ktorými Ukrajina získa od Ruska pôžičky 15 miliárd dolárov a o tretinu nižšiu cenu zemného plynu. Vodca ukrajinskej opozičnej strany UDAR Vitalij Kličko vyhlásil, že prezident Janukovič zradil ukrajinské národné záujmy a nezávislosť, keď prijal pomoc od Ruska. Svetový šampión v boxe súčasne vyzval na usporiadanie predčasných volieb a povedal, že sa chce stretnúť s Janukovičom v „ringu“.

V posledných týždňoch sme takýchto a im podobných správ mohli počuť a čítať v médiách veľa. O čo ide na Ukrajine, čo sa tam deje, kto je „dobrý“ a kto „zlý“, ako sa človek v tom chaose má zorientovať a ako sa udalosti posledných týždňov môžu dotknúť nás, Slovákov, konkrétne. To bude témou tohto článku.

UKRAJINA

je druhou najväčšou krajinou Európy po Rusku. Počet obyvateľov Ukrajiny je 46 miliónov, rozloha 603 tisíc km2. Najväčšou ukrajinskou riekou je Dneper, ktorá krajinu rozdeľuje približne na dve rovnaké časti. Ukrajina má spoločné hranice so Slovenskom (94 km), Poľskom, Maďarskom, Rumunskom, Moldavskom, Bieloruskom a s Ruskom (najdlhšia-2245 km). V súčasnosti tvoria obyvateľstvo Ukrajiny zo 78% Ukrajinci, 17% Rusi a približne 0,5% populácie tvoria Bielorusi, Moldavci a Krymskí Tatári, 0,4% z počtu obyvateľov tvoria Bulhari a 0,3% menšinu tvoria Poliaci, Maďari a Rumuni.

Medzi najdôležitejšie obdobia v histórii Ukrajiny patrí obdobie Kyjevskej Rusi od r. 882 do r. 1240, obdobie Poľsko-litovského štátu (1596-1797), ďalej obdobie približne 150 rokov, od konca 18. storočia do začiatku dvadsiateho, kedy bola Ukrajina rozdelená medzi dve vtedajšie veľmoci Rakúsko-Uhorskú monarchiu a Ruské impérium. Počas 1. svetovej vojny sa práve na území Ukrajiny – tzv. Halič, odohrávali najintenzívnejšie boje medzi armádami cárskeho Ruska a Rakúsko-Uhorskej monarchie (v ktorej bojovalo a umieralo aj mnoho Čechov a Slovákov). Ukrajinské územie Haliče bolo jedným z najdôležitejších frontov 1. svetovej vojny. Po skončení 1. svetovej vojny sa časť Ukrajiny dostala pod vplyv Poľska, Maďarska a Československej republiky (Zakarpatská Ukrajina) a ďalšia časť sa stala súčasťou Sovietskeho zväzu. V priebehu 2. svetovej vojny sa opäť Ukrajina stala bojiskom – medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR (napr. bitka o Kyjev, kde v septembri 1941 nacistická armáda-Wehrmacht porazila Červenú armádu a do zajatia padlo 650 000 sovietskych vojakov, z ktorých bolo mnoho Ukrajincov). Po víťazstve Sovietskeho zväzu v 2. svetovej vojne, v máji 1945 sa Ukrajina znovu stáva súčasťou ZSSR ako Ukrajinská sovietska socialistická republika, jedna z pätnástich zväzových republík. V tomto zväzku zotrvala Ukrajina do 24. augusta 1991, kedy vystúpila zo ZSSR a vyhlásila samostatnosť.

Prvým prezidentom Ukrajiny sa stal 1. decembra 1991 Leonid Kravčuk. Po ňom boli prezidentmi: v období rokov 1994 – 2005 Leonid Kučma, 2005 – 2010 Viktor Juščenko, a od 25. februára 2010 do 22. februára 2014 Viktor Janukovič. Ďalšou dôležitou postavou ukrajinskej politickej scény je Julia Tymošenková, ktorá bola v roku 2005 ukrajinskou premiérkou.

logos-04-05-ukrajina-4.jpgTakže Ukrajina je predovšetkým vnútorne veľmi rozdelená krajina. Zatiaľ čo západná časť Ukrajiny, hovoriaca ukrajinsky, mala vždy silné ukrajinské povedomie a bola vždy baštou proeurópskych politikov ako prezident Viktor Juščenko, či premiérka Julia Tymošenková, tak jej ruskojazyčná, východná časť a polostrov Krym boli minimálne posledných desať rokov baštou proruského prezidenta Viktora Janukoviča. V ukrajinských parlamentných, či prezidentských voľbách, bola krajina prakticky vždy rozdelená na dve časti. Raz jedna polovica krajiny vládla druhej a potom zasa naopak. Výsledky volieb sa viac menej akceptovali. Po víťazstve „Oranžovej revolúcie“ v novembri 2004 sa Julia Tymošenková stala ukrajinskou premiérkou a Viktor Juščenko prezidentom. Nádeje obyvateľstva Ukrajiny na lepšiu budúcnosť však tento „oranžový“ tandem nesplnil. Životná úroveň bežných Ukrajincov sa nijako nezvýšila, korupcia, naopak, vzrástla, akurát čo jedna skupina oligarchov vystriedala pri moci inú. Okrem toho sa veľmi skoro po „Oranžovej revolúcii“ premiérka Tymošenková rozhádala s prezidentom Juščenkom, ktorý ju následne aj odvolal z funkcie. V roku 2010 prišlo opäť ku striedaniu moci. Prezidentom bol zvolený predseda Strany regiónov Viktor Janukovič. Počas jeho prezidentovania sa miera korupcie dala smelo porovnávať s predchádzajúcou garnitúrou.

Zásadný zlom v politickom dianí na Ukrajine priniesol spomínaný summit vo Vilniuse v novembri 2013. Jeho výsledok (nepodpísanie asociačnej dohody s EÚ prezidentom Janukovičom) bol príčinou masových demonštrácií Ukrajincov na námestí Euromajdan v Kyjeve od novembra 2013. Tieto protesty, spočiatku pokojné a bezmála stotisícové, sa vo februári tohto roku zmenili na čosi iné. Naše médiá nám minimálne mesiac prinášali zábery „pokojných prozápadných demonštrantov“, ktorí hádzali dlažobné kocky (tí zručnejší ich vystreľovali z drevených katapultov, ktoré si za týmto účelom zhotovili), Molotovove kokteily (pomenované po ministrovi zahraničia ZSSR V. Molotovovi a používané vojakmi Červenej armády počas 2. svetovej vojny proti tankom nemeckej armády) a bili poriadkové jednotky ukrajinskej milície kovovými tyčami, reťazami, baseballovými pálkami. Pri vládnych budovách, ktoré príslušníci ukrajinskej milície bránili, zasa proti nim demonštranti použili bager, resp. jeho lyžicu. Poriadkové oddiely ukrajinskej milície (médiami označovaní ako ťažkoodenci – tento termín používajú médiá zrejme ako paralelu k legionárom z čias Rímskej ríše, či rytierom v časoch stredoveku), boli vystrojené (nie vyzbrojené – pri stretoch s demonštrantmi nemajú poriadkové sily strelné zbrane z dôvodu toho, že by veľmi ľahko o ne mohli pri množstve neprehľadných situácií prísť) tzv. proti úderovými kompletmi (chránia trup, chrbát, ramená, predlaktie, holennú kosť a koleno), proti úderovými prilbami (nie balistickými/nepriestrelnými), rukavicami a obuškami, resp. tonfami. Hovoriť o ťažkoodencoch je teda dosť pomýlené, pretože príslušníci poriadkových jednotiek musia byť v prvom rade maximálne flexibilní/pohybliví, aby dokázali v tomto výstroji aj bežať (raz proti demonštrantom s cieľom rozohnať ich, inokedy pred demonštrantmi – keď demonštranti majú „navrch“, s cieľom zachrániť si zdravie/kožu, ba niekedy i život – mnohým ukrajinským milicionárom sa to – zachrániť si holý život útekom, nepodarilo). Do 18. februára 2014 to prebiehalo na námestí Euromajdan v Kyjeve približne podľa tohto scenára. Potom (18. až 22. februára) prišli na scénu zbrane, ale už strelné. A začal masaker. Rozoberme si teraz „zúčastnené strany“ v potýčkach na kyjevskom Euromajdane.

Na strane vládnej, čiže prezidenta Viktora Janukoviča, to boli bežní príslušníci ukrajinskej milície. A potom špeciálne jednotky milície „Berkut“, ktoré majú v náplni práce protiteroristickú činnosť, oslobodzovanie rukojemníkov a práve aj zásahy pri pouličných nepokojoch, demonštráciách, ak tieto nezvládajú sily bežnej milície. Ani jednotky „Berkut“ spočiatku neboli ozbrojené strelnými zbraňami (ak za ne nepovažujeme brokovnice, ktoré však pri týchto akciách sú nabité iba tzv. gumovými projektilmi, podobnými „ostrým“ nábojom, ale namiesto olovenej (smrtiacej) gule/strely sú tieto náboje osadené gumenou guľou/strelou). Na strane opozičnej to boli členovia tzv. „Pravého sektoru“. Skôr, ako sa budem venovať týmto „bojovníkom za svetlejšie zajtrajšky Ukrajiny“ (už však nie v náručí Sovietskeho zväzu na večné časy a nikdy inak! Ale v náručí/područí EÚ. Na večné časy a nikdy inak! môže zostať), by som chcel zdôrazniť, že na kyjevskom Euromajdane bolo už od vlaňajšieho novembra prítomných množstvo (udávajú sa počty niekoľko desaťtisíc) bežných obyvateľov tak Kyjeva, ako aj iných častí Ukrajiny. Toto boli ľudia, ktorým išlo primárne o demokratické zmeny na Ukrajine, odstránenie obrovskej korupcie, o lepšiu ekonomiku krajiny, atď. Jednoducho dobré a legitímne ciele, za ktoré by protestovali ľudia kdekoľvek na svete. Členovia „Pravého sektoru“ však mali s protestmi na Euromajdane iné zámery. A majú ich aj do budúcna s Ukrajinou ako takou.

logos-04-05-ukrajina-3.jpgTakže, „Pravý sektor“. Čitatelia Logosu (tridsiatnici a starší) si určite budú pamätať na legendárnu sovietsku „Blšku“ útočníka futbalového klubu Dynamo Kyjev a reprezentácie ZSSR Olega Blochina. No a „Pravý sektor“ je práve časť futbalového štadiónu Dynamo Kyjev, ktorú majú vyhradenú „ultras“ tohto klubu a v ktorom Oleg Blochin dlhé roky úspešne pôsobil (aj keď v čase jeho pôsobenia v klube Dynamo Kyjev súčasní členovia/„fanúšikovia“ „Pravého sektoru“ boli vo veku, keď maximálne kopali do gumenej lopty na kyjevských panelákových sídliskách, prípadne, tí mladší z nich na tých istých sídliskách ťahali drevených káčerov za šnúrku v pieskovisku). Podobne, ako tí naši zo Slovana Bratislava, či Spartaka Trnava, aj „fanúšikovia“ (chuligáni, bitkári, grázli) z „Pravého sektoru“ si pravidelne vybavujú „účty“ s fan clubmi konkurenčných futbalových klubov Ukrajiny. „Pravý sektor“ (ako bojová jednotka protivládnych protestov na Euromajdane) je koalíciou neonacistických organizácií. Vznikol vlani v decembri spolu s oddielmi obrany Euromajdanu. Vodcom „Pravého sektoru“ je štyridsaťtriročný Dmytro Jaroš  s prezývkou „Jastrab“. Od roku 2005 je vodcom inej neonacistickej organizácie „Trojzubec Stepana Banderu“. Bol to práve Jaroš, ktorý svojim neonacistom z „Pravého sektoru“ rozkázal zaútočiť na príslušníkov ukrajinskej milície ráno 20. februára 2014. Nezaujímalo ho, že úradujúci prezident Viktor Janukovič práve za prítomnosti ministrov zahraničia Poľska-Radoslawa Sikorského, Francúzska-Laurenta Fabiusa a Nemecka-Franka Waltera Steinmeiera podpísal s ukrajinskou opozíciou reprezentovanou Vitalijom Kličkom a Arsenijom Jaceňukom dohodu o obmedzení jeho prezidentských práv a vypísaní predčasných volieb. Dmytro Jaroš má v novej (poprevratovej) situácii na Ukrajine o sebe jasnú predstavu – nechce byť ničím menej, ako šéfom SBU – ukrajinskej tajnej služby.

Určite najkontroverznejšou situáciou, ktorá sa odohrala na kyjevskom námestí Euromajdan, bola streľba sniperov do demonštrantov. Ako to už v takýchto neprehľadných situáciách býva, zo streľby, resp. kto začal strieľať ako prvý, sa obviňovali obidve strany. Strana vtedy ešte úradujúceho prezidenta Viktora Janukoviča obviňovala zo streľby demonštrantov z Euromajdanu, ktorí mali postreliť niekoľkých milicionárov. Na to vydal prezident Janukovič rozkaz vyzbrojiť príslušníkov „Berkutu“ strelnými zbraňami a vydal povolenie na opätovanie streľby, ak budú naďalej príslušníci milície ostreľovaní demonštrantmi z Euromajdanu. Tieto prestrelky si však až tak veľa obetí na jednej či druhej strane nevyžiadali. Skutočný masaker začal až po streľbe sniperov, väčšinou z okien budov v okolí námestia Euromajdan. Tu už sa obete na životoch počítali na desiatky (údajne 94 mŕtvych) u demonštrantov, pričom prví mŕtvi boli na strane milicionárov, podľa viacerých zdrojov minimálne dvanásti. Na prvý pohľad, aspoň na ten, čo nám ponúkali naše médiá, to vyzeralo tak, že ukrajinská milícia strieľa do demonštrantov, ktorí majú v rukách drevené obušky a štíty a niekam sa presúvajú. Výsledok jasný – milícia vraždí občanov. Až na jeden detail. Nikde na tých záberoch nie je zrejmé, kto to strieľa. Kamery natáčajú iba demonštrantov tak, ako ich zasahujú strely. Avšak pri ďalších záberoch už evidentne vidieť spomínaných príslušníkov „Berkutu“ v čiernych kombinézach, označených na obidvoch rukávoch žltými páskami (bežné opatrenie pri nasadení zásahových jednotiek do neprehľadného prostredia mestských ulíc, kde protivníci útočia z ktorejkoľvek strany a aj protivníci môžu byť (a v skutočnosti aj boli) oblečení/vystrojení rovnako ako štátne zásahové jednotky. Farbu pásky na rukáve si príslušníci zásahových jednotiek určia tesne pred nasadením, pričom tu hrá rolu hlavne to, aby boli pásky dobre viditeľné, preto sa používajú svetlé/výrazné farby). Takže na tom videu je skupina „Berkutu“, z ktorej jeden člen vystrelí v pozícii v stoji DVAkrát (dve jednotlivé rany) zo služobnej zbrane – útočnej pušky AK-74 (kaliber 5,45 mm), známej pod označením „Kalašnikov“. Po jeho ľavej ruke leží na zemi jeho kolega zo zásahovej jednotky – sniper. Pozoruje cez optiku svojej odstreľovačky možné ciele, avšak nevystrelí, ale po upozornení kolegu, že je posledný, sa sťahuje spolu s ním, krytý ostatnými, ktorí pri presune/ústupe týchto dvoch kontrolujú prípadných ďalších strelcov z radov demonštrantov. Na inom videu zase vidno približne pätnásťčlennú zásahovku „Berkut“, ako ustupuje/sťahuje sa po ulici kryjúc sa pred paľbou demonštrantov, pričom jeden z nich už je postrelený, leží na zemi a kolegovia ho za popruhy taktickej vesty odťahujú preč z palebného poľa. Na iných videách zase vidno demonštrantov (veľmi pravdepodobne členov „Pravého sektoru“) s brokovnicami v rukách na barikáde a iných, čo držia v rukách „Kalašnikovy“ a ďalších strieľajúcich z pištolí. Kto však boli sniperi, čo strieľali po obidvoch stranách, demonštrantoch i milicionároch? Jednoduchá otázka, nie však odpoveď. Alebo? Ak by sme boli ochotní veriť tvrdeniam estónskeho ministra zahraničia Urmasa Paeta, že získal dôkazy o streľbe sniperov (údajne pod velením „Euromajdanovcov“, najpravdepodobnejšie členov „Pravého sektora“). Ale čo by tým údajní sniperi, resp. tí, ktorí ich touto streľbou poverili (a určite v tvrdej mene zaplatili) sledovali, chceli dosiahnuť? Vyvrcholenie/eskaláciu konfliktu, pričom by demonštranti mohli už bez akýchkoľvek škrupúľ strieľať do milicionárov. Okrem toho na mediálnom „fronte“ zdiskreditovať vládu prezidenta Janukoviča v očiach ukrajinskej i svetovej verejnosti. Čo sa aj podarilo.

Prezident Janukovyč z Kyjeva utiekol, vláda padla, parlament obsadila ozbrojená opozícia („pravý sektor“ na čele s Dmytrom Jarošom), armáda sa rozhodla nezapojiť do udalostí, protiteroristické jednotky „Berkut“ noví vládcovia rozpustili a bežné poriadkové sily – ukrajinská milícia sa v uliciach Kyjeva neobjavujú. Za to skupiny ozbrojených členov „Pravého sektoru“ sa premávajú po Kyjeve ako osloboditelia. EÚ a USA akceptovali novú ukrajinskú vládu (v ktorej, ako i v novom ukrajinskom parlamente je 40% neonacistov zo strany „Svoboda“ Oleha Ťahnyboka a „Pravého sektora“) a už s ňou nadväzujú (USA) aj diplomatické styky na najvyššej úrovni – stretnutie prezidenta USA Baracka Obamu s premiérom Ukrajiny Arsenijom Jaceňukom. Ak si čitatelia Logosu ešte spomenú, tak práve predstavitelia EÚ a USA boli zhrození zo zvolenia Mariana Kotlebu z ĽSNS za banskobystrického župana – „fašista županom v srdci SNP“ boli články v našej i zahraničnej tlači. Nuž ukrajinskí neonacisti zo strany „Svoboda“ Oleha Ťahnyboka a z „Pravého sektoru“ euroatlantickým demokratom zjavne nevadia. Ktovie prečo?

logos-04-05-ukrajina-5.jpg

KRYM

bol v roku 1243 dobitý Tatármi, ktorí na jeho území vytvorili štátny útvar pod názvom „Zlatá horda“. V roku 1475 založili Tatári „Krymský chanát“, ktorý bol pod nadvládou vtedajšieho hegemóna v regióne – Osmanskej ríše (Krymskí Tatári spolu s ich spojencami Osmanskými Turkami okrem iného v roku 1663 vpadli aj na naše územia. Z Moravy odvliekli do otroctva približne 12 000 obyvateľov). Po približne päťsto rokoch, v roku 1783, ich porazila ruská cárovná Katarína Veľká a pripojila tak Krym k Ruskej ríši. Po necelých dvesto rokoch, v roku 1954, daroval vtedajší generálny tajomník ÚV KSSZ a sovietsky vodca Nikita Sergejevič Chruščov (po matke Ukrajinec) územie Krymu spod správy Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky do správy Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (v presvedčení, že rovnako ako Lenin a socializmus, tak aj Sovietsky zväz, ktorého obidve republiky boli súčasťou, tu bude naveky vekov a nikdy inak!). Vo štvrtok 27. februára 2014 proruskí ozbrojenci vyvesili na budove krymského parlamentu ruskú zástavu. 16. marca 2014 prebehlo na Kryme referendum, v ktorom sa 96% voličov vyjadrilo za pripojenie Krymu k Ruskej federácii.

Krym (Krymský polostrov) má rozlohu približne 26 000 km2. Počet obyvateľov je približne 2 300 000. Ruskej národnosti je z tohto počtu približne 58%, ukrajinskej 24% a krymskotatárskej 13% obyvateľov. Hlavným mestom Krymu je Simferopoľ s približne 340 000 obyvateľmi. Najdôležitejším mestom je však prístav Sevastopoľ s rovnakým počtom obyvateľov.

Kríza na Kryme v priebehu februára a marca 2014 bola reakciou na paralelne prebiehajúce udalosti (popísané vyššie) v hlavnom meste Ukrajiny. Prorusky orientované orgány Autonómnej republiky Krym neuznali novú „revolučnú vládu“ v Kyjeve a deklarovali snahu o pripojenie Krymu k Ruskej federácii.

Veľmoci si svoje národné záujmy vo svete budú vždy presadzovať.

Takže, pokúsme sa zhrnúť si situáciu na Ukrajine, resp. na Kryme a načrtnúť možný budúci vývoj. V prvom rade je potrebné povedať, že otázka Krymu je už v podstate vyriešená – uzatvorená. Rusko dlho vyhlasovalo, že akceptuje hranice susedných štátov, ale má svoje národné záujmy a tie bude rozhodne brániť. V prípade Krymu bol tým národným záujmom Ruska prístav ruskej čiernomorskej flotily v Sevastopole, ktorý zaisťuje Rusku prístup ako k Čiernemu, tak aj Stredozemnému moru. Zaujímavé postrehy k aktuálnej situácii na Ukrajine priniesol bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky, generál Andor Šándor. Podľa neho, aj keď Vladimír Putin už dlhodobo svojou politikou destabilizoval Ukrajinu, invázia/anexia Krymu nebola dlhodobo plánovaná. Skôr malo ísť o reakciu na to, čo sa dialo v posledných mesiacoch (a hlavne vo februári) v Kyjeve. Keď bola v Kyjeve zosadená vláda Viktora Janukoviča, bolo ťažké predvídať, ako sa bude nová garnitúra správať k ruskej vojenskej prítomnosti na Kryme. Putinovi, samozrejme, hrala do karát ruská vojenská prítomnosť na Kryme – Čiernomorská flotila, ktorá bola zmluvne zakotvená medzi vládami Ukrajiny a Ruska v minulosti. Takže, aj keby USA alebo EÚ chceli zisťovať ruské prípravy na anexiu Krymu spravodajskými prostriedkami, bolo by to ťažké. Vojaci z čiernomorskej flotily dislokovaní dlhodobo na Kryme (ale bez označenia na uniformách či dopravných prostriedkoch) boli ruskou stranou vyhlásení za „krymskú domobranu“ a v priebehu pár dní prakticky obsadili a kontrolovali všetky dôležité politicko-mocenské, ekonomické a vojenské objekty na Kryme. Faktom zostáva, že na ich (ruskú) stranu sa pridali prakticky všetky jednotky ukrajinskej armády a námorníctva – napríklad veliteľ ukrajinského námorníctva na Kryme kontraadmirál Denis Berezovskij. Z počtu približne 20 000 vojakov a námorníkov ukrajinskej armády ich prešlo na stranu krymskej republiky a následne bolo oficiálne začlenených do ozbrojených síl Ruska približne 18 000. Generál Šándor je toho názoru, že ďalej (mimo Krymu) by Západ už Rusko pustiť nemal. Určite nie na juhovýchodnú Ukrajinu, do Moldavska (separatistický región Podnestersko), pričom úvahy, že Putin sa „zastaví“ až v pobaltských republikách a dokonca (podľa vyjadrení Putinovho bývalého poradcu) až vo Fínsku, majú jemný nádych sci-fi, zato však jasný nádych rétoriky z čias studenej vojny. Generál Šándor je toho názoru, že Rusko nebude proti Ukrajine vojensky zasahovať, ak USA a NATO nebudú robiť ďalšie kroky. To je podľa neho realita dnešného sveta (ostatne tak, ako to bolo vždy v minulosti), že veľmoci si svoje národné záujmy vo svete budú vždy presadzovať tak, ako to teraz Rusko predviedlo na Kryme. Svoje ďalšie priority na Ukrajine si bude Putin uplatňovať politickými a ekonomickými nástrojmi, pričom bude neustále poukazovať na to, že v Kyjeve vládnu „banderovci“ a fašisti a tým získavať pre seba podporu doma, v Rusku. Zjednodušene povedané: Putin chcel USA a EÚ ukázať, že tu (Ukrajina) už nie, tu je „konečná“, tu už je naša sféra vplyvu a sem vás už s vašimi záujmami nepustím! Nemusí sa nám to páčiť, určite to nie je v súlade s medzinárodným právom (v obrátenom garde: Kosovo – odrhnutie od Srbska, Irak – invázia USA pod zámienkou vlastníctva a možného použitia zbraní hromadného ničenia Saddámom Husajnom), vtedy si USA presadili svoje. Rusko „štekalo“, ale to bolo asi tak všetko, čo mohlo. Teraz sa to (v prípade Krymu) obrátilo zasa do opačného garde. Holt, rozmary mocných (štátov či ich vodcov) alebo aj: „politika je panské huncútstvo“!

A možný ďalší scenár vývoja udalostí na Ukrajine? V podstate štyri. Ani jeden z nich však nemusí byť (a pravdepodobne ani nebude) akceptovateľný všetkými zúčastnenými stranami konfliktu.

1. Macedónsky model z roku 2001: V Macedónsku, po „humanitárnom bombardovaní“ Juhoslávie letectvom USA a ich spojencov z NATO v období 24. marca až 10. júna roku 1999 (minimálne 500 civilných obetí – občanov Juhoslávie, materiálne škody vo výške minimálne 50 miliárd US dolárov) vzali západní politici pod ochranu albánsku menšinu. Dnes by pod nátlakom západných politikov mohla súčasná kyjevská „vláda“ zasadnúť za rokovací stôl so „vzbúrencami“ z juhovýchodu Ukrajiny (ktorých by k tomu zasa dotlačila Moskva). Prijali by dohodu, ktorá by obsahovala prvky samostatnosti – samosprávy juhovýchodných regiónov Ukrajiny, vojenskú neutralitu krajiny, ako aj postupné kroky k budúcemu ekonomickému rozvoju. Takýto model by vyhovoval najmä ľuďom na Ukrajine, ale aj občanom EU a aj Rusku. Je však dosť nepravdepodobný.

2. Ukrajinský model „Oranžovej revolúcie“ z roku 2004: „Vzbúrenci“ na juhovýchode Ukrajiny pod tlakom „vlády“ v Kyjeve ustúpia od svojich požiadaviek na oddelenie sa od Ukrajiny. Chaos v štáte pod vládou oligarchov a západoukrajinských nacionalistov z Kyjeva sa prehĺbi a preleje do sociálno-ekonomických nepokojov naprieč Ukrajinou. Budúce voľby by mohlo vyhrať proruské „krídlo“ (ktoré vládlo do zvrhnutia prezidenta Viktora Janukoviča pučom na Kyjevskom námestí Majdan vo februári tohto roku), čo by najviac vyhovovalo Moskve.

3. Model USA – Texas, rok 1845: Kyjevská „vláda“ použije proti juhovýchodným oblastiam Ukrajiny brutálnu vojenskú silu vo veľkom rozsahu. Na to bude reagovať Rusko. Na juhovýchodnú Ukrajinu vyšle Moskva svoju armádu za účelom ochrany rusky hovoriaceho obyvateľstva na juhovýchodnej Ukrajine. Rovnako, ako v roku 1845, keď anglosaskí osadníci na severe Mexika vyhlásili samostatnosť. Po následnej vojne USA (pre USA víťaznej) s Mexikom si USA pripojili oblasti, ktoré sú dnes súčasťou Kalifornie, Utahu, Arizony, Nového Mexika, Colorada a Wyomingu.

4. Egyptský model z roku 2013: Ukrajinské silové zložky sa už ďalej nebudú chcieť pozerať na chaos v krajine, zvrhnú „vládu“ v Kyjeve a prevezmú dočasne moc v krajine, pokiaľ nebudú vypísané a uskutočnené parlamentné i prezidentské voľby na celom území Ukrajiny.

Na záver údaje Národnej banky Ukrajiny: zahraničný dlh Ukrajiny dosiahol 142 miliárd US dolárov. Rusko tvrdí, že Ukrajina mu dlží za plyn 2,2 miliardy US dolárov. A ešte údaje Štokholmského inštitútu pre výskum mieru: v roku 2013 tvorili vojenské výdaje Ruska 5% svetových výdajov na zbrojenie. Výdaje USA v rovnako období tvorili 37% svetových výdajov na zbrojenie. Rusko vlastní 1500 strategických jadrových náloží a viac ako 500 ich nosičov (medzikontinentálne balistické rakety odpaľované z mobilných odpaľovacích zariadení – preto ťažko lokalizovateľné „druhou stranou“, ako aj strely na ruských jadrových ponorkách, strategické bombardovacie letectvo vyzbrojené nadzvukovými bombardérmi, ...). Tak isto ale ani Rusko nemôže poraziť USA v prípadnom „jadrovom vojnovom konflikte“. Išlo by o vzájomné zničenie, samozrejme s dopadom celosvetovým. To, snáď, aspoň nateraz nie je v plánoch mocných tohto sveta v Moskve či Washingtone.



Súvisiace články

Third Day a Hillsong Kyjev na Slovensku|Logos 6 / 2009 | Radovan Kapusta |Reportáž
Ivan Voronajev|Logos 8 / 2010 | Paulína Prašilová |Z histórie
Cesta do Žitomira|Logos 3 / 2016 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Gangsteři napadli křesťanského vydavatele|Logos 1 / 2007 | Anna Křížová |Zo sveta
Jar v Hillsongu patrí ženám|Logos 6 / 2013 | Evelína Trubiansky |Reportáž