Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Vystavali múr

História prenasledovania kresťanov

24. časť: Prijatie Letníc v Európe

Len niekoľko rokov po založení Spojených štátov sa letničné hnutie rozšírilo aj do Európy, pričom cestu si razilo podobným spôsobom ako v Amerike. Pozoruhodné je, že toto hnutie nevychádzalo z Británie, i napriek tomu, že kresťania z Británie mali veľký podiel na teologickej obnove, ktorá viedla k rozmachu tohto hnutia v Spojených štátoch. Napokon aj Briti počuli po prvýkrát odkaz Letníc od istého nórskeho kazateľa, Thomasa Ball Barratta. Na najväčší odpor narazilo hnutie v Nemecku: po odsúdení ich teológie nasledovalo fyzické prenasledovanie.

logos-2013-07-08-barratt.jpgZatiaľ čo sa Barratt zdržiaval v New York City, dopočul sa o prebudení na Azusa Street a inštinktívne v ňom rozpoznal dlho očakávané vyliatie Ducha „neskorý dážď“. Tak ako mnohí v tom období, aj on pociťoval potrebu ísť do Los Angeles a byť pokrstený Duchom Svätým. Kým čakal na príležitosť tam vycestovať, rozhodol sa, že sa bude modliť za to, aby ho Duch Svätý naplnil už v New York City. Muž, ktorý horlivo hľadal Boha na modlitbách 12 hodín denne, zažil 7. októbra 1906 krst Duchom Svätým. Neskôr svoj zážitok opísal nasledovne: „Bol som naplnený svetlom a takou silou, že som na plné hrdlo začal vykrikovať – v nejakej cudzej reči! Z tých zvukov a foriem reči som usúdil, že som hovoril asi ôsmimi jazykmi… Najúžasnejšou chvíľou pre mňa bolo, keď som narazil na sólo s barytónom, a to takým jazykom, ktorý bol čistejší a krajší ako čokoľvek, čo som dovtedy počul.“

Škandinávsky oheň

V roku 1906 sa Barratt vrátil do Osla a prena­jal si športovú halu s kapacitou 2000 ľudí, čo sa do histórie zapísalo ako prvé letničné zhromaždenie. O týchto bohoslužbách Barratt neskôr píše: „Skutočne prichádzali na bohoslužby ľudia z rôznych spoločenstiev. Mnohí z nich zažili nadprirodzenú skúsenosť a teraz hovoria jazykmi… Mnohí hľadajú spasenie a duše majú podiel na slávnej skúsenosti obrátenia. Stovky a stovky očisťujú svoje srdcia a na očistenú obeť zostupuje oheň. Tí, čo sa zúčastňujú bohoslužieb, nesú so sebou oheň do okolitých miest.“

Zakrátko sa Barratt stal známym ako prorok letničného hnutia v Európe. Medzi tými, čo ho navštívili a pritom prežili krst Duchom Svätým, boli mnohí pastori zo Švédska, Anglicka a Nemecka, ktorí po návrate do svojich krajín priniesli so sebou prekvitajúce letničné hnutie.

Predstavení farnosti anglikánskeho kazateľa Alexandra Boddyho v Anglicku, v záujme oživenia duchovného života – po podrobnom preštudovaní prebudenia vo Walese – navštívili Barratta v roku 1907. Zakrátko sa tak stal jedným z najvplyvnejších vodcov letničného hnutia vo svojej krajine. Slávny evanjelista s uzdravujúcim pomazaním, Smith Wigglesworth, začal hovoriť v jazykoch po tom, čo na neho položila ruky Barrattova manželka Mary. Dva najväčšie letničné zbory v dvadsiatych rokoch založili bratia Stephen a George Jeffreysovci, ktorí boli zároveň významnými predstaviteľmi obnoveného uzdravujúceho hnutia v rámci letničného prúdu a tiež najúspešnejšími evanjelistami v Anglicku od čias Wesleyho a Whitefielda.

Barratt, „apoštol Letníc“, slúžil na prelome storočí ako pastor v západnej Európe v jednom zbore v Osle (vtedajší názov mesta bol Christiana). V roku 1906 vycestoval do Ameriky s cieľom získať prívržencov pre program kázania evanjelia.

Lewi Pethrus sa do Štokholmu do svojho baptistického zboru vracal s letničným odkazom. Keď ho švédska Jednota baptistov v roku 1913 vylúčila zo svojich radov, celé spoločenstvo ho nasledovalo a prijalo údel „prenasledovania“. Napriek tomuto roztrhnutiu baptistické dedičstvo naďalej vplývalo na jeho službu, čo sa prejavilo, napríklad, aj v štruktúre riadenia cirkvi. Pod jeho vedením sa po Švédsku spustilo letničné prebudenie, ktoré zasiahlo takmer celú krajinu a neskôr bol spomedzi nich zvolený i ministerský predseda. Aj z hľadiska inštitucionálneho zriadenia predbehol svoju dobu: vybudoval vydavateľstvo, banku, rádiové vysielanie a vydával dennú tlač, no vždy sa rád podieľal aj na misijnej službe v iných kultúrach. Z jeho spoločenstva Zboru Filadelfiasa do času jeho smrti v roku 1974 vyformoval jeden z najväčších zborov, ktorý aj dnes vysiela množstvo misionárov do celého sveta.

Hoci v Taliansku Barrattov vplyv nebol až taký výrazný ako v severnej Európe, letničné hnutie za krátky čas preniklo aj tam vďaka taliansko-americkým manželským párom, ktoré vo svojej niek­dajšej domovine vyhľadali svojich blízkych s „novým“ odkazom. Letničné zbory sa po roku 1906 v priebehu niekoľkých rokov výrazne rozmnožili. Do polovice storočia tvorili dve tretiny protestantov v Taliansku letniční. Vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku bol rast do druhej svetovej vojny pomalý, no v tomto období sa vzmáhali prebudenia vďaka službe amerického evanjelistu T. L. Osborna. Na kontinente sa o rýchle šírenie letničného hnutia v 60. rokoch 20. storočia pričinilo aj masové obracanie Rómov. V týchto stredomorských krajinách je väčšina protestantských spoločenstiev dodnes letničná.

„Nie zhora, ale zdola…“

V nemecky hovoriacich krajinách sa letničné hnutie šírilo pomalšie. Jedným z dôvodov bolo vydanie „Berlínskeho vyhlásenia“ v roku 1909, ktoré odsúdilo návrat Letníc a sprievodné charizmatické prejavy. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že táto tragická udalosť spôsobila, že Nemecko na začiatku 20. storočia stratilo svoju pozíciu, ktorú malo spolu s Anglickom: bolo totiž považované za kolísku prebudenia, ktoré otriasalo celým kontinentom, ba dokonca celým svetom. Zdá sa, že toto epicentrum sa následne presunulo na sever, do Škandinávie.

Na Nemecko, v Mülheime, v severnom Rýn-Westfálsku, malo veľký vplyv prebudenie pod vedením Evana Robertsa, zdokumentované v histórii ako najintenzívnejšie vnímané Veľké waleské prebudenie. Jonathan Paul, ktorý sa neskôr stal v Nemecku apoštolom Letníc, a Jakob Vetter, vplyvný vodca z Hamburgu a zakladateľ nemeckých stanových evanjelizácií, tu usporadúvali prebudenecké zhromaždenia. V priebehu naozaj krátkeho času sa obrátilo tritisíc ľudí.

V predpríprave letničného hnutia v Nemecku zohrávali významnú úlohu aj udalosti v Nórsku v dôsledku práce Jonathana Paula a Emila Meyera. Paul, ktorý na jar roku 1907 navštívil Oslo, zhrnul svoje dojmy takto: „Celé hnutie charakterizuje láska k Ježišovi a túžba po hlbšom naplnení Ním.“ Paul považoval „hnutie jazykov“ za dôveryhodné a veril, že môže priniesť „oddávna očakávaný prielom“. V júni odcestoval do Christiany/Osla aj Emil Meyer; neskôr sa vrátil do Hamburgu s dvomi mladými misionárkami, Dagmar Gregersenovou a Agnes Telleovou, obe boli členkami Barrattovho zboru. Po tom, ako počas služby Gregersenovej a Telleovej viacerí začali hovoriť v jazykoch, Meyer požiadal Heinricha Dallmeyera, ktorý bol evanjelistom Gnadauského zväzu predstavujúceho pietistický a duchovno-obrodný prúd Evanjelickej aliancie Nemecka (Gemeinschaftsbewegung), aby slúžil Slovom. Do istého času v poriadku prebiehajúce a požehnané bohoslužby sa dostali do bodu, kedy sa začal klásť dôraz na osobné proroctvá. Dve služobníčky z Nórska správne usúdili, že na bohoslužbách už nepôsobí Duch Svätý a odcestovali späť domov. (Obe sa dožili vysokého veku a žili plodným životom – Telleová (91), Gregersenová (102) dokončili svoje životné púte, pričom takmer 50 rokov strávili na misii v Indii.) Napriek všetkému sa každodenné bohoslužby konali určitú dobu aj po odchode týchto služobníčok.

Celé hnutie charakterizuje láska k Ježišovi a túžba po hlbšom naplnení Ním.

Nie práve najvydarenejšie bohoslužby spôsobili menej škôd ako to, že nemeckí evanjelisti zavrhli letničné hnutie. Jonathana Paula odsúdili, vylúčili ho spomedzi seba, a tým sa prehĺbila nepreklenuteľná priepasť medzi evanjelikálnym a letničným táborom. Dokument podpísaný päťdesiatimi šiestimi vedúcimi predstaviteľmi v septembri roku 1909, tzv. Berlínska deklarácia, začína týmto často citovaným výrokom: „…nicht von oben, sondern von unten“, čo v preklade znamená, že toto hnutie nie je zhora, ale zdola. Podľa tohto dokumentu má letničné hnutie veľa spoločných znakov so špiritizmom a takto jeho predstavitelia zákerným a ľstivým spôsobom zvádzajú ľudí na falošnú cestu. Padanie na zem, trasenie, hlasné výkriky a smiech z Azusa Street označujú za „odporné výjavy“, hoci autori tejto deklarácie ponechali priestor na zdravý úsudok každého jednotlivca, „do akej miery ide o démonické, resp. hystericko-psychiatrické prejavy“. Svoje obavy vyjadrovali obzvlášť z toho, že kázňami na letničných bohoslužbách ešte viac zmätú neskúsených veriacich.

Táto mienka, ktorá za krátky čas poznačila celé letničné hnutie, bola v zboroch svätosti smerodajná. Záhadným spôsobom sa stratili originálne dokumenty a keď chcel vodca prvého veľkého uzdravujúceho prebudenia Otto Stockmayer krátko pred smrťou odvolať svoj podpis, technicky mu to nebolo umožnené.

Letniční kresťania v Nemecku odpovedali o mesiac neskôr vydaním Mülheimskej deklarácie, ktorá však nezískala takú publicitu ako Berlínska. Vedúci hnutia úprimne uznali, že popri dôveryhodných prejavoch pôsobenia Ducha Božieho sa môžu vyskytovať pri každom novom prebudení aj duševné, ba dokonca démonické prejavy. Vyjadrili svoj názor i v súvislosti s tým, že strnulý „čierno-biely pohľad“ Berlínskej deklarácie viedol k zastrašovaniu, čím sa Gnadauská jednota sama predurčila k vymazaniu z histórie, keďže dochádzalo k jej izolácii a učenie o svätosti bolo odsunuté na perifériu. Autori deklarácie vidia v dôsledku svojej okultnej schémy médium v tých, čo sú obdarení duchovnými darmi. Preto tých, čo hovorili v jazykoch, po celej krajine vystavovali zastrašovaniu a v niektorých prípadoch im vážne ubližovali.

V hnutí Gnadauskej svätosti sa zakorenil luteránsky pietizmus, v ktorom bolo takmer tradíciou očakávanie na „druhé Letnice“. Autori Berlínskej deklarácie toto očividne popreli svojím anticharizmatickým prehlásením, ktoré by bolo už aj v rámci kalvinizmu považované za extrémne: „…ktokoľvek, kto túži po osobných, obzvlášť duchovných skúsenostiach, je ,Schwarmgeist‘ (fanatická osoba s iracionálnou vierou, ktorá je neschopná prijať iných, ktorí nezdieľajú jej názor).“

Od letničných kresťanov sa nielen úplne oddelila väčšina nemeckých evanjelikálov, ale pod ich vplyvom ich spomedzi seba začala vytláčať celá spoločnosť. Sprisahanie proti letničným kresťanom bolo v Nemecku oveľa divokejšie a trpkejšie ako kdekoľvek inde. Následne v štátnej cirkvi, v tzv. Landeskirche, sa rozmohol deistický racionalizmus a náboženská kontrola. Hoci sa ešte kde-tu našlo letničné spoločenstvo, kde boli dary Ducha vítané, podvolili sa silnému tlaku okolia a napokon väčšina dovolila, aby boli v krátkom čase zotreté charakteristické duchovné rozdielnosti medzi národným náboženstvom a letničnými. Historik Swen Schönheit vníma vzťah príčiny a dôsledku medzi Berlínskou deklaráciou a krajne pravicovým nacionalizmom a rýchlym rozmachom národného socializmu… Päť rokov po vydaní deklarácie boli v uliciach Berlína už celé davy ľudí spôsobujúcich škandály: „Nemecko nado všetko!“ Ďalší bádateľ dáva Izaiášove slová do súvislosti s tým, ako sa v prvej polovici storočia tvorila história Nemecka: „Ale oni sa stavali na odpor a zarmucovali Ducha Jeho svätosti, a preto sa im obrátil v nepriateľa a sám bojoval proti nim.“ (Iz 63,10) Berlínska deklarácia dokonca ešte aj v 60. rokoch, v čase príchodu charizmatického hnutia, „mávala“ nad duchovným životom kresťanov.

Cárske prenasledovanie vzali do rúk boľševici

Obracanie Ruska sa začalo prostredníctvom práce Cyrila a Metoda. O niekoľko desaťročí neskôr sa podľa jedného byzantského mýtu dalo pokrstiť knieža Vladimír Kyjevský, ktoré neskôr túto povinnosť nariadilo aj všetkým svojim poddaným, ak len nechceli riskovať, že by boli považovaní za nepriateľov štátu a kniežaťa. V dneperskej vode pokrstili v rokoch 988 až 991 davy ľudí, no tomuto aktu nepredchádzalo ani kázanie Božieho slova, ani tam nemala svoje miesto slobodná vôľa – motivácia mala čisto politický charakter.

Podľa historika Alexandra Schemana sa ruský národ po dvestoročnom obsadení územia Tatármi od polovice 13. storočia úplne zmenil na drsný a jedovatý národ. Ovocím vplyvu Mongolov bola „bezzákonnosť“, a teda v dôsledku utláčania boli slabí podriaďovaní silným. Keď sa Moskva začala pozdvihovať k moci, tieto črty sa, žiaľ, ešte viac vpili do kultúry národa a do silne náboženského nacionalizmu „Svätého Ruska“.

Neúprosná a cieľavedomá štátna moc a s ňou spojená úslužná náboženská hierarchia uchopila moc.

Dokonca aj k preberaniu západnej kultúry došlo násilím až počas 18. storočia, v období vlády cára Petra Veľkého, čo sa však nedotklo hĺbky duše ruského národa, do ktorej sa predtým vryla bezpodmienečná úcta k autokracii a masívnej, štátom podporovanej ortodoxii. Renesancia, reformácia a osvietenstvo nezanechali na Rusku takmer žiadne stopy, luteránske učenie zasiahlo len susedné škandinávske a pobaltské krajiny, ale v Estónsku a Lotyšsku sa dokázalo zakoreniť. Na území neskoršieho Sovietskeho zväzu zostali ortodoxnými krajinami menovite Rusko, Arménsko, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina. V Litve prevládal katolicizmus, zatiaľ čo v strednej Ázii, na území Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Turkmenistanu a Uzbekistanu naďalej driemal islam.

Prvé baptistické zhromaždenie v krajine sa konalo až v roku 1869, no už o pár rokov ortodoxní veriaci začali proti baptistom a proti akémukoľvek neortodoxnému spoločenstvu prenasledovanie. Obrali ich o živobytie a podmienky na prežitie, deti odlúčili od ich rodín, aby boli vychovávané podľa ortodoxných princípov. V roku 1894 baptistické bohoslužby úplne zakázali.

Neúprosná a cieľavedomá štátna moc a s ňou spojená úslužná náboženská hierarchia uchopila moc. Zároveň ponúkla jeden názor ako akúsi náboženskú alternatívu. Ich prorokmi boli Marx, Engels a Lenin. Kapitál bol ich svätým písmom, vierovyznaním – dialektický materializmus, kňazstvom – komunistická strana. A stámiliónový tábor ortodoxných kresťanov v podstate ani neodporoval. Boľševici ich jednoducho prekonvertovali z jednej ortodoxie do druhej. Prípravy boli vykonané už koncom 19. storočia, kedy stúpenci boľševizmu z ortodoxných seminárov urobili živnú pôdu radikalizmu. Títo aktivisti neskôr založili nový prúd – Cirkev obnovy, ktorú komunistická moc využívala na oslabenie hlavnej patriarchálnej cirkvi, kým to bolo potrebné. Niekdajšia štátna cirkev sa napokon zaviazala vernosťou voči sovietskej moci – márne, pretože v  neslávne slávny protináboženský rok 1929 zavreli 1370 kostolov.

Letnice v Rusku

logos-2013-07-08-voronajev.jpgV Rusku – ako aj v ďalších slovanských národoch – bol apoštolom Letníc kozák Ivan Voronajev, narodený v pohorí Ural v roku 1886. V roku 1908 sa obrátil v baptistickom zhromaždení a neskôr slúžil ako baptistický kazateľ v sibírskom Irkutsku a Krasnojarsku. V dôsledku nemilosrdného prenasledovania zo strany ruskej ortodoxnej cirkvi sa v roku 1912 presťahoval do Spojených štátov.

Najprv sa usídlil v Kalifornii, kde vstúpil do služby v roku 1914. Založil ruské baptistické zbory v Los Angeles, San Franciscu a Seattli. Vďaka dynamickej službe sa stal známym medzi ruskými prisťahovalcami v Amerike. V New Yorku sa Voronajev stal pastorom manhattanského baptistického spoločenstva, dokým sa v roku 1919 nestretol s letničnými. V tomto roku na dohováranie jeho manželky a dcéry Very, ktoré boli už predtým naplnené Svätým Duchom, aj on sám zakúsil požehnanie Letníc a začal hovoriť v jazykoch.

1. júla 1919 – taktiež na Manhattane – Voronajev založil prvý ruský letničný zbor. Napriek tomu však nezostal dlho v New York City, hoci sa spoločenstvo veľmi rýchlo rozrastalo. Na jednom domácom modlitebnom stretnutí odznelo proroctvo, vďaka ktorému odišiel späť do svojej domoviny s misionárskym poslaním. Odkaz bol veľmi jednoduchý a jasný: „Voronajev, Voronajev, vráť sa späť do Ruska!“ Niekoľkokrát sa ešte za to modlil, no tento odkaz neustále znel v jeho srdci. Viac tomuto neohrozenému ruskému kazateľovi ani nebolo treba – vrátil sa do rodnej zeme, aby tam ďalej hlásal odkaz Letníc.

V auguste roku 1920 Voronajev aj s rodinou opustili New York. Na ceste do Ruska sa zdržali päť mesiacov v Bulharsku, kde Ivan vybudoval dvadsať letničných zborov. Po niekoľkomesačnej návšteve Konštantínopolu (dnešný Istanbul) v lete roku 1922 dorazil do Odesy a začal kázať medzi baptistami.

Baptisti ho v priebehu krátkeho obdobia vykázali z kostolov, pretože nesúhlasili s vyučovaním o krste Duchom Svätým. Vtedy založil prvé letničné spoločenstvo v Rusku, ktoré veľmi rýchlo získalo 1000 členov. Veriaci väčšinou pochádzali z baptistických kruhov, ale vďaka službe Voronajeva prijalo Ježiša Krista za Mesiáša aj mnoho Židov. (Odesa bola významným centrom Židov v Rusku.) Po Voronajevovom nasmerovaní na Odesu došlo po celom území Ruska k rýchlemu rastu a počas niekoľkomesačných evanjelizačných ciest sa dostal aj do Petrohradu na severe. Jeho vplyv je charakteristický tým, že podľa vedúceho ruskej Jednoty baptistov bolo len na Ukrajine za pár mesiacov viac ako dvadsaťtisíc letničných kresťanov.

Rýchle napredovanie hnutia nebolo možné zastaviť žiadnou formou prenasledovania.

Počas Voronajevovej služby sa letničné hnutie bez zveličovania šírilo veľmi rýchlo. Potrebné je však poznamenať, že jeho služba nebola vymedzená len územím Ruska: tohto dynamického priekopníka čoskoro začali volať „apoštolom Letníc medzi Slovanmi“. V rokoch 1920 až 1929 veľa cestoval po Rusku, Poľsku a Bulharsku. V tomto období, keď bola v Rusku ešte relatívna náboženská sloboda, neustávajúci kazateľ založil vo svojej domovine viac ako 350 zborov, popri ostatných letničných kresťanských spoločenstvách, ktoré založil v ďalších slovanských krajinách. Ruské Letnice zohrávali dôležitú úlohu aj pri šírení letničného hnutia na území Maďarska, keďže po vojne sa viacerí vojnoví zajatci vracali zo zajatia naplnení Duchom Svätým a hovoriaci v jazykoch.

V dvadsiatych rokoch zažívali letniční kresťania prenasledovanie z dvoch strán: zo strany baptistov a zo strany komunistov. Napokon komunisti zrušili právo na náboženskú slobodu pre všetkých kresťanov. 8. apríla 1929 Stalin vyhlásil právoplatnosť svojho protináboženského zákona, ktorý zakazoval kresťanskú tlač, verejné vydávanie svedectva a uzatvoril hranice krajiny pred zahraničnými misionármi. Veľkú pozornosť venovali aj zamedzeniu takzvanej nelegálnej náboženskej výchovy detí, a to dokonca aj v rodinnom kruhu, čo prísne trestali. Tých, čo sa všemožne pridŕžali svojej viery, sa snažili „prevychovať“ v pracovných táboroch či nútenou psychiatrickou liečbou. Hoci Stalin v roku 1943 povolil znovuvybudovanie orto­doxného patriarchátu, aby takýmto spôsobom získal podporu obyvateľstva pre uskutočnenie svojich vojenských zámerov, neskôr sa pri prenasledovaní cirkvi z času na čas odvolávali na zákon z roku 1929, a to obzvlášť za vlády Chruščova.

Keďže Voronajev predtým prijal podporu od amerických zborov, v januári roku 1932 ho zatkli a trápili ho nútenými prácami v pracovnom tábore celých šesť mesiacov, pretože ho podozrievali z tajnej spolupráce s „americkými imperialistami“. V roku 1936, keď žiadal o vydanie pasu, ho opäť zatkli. Vo väzení strávil dlhých sedem rokov, pričom ho neustále vypočúvali. Jeho príbuzní sa domnievajú, že ho v roku 1943 popravili v marinskej pevnosti neďaleko Petrohradu. Jeho manželka strávila vo väzení dvadsaťštyri rokov, kým ju v roku 1960 pustili na slobodu.

Voronajevova práca však aj po jeho smrti naďalej donášala ovocie. Rýchle napredovanie hnutia nebolo možné zastaviť žiadnou formou prenasledovania, čo Sovietsku akadémiu vied priviedlo k záveru, že v Sovietskom zväze i na celom svete je letničné hnutie „najnákazlivejším ópiom náboženstva“.

Preklad: Lýdia Takácsová, Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek



Súvisiace články

Dotyk argentínskeho prebudenia|Logos 2 / 2016 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Izrael 2006|Logos 11 / 2006 | Jaroslav Kříž |Reportáž
Izrael – Križovatka islamskej vojny 2|Logos 7 / 2007 | rcs |Izrael
Cesta do Jeruzalema|Logos 11 / 2014 | Martin Mazúch |Reportáž
Stručný prehľad biblických pojmov - IX. časť|Logos 11 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník