Výzva do boja za vieru

História prenasledovania kresťanov

21. časť: Darwin prepísal vedu

Charles Darwin sa nepohyboval vo vyšších kruhoch, nebol dobrým rečníkom, ani dravým politikom. Vďaka svojmu dedičstvu mal však napriek tomu väčší vplyv na zmýšľanie ľudstva ako ktorýkoľvek iný vedec. Jeho životné dielo venované prirodzenému výberu a evolučnej teórii, okrem zásadného vplyvu na myslenie 19. storočia, bolo zároveň iniciátorom freudizmu a marxizmu (Marx svoje dielo Kapitál venoval a poslal Darwinovi), medzi jeho nasledovníkov v 20. storočí zaraďujeme aj nacistov a komunistov. Podľa tohto britského vedca „v premenlivosti živých organizmov a prirodzenom vývine nie je o nič väčšia plánovitosť ako v rozmarnom vetre“. Darwin, popierajúci nadprirodzený zdroj života, snáď aj napriek svojej vôli sa stal symbolom protibiblického učenia. Na dvojsté výročie jeho úmrtia ho BBC nazvala: „Človekom, ktorý zabil Boha.“ 

Už starý otec Charlesa Darwina bol významným revolucionárom. Erasmus Darwin ako vedec v rôznych oblastiach z viacerých hľadísk predbehol svoju dobu. Napríklad v jeden pracovný deň roku 1779 popísal vo svojej práci základný princíp fungovania raketového motora pomocou zmesi vodíka a kyslíka, ale podieľal sa aj na projektovaní hovoriacich robotov. Vo svojej knihe Zoonomia z roku 1794, opisuje myšlienku evolúcie veľmi podobným spôsobom ako neskôr jeho vnuk: „Zvieratá sa vyvinuli z jediného živého vlákna, hlavnou hybnou silou premien je prispôsobovanie sa prostrediu, tieto zmeny sa potom následne dedili.“ 

Charles Darwin, pochádzajúci zo solventnej rodiny, najskôr študoval medicínu, ale keďže nezvládal operácie a pohľad na krv, rýchlo sa povolania lekára vzdal. Na otcovo naliehanie odišiel študovať teológiu na Christ College v Cambridge. Ani tam sa mu nejako výnimočne nedarilo, no hoci väčšinu predmetov nezvládal, z teológie bol dvadsiatym najlepším spomedzi 500 študentov. Aj vďaka tomu získal diplom s výbornými výsledkami. Vtedy ešte – ako neskôr uvádza – „veril, že Biblia je striktne a doslova pravdivá“. Preto sa zdalo, že tento mladý muž, bezcieľne zmietaný sem a tam, nájde v tomto svete uplatnenie ako pastor. Osud však zasiahol.   

Darwinov mentor teológie, John Stevens Henslow, ktorého prednášky z botaniky a mineralógie počúval s nesmiernym záujmom, ho odporučil na poznávací zájazd okolo sveta. Aj napriek zhoršenému zraku jeho otca prijal ponuku plaviť sa dva roky na lodi Beagle. Z dvoch rokov bolo napokon päť a z Darwina sa vďaka cestopisom, ktoré posielal domov, z ničoho nič stal slávny človek.  

Obišiel celý svet

Dvojsťažňová loď Beagle vyplávala z Plymouthu v roku 1831, z toho istého prístavu, odkiaľ sa dve storočia predtým vydala do Nového sveta aj loď Mayflower na palube s posádkou puritánov. (Obe cesty vydláždili míľniky Nového sveta: puritáni chceli založiť Božie kráľovstvo, Darwinova plavba loďou zase vytvorila základ pre vznik predstavy o svete bez Boha.)

Počas päťročnej cesty, Darwin spoznal život miestnych domorodcov, pozorne sledoval a zaznamenával poznatky o rozličných obmenách prírody a živých organizmoch, ktoré videl. Po oboplávaní Južnej Ameriky zakotvili na tichooceánskych Galapágskych ostrovoch, kde si všimol, že tam žijúce vtáky (medzi nimi aj tzv. Darwinove pinky) a iné druhy, mali do istej miery odlišnú stavbu tela ako druhy žijúce na kontinente. To položilo základ pre Darwinovo učenie o prirodzenom výbere druhov, čo v modernej dobe označujeme ako jeho nedotknuteľnú dogmu (pozri orámovaný text). Po opustení ostrova vyplávali smerom do Austrálie (po tom, ako na Novom Zélande vyložili jedného misionára), nasledovalo Kapské Mesto a ostrov Svätej Heleny, aby sa cez Brazíliu vrátili späť do Anglicka.

Netajeným cieľom biológie je dokázať, že to, čo vyzerá byť rozumovo naplánované, vzniklo na základe náhody.

Charles Darwin sa na jeseň roku 1836 vrátil domov zo svojej poznávacej cesty úplne zmenený: z chaotického dospievajúceho mladíka sa stal schopný cieľavedomý mladý muž. Vďaka svojim cestopisom, ktoré posielal z ciest domov, sa stal slávnym a už materiálne zabezpečený sa nasťahoval do rodného mesta Downe. Svoj život sa snažil postaviť na racionálnych základoch: v pamätnom dome v Downe, je dodnes možné nahliadnuť do jeho práce, v ktorej rozpracoval vedeckú analýzu o tom, či sa oplatí vstúpiť do manželstva alebo nie.      

Na negatívnej časti váhy boli výroky typu: „Menej peňazí sa ujde na zakúpenie kníh“, „hrozná strata času“, na pozitívnej strane zase „trvalý partner“, ktorý je „o niečo lepší ako pes“. Napokon sa predsa len rozhodol pre manželstvo a v roku 1839 si vzal svoju sesternicu Emmu, ktorá mu porodila desať detí. (Dnes je rozšírená nepravdivá informácia, že Darwin musel vo svojej veriacej rodine bojovať za uznanie svojich téz. V skutočnosti patrili medzi unitárov, ktorí okrem popierania Božej trojice odmietali napríklad aj učenie o stvorení sveta.)

Po návrate domov začal Darwin veľmi starostlivo systematizovať svoje poznatky a následne sa rozhodol pre rozpracovanie svojho životného diela – detailné vypracovanie teórie evolúcie. Ako podklad pre dielo, na ktorom pracoval niekoľko desaťročí, použil popri ďalších inšpiratívnych dielach aj svoje pozorovania z plavby loďou. Neobyčajný vplyv na neho mal najznámejší geológ vtedajšej doby – Charles Lyell, ktorého si podrobne preštudoval počas výpravy. Lyellovo dielo, odzrkadľujúce vedecké poznatky vtedajšej doby, tvrdí, že stvorenie a zázraky nič nevysvetľujú, len zjednodušujú otázku pôvodu sveta. Aj Darwinov svetonázor sa časom podstatne zmenil: spočiatku, keď si z Biblie námorníci robili posmešky, zastával sa jej; v rokoch po jeho návrate a jej opätovnom prečítaní už postavil Starý zákon na úroveň hinduistickej, či akejkoľvek inej posvätnej náboženskej knihy a neskôr aj osobu Ježiša Krista vnímal ako cudziu vzhľadom na jeho vedecké – a považované za pravdivé – poznatky. „Tento proces sa natoľko vystupňoval, že som kvôli tomu nemal nakoniec žiadne výčitky,“ ako neskôr vypovedá o sebe vo svojej autobiografii.   

Prirodzený výber

Darwin od roku 1837 pokračoval vo veľdiele svojho starého otca. V tom čase po prvý raz zostavil rodokmeň druhov a v roku 1844 dal dokopy 230-stranovú štúdiu, ktorú prezentoval len v užšom kruhu svojich známych. Jeho priateľ Alfred Russel Wallace v jednom zo svojich listov veľmi detailne opísal svoje myšlienky o pôvode druhov. Darwin sa zľakol, že ho Wallace predbehne, preto sa rozhodol rýchlo napísať jednu štúdiu a zaslal ju na zasadnutie jednej z najprestížnejších vedeckých dielní, spoločnosti Linné. Napokon sa súťaž skončila nerozhodne, keďže spis jeho súpera dorazil v ten istý deň. Predstavenie však skončilo prehrou. Spoločnosť založená profesorom Haughtonom – vedcom známym svojou bohabojnosťou – to zhrnula nasledovne: „... (v Darwinovom vyrozumení) je každá nová myšlienka chybná a každá pravda oddávna známa.“

Napokon sa v roku 1859 dostalo do obchodov 1250 výtlačkov a hneď v prvý deň sa aj vypredali. Jeho úspech sa vysvetľuje tým, že bol prvým človekom, ktorý s presvedčivou silou a dopodrobna podával argumenty dosvedčujúce pravdivosť evolúcie (hoci tieto poznatky boli vo vedeckej sfére známe už oveľa skôr). Na tú dobu početná väčšinová vrstva racionalistických a materialistických vedcov veľmi rýchlo rozpoznala, aké možnosti by sa im otvorili prijatím Darwinovej teórie a zakrátko sa objavila čoraz väčšia skupina Darwinových stúpencov. V roku 1859 vydal z takmer 1500 stranového rukopisu zhustenú 490 stranovú verziu diela O vzniku druhov prírodným výberom alebo uchovávanie prospešných plemien v boji o život.

Darwinovi stúpenci vo viacerých západných krajinách obhajovali jeho „revolučný objav“ s vervou križiakov, keďže evolúcia pre nich znamenala míľnik pre prestup zo starého náboženského sveta do „moderného“ vedeckého sveta. V Anglicku vstupoval biológ Thomas Huxley, prezývaný „Darwinov buldog“, do verejných sporov a otvorene obhajoval svojho priateľa a medzi inými mal potýčky aj s oxfordským biskupom. Huxley bol bojovným ateistom, jeden z jeho preslávených výrokov znie: „Viera je neodpustiteľný hriech.“ (Toto vyznáva aj jeho nasledovník z 21. storočia, Richard Dawkins, britský ateistický vedec, ktorý v médiách vystupuje ako „Darwinov rottweiler“. Vydaním knihy The God delusion si vybojoval titul „pápež ateistov“. Podľa Dawkinsa „netajeným cieľom biológie je dokázať, že to, čo vyzerá byť rozumovo naplánované, vzniklo na základe náhody“.) 

Darwin v panike

Darwinova kniha na prvý pohľad nevyčnieva spomedzi ostatných vedeckých diel daného obdobia, pre bežného čitateľa je však jej jazyk na pomerne vysokej vedeckej úrovni, nie je bezprostredne určená širokej verejnosti. Určité segmenty v texte sú miestami vo vnútornom rozpore a celkovo je kniha plná výrazových prostriedkov vyjadrujúcich neistotu, napísaná je v štýle úvahy. Napríklad slovné spojenie „môžeme predpokladať“ sa v texte nachádza 180-krát. (Akoby Darwin tušil, k akému prevratu bude toto dielo viesť. „Je to, akoby som sa priznával k vražde,“ – píše v jednom zo svojich listov.) 

V nasledujúcich desaťročiach Darwin vydal svoje dielo ešte šesťkrát. Počas tej doby prepísal 5642 viet a viacero stoviek viet z knihy úplne vymazal. Napriek tomu bolo potrebné vynechať určité úseky v texte moderných vydaní jednoducho z dôvodu vedeckých absurdností, ktoré sa v ňom nachádzali. Výraz evolúcia sa v diele nespomína ani jediný raz a aj v šiestom vydaní môžeme nájsť len slovo evolvovaný. 

V roku 1871 vydal dielo s názvom O pôvode človeka a o rok neskôr napísal ďalšie dielo s názvom O vyjadrení emócií u človeka a zvierat. V tomto diele už vedome búra hranicu medzi človekom a zvieratami s prehlásením, že nie je takmer žiadny rozdiel medzi emóciami a zmýšľaním u človeka a zvierat.

Darwin sa v tej dobe zaoberal evolučnou teóriou už viac ako 35 rokov a počas tohto obdobia sa mu výrazne zhoršil aj zdravotný stav. Z mladého muža a vynikajúceho športovca sa stal už vo veku štyridsať rokov jeden enormne zmrzačený človek. Príčinu jeho záhadnej choroby dodnes nebolo možné identifikovať, ale pravdepodobne trpel chorobou psychosomatického pôvodu, ktorá sa prejavovala nezvyčajnými symptómami: z času na čas pociťoval silné zvieranie, mal narušený rytmus srdca, trpel dýchavičnosťou, mával závraty a mučil ho hysterický plač – v takýchto chvíľach sa bál voľne pohybovať medzi ľuďmi. Príznaky jeho choroby veľmi blízke panike ho trápili predovšetkým vtedy, keď aktívne pracoval na teórii evolúcie. Na stránke Americkej lekárskej spoločnosti sa udáva, že trpel panickou chorobou. To môže byť dôkazom toho, že Darwin aj napriek svojim úspechom žil v odlúčení a utiahnutí ako pustovník - v dome, pol kilometra od svojej rodnej dediny. Podľa iných bol hypochonder, dôkazom čoho by mohlo byť to, že si priebežne viedol záznam o príznakoch svojej choroby.

Darwin na sklonku svojho života zavŕšil výskumy na dokázanie evolúcie a ukončil aj písanie diela, ktoré mal v pláne publikovať. V starobe robil iba výskumy v botanike, medzitým sa mu výrazne zlepšil zdravotný stav. Darwin umrel v roku 1882 vo veku 73 rokov a pochovali ho vo Westminsterskom opátstve v blízkosti Newtonovho hrobu.

Evolúcia pohlcuje vedu

Darwinova teória – spochybňovaná vo svojej dobe – sa v 20. storočí stala nespochybniteľnou vedeckou dogmou. Podľa talianskeho genetika Giuseppeho Sermontiho je dnešný „darvinizmus z politického hľadiska korektnou formou vedy“.

Zatiaľ čo meno Charles Darwin poznajú v podstate na celej zemi, meno Alfred Russel Wallace až také svetoznáme nie je. (Pritom jeho zásadné myšlienky dnes vo vedeckých kruhoch nazývajú ako Darwin-Wallaceovskú teóriu.) Ak by totiž Darwin zastal pri nimi pomenovanej „selekcii“ – čo v skutočnosti označuje, že „v rámci jedného druhu sa u jednotlivcov vyformujú isté vlastnosti, ktoré sú dôsledkom prispôsobenia sa svojmu prostrediu“ – pravdepodobne by sa jeho meno, podobne ako tomu bolo vo Wallaceovom prípade, nestalo známym mimo niekoľkých vedeckých kruhov. 

Darwin však selekciu (na rozdiel od Wallacea, ktorý ju popieral) postavil na úroveň zákonitosti, na báze ktorej všetky druhy – a čo je najpodstatnejšie, aj človek – majú jednu spoločnú minulosť, čím položil základy pre všeobecnú evolučnú teóriu.

Veď predsa ak Boh nebol potrebný na vznik života, nebol potrebný ani na ďalší proces vývoja života.

Občanov západnej kultúry 19. storočia vo väčšine ponechali zložité procesy selekcie chladnými, zaujímalo ich však to, čo z nich Darwin vyvodil. Človek tohto obdobia vyrastal na Kantových a Humeo­vých myšlienkach osvietenstva a materialistický svetonázor bol v ňom už vžitý. Ateistický škótsky mysliteľ David Hume vo svojom diele Úvahy o ľudskom rozume ostro vystupoval proti každej stránke Biblie; tvrdil, že dnes sa už zázraky nedejú a je zrejmé, že nikdy sa ani žiadne neudiali. Jeho dielo vykorenilo v európskom vedeckom myslení aj posledné prejavy viery v nadprirodzeno. Následne proti tomu určitá časť kresťanských intelektuálov protestovala, no keďže ani sami v zázraky neverili, ani ich nezažívali, neboli schopní poskytnúť uspokojivú odpoveď na skeptickú filozofiu.

Najcitlivejším bodom existujúceho ateistického svetonázoru bola zrejme otázka pôvodu. Tú dokázal dovtedy uspokojivo zodpovedať jedine biblický príbeh stvorenia, odhliadnuc od vtedajšej hypotézy evolúcie vo svojich prvopočiatkoch. 

Darwin svojou teóriou reagoval práve na túto potrebu, čím „vypustil ducha z fľaše“. Biologická evolúcia za krátky čas priniesla so sebou aj ďalšie názory. Zem za niekoľko rokov zostarla o miliardy rokov, pračlovek sa v novom rúchu navrátil späť do sveta vedy a na vysvetlenie pôvodu ves­míru sa nanovo začali používať rôzne hypotézy. Veď predsa ak Boh nebol potrebný na vznik života, nebol potrebný ani na ďalší proces vývoja života – tvrdili.  

Keplera, Newtona, Pascala a Linného, ktorí idealisticky považovali vieru za rovnocennú s vedou, vystriedal vedecký materialistický svetonázor, ktorý vypracovaním evolučnej teórie dosiahol svoj vrchol. Tak bol položený základ pre vyhlásenie: ,,Veda neznesie Boha, ani akúkoľvek formu viery v neho.“

Druhým dramatickým dôsledkom čoraz zrýchľujúcich sa procesov bolo, že veda, ktorá podľa idealistických vedcov slúžila ako podklad na posilnenie viery v Boha, začala mať opačný efekt. Pritom dokonca aj Einstein prehlásil, že: „Veda je bez náboženstva chromá, viera bez vedy je slepá.“ Táto „veda“ v novom slova zmysle sa počas niekoľkých desaťročí stala hlásateľom ateizmu, myšlienok popierajúcich existenciu Boha a nadprirodzena, čo umožnilo totalitným systémom prestupovať akékoľvek morálne hranice v pokuse o „preformovanie spoločnosti“, v miliónoch ľudí tým uhasila už aj tak iba tlejúce plamienky viery.

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek