Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Ani Moon, ani Budha, ale Biblia má pravdu

Svedectvo manželov Doményovcov

Miňo

logos-08-svedectvo-1.jpgObrátil som sa, keď som mal 17 rokov. Rád by som najskôr spomenul udalosti, ktoré môjmu obráteniu sa predchádzali. Na základnej škole som spolu s mojou sestrou začal chodiť na náboženstvo a pravidelne do kostola, napriek tomu, že moja mama vtedy ešte v Boha neverila. V tej dobe začala totiž rozmýšľať, že jej ateistické zmýšľanie môže byť mylné. Ako deti sme však do kostola chodili zo začiatku hlavne kvôli kamarátom, ktorých sme si tam našli. Počas posledného roku základnej školy som začal brať moju katolícku vieru veľmi vážne a miništroval som v kostole takmer každý deň, nevynímajúc sobotné omše o siedmej ráno! Potom som však nastúpil na strednú školu. V prvom ročníku strednej školy som začal navštevovať tréningy bojového umenia WON-HWA-DO, čo znamená „cesta harmónie v kruhu“. Aby som konečne postúpil vyššie a získal vysnívaný :) zelený opasok, musel som sa zúčastniť 2-týždňového sústredenia pri Bratislave. Počas sústredenia sme niekoľkokrát denne cvičili, ale popri tréningoch sme sa zúčastňovali aj prednášok. Postupne sme zistili, že toto bojové umenie je len forma, akou sme sa mali zoznámiť s niečím omnoho dôležitejším a to už bolo obsahom samotných prednášok. Všetko to malo hlavu a pätu, prednášky sa mi veľmi páčili, a tak som sa nakoniec chytil do pasce falošného učenia. Vrcholom ich učenia v skratke bolo, že mesiáš už prišiel a je to Kórejčan Sun Mjung Moon, ktorý založil „pravú rodinu“, keďže sa to Ježišovi nepodarilo. Všetko to bolo veľmi dobre vysvetlené a v tej dobe som si myslel, že dokonca aj Bibliou podložené učenie, a tak som tomu sčasti uveril. Prvú časť ich učenia som dokonca začal aj prednášať ďalším chalanom, ktorí chodili na tréningy. Napriek tomu som stále hľadal, či je to skutočná pravda. V tej dobe som si tiež čítal rôznu východnú literatúru – napríklad Budhovo učenie a tiež niečo o konfucionizme.

Počas tretieho ročníka strednej školy som sa dostal do stavu, keď som si uvedomil, že na svete je veľmi veľa ľudí, ktorí tvrdia, že oni majú tú naozajstnú pravdu. Katolíci, evanjelici, jehovisti, budhisti alebo moonisti, ako sa volali ľudia, medzi ktorými som trávil čoraz viacej času. Veľmi som chcel poznať, kto má naozaj pravdu, avšak nakoniec som sa z toho stal takým frustrovaným, že som sa rozhodol byť radšej ateistom. Toto mi však vydržalo iba pár minút a povedal som Bohu, že v neho nedokážem neveriť, keď vidím všetko okolo seba – to, čo je dielom jeho rúk. Raz som dokonca išiel do prírody a tam som volal na Boha, aby mi ukázal, čo je pravda, lebo ja neviem, čomu mám veriť. Verím, že Boh vtedy začal na mne pracovať a začala sa cesta k môjmu obráteniu. Najskôr som sa stretol s jedným katolíkom, ktorý bol silne ovplyvnený charizmatickým kresťanstvom a ten mi ukázal to, že ak je Biblia pravdivá, tak potom je moonizmus falošné učenie. Získal som úplné presvedčenie, že Biblia nie je hocijaká kniha, ale že ak je na svete niečo, čomu sa dá veriť, tak je to ona a tiež osoba Ježiša Krista. Povedal som si, že keď aj samotní moonisti vychádzali z Biblie, tak spravím to isté a položím ju za základ. Uvidel som, že ich problém bol ten, že len vytrhli pár veršov, ktoré vyhovovali ich učeniu, ale boli stovky ďalších veršov, ktoré ich učenie úplne vyvracali. Takto som sa vrátil naspäť do kostola, spravil som si birmovku a začal som dokonca viesť birmovancov. Všetci boli nadšení, že som späť v kostole, najmä moja mama. V tomto období prišli pred kostol kázať mladí kresťania zo zboru z Vrútok. Dal som sa s nimi do reči a so všetkým, čo mi hovorili, som súhlasil. Nakoniec sa ma spýtali, či by som chcel prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa. Súhlasil som, no ešte som sa ich chcel opýtať jednu otázku: „A čo bude s budhistami?“ Oni mi povedali, že ak sa neobrátia ku Kristovi, tak nemôžu byť zachránení. Toto ma odradilo od toho, aby som sa v ten deň obrátil, keďže vtedy mojím náboženským presvedčením bolo, že stačí robiť dobré skutky, a to predsa aj budhisti robia. Takto sa moje obrátenie oddialilo ešte o pár mesiacov. Na konci tretieho ročníka strednej školy (v roku 2001) som po omši zašiel na zmrzlinu spolu s mladými z kostola. Pri altánku prebiehali vtedy evanjelizácie zo zboru vo Vrútkach a po zahraní niekoľkých pesničiek začal pastor René kázať evanjelium. Veľmi sa mi páčilo, ako kázal a čo hovoril. Všimol si moju zaujatosť a napriek odhováraniu mladých z kostola som sa s ním pustil do reči. Ukazoval mi veľa vecí z Biblie a keďže vo mne už bol položený ten základ, že Biblia je pre mňa autorita, tak všetko, čo mi ukazoval, sa ma veľmi dotýkalo. Napriek tomu som sa bál, aby som neskončil v nejakej ďalšej sekte, tak som nakoniec ponuku pozvať Ježiša do svojho života odmietol, ale dohodol som sa s ním, že sa znovu stretneme. Takto sme sa stretávali každý deň počas dvoch týždňov a René mi vysvetľoval mnoho vecí z Biblie a tiež mi rozprával rôzne svedectvá z jeho života. Videl som, že nejde o prázdne slová ani suché filozofie, ale o skutočný život, že s Bohom sa dá osobne stretnúť a žiť vo vzťahu s jeho Synom a so Svätým Duchom. Po dvoch týždňoch som povedal Renému, že chcem prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa a tak som sa v ten deň aj obrátil a krátko nato som sa dal aj pokrstiť. Veľkým svedectvom pre mňa bolo, keď večer v deň, keď som prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, som zrazu pocítil, že Boh je naozaj so mnou a že mi odpustil úplne všetky moje hriechy. Do môjho srdca vošiel pokoj, aký som predtým nikdy nezažil a pochopil som, že už nemusím hľadať pravdu, lebo to prázdne miesto v mojom vnútri zaplnila Božia prítomnosť a skutočná pravda! Veľmi som vďačný za ľudí, ktorí sa nehanbia za svoju vieru a kážu evanjelium aj na verejnosti. Vďaka tomu som sa obrátil ja aj moja manželka Aďka. Nech Boh požehná aktuálne prebiehajúce evanjelizácie HARVEST tímu a nech sa skrze ich službu obráti veľa nových ľudí podobne ako som sa pred niekoľkými rokmi obrátil aj ja!

Aďka

logos-08-svedectvo-2.jpgJa som sa obrátila už ako 13-ročná. Moji rodičia ma k viere v Boha nikdy neviedli. Táto téma ako keby pre nich ani neexistovala. Nechali na mňa vytvoriť si svoj vlastný názor, ale vždy boli proti chodeniu do nejakej cirkvi. Nemala som teda žiadne náboženské pozadie. Verila som však, že musí existovať niečo viac, nejaká vyššia sila, Boh, nadprirodzený svet, aj keď som to nevedela presne pomenovať a dokonca som sa snažila aj občas modliť. Vadilo mi však tvrdenie, že Ježiša Krista kresťania považujú za Boha, keďže pre mňa bolo vtedy nepochopiteľné, že by sa Boh stal človekom a takto priniesol záchranu pre hriešneho človeka. V lete v r. 2003 som spolu s kamarátkami išla do parku, kde prebiehali evanjelizácie zo zboru z Vrútok. Presne na tomto istom mieste sa obrátil dva roky predo mnou aj môj manžel Miňo. V podstate sme sem išli iba hľadať naše ostatné kamarátky. Našli sme ich na lavičke spolu s nejakými „divnými“ ľuďmi, s ktorými sa o niečom rozprávali. Najskôr sme boli zdesené, že čo im spravili, keďže boli celé uplakané. Keď sme ich chceli odtiaľ dostať preč, dali sa tí ľudia do reči aj s nami. Kázali nám evanjelium a na konci rozhovoru sa nás spýtali, či chceme prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa. Vysvetlili mi, prečo musel prísť Boží Syn, aby zachránil ľudí z hriechov a aj keď som všetkému celkom nerozumela, rozhodla som sa, že sa s nimi budem modliť modlitbu prijatia. Ostatné kamarátky si z toho už o chvíľu robili len srandu, no ja som vedela, že sa vo mne niečo zmenilo. Po troch dňoch som sa dala aj pokrstiť. Nevedela som však, že sa kresťania stretávajú pravidelne v zbore, a tak som sa aspoň sama skoro každý večer modlila zavretá v izbe, kým v obývačke zvyšok rodiny pozeral televíziu a ešte netušili, čo sa stalo v mojom živote. Po nejakej dobe som sa znova stretla s kresťanmi, ktorým som len chcela vrátiť požičanú Bibliu, a vtedy mi povedali o ich pravidelných stretnutiach. V zbore som videla ľudí dotknutých Božou prítomnosťou a aj vo mne hneď povstala túžba zažiť Boží dotyk. Keď som bola v zbore tretíkrát, tak sa Boh dotkol aj mňa a naplnila ma radosť Svätého Ducha. Zrazu som vedela, že život s Bohom nie je len nejaké učenie, ale že je naozaj živý a vo svojom srdci som mala od tej chvíle pevné presvedčenie, že to, čomu som uverila, je skutočná pravda. Keď som sa v ten deň vrátila domov, tak som svoje nadšenie prezradila, čo sa však vôbec nestretlo s pochopením u nás doma. Takže sa stal zo mňa na nejaký čas „tajný“ učeník :), lebo do zboru mi rodičia chodiť nedovolili, no aj napriek ich zákazom som nevedela prestať chodiť do zboru a nenasledovať Pána. Veľkým svedectvom pre mňa potom bolo uzdravenie môjho žalúdka. Pred obrátením som mávala veľké bolesti a často som kvôli tomu musela chodiť zo školy domov. Nejaký čas po obrátení som si však uvedomila, že od obrátenia som už so žalúdkom žiadne problémy nemala. Najlepšie, čo môže človek na zemi spraviť, je spoznať, že Boh je naozaj živý a ponúka záchranu, vyslobodenie, uzdravenie, radosť, zaopatrenie a veľa, veľa požehnania vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi!

 

Manželia Milan a Andrea Doményovci, Martin



Súvisiace články

Biblia a šport|Logos 5 / 2008 | Gábor L. Mondovics|Prevzaté z Új Exodus
Biblia sa nehodí do chrámov|Logos 6 / 2020 | Martin Vincurský|Zamyslenie
Zrazil ma vlak|Logos 12 / 2013 | Redakcia |Skutočný príbeh
Milosť má 20 rokov|Logos 9 / 2011 | Redakcia |Téma
„Poď a nasleduj ma!“|Logos 12 / 2019 | Redakcia |Skutočný príbeh