Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Čo nás zapáli

logos-06-2016-ohen.jpg

Zaujímavou biblickou témou je oheň. Veď samého Všemohúceho Boha Biblia predstavuje ako oheň spaľujúci. „Lebo náš Boh je ohňom spaľujúcim.“ (Žid 12,29)
Božie slovo používa pojmy, ako sú oheň či svetlo, a oba sa plne viažu k Božej existencii. Svetlo je viazané k energii – samotný Boh je plný energie a ohňa, a to až tak, že keby stvoril ďalšie miliardy sĺnc, z Jeho sily, ohňa a energie vôbec neubudne.

Peter hovorí, že celý viditeľný svet je uchovávaný pre oheň a jeho koniec bude taký, že sa roztaví a s ohňom potečie. Zostáva nám len nemý úžas nad obrovským zjavením, aké mali apoštoli. „Ale príde deň Pánov ako zlodej v noci, v ktorý pominú nebesia s rachotom, a živly, rozpálené ohňom, sa rozplynú, a zem i diela, ktoré sú na nej, zhoria. Keď sa to teda všetko tak rozplýva, akí musíte vy byť v svätom obcovaní a v pobožnosti, ktorí očakávate a náhlite príchod Božieho dňa, pre ktorý nebesia horiac rozplynú sa, a živly, rozpálené ohňom, potečú!“ (1Pt 3,10-12) Ohňom musí prejsť všetko – musí ním byť preverený aj život i dielo kresťana. „... jedného každého dielo vyjde najavo, pretože to ten deň ukáže, lebo sa zjaví v ohni. A jedného každého dielo, aké ktoré je, sám ten oheň skúsi. Ak zostane niečie dielo, ktoré postavil na základ, dostane mzdu; ak zhorí niečie dielo, bude mať škodu, a on sám bude zachránený, ale tak ako skrze oheň.“ (1Kor 3,13-15) Ak sa človeka na pozemskej púti nedotkne Boží oheň, jeho koniec bude v ohnivom jazere, čo je najsmutnejšia, lepšie povedané, najstrašnejšia a najdesivejšia pôsobnosť ohňa.

Čo oheň spôsobuje

Po prvé, ako už bolo spomenuté vyššie – OHEŇ SÚDI a bude horieť všetko, čo nemá hodnotu, všetko, o čom vyjde najavo, že je zbytočné – plevy, burina a smeti. Všetko, čo je zlé, bude horieť. „A už aj je sekera priložená na koreň stromov; každý teda strom, ktorý nenesie dobrého ovocia, sa vytína a hádže na oheň. Ja vás krstím vodou na pokánie; ale ten, ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja, ktorého obuv nosiť nie som hoden – ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom, ktorý má svoju vejačku vo svojej ruke a prečistí svoje humno a zhromaždí svoju pšenicu do sypárne, ale plevy bude páliť neuhasiteľným ohňom.“ (Mt 3,10-12)

Po druhé – OHEŇ PREČISŤUJE. Slovo Božie často poukazuje na to, že zlato sa musí viackrát roztopiť, aby z neho mohli byť odstránené nežiaduce prímesi a stalo sa čistým – rýdzim. Je zaujímavé, že v súvislosti s prečisťovaním ľudského života apoštol Peter spomína oheň, ktorý predstavujú rôzne protivenstvá, skúšky a prenasledovania. „Milovaní, nedivte sa ohňu, ktorý prišiel na vás pre vaše skúsenie, ako čo by sa vám diala čudná vec. Ale nakoľko máte účasť na utrpeniach Kristových, radujte sa, aby ste sa aj pri zjavení jeho slávy radovali plesajúci. Ak vás hanobia pre meno Kristovo, blahoslavení ste, lebo Duch slávy a Duch Boží spočíva na vás, ktorému sa u nich rúhajú, ale u vás ho oslavujú.“ (1Pt 4,12-14) Samozrejme, skúšky a prenasledovania majú zmysel iba vtedy, keď sú pre meno Pánovo a pre Božie slovo. Ochrana pred súdiacim ohňom prichádza iba od Boha samotného, keď sme skrze vieru prijali nezaslúženú milosť. Môžeme to ilustrovať na silnom spirituálnom zážitku, ktorý mal Izaiáš, keď sa dostal do Božej prítomnosti. Bolo mu jasné, že v prítomnosti Všemohúceho nie je možné obstáť a bál sa, že zahynie. „Vtedy som povedal: Beda mne, lebo zahyniem, pretože som človek nečistých rtov a bývam prostred ľudu nečistých rtov; beda mne, lebo moje oči videli Kráľa Hospodina Zástupov! Tu priletel ku mne jeden zo serafínov majúc v ruke žeravý uhoľ, ktorý vzal kliešťami z oltára. A dotkol sa mojich úst a riekol: Hľa, tento uhoľ sa dotkol tvojich rtov, a tak odišla tvoja neprávosť, a tvoj hriech je prikrytý.“ (Iz 6,5-7) Ak niekto neprijal Božiu milosť a ospravedlnenie, potom ani akokoľvek veľké utrpenie ho nemôže zbaviť hriechu, naopak, nezmyselné utrpenie robí človeka zatrpknutým. Z tohto hľadiska, domnienka, že samotná bolesť a trápenie môžu človeka polepšiť, nemá biblický základ a platí to v plnej miere aj o myšlienke očistného ohňa – purgatória.

Po tretie – OHEŇ POHÁŇA. Čokoľvek, čo sa hýbe, potrebuje energiu. Čím väčšia je energia, tým razantnejší a rýchlejší je pohyb. Platí to aj o ľudskom živote. Na každý skutok človek potrebuje rozhodnutie, vôľu a schopnosť, teda silu a energiu, aby ho vykonal, a toto platí bez ohľadu na to, či ide o skutok dobrý alebo zlý. Teraz sa dostávame k jednej zaujímavej a dôležitej téme, a to – čo uvádza ľudský život do pohybu, aké má motivácie, aké ohne v ňom pôsobia.

Ohne v živote kresťana

Zlé ohne – Ak začneme zlými ohňami, celá téma bude pre nás zrozumiteľnejšia a ľahšie pochopiteľná. Každý z nás pozná zlé ohne. Sú to sily, ktoré človeka povzbudzujú, „energizujú“, rozpaľujú k čineniu zlého. Biblia spomína, že v človeku môžu horieť skazené a nelegálne túžby a vášne, ktoré ho premáhajú, aby páchal bezbožné skutky. Veľmi často je to sexuálna žiadostivosť, ktorá je v dnešnej dobe roznecovaná všade, kamkoľvek sa človek pozrie. Ďalej žiarlivosť, závisť, horkosť, nenávisť sú sily, s ktorými sa často stretávame a ktoré v konečnom dôsledku robia z ľudí vrahov. Ďalším falošným ohňom je túžba po svetskej sláve, moci a po peniazoch. Je až zarážajúce, ako môže byť človek v týchto oblastiach nenásytný, aj keď má toľko peňazí, že je zabezpečený do konca svojho života, ba aj niekoľko generácií po ňom, nikdy nemá dosť. Oligarchovia a politici, ktorí sú nesmierne bohatí, bezostyšne svojimi chápadlami vysávajú štát a je im jedno, že je to na úkor starých, slabých alebo chorých ľudí. Takže, ohne poháňajú. Preto nás Biblia varuje, aby sme si dávali na ich roznecovanie veľký pozor. Dôvodom toho, že Áronovi synovia Nádab a Abihu boli tvrdo potrestaní, bolo to, že použili na zapálenie kadidla na oltári cudzí oheň. Aj drogy a alkohol, ktoré sú používané nadmieru, rozpaľujú. Pavol píše Efezanom, že víno v opitom človeku vypôsobí roztopaš, stratu kontroly vôle, čoho dôsledkom sú neuvážené skutky. Zlý oheň je tiež v pornografii, v chatovaní a všade tam, kde je možnosť, aby „preskakovali iskry“. Tieto ohne musí strážiť aj dlhoročný kresťan – ani to, že niekto slúži tridsať rokov Pánovi, ho samo osebe neochráni. Od zlých ohňov treba utekať. „Utekajte pred smilstvom! Každý hriech, ktorý by vykonal človek, je mimo tela. Ale ten, kto smilní, hreší proti svojmu vlastnému telu.“ (1Kor 6,18) „Či azda môže človek vziať oheň do svojho lona bez toho, aby neprehorelo jeho rúcho? Či môže človek chodiť po žeravom uhlí bez toho, aby sa nepopálili jeho nohy? Tak i ten, ktorý vchádza k žene svojho blížneho; nebude bez viny, ktokoľvek by sa jej dotknul.“ (Pr 6,27-29)

Zanietenie pre vedu, umenie, šport, prácu alebo pre rodinu – Žiaľ, náboženstvo chce udusiť v človeku každú vášeň, dobrú aj zlú; spolu so starým človekom chce ukrižovať aj nového. Je to zlé a nezmyselné. Veci predsa musíme robiť s nadšením a s vášňou, inak je život nudný a kresťanstvo je pre neveriacich odpudivé. Nebojte sa milovať svoju ženu, deti, robotu, nemajte pocit viny pri sledovaní futbalového zápasu. Pri týchto ohňoch je dôležité dať si pozor na dve veci: po prvé, nesmú vás hnať k zlému (pozri prv uvedené), po druhé, tieto lásky nesmú spôsobiť ochladnutie lásky k Bohu. Človek musí byť vždy schopný upokojiť sa, zanechať tieto záujmy a starosti a odovzdať sa Pánovi. Každý sám musí zvážiť, či jeho povinnosti, záujmy a koníčky neoslabujú jeho vzťah k Bohu a Jeho práci.

Boží oheň

Biblia veľa hovorí o Božom ohni, spievame a modlíme sa, aby Boh zoslal oheň, ale, pravdupovediac, neexistuje veľmi jasná predstava o tom, čo by sme vlastne mali čakať. Tušíme, že výsledkom by mal byť nadšený, horlivý, horúci a vrúcny kresťan – kresťan, ktorý je aktívny v Božom diele a zvládajúc všetky prekážky života pevne nasleduje Pána. Kresťania v charizmaticko-letničných zboroch, ktorí majú skúsenosť s vyliatím Svätého Ducha na zhromaždení, dochádzajú k záveru, že okrem toho, že ide o vzrušujúce stretnutia, kedy ľudia pod Božou mocou padajú, trasú sa, smejú a niekedy dokonca behajú, Duch Svätý prináša do života aj zvláštne benefity – človek sa po takej skúsenosti cíti slobodnejší, zo srdca mu odpadávajú rôzne ťarchy, oslobodzuje sa od nelegálnych túžob a vzťah s Pánom Ježišom sa posilňuje. Doslova môžeme vnímať, ako sú vypálené rôzne plevy a prach, ktoré pri všednom životnom rytme nasadajú do ľudského srdca. Zdá sa však, že ten Boží oheň, ktorý prichádza na ľudí zvonka skrze službu niekoho iného, nestačí, ale treba, aby zahorel aj oheň vo vnútri – v ľudskom srdci. Ako k tomu dôjde?

Oheň na Karmeli

Jedným z najmocnejších biblických príbehov je udalosť, keď z neba spadol oheň na obeť, ktorú pripravil Eliáš, čoho výsledkom bolo, že izraelský ľud začal kričať, že Hospodin je Bohom. Pozrime sa, čo musel urobiť Eliáš, aby padol oheň. „A Eliáš vzal dvanásť kameňov podľa počtu pokolení synov Jakobových, ku ktorému sa bolo stalo slovo Hospodinovo povediac: Izrael bude tvoje meno. Z tých kameňov postavil oltár v mene Hospodinovom. A spravil jarok okolo oltára ako priestor dvoch satov semena. Potom uložil drevo, posekal junca na kusy a pokládol na drevo. A riekol: Naplňte štyri vedrá vodou a vylejte na zápalnú obeť a na drevo. A zase riekol: Urobte to po druhé. A urobili po druhé. A ešte riekol: Urobte to po tretie. A urobili po tretie, takže tiekla voda okolo oltára. I jarok naplnil vodou. A stalo sa o čase, keď sa obetuje obetný dar večerný, že pristúpil prorok Eliáš a riekol: Hospodine, Bože Abrahámov, Izákov a Izraelov, nech sa dnes pozná, že si ty Boh Izraelovi, a ja že som tvoj služobník a že všetko toto učinil som tvojím slovom. Vyslyš ma, Hospodine, vyslyš ma, aby poznal tento ľud, že ty, Hospodine, si Boh, a že si to ty, ktorý si obrátil jeho srdce naspäť. Vtedy padol oheň Hospodinov a strávil zápalnú obeť i drevo i kamene i prach, i vodu, ktorá bola v jarku, zlízal. Keď to uvidel všetok ľud, padli všetci na svoju tvár a povedali: Hospodin je Boh! Hospodin je Boh!“ (1Kráľ 18,31-39) Oltár oddelený jarkom hovorí o tom, že aj my sa musíme oddeliť od obecného, nečistého a hriešneho. Oltár bol vybudovaný z dvanástich kameňov (podľa počtu dvanástich synov Jákobových), čo ukazuje na Božie slovo, s pripomenutím, že Boh je Bohom Izraela a nie Bohom pohanským. To, že všetko bolo poliate vodou, ktorá bola donesená v nádobách, opäť hovorí o človeku, ktorý sa plní Božím slovom. Teraz venujme pozornosť obeti. Bálovi proroci, ktorí sa rovnako snažili zviesť oheň z neba, nespoliehali na krvavú obeť junca, ale s vlastnou krvou, ktorá vytekala z rezných a bodných rán na ich koži, chceli predstúpiť pred Všemohúceho. Ako vieme, v ľudskej krvi je hriech, a preto, ak chceme čokoľvek od Boha získať, musíme upriamiť svoju pozornosť na obeť, ktorá je pred Bohom prijateľná a to je jedine obeť dokonalého Baránka Božieho – Pána Ježiša Krista. Upozorňujem, že táto obeť už bola prinesená, a vierou v to, čo sa stalo v minulosti, nachádzame pokoj s Bohom a Jeho priazeň. Táto obeť je jedinečná a v žiadnom prípade sa nedá opakovať. „Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú.“ (Žid 10,14) Čím viac sa sústreďujeme na Ježiša (iba na Ježiša, lebo iba On doniesol obeť), tým je oheň väčší.

Drevo má na oltári úplne špecifickú úlohu – predstavuje človeka. Aj my musíme donášať obete. Tu sa dostávame k rozdielu medzi kresťanom a kresťanom a nachádzame tu jednu z odpovedí, prečo sa kresťania líšia čo do horlivosti a vytrvalosti, aj keď chodia do rovnakého zboru a majú rovnaké vierovyznanie. V jednom horí oheň a v druhom nie, jeden vydrží až do konca, druhý je vlažný a namotávaný, nestabilný, frfle a sú s ním problémy. Je to preto, lebo prvý donáša obete a druhý nie. Je to každého osobná vec, ale bolo by namieste porozmýšľať, či uveriť myšlienkam internetového kresťanstva, ktoré je proti akejkoľvek obetavosti, horlivosti a zaviazanosti, alebo sa rozhodnúť pre život obetavý, ktorého výsledkom je, že Svätý Duch priebežne páli plevy, burinu a bodľač v našom srdci a dáva novú silu, motiváciu k službe Pánovi. Obete totiž spoľahlivo uvoľňujú Božiu moc. Čím väčšie obete, tým väčšia Božia moc. Ak sa kresťan nenaučí obetavosti – dávať svoj život k dispozícii Bohu a ľuďom – o Božom ohni nemôže byť ani reči. Namiesto toho prichádzajú ohne postranné, ktoré vyformujú v neobetavom kresťanovi lásku k svetu a nakoniec, čo je prekvapivé, aj nenávisť k ozajstnému Božiemu dielu – k cirkvi, ktorú cez obetavých kresťanov buduje Pán.

Aké obete máme donášať?

Po prvé, sú to obete našich pier, obete chvály, vďačnosti a dobrorečenia. Naše ústa sú hlavným orgánom pri bohoslužbe. „Teda, skrze neho obetujme vždycky Bohu obeť chvály, to jest ovocie rtov, vyznávajúcich jeho meno.“ (Žid 13,15) Áno, je tu slovo obeť. Veľkou silou charizmatického hnutia sú expresívne, oduševnené, dlhé chvály. Je úžasné, keď sa stretneme a chválime Pána, či už sa nám darí dobre alebo zle, prší alebo svieti slnko, či sa nám chce alebo nie. Výsledkom nie je náboženský fanatizmus, z ktorého nás obviňujú ľudia neveriaci, nábožní alebo samozvaní znalci, ktorí sami Boha nepoznajú, ale výsledkom je vyliatie Svätého Ducha – oheň. Milujeme to, budeme v tom pokračovať a pozveme aj našich priateľov, známych a spoluobčanov, aby spoznali ako vchádzať do Božej prítomnosti.

Ďalšia pasáž, ktorá hovorí o obetiach v Novom zákone, hovorí o obeti nášho tela. Je to jednoduché, keď donesieme telo, v ňom je zároveň duša aj duch. „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,1-2) Donášať telo neznamená nič iné, ako donášať svoj pozemský životný štýl. Samozrejme, našou najpríjemnejšou obeťou je svätosť, keď sa vyhýbame zlému, ďalej je to náš čas, ktorý oddeľujeme pre modlitby – pre spoločenstvo s Najvyšším. A financie? Samozrejme, sú súčasťou a jedným z ovocia nášho životného štýlu. Štedrosť bola vždy ľúbou obeťou pred Bohom. Ak s tým niekto nesúhlasí, musí vytrieť z Biblie množstvo pasáží, ako napríklad: „... lebo ochotného darcu miluje Boh.“ (2Kor 9,7b) Nemyslím, že má budúcnosť neobetavé kresťanstvo. Výsledkom obetavosti je oheň. Často to chceme obrátiť a prosíme: „Pane, zapáľ nás!“ To je ako hovoriť: „Krb, daj mi teplo!“ a nedať do neho drevo. Oheň nemusí prísť hneď vtedy, keď niečo obetavé robíme pre Pána (napr. pôst), ale isto príde. Pozerajúc na jedinú dokonalú obeť Pána Ježiša Krista a žijúc obetavý život, máme budúcnosť. Spolu s ohňom, ktorý padá na spoločných zhromaždeniach, máme dobrú budúcnosť aj ako jednotlivci, aj ako cirkev.



Súvisiace články

Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučovanie
Čo s krízou?|Logos 11 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Čo im na nás vadí?|Logos 4 / 2016 | Michal Tausk|Aktuálne
Tak čo, si dospelý?|Logos 8 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma
Čo chcú Palestínčania?|Logos 1 / 2011 | Miroslav Iliaš |Izrael