Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Generačné požehnania

generacia-fmt.jpeg

Problémom niektorých súčasných prebudeneckých cirkví je, že nepochopili potrebu odovzdania viery ďalším generáciám.

Väčšinou ide o ľudí, ktorí sa ozaj obrátili k Pánovi, potom vo svojom živote hľadajú Boha, majú s ním veľa vzácnych skúseností, no zväčša po nich nezostane nič, alebo takmer nič. Odovzdať požehnanie ďalším generáciám je preto našou veľkou úlohou.

Prielomová generácia

Často zvyknem hovoriť, že patríme k takzvanej prielomovej generácii, t.z., že nevstupujeme do dedičstva vydobytého predchádzajúcimi generáciami. Úprimne však musíme povedať, že skutočným pionierom viery, tou úplne prvou generáciou nie sme my, ale veľmi dávno pred nami to bol Abrahám. O Abrahámovi Boh prehlásil ako o prvom, že je ospravedlnený skrze vieru. Abrahám bol milý Bohu aj preto, lebo to čo prijal, bol rozhodnutý odovzdať aj ďalším generáciám. „Lebo ho znám, pretože prikáže svojim synom a svojmu domu po sebe, a tak budú ostríhať cestu Hospodinovu činiac spravodlivosť a súd, aby Hospodin uviedol na Abraháma to, čo hovoril o ňom.“ (1. kniha Mojžišova 18,19) Mnohí z našej generácie, ktorí sme zakladateľmi charizmatického hnutia na Slovensku a v Čechách, sa obrátili za veľmi dramatických podmienok. Neobrátili sme sa preto, že by nás niekto pozval na charizmatickú bohoslužbu, lebo nič také nebolo, skôr naopak, videli sme mnoho nezrelosti, zmätkov a chýb. V mnohých prípadoch prijatie jednoduchého evanjelia bolo spojené s nadprirodzenými javmi, ako boli uzdravenia alebo sny, niekedy bolo obrátenie spojené s perzekúciou, stratou zamestnania a pod. Táto generácia by nasledovala Pána aj za ťažších podmienok, lebo Božie volanie voči nej bolo veľmi silné. Bolo by však mylné domnievať sa, že naše deti, vnúčatá a naši učeníci vo viere pôjdu tou istou cestou. Samozrejme, aj pri nich musí dôjsť k osobnému obráteniu k Bohu, no Boh od nás právom očakáva, že ďalším generáciám odovzdáme vieru a biblické hodnoty.

Tak ako sa Izák naučil o Bohu od svojho otca (veľmi silnou lekciou bolo obetovanie na vrchu Mórija), aj na nás musia vidieť naši nasledovníci Božiu ruku, deti musia byť odmala vyučované pobožnosti formou vyučovania, domácich modlitieb, a, samozrejme, čo je najdôležitejšie, musia vidieť nasledovaniahodný príklad. Často počujeme názor: „Keď som sa obrátil ja, vie to Boh spôsobiť aj pri mojom dieťati“. S ohľadom na vyššie konštatovanie, to nie je úplne isté. Izák, Jákob, Jozef a ďalší vedeli, že prijímajú dedičstvo svojich otcov, vedeli, že vstupujú do bohatstva, ktoré Boh dal tým, ktorí ich predišli.

Môžeme konštatovať, že kresťanské hodnoty nemôžu byť v plnej miere ustanovené do rodín (spoločnosti) v priebehu jednej generácie. Až pri tretej alebo štvrtej generácii si môžeme byť istí, že sa dotýkame koreňov spoločnosti a generačné kliatby nezožerú to, na čom my pracujeme dnes. Už teraz sa zameriavame na deti, ktoré sa rodia deťom z kresťanských rodín.

vzbura-fmt.jpeg

Ďalšie generácie

Ďalšie generácie, naši prirodzení potomkovia aj duchovné deti môžu prijať dedičstvo prielomovej generácie, rozmnožiť ho, ísť vo vzťahu s Bohom ďalej alebo naopak, môžu všetko stratiť. Žiaľ, v Biblii vidíme veľa negatívnych príkladov toho, ako si potomkovia Božích služobníkov nevážili dedičstvo, do ktorého vstúpili. No nájdeme aj pozitívne príklady, od ktorých by sme sa mohli učiť.

Ako prvý príklad môžeme uviesť bratov Ezava a Jákoba: „A Ezav povedal Jakobovi: Nože mi daj zhltnúť z toho červeného tu! Lebo som hladný a zomdlený. Preto nazvali jeho meno Edom (Červený). Ale Jakob mu povedal: Predaj mi dnes svoje prvorodenstvo! A Ezav povedal: Hľa, jednako idem zomrieť, načože mi je prvorodenstvo?! A Jakob povedal: Prisahaj mi dnes a hneď tu! A prisahal mu a predal Jakobovi svoje prvorodenstvo. Vtedy dal Jakob Ezavovi chleba a šošovičnej váre. A jedol a pil a vstal a išiel, a tak pohrdol Ezav prvorodenstvom.“ (1. kniha Mojžišova 25,30-34) Ezav je príkladom potomka, ktorý si požehnanie neváži. Stále ho ťahalo von do sveta, preč od otca a od požehnania. Čo sa týka dnešnej doby, mohli by sme povedať, že sú to deti, ktoré neradi chodia do zhromaždenia, ťahá ich svet, kamaráti, tak ako rastú, chcú sa zúčastňovať so svojimi rovesníkmi zábav, diskoték, a viera je pre nich handicapom. Jákob sa naopak zdržoval doma, blízko svojho otca, pomáhal v domácnosti a túžil, aby na neho prešlo požehnanie, ktoré zdedil jeho otec Izák od Abraháma. Ezavov príbeh by pre nás mal byť výstražným. Jeho potomstvo sa nakoniec stalo nepriateľom Izraela a Ezav sám spôsobil svojim rodičom veľké trápenie, keď sa zle oženil. Izák s Rebekou sa museli pozerať, ako Ezavov rod pohŕda vierou, Bohom, ako sa všetko dedičstvo stráca. Duša Rebeky, vidiac toto všetko, bola naplnená horkosťou a v hlbokej depresii prehlásila: „Načo je mi život.“ Podobne je to, keď sa dnes musí bohabojný rodič pozerať, akým životným štýlom žijú jeho potomkovia. Pozerať sa na manželské problémy detí, alebo na pád do závislostí je pre veriacich rodičov skutočným trápením. Oplatí sa, veru veľmi sa oplatí urobiť všetko preto, aby deti zostali vo viere.

Odovzdať požehnanie ďalším generáciám je našou veľkou úlohou

Druhým negatívnym príkladom sú deti Éliho - Chofni a Pinchas: „A synovia Éliho boli synmi beliála, neznali Hospodina. Lebo obyčaj týchto kňazov pri ľude bola taká, že keď obetoval ktokoľvek nejakú bitnú obeť, prišiel mládenec kňazov, keď sa varilo mäso, a vidlicu s tromi zubami držal vo svojej ruke. A vrazil ju do umyváka alebo do kotla alebo do panvy alebo do hrnca, a všetko, čo vytiahla vidlica, vzal ňou kňaz a odniesol. Tak robili celému Izraelovi, všetkým, ktorí prišli do Síla. Ba i prv ako zapálili tuk, prišiel mládenec kňazov a povedal človekovi, ktorý obetoval: Daj mäsa, nech upečiem kňazovi, lebo nevezme od teba vareného mäsa, ale chce surové. A keď mu povedal človek: Už hneď zapália tuk, potom si vezmi, aké si žiada tvoja duša, odpovedal: Nie, ale teraz dáš, a keď nie, vezmem nasilu. A hriech tých mládencov bol veľmi veliký pred tvárou Hospodinovou, lebo ľudia opovrhovali obetným darom Hospodinovým.“ (1. kniha Samuelova 1,12-17) Synovia beliála znamená, že Chofni a Pinchas boli ľudia, pre ktorých hodnoty neznamenali nič, boli bezbožní, pohŕdali Bohom aj bohoslužbou, aj keď ju vykonávali. To, že majú výsadné postavenie kňazov, pre nich nič neznamenalo, preto musel prísť do ich života pád. Ich údelom, a tiež údelom ich potomstva boli tragédie a veľmi nízka životná úroveň. Synov beliála Boh nevie pozdvihnúť do požehnania. Dnešní mladí ľudia, ktorí nechcú poslúchať svojich rodičov, si myslia, že sa dostanú do finančného pozdvihnutia tým, že opustia štúdium, rodinu a získajú prvé zárobky na brigáde v zahraničí, predajú mobil, alebo získajú financie nekalým spôsobom. Je to veľmi krátkozraké, lebo osud synov beliála, ktorí pohŕdajú hodnotami, aj keď ich poznali, je horší ako osud neveriacich. Ich otec, Éli, mal značnú vinu na tom, ako sa vyformovali jeho synovia. Napomenul ich až vtedy, keď ich hriechy boli známe širokej verejnosti a bohoslužba v Síle sa dostala do takého pohrdnutia a odsúdenia Bohom aj ľuďmi, že sa už nikdy neobnovila. Éli síce napomenul svojich synov, ale iba tak, aby sa nepovedalo, no výsledkom jeho napomenutia nebola zmena. Bol už veľmi slabý, starý a deti mu prerástli cez hlavu. Mimochodom, podobné chyby vo výchove robil aj jeden z najväčších biblických hrdinov - Dávid. Neriešil dôsledne problémy vo svojej rodine. Aj dnes je možno vidieť, ako sa rodičia boja urobiť poriadok s vlastnými deťmi, aj keď ich bezbožné správanie vidia všetci naokolo. Ich napomenutia sú taktiež iba formálne, lebo sa v skutočnosti boja, že sa deti vzbúria úplne. Keď sa deti po pokuse o nápravu vzbúria, potom si ich rodičia chcú znovu získať rôznymi darčekmi a výhodami. Toto je ešte horšia výchova ako Éliho. Náprava musí doniesť zmenu a zmena nastáva až vtedy, keď sa niečo zmenilo. Keď sa nič nezmenilo, zmena sa nekonala, bol to iba pokus o zmenu.

Správna služba Bohu

Teraz jeden pozitívny príklad, a tým je Samuel. Z jeho príbehu si môžeme zobrať mnoho cenných ponaučení. Samuel odmala prebýval v Božej prítomnosti v stánku a odmala bol služobníkom: „A Samuel posluhoval pred tvárou Hospodinovou, mládenček, opásaný ľanovým efodom.“ (1. kniha Samuelova 2,18) Zdá sa, že najdôležitejšie pri výchove je, aby dieťa s radosťou slúžilo Bohu aj ľuďom. Voľakedy boli deti automaticky zaintegrované do robôt v domácnosti. Mnohí z tých, ktorí vyrástli na vidieku, si pamätajú, že bolo úplne samozrejmé, keď spolu so svojimi súrodencami museli pomáhať doma aj na poli, každý podľa svojich možností a v značnej miere. Napríklad prázdniny pre mnohých znamenali prácu pri dobytku, na senách a ísť si s mládežou zaplávať bolo veľkou vzácnosťou. Dnes mladá generácia nie je vychovaná ako služobníci, lebo ich hlavnou náplňou je zábava, eventuálne taká práca, z ktorej majú zisk priamo oni.

Akým spôsobom máme slúžiť Bohu nás vyučuje Pán Ježiš Kristus: „Kto je verný v mále, je verný aj v mnohom; a kto je nespravodlivý v mále, je nespravodlivý aj v mnohom. Ak teda neboli ste verní v nespravodlivej mamone, ktože vám potom zverí to, čo je pravé? A jestli ste neboli verní v cudzom, kto vám dá to, čo je vaše?“ (Evanjelium Lukáša 16,10-12) Skôr než príde k pozdvihnutiu človeka, musí zaviazane a dobre slúžiť, a to ponajprv na cudzom, v malom a nespravodlivom. Skôr než má človek zo svojej námahy zisk, musí nezištne pracovať pre niekoho iného. Voľakedy bolo bežné, že ak bol niekto remeselníckym učňom, tvrdo robil iba za stravu a nocľah. Keď je niekto služobníkom, nerobí to, čo sám chce, ale to, čo mu je prikázané. Veď aj náš Spasiteľ povedal: „Nie moja vôľa, ale tvoja vôľa, Otče, nech sa stane.“ Preto je nevyhnutné, aby deti boli odmala vedené k prácam a to nie kvôli odmene, ale preto, aby domácnosť dobre fungovala.

Keď sa nič nezmenilo, zmena sa nekonala, bol to iba pokus o zmenu

Druhým dôležitým bodom je, že človek musí byť verný v mále. Treba verne a trpezlivo slúžiť v tom, čo je nám zverené. Samuel slúžil Hospodinovi tým, že nosil a podával Élimu náradie potrebné pre vykonávanie kňazskej služby. Zabávajúca sa generácia chce to, čo rodičia nadobudli za 30 rokov, okamžite. Chceli by okamžite dom, auto a firmu a v malom nechcú byť verní.

Treťou oblasťou je vernosť v praktických veciach. Nikto nebude ozajstným Božím služobníkom s pomazaním, pokiaľ bude udržiavanie čistoty napríklad vo WC považovať za opovrhnutiahodné, lebo on má predsa na viac. Neodporúčam, aby ste nechali v zboroch slúžiť ľudí vo chválach alebo pri kázaní slova, pokiaľ najprv nepreukážu vernosť v obyčajných praktických veciach. Potom nech im je zverená duchovná práca.

Ak sa dieťa naučí byť takýmto poslušným služobníkom, môžeme mať nádej, že ho Boh ochráni pred zvodmi sveta. Samuel na sebe nosil ľanový efod, ktorý ho prikrýval a ochraňoval pred hriechom. Samozrejme, že malý Samuel bol mnohokrát svedkom bezbožného správania Éliho synov, no hriech sa ho nedotkol. Ani dnes nie sú naše deti determinované k tomu, aby boli zatiahnuté do hriechu, ktorý sa vo svete veľmi posilňuje. Dieťa, ktoré je poslušné a rado slúži rodičom aj Bohu, vie prijať dedičstvo, rozmnožiť ho a odovzdať.

Povinnosti otcov

Povinnosťou otcov nie je len zabezpečiť deťom biologické prežitie v podobe jedla, nocľahu, oblečenia a hygieny, ale hlavne musia vynaložiť veľkú snahu na to, aby odovzdali potomstvu hodnoty. „Lebo nie sú povinné deti zhromažďovať poklady rodičom, ale rodičia deťom.“ (2. list Korinťanom 12,14b) Obrátili sme sa preto, aby sme nehodnotný telesný životný štýl nahradili hodnotami, ako sú Božia známosť, vyvyšovanie Boha v našich životoch, prítomnosť Ducha Svätého a láska voči blížnemu. Táto úloha odovzdania dedičstva je nesmierne dôležitá a náročná. Nepodarí sa v prípade, keď je človek dvojtvárny a neslúži Bohu úprimne. Deti najviac odradí pokrytectvo rodičov, ktorí síce chodia do cirkvi, no v rodine sa pobožnosť nekoná. Čakajú, kedy dorastú a sami si určia dráhu života. Dieťa odpustí rodičovi prehraté zápasy a chyby, keď vidí ozajstný zápas viery.

Čiže, pre výchovu sa zdajú byť najdôležitejšie nasledovné faktory: Naučiť dieťa poslúchať, naučiť ho slúžiť a naučiť ho milovať Boha. Dôležité je, aby rodičia vedeli zrozumiteľným spôsobom sprostredkovať deťom Božiu prítomnosť. Dá sa to rozprávaním biblických príbehov, častou účasťou v zhromaždení, a taktiež je dôležité, aby rodičia vedeli cez vkladanie rúk transformovať pomazanie Ducha Svätého deťom. V kombinácii prísnosti a lásky, Duch Svätý pomôže vyformovať v deťoch takých ľudí, ktorí budú nasledovať Boha.

Aj v duchovnej oblasti platia tie isté princípy. Pavol radí Timoteovi, aby sa venoval ľuďom, ktorí sú verní služobníci a svoju vieru vedia odovzdať ďalším: „A to, čo si počul odo mňa skrze mnohých svedkov, zver to verným ľuďom, ktorí budú schopní aj iných učiť.“ (2. list Timoteovi 2,2) V cirkvi veľa času berú egoistickí a problémoví ľudia, ktorí sa nechcú zmeniť a zabraňujú tomu, aby bolo možné evanjelium odovzdať nasledujúcim generáciám. Veru, je treba prestať sa točiť okolo problémov, ktoré nás obklopujú v súčasnosti a urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme odovzdali tým, ktorí prichádzajú po nás, to najlepšie dedičstvo. Je to našou úlohou v konkrétnom čase na konkrétnom mieste a medzi konkrétnymi ľuďmi. Nech nám dá Boh milosť, aby to čo robíme, bolo rozmnožované a odovzdávané až do príchodu Pána.



Súvisiace články

Z kliatby do požehnania|Logos 1 / 2019 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučovanie
Nový prezident a výkonný riaditeľ LeSea global Feed the hungry|Logos 1 / 2016 | Jaroslava Marcienková |Aktuálne
Život v Abrahámových šľapajach|Logos 11 / 2006 | Adrián Šesták |Vyučovanie
Abrahámovo požehnanie|Logos 1 / 2011 | Adrián Šesták |Téma