A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Keď kamene rozprávajú II.

Archeológia nám ponúka zaujímavé objavy a zistenia, ktoré ukazujú na skutočnosť, že kniha Genezis nie je zbierkou rozprávok

V januárovom čísle Logosu sme začali sériu článkov o archeologických objavoch, ktoré potvrdzujú pravdivosť biblických textov a svedčia o tom, že kniha kníh nie je iba zbierkou mýtov, ale jej príbehy majú dôveryhodný historický základ. V dnešnom článku sa pozrieme na archeologické objavy, ktoré súvisia s príbehmi prvej knihy Biblie.

Prvá kniha Mojžišova, Genezis, je azda najviac spochybňovanou knihou celej Biblie. S nástupom osvietenstva a racionalizmu v 18. a 19. storočí začali byť jej príbehy označované za mýty. Archeológia nám však ponúka zaujímavé objavy a zistenia, ktoré ukazujú na skutočnosť, že kniha Genezis nie je zbierkou rozprávok, ale autentickým duchovným svedectvom o pôvode všetkých vecí, o páde človeka do hriechu a o Hospodinovom jednaní s ľuďmi. Na začiatku 20. storočia povstala vlna kriticizmu, ktorá napádala vieru v doslovnú pravdivosť biblických textov. Neskôr došlo k sérii významných archeologických objavov. Kritici historickej presnosti Biblie boli konfrontovaní s fyzickými dôkazmi, ktoré svedčili o pravdivosti biblických textov. V tomto článku rozoberieme niektoré z nich.

Prastaré pečate

Archeológia, ktorá sa zaoberá starovekom, často zápasí s nedostatkom písaných materiálov, lebo mnohé písomnosti, zachovávané napríklad na papyruse, podľahli počas stáročí skaze. Zaujímavým komunikačným médiom sú pečate. Patria medzi najstaršie dochované písomnosti. Používali sa na potvrdzovanie dokumentov, boli znakom autority a príležitostne slúžili tiež ako amulety. Najstaršie pečate boli z hliny, do ktorej boli vytlačené alebo vyryté značky a nápisy. Pečate časom stvrdli alebo boli vypálené ohňom, keď na niektorom mieste vypukol požiar. A práve skutočnosť, že pečate boli vyrobené z hliny, spôsobila, že záznamy na nich vydržali dlhšie ako tie na papyruse alebo pergamene. Niektoré z pečatí sú až 5000 rokov staré a patria medzi niekoľko málo zdrojov, z ktorých môžeme spoznávať kultúru a vieru ľudí z úsvitu civilizácie. Medzi týmito pečaťami sa našli také, ktoré korešpondujú s tvrdeniami Biblie, vrátane knihy Genezis.

Prvé kapitoly knihy Genezis rozprávajú o stvorení ľudí a o pokušení, ktoré voviedlo Adama a Evu do hriechu. Boh dal ľuďom usmernenia, ktoré mali zachovávať, a hovoril tiež o následkoch neposlušnosti: „Potom Hospodin Boh rozkázal človeku: Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“ (Gn 2,16-17) Genezis taktiež opisuje pokušiteľa, satana, ktorý ovplyvnil Evu a následne aj jej manžela Adama, aby neposlúchli svojho Stvoriteľa. Boh povedal Adamovi a Eve, že zomrú, keď budú jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Pokušiteľ v podobe hada však Eve povedal: „Vôbec nezomriete.“ Preto Eva jedla z tohto veľmi lákavého ovocia a dala aj svojmu manželovi a „aj on jedol“. (Gn 3,1-6) Je toto rozprávanie iba mýtom? Mnohí kritici si to mysleli. Archeológovia však pri odkrývaní pozostatkov najstaršej nám známej civilizácie Sumeru objavili pečať, ktorá zobrazuje tento príbeh z knihy Genezis. Tento nález, zvaný Pečať pokušenia, sa nachádza v zbierkach britského múzea. Ide o tzv. valcovité pečatidlo, valček, ktorým sa do hliny odtláčal obraz. Datovanie pečatidla spadá do tretieho milénia pred naším letopočtom, je teda okolo 5000 rokov staré. Tento artefakt obsahuje takéto vyobrazenie: muž a žena si obzerajú strom a vystierajú ruky k jeho ovociu. Za chrbtom ženskej postavy je vyobrazený had! Podobnosť s biblickým opisom pádu človeka do hriechu je šokujúca. Starí Sumeri museli tento príbeh poznať! Mnohí skeptickí bádatelia považovali príbeh o pokušení prvých ľudí v záhrade Eden a o ich páde do hriechu iba za výmysel židovských pisateľov Biblie. Ďaleko od Izraela sa však našiel dôkaz o existencii tohto príbehu. Tento dôkaz je o tisícky rokov starší ako dátum, ku ktorému kritici priraďujú vznik knihy Genezis. Tento artefakt je jedným z najstarších existujúcich záznamov, ktorý dokazuje, že ľudia mali odpradávna povedomie o tom, čo sa stalo na počiatku ich histórie a že príbeh o Adamovi a Eve nie je iba mýtom, ktorý má svoj pôvod v knihe Genezis.

Existuje však aj iná pečať, ktorá taktiež pochádza zo Sumeru. Dokonca je ešte staršia ako práve spomenutý nález. Pochádza približne z roku 3500 pred n. l. a je uchovávaná v zbierkach Pensylvánskej univerzity. Pečať zobrazuje dve nahé postavy, muža a ženu, ako sa ponížene skláňajú a odchádzajú nasledovaní hadom. Ako keby išlo o udalosti, ktoré nasledovali potom, ako prví ľudia zjedli zakázané ovocie. Je veľmi pravdepodobné, že motív na tejto pečati zobrazuje vyhnanie človeka z raja, opísané v Gn 3,23: „Poslal ho Hospodin Boh von zo záhrady Éden obrábať pôdu, z ktorej bol vzatý.“

Príbeh o potope

Kniha Genezis rozpráva príbeh o globálnej prírodnej katastrofe, ku ktorej došlo za čias Noacha. Vtedy bola celá zem zaplavená vodou a prežila iba Noachova rodina a vybrané druhy zvierat, ktoré nastúpili s praotcom Noachom do korába, ktorý mu Hospodin prikázal postaviť.

Ešte asi pred sto rokmi všetci liberálni kritici Písma považovali príbeh o potope za mýtus. Avšak archeologické bádania počas posledného storočia viedli k objavom záznamov o potope u najstarších skúmaných civilizácií. Jedným z najvýznamnejších nálezov je Epos o Gilgamešovi, zaznamenaný klinovým písmom na hlinených tabuľkách, ktoré rozlúštil roku 1872 George Smith z Britského múzea. Tieto tabuľky rozprávajú príbeh o potope z perspektívy starých Babylončanov. Podobný príbeh sa našiel aj na sumerských tabuľkách, ktoré sú najstaršími písomnými záznamami, aké boli kedy nájdené.

Vykopávky v Iraku na začiatku 20. storočia odhalili, že v Babylone

Ktorý z opisov potopy je autentickejší? Na túto otázku existuje jednoduchá odpoveď. Profesor Gleason Archer si všimol, že rozdiely v rozprávaní príbehov Genezis a Eposu o Gilgamešovi sú také významné, že vylučujú možnosť, že by bol jeden odpísaný od druhého: „Kontrast medzi vášňami zmietanými, hašterivými a lakomými bohmi babylonského panteónu a majestátnou svätosťou Jahveho je veľmi silný,“ píše Archer. „Výslovne nevhodná archa v tvare kocky a zaplavenie celého sveta iba dvojtýždňovými zrážkami (Epos o Gilgamešovi) taktiež stoja v protiklade s lodnými parametrami Noachovej archy a postupným pribúdaním vôd tak, ako o ňom hovorí biblický záznam.“ Zdá sa, že na Epose o Gilgamešovi badať známky porušenia pôvodného príbehu.

Zmienené staroveké tabuľky nie sú jediným dôkazom potvrdzujúcim biblický príbeh. Jeden veľmi pracovitý historik Aaron Smith si dal tú námahu a trpezlivo skúmal všetky príbehy o potope, ktoré bol schopný nájsť. Objavil okolo 80 tisíc rôznych diel v 72 jazykoch sveta, ktoré rozprávali o potope. Ak by potopa z Noachových čias bola iba lokálnou udalosťou, ktorá zasiahla ľudí iba jediného regiónu, povedomie o nej by sa nedostalo do myslí toľkých geograficky vzdialených národov.

Profesor Archer v svojom diele píše: „Sumeri, Babylončania a Asýrčania z Mezopotámie by sa mohli deliť o podobnú tradíciu spolu s Hebrejmi, keďže bývali vo vzájomnej blízkosti v oblasti predpotopnej civilizácie. Čo ale povieme na legendu o Manuovi, ktorá sa zachovala medzi Hindmi alebo na čínsku legendu o Fah-He, na príbeh o Nu-u tradovaný medzi Havajčanmi, na rozprávanie mexických Indiánov o Tezpi alebo Algonquinov o Manabozhovi? Všetky tieto legendy sa zhodujú v tom, že celé ľudstvo bolo zničené veľkou potopou (zvyčajne opísanou ako celosvetová) a to v dôsledku Božieho hnevu nad ľudským hriechom. Zachránil sa iba jeden človek so svojou rodinou alebo zopár priateľmi tak, že katastrofu prežili na lodi, plti alebo na nejakom druhu kanoe. Biblická potopa je teda udalosťou takého významu, že zanechala stopy v mnohých ľudských kultúrach po celom svete.

Babylonská veža

„Povedali si: Poďme, narobme si tehál a dobre ich vypáľme. Tak im tehly slúžili za kameň a asfalt za maltu. Potom si povedali: Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá; tak si urobíme meno, aby sme neboli roztratení po celej zemi.“ (Gn 11,3-4) Takto opisuje kniha Genezis počiatok výstavby monumentálnej babylonskej veže. O tejto slávnej stavbe z obdobia úsvitu ľudských dejín už počuli mnohí. Málokto však vie, že pre tento biblický príbeh existujú solídne archeologické dôkazy.

Vykopávky v Iraku na začiatku 20. storočia odhalili, že v Babylone kedysi stála monumentálna veža. Werner Keller o tom píše: „V roku 1899 Nemecká orientálna spoločnosť vyslala veľkú expedíciu pod vedením architekta, profesora Roberta Koldeweya, ktorá mala preskúmať známe návršie ruín pri rieke Eufrat nazývané „Babil“. Vykopávky trvali dlhšie ako na ktoromkoľvek inom mieste. Po osemnástich rokoch prác opäť uzrela svetlo sveta najznámejšia metropola starovekého sveta, sídlo kráľa Nebúkadnecara. V rovnakom čase bol odkrytý jeden zo siedmich divov sveta - „visuté záhrady kráľovnej Semiramis“ a tiež „Etemenanki“ - legendárna babylonská veža.

Nástenné maľby z Egyptskych hrobiek zobrazujúce semitov

Technika používania tehál pri stavbe babylonskej veže opísaná v Biblii korešponduje s nálezmi archeológov. Bádanie potvrdilo, že pri stavbe boli používané výhradne asfaltové tehly a to najmä v základoch. Ich použitie bolo nevyhnutné najmä pre bezpečnosť stavby. Základy boli vďaka asfaltu odolné voči vode a záplavám. Veža mala sedem stupňov, ktoré sa týčili jeden nad druhým. Bola nájdená tabuľka, patriaca architektovi, ktorá uvádza, že dĺžka, šírka i výška stavby boli rovnaké. Dĺžka jednej strany veže pri základe bola podľa tabuľky viac ako 88 metrov. Archeológovia namerali 90 metrov. Podľa tohto musela byť veža vysoká tiež aspoň 90 metrov. Znamená to, že veža sa vypínala do výšky 20-poschodovej budovy.

Neskorší výskum preukázal, že pôvodná veža bola zbúraná a na jej mieste bola postavená nová v čase Nebúkadnecarovej vlády. D.J. Wiseman, profesor asyriológie, vysvetľuje: „Veža bola ťažko poškodená počas vojny v rokoch 652-648 pred n. l., ale bola znovu vybudovaná Nebúkadnecarom II. (605-562 pred n. l.). Koldewey v roku 1899 objavil časť tejto stavby, ktorú opísal tiež Herodotos počas svojej návštevy Babylona približne v roku 460 pred n. l.

Zikkurat (posvätný vežový chrám) z Babylona bol zničený Xerxesom roku 472 pred n. l. Znovu sa ho pokúsil postaviť Alexander Veľký, ale práce na ruinách chrámu boli prekazené jeho smrťou. Tehly boli následne odnesené miestnym obyvateľstvom a dnes je Etemenanki (po sumersky: „základný kameň nebies a zeme“) obrovskou jamou, ktorej hĺbka dosahuje výšku pôvodnej stavby. Vežové chrámy zikkuraty sa v Mezopotámii rozšírili. Do dnešných dní boli objavené ruiny 35 z nich. Tým prvým však bola babylonská veža. Dnes už takmer nik nepochybuje o jej existencii.

Abrahám, Chaldejský Úr a svet patriarchov

„Vtedy vzal Terach svojho syna Abráma a vnuka Lóta, syna Háránovho, i svoju nevestu Sáraj, ženu svojho syna Abráma, a vyšli spolu z Chaldejského Úru, aby putovali do krajiny Kanaán.“ (Gn 11,31)

Pred sto rokmi nemecký liberálny kritik Biblie Theodor Nöldeke spochybnil existenciu Abraháma a Chaldejského Úru. Spolu s ďalšími považoval rozprávanie Genezis o Abrahámovi a jeho potomstve za fikciu. Toto storočie však prinieslo na svetlo množstvo dôkazov, ktoré podporujú biblický záznam o Abrahámovi.

V roku 1922 Leonard Wooley dôkladne preskúmal mesto Úr v južnom Iraku a zistil, že okolo roku 2000 pred n. l. bolo prekvitajúcou metropolou. Bolo to presne v dobe Abraháma. Na základe svojho výskumu Wooley nakreslil mapu mesta, ktorá ukazovala jeho pravidelné bulváre a načrtol plány priestranných obydlí s interiérovými kúpeľmi. Boli objavené školské triedy, v ktorých sa našli tabuľky s lekciami z gramatiky a aritmetiky. Dokonca sa našli aj záznamy rôznych variantov mena Abrahám, datované jedno alebo dve storočia po jeho smrti.

International Standard Encyklopedia odmieta Nöldekeho teóriu, že Abrahám bol iba mýtickou figúrou: „Z archeologických dôkazov je zrejmé, že Abrahám bol produktom vyspelej kultúry. Bol typickým patriarchom vyššej spoločenskej triedy svojej doby. Keď jeho činy a jeho príbeh porovnáme s nebiblickými prameňmi, vidíme, že sa jednalo o typického predstaviteľa danej doby a nie o výplod predstavivosti neskorších izraelských pisateľov.“

Kritici historickej presnosti Biblie sú konfrontovaní s fyzickými dôkazmi, ktoré svedčia o pravdivosti Biblie.

Ako vyzerali biblickí patriarchovia a ich rodiny? Biblia hovorí, že Abrahám bol bohatým človekom, ktorý vlastnil množstvo dobytka. (Gn 12,16) Neskôr rozpráva o pestrofarebnom odeve, ktorý dal Jákob svojmu synovi Jozefovi, čo vyvolalo žiarlivosť jeho bratov. (Gn 37,3) Dočítame sa tiež o ovciach a kozách, ktoré Jákob múdro vyšľachtil, aby zabránil ich zhabaniu jeho vlastným svokrom. (Gn 30,33-43) V príbehoch sú spomenuté hudobné nástroje ako harfa (Gn 31,27) alebo zbrane ako luk a šípy určené na obranu a lov. (Gn 27,3) Sú to všetko iba výmysly a produkty fabulácie?

Na prelome 19. a 20. storočia bolo odkrytých niekoľko kráľovských hrobiek 150 míľ na juh od Káhiry. Na ich stenách sa našli prekrásne maľby datované približne do roku 1900 pred n. l. Vyobrazujú Semitov, ktorí prichádzali do Egypta predávať svoj tovar. Zobrazení sú tu muži, ženy aj deti, niektorí v pestrofarebných šatách. Majú harfy, luky, šípy a kopije. Sprevádzajú ich somáre a kozy ako prostriedky na dopravu a obživu. Tieto maľby predstavujú osoby rodovo spriaznené s Abrahámom, Izákom a Jákobom, ktoré nosia rovnaké šaty, aké sú opísané v knihe Genezis, používajú rovnaké nástroje a chovajú rovnaké domáce zvieratá. Tento pôsobivý nález podporuje biblický opis danej doby a to do najmenších detailov.

Stále zostáva pravdou, že dôveryhodnosť knihy Genezis je predovšetkým záležitosťou viery každého človeka. Táto viera však nie je iracionálna, existuje množstvo argumentov, ktoré dávajú Mojžišovmu opisu počiatku všetkých vecí vysokú mieru dôveryhodnosti. V tomto článku sme vám ponúkli niektoré z nich.



Súvisiace články

Keď kamene rozprávajú I.|Logos 1 / 2010 | Daniel Šobr |Aktuálne
Keď sa Grace stretol s Bohom|Logos 10 / 2012 | Clive Price|Zo sveta
Keď bratia spolu prebývajú|Logos 9 / 2017 | Redakcia |Predstavujeme
Keď múrom ticho svedčí|Logos 8 / 2013 | Katarína Nováková|Reportáž
Keď Duch Svätý formuje národ|Logos 2 / 2013 | Randy Clark|Zo sveta