Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Kronika budúcnosti

Božie kráľovstvo je ešte pred nami

Existuje nádej, podľa ktorej sa v jednom momente histórie objaví na zemi Mesiáš - Spasiteľ sveta, bude panovať nad všetkými národmi a globálne uskutoční na zemi svetový mier, prosperitu, spravodlivosť a lásku, ako o tom hovorili starozákonní proroci.

V piatok, 2. októbra večer, presne pri západe slnka sa tohto roku začal siedmy a súčasne posledný Mojžišom nariadený sviatok, osemdňový sukót, čiže sviatok stánkov. Židia celý týždeň bývali v stanoch, ktoré boli prikryté čerstvo odrezanými vetvami stromov. Tieto stany majú pripomínať minulosť i prisľúbenú budúcnosť - minulosť, keď Židia opustili Egypt a štyridsať rokov putovali v púšti a bývali v stanoch. V budúcnosti očakávame tisícročné kráľovstvo Mesiáša, keď Židia a ostatné národy budú žiť v mieri a v bezpečí.

Nežidovské národy pôvodne nepoznali takýto nádejný obraz budúcnosti, prevzali ho neskôr po rozšírení kresťanstva. Časom sa na západe stal silou formujúcou históriu. Táto nádej bola postupne „zriedená“. Najprv ju surovo odtrhli od židovských koreňov, potom ju stále viac a viac falošne vykladali, kým z nej zostal len od Boha, od Spasiteľa a od Biblie nezávislý, slabý, hmlistý, iluzórny lúč nádeje. Na konci večne platné slová proroka Izaiáša: „Prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože; národ nepozdvihne proti národu meč a už nebudú učiť vojne,“ (Iz 2,4) poslúžili ako motto pre liberálnych demokratov, pre marx-leninistov, pre nacionálnych socialistov, pre novopohanských stúpencov New Age. Zarážajúce je, že tento citát sa nachádza pred hlavným sídlom OSN. Symbol v symbole je, že tento biblický, nádej hlásajúci monumentálny reliéf, bol darom bývalého ateistického Sovietskeho zväzu. Sovietsky zväz ho daroval svetovej organizácii sídliacej v New Yorku.

S riedením tejto mesiánskej nádeje vlastne začalo kresťanstvo od 3.–4. storočia. Historici zaoberajúci sa obdobím prvých kresťanov, nepochybujú, že prví otcovia cirkvi verili v príchod konkrétnej, skutočnej, historickej svetovej ríše Mesiáša. O tom svedčia nespočetné miesta v Novom zákone, ako i neskorší biblickí učitelia. Iraeneus sa napríklad odvoláva na stratené knihy Papiasa, tvrdí, že apoštol Ján veľa rozprával svojim učeníkom o nadmernej úrodnosti zeme v prichádzajúcom zlatom veku. Podľa zjavenia Jána, kráľovstvo Mesiáša bude trvať tisíc rokov, až potom sa uzavrie história vesmíru, ktorá potom prejde do večnosti. Tisícročné kráľovstvo sa uskutoční v tomto svete a v našej historickej dobe, a nie v akomsi „druhom svete“. Toto prvokresťanské presvedčenie je v plnom súlade so stanoviskami rabínov, podľa ktorých sa Mesiášovo kráľovstvo uskutoční v našej historickej dobe, a nie je totožné s „prichádzajúcim novým svetom“. Na základe Zjavenia Jána, prví kresťania nazývali túto nádejnú budúcnosť grécky „chilias“, alebo latinsky „milénium“, čiže „tisícročné kráľovstvo“. Prví kresťania boli všetci bez výnimky „chiliastici“ alebo „milenialisti“. Dnes v tradičnej teológii tieto výrazy znamenajú skôr rúhanie. Ako sa to mohlo stať?

Dva veľké omyly

Od 2.-3. storočia nastúpili dva nové ideové smery, ktorými sa cirkev začala odcudzovať pôvodnej nádeji budúcnosti. Konkrétne teória „náhrady“ (supersessionizmus, substitucionizmus) alebo teória „alegorického výkladu“ (allegoresis).

Ako cirkev postupne preberala pohanské prvky, tak sa posilnila hlavná téza „náhrady“. Táto téza hovorí, že Boh definitívne zamietol svoj vyvolený národ, teda Židov, kvôli ich hriechom a nevere, a ich miesto definitívne prebrala cirkev. Týmto cirkev začala odstraňovať Židov z mesiánskej nádeje. Táto nádej bola pôvodne bytostne a nemenne spojená s Izraelom. Kým Stará i Nová zmluva podmienili naplnenie prísľubu svetového mieru a požehnania všetkých národov obnovením Izraela na národnej úrovni, pohansko-kresťanská cirkev od 2.-3. storočia bola v dôsledku podmanenia si veľkej časti sveta omámená očakávaním ďalšej pozitívnej zmeny v pohanskom svete. Postupne prehodnotila a falošne vykladala príslušné proroctvá, a predkladala veriacim obraz Božieho kráľovstva bez Židov.

Toto všetko by sa nemohlo uskutočniť bez druhej teórie „alegorického výkladu“ (allegoresis). Táto technika pôvodne slúžila na analýzu mýtov v pohanských, okultných a mystických náboženstvách. Cirkev ju neskôr aplikovala na výklad Písma s tým, že popierala pôvodný doslovný a historický význam biblických proroctiev. Tvrdila, že všetko treba chápať alegoricky a obrazne. Prvým predstaviteľom „alegorického výkladu“ bol Origenes, ktorý tvrdil, že alegorický zmysel je „vyšší a duchovnejší“, než doslovný zmysel, pričom on ešte vo svojich kázňach vykladal písmo Nového zákona tradičným spôsobom. A predsa poslúžil ako vzor pre hlásateľov „alegorického výkladu“, ktorí celé storočie viedli polemiku rozkladajúcu cirkev. Tento spor dovŕšil Svätý Augustín v 4. storočí svojím učením, že Bibliu môžeme chápať i doslovne v prípade udalostí týkajúcich sa minulosti, ale proroctvá pre budúcnosť – aj v prípade obnovenia Izraela – sú pravdivé len v duchovnom a obraznom zmysle a treba ich vzťahovať výlučne na cirkev.

Božie kráľovstvo – bez Mesiáša?

Augustín však išiel ešte ďalej. Zažil premenu cirkvi na štátne náboženstvo, ba bol dokonca vedúcim ideológom tejto premeny. V tom čase, keď sa cisár Konštantín Veľký obrátil na kresťanskú vieru (podľa niektorých len naoko), sa v Rímskej ríši cirkev stala tolerovanou, a neskôr sa stala štátnym náboženstvom. Tento krok priniesol duchovne, morálne a politicky nepredvídateľné následky. Cirkev, ktorá od čias Ježiša fungovala proti štátu, alebo nezávisle od štátu, teraz sa v priebehu jedného storočia stala mocenskou silou nadradenou štátu, čo sa Augustín snažil vykladať, ako Božiu spravodlivosť. Falošným vykladaním biblického podobenstva „Vtedy povedal pán sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady a prinúť ich vojsť, aby sa mi naplnil dom,“ (Lk 14,23) tvrdil, že ľudí treba prinútiť aj násilím - použitím zbrane a štátnej moci na obrátenie a na prijatie kresťanstva. V diele „O Božom štáte“ sa vyjadril, že teraz prišiel čas na to, aby cirkev panovala nad štátnou mocou, lebo cirkev takto bude môcť posvätiť aj štát, a to vlastne znamená príchod Božieho kráľovstva. Takto sa narodilo nové náboženstvo: katolicizmus. Pre obhajobu Augustína môže slúžiť jeho naivita a nedostatok historickej skúsenosti, medzitým však uplynulo tisíc rokov, a tá doba jasne dokazuje neschopnosť fungovania tohto modelu. Cirkev neposvätila svetské konanie moci, ba naopak, štátna moc skazila duchovne i morálne štátu nadradenú cirkev. Tieto neblahé skúsenosti viedli niektorých predstaviteľov protestantizmu hlavne v Amerike, aby začali hlásať nový model: cirkev musí byť prísne oddelená od štátu a ľudia sa majú obrátiť na základe slobodného svedomia, bez násilia. Demokraciu sme importovali z Ameriky do Európy, ale polovičným spôsobom. Ani to však neprinieslo úplné riešenie na najväčšie problémy spoločnosti. V každom prípade demokracia je najlepšou politickou formou pre spoločenstvo bezbožných ľudí, preto ju za každú cenu až do návratu Mesiáša uprednostňujeme. Pre ľudí žijúcich v spoločenstve s Bohom bude ešte lepšia forma: pravá teokracia. Poznamenáme, že doteraz na zemi nikdy nebola pravá teokracia, spoločenské formy pod tým názvom sa síce odvolávali na meno Boha, ale boli to len pseudoteokracie. Ozajstná teokracia nemôže existovať bez prítomnosti ozajstného Mesiáša.

Nový Jeruzalem pristál v Ríme a Rím sa stal novým hlavným mestom Mesiánskej Ríše

Zrútenie historickej kresťanskej eschatológie

Veľké politické a teologické omyly Augustína, mali ťažké dôsledky pre eschatológiu, čiže náuku o posledných časoch a kráľovstve Mesiáša. Potom, ako tieto proroctvá boli „obrazne vykladané“, bola vytvorená taká koncepcia, že Božie kráľovstvo je už tu na zemi prítomné, lebo kresťanstvo uchopilo politickú moc. Niekdajšia Rímska - pohanská ríša sa premenila na „Božie pozemské tisícročné kráľovstvo“, Nový Jeruzalem pristál v Ríme a Rím sa stal novým hlavným mestom Mesiánskej Ríše. Cirkev zaistila politickú moc nad štátmi a začala násilné šírenie kresťanstva na zemi nástrojmi štátnej moci. Vtedajší teológovia a kazatelia hlásali, že príchod Tisícročného Kráľovstva sa už uskutočnil. Teórie „zastúpenia“ a „obrazného vykladania“ zakrývali fakty, že za ten čas sa ani jedno proroctvo - spojené s Mesiánskou Ríšou a s Izraelom neuskutočnilo; dokonca ani Ježiš Kristus sa ešte nevrátil. Bezbrehý „alegorický výklad“ však vyriešili ďalším falošným vysvetlením: návrat Ježiša v tele sa uskutočňuje v reálnej prítomnosti Krista (transsubstanciácia) v prijímaní sviatosti oltárnej (Eucharistia) na každej omši a prechádza do tela veriacich, čiže uskutočňuje sa „parúzia v eucharistii“.

Samozrejme, vznikli aj iné výklady na vysvetlenie a potvrdenie návratu Ježiša a príchodu Božieho Kráľovstva v rámci alegorickej teórie. Podľa preteristického výkladu Zjavenia Jána sa vzťahujú len na minulosť, čiže na dobu Jána a domitianské prenasledovanie kresťanov. Podľa idealistického výkladu táto kniha nehovorí o histórii, ale symbolizuje boj dobra a zla. Zástancovia historizmu zase tvrdia, že sa tu hovorí o histórii cirkvi.

Na základe takýchto výkladov nastalo v katolíckych kruhoch intenzívne čakanie konca sveta v rokoch 1000 až 1100. Začiatok tisícročného kráľovstva totiž počítali buď od narodenia Krista, alebo od smrti Jána Krstiteľa. Vtedajší rehoľní mnísi, preto neočakávali príchod kráľovstva Mesiáša - lebo podľa ich predstáv práve v ňom žili, ale očakávali koniec sveta, ktorý mal nasledovať. Keďže koniec sveta nenastal, prešli na iný výklad, podľa ktorého začalo Tisícročné Kráľovstvo v štvrtom storočí, pri konštantínovskom obrate (keď cirkev prebrala moc nad štátmi). Preto koniec sveta začali očakávať okolo roku 1300, čo sa zasa neuskutočnilo. Mnísi potom vypracovali nové a nové koncepcie na vysvetlenie situácie. Z nich vynikalo vysvetlenie Jochima de Florise, pretože hlásal teóriu novej doby Svätého Ducha bez hierarchie, čo potom malo veľký vplyv na protestantské prebudenia, ako i na vznik voľnomyšlienkárstva.

Katolícka eschatológia sa na konci zrútila pod ťarchou reality histórie. Potom sa snažili vysvetliť aj to, že ani tisíc rokov netreba chápať doslovne. Tým sa celá vízia o Tisícročnom Kráľovstve totálne zahmlila, kniha Zjavenie Jána sa stala nepochopiteľnou a nebezpečnou. Božie Kráľovstvo na zemi bez Židov sa obmedzilo na niekoľko štvorcových kilometrov vo Vatikáne.

Dnes - po dvetisíc rokoch - je každému triezvo uvažujúcemu človeku jasné, že doba, na ktorú sme čakali, nie je naša súčasnosť. Mesiáš sa ešte nevrátil, jeho pozemské kráľovstvo ešte neprišlo, na zemi sa neuskutočnila ríša mieru, lásky a šťastia, Božia vôľa nie je prítomná na zemi, tak ako na nebi. Trendy života cirkví a sveta smerujú dokonca úplne inde.

„Priblížilo sa Božie kráľovstvo“

Aj zrútenie hore spomenutého obrazu sveta bolo príčinou toho, že v 16. storočí sa presadil protestantizmus. Ani protestanti sa však nevedeli odtrhnúť od augustínovskeho modelu; Luther zachoval štruktúru štátnej cirkvi, ale presadzoval ju vo forme národných cirkví. Knihu Zjavenia Jána najprv pokladal za škodlivú a chcel ju vylúčil z kánonu; neskôr ju dovolil čítať, ale len spolu s jeho alegorickými, historickými doplnkami. Kalvín v Ženeve zaviedol náboženskú diktatúru, podobne konali aj puritáni v Európe i v Amerike. Najprv v mestách Pennsylvánia a Filadelfia sa medzi charizmatickými kvakermi objavil princíp oddelenia štátu a cirkvi, čo malo vplyv aj na americkú ústavu.

Väčšina luteránov a kalvínov dodnes hlása postmilenializmus, t.j. Božie kráľovstvo už prišlo na zem, buď narodením Ježiša, alebo pri konštantínovskom obrate. Jeho uskutočnenie je samotná cirkev; pričom dĺžku tisícročného obdobia netreba brať doslovne. Protestanti po zániku centrálneho učiteľského úradu predsa dostali možnosť na ďalšie bádanie. V posledných troch storočiach rôzne skupiny neoprotestantských teológov podrobili všetky súvisiace biblické texty dôkladnej analýze. Prehodnotili všetky doterajšie koncepcie a možné omyly. Vysvitlo, že „teória náhrady“ a „alegorický výklad“ sú chybné teórie, ktoré nijako nie je možné harmonizovať s celou Bibliou. Dostalo sa do popredia futuristické chápanie knihy Zjavenia Jána, s tým, že momentálne sa uskutočňujú proroctvá z 2.–3. kapitoly, apokalyptické udalosti z 5.-19. kapitoly sú ešte pred nami, až potom prichádza Mesiášska tisícročná ríša podľa 20. kapitoly. Takto sa moderný neoprotestantizmus vrátil k predstavám prvých cirkevných otcov, t. j. ku chiliazmu, milenializmu.

Hlavne sa prišlo na to, že Židov nie je možné vynechať z cestovného poriadku posledných čias. Božie kráľovstvo na zemi – ozajstnú teokraciu nie je možné oddeliť od obnovenia izraelského štátu. Návrat Židov a založenie Izraela v zemi ich otcov je z hľadiska plánu spasenia presvedčivým bezprostredným znakom ukazujúcim ku návratu Krista pre neoprotestantov a pre Židov, ktorí vyznávajú biblickú eschatológiu. Znakom novej nádeje je, že prichádza tisícročné obdobie, panovanie Ježiša Krista na zemi vo forme, ako to bolo pôvodne zjavené v Biblii staro a novozmluvnými prorokmi, a nie v sekularizovanej forme bez účasti Židov. Z hmly sa znovu vynorí pôvodný význam nespočetnekrát vyslovenej modlitby: „Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi!“ (Mt 6,10)

Túto budúcnosť si pripomíname počas Sviatku Stánkov.

Zdroj: Hetek

Preklad: János Boldizsár



Súvisiace články

Pokračujeme|Logos 1 / 2012 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Pokračujeme|Logos 4 / 2015 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Seminár chvál v Banskej Bystrici|Logos 5 / 2016 | Redakcia |Zo života cirkvi
Summer Gospel Tour 2016|Logos 7 / 2016 | Daniel Šobr |Reportáž
Pokračujeme|Logos 12 / 2016 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme