Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Kult nenávisti

História prenasledovania kresťanov

18. časť: Novinári, ktorí žiadali hlavy

logos-12-2012-kult-nenavisti.jpg

Heslo francúzskej revolúcie „Bratstvo, rovnosť, sloboda – alebo smrť“ hlásalo radikálnu obnovu spoločenského poriadku. V rokoch nasledujúcich po roku 1789 sa kládol dôraz skôr na praktizovanie druhej časti motta. Dňa 26. augusta 1789 bola prijatá Deklarácia práv človeka a občana, vo vyhlásení ktorej ešte stálo: „Nikto nemôže byť prenasledovaný pre svoje presvedčenie ani v oblasti náboženstva pod podmienkou, že jeho prejavy nenarúšajú zákonný poriadok.“ Vyšlo však najavo, že v očiach radikálnych predstaviteľov revolúcie každé presvedčenie – okrem toho, ktoré sa týkalo ich samotných – je narušením zákonného poriadku, ktoré je hodné jediného trestu, a to trestu smrti. Ušľachtilá myšlienka slobody slova a presvedčenia zostala od svojho počiatku iba na papieri.

Zvlášť sa nevzťahovala na tých, ktorých vodcovia revolúcie považovali za najdôležitejšie opory starého systému: na predstaviteľov trónu a oltára, čiže monarchov (vrátane kráľovskej rodiny), a podľa nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda Herdera aj na – k „starým ruinám“ pripodobnených – kňazov a stúpencov kresťanských cirkví. Obraz ruín nebol bezdôvodný: katolícka cirkev v dôsledku protireformácie odmietla obnovu, a tak sa násilne obnovený systém štátnej cirkvi stal cieľom osvietenstva. Zinštitucionalizovaná kritika cirkvi čoskoro viedla u všetkých nemeckých a francúzskych deistických filozofov k odmietnutiu všetkých známok náboženstva.

„Náboženstvo čistej mysle“ zavrelo brány nadprirodzena a pokiaľ niet Božieho zjavenia, potom môže byť spochybnená aj autorita Svätého Písma, čo biblickí kritici 19. storočia vyhlasovali ako základný princíp.

Počas revolúcie sa prevádzali krutosti už pri dobývaní Bastily. Niektorí účastníci vražedného davu niesli na kopijach napichnuté ľudské hlavy a takto prechádzali celým mestom. Zabíjanie pokračovalo zrýchľujúcim sa tempom, počnúc krviprelievaním na Marsových poliach a v kráľovskom paláci, cez dobývanie Tuileries až po jakobínsky teror. Výjavy odťatých ľudských hláv a ich vystavenie na verejnosti sprevádzali revolúciu až do jej konca, zvlášť odvtedy, ako prišla na scénu gilotína – smrtiaci nástroj pomenovaný po francúzskom lekárovi Joseph-Ignace Guillotinovi.

Marat bol považovaný za vodcu revolúcie s najvyššou mocou, popri Dantonovi a Robespierrovi.

Síce tento známy smrtiaci nástroj nebol vynájdený zásluhou tohto lekára, no práve on ho odporučil niekoľko mesiacov po vypuknutí revolúcie na zasadnutí Národnej rady Francúzska, aby odsúdených na smrť popravovali menej bolestivým spôsobom než doteraz, a to gilotínou. Toto odporúčanie zdôvodnil tým, že treba zrovnoprávniť všetkých odsúdených, aby sa šetrná poprava nepraktizovala len pri aristokratoch.

Moderný vražedný nástroj použili pri poprave prvýkrát v roku 1792, potom sa rozšíril rýchlosťou blesku. Na vrchole teroru po celom Francúzsku fungovalo niekoľko tisíc takýchto „národných žiletiek“, ako ich posmešne nazval pospolitý ľud. Istý súdobý katolícky autor nazval verejné slávnostné popravy „Molochovými obeťami revolúcie“.

V predchádzajúcej časti nášho seriá­lu sme hovorili o známych „septembrových vraždách“ z roku 1792, okrem iného o masakroch v Lyone a Nantes. Ochrancovia národa zavraždili v Paríži minimálne štyritisíc ľudí. Nezávislý očitý svedok Angličan George Monro napísal britskému ministrovi zahraničných vecí lordovi Grenvillovi: „Istá skupina, na popud nevedno koho, vyhlásila, že neopustí Paríž, pokiaľ sú väznice plné zradcov… dav sansculotov (radikálni parížski povstalci) tiahne k ulici Vaugirard, ku kostolu karmelitánov, sprevádzaný nájomnými vrahmi. Tu, uprostred besniaceho davu, zmasakrovali viacerých kňazov (oponentov revolúcie), niekoľko vikárov zo Saint-Sulpice, riaditeľov seminárov a sorbonských doktorov, arleského arcibiskupa a mnohých iných…“

„Pekelné čaty“

V tomto čase už bola cirkvi odobratá všetka moc a nezávislosť. Množstvo kňazov sa podriadilo novému poriadku. Národný konvent mal 749 nových poslancov, z toho 48 niekdajších kňazov, z toho 17 biskupov. Aj napriek masovým popravám väčšina francúzskych obyvateľov, najmä na vidieku, nezaprela svoju nábožnosť. Najväčší odpor proti revolúcii bol v západnom Francúzsku vo Vendée.

logos-12-2012-gilotina.jpgV roku 1793 vypuklo roľnícke povstanie a národný konvent rozhodol, že každý jeho účastník musí byť odsúdený na trest smrti. Toto povstanie po roku občianskej vojny potlačili. Odplata vojenského generála revolúcie Turreaua spolu so šiestimi vojenskými čatami, ktoré v minulosti uskutočňovali masové vyvražďovanie v povstaleckých dedinách, nemala obdoby. Tieto „pekelné čaty“ zabili vyše desaťtisíc mužov, žien a detí. Masakre vo Vendée považuje mnoho historikov – v prvom modernom zmysle slova – za genocídy.

Akoby nebolo dosť krviprelievania revolučných kománd, miestne direktóriá pokračovali v odvete. Napríklad, direktórium v oblasti Chambéry, hľadalo kata verejnou výzvou: „Rovnosť, sloboda! Je čas, občania, aby odporcovia republiky, kňazi a ostatná zberba zahynuli pod národným nožom… Gilotína ešte stále oddychuje na poli tohto obvodu, pretože jej chýba pár rúk, aby znova fungovala, čiže chýba kat… Ten, kto by sa chcel ujať tejto pozície, nech sa príde zapísať do direktória obvodu Chambéry.“

Jeden z najznámejších vodcov revolúcie Jean-Baptiste Bo odporučil najvyššiemu orgánu, Výboru pre verejné blaho, totálne vyhubenie vzbúreného obyvateľstva katolíckej provincie. „Niet jediného dieťaťa, ženy či starca, ktorí by nepomáhali banditom. Ak nezabijú všetkých… sotva dosiahneme ukončenie tejto vojny,“ a jeho názory o revolučnom terore prevzalo množstvo totalitných vodcov 20. storočia.

Nezastavujte katov!

Za ukrutnosti revolúcie nesú veľkú zodpovednosť tí ľudia, ktorí svojimi výrokmi a článkami roznecovali nenávisť a krvilačnosť más. Jedným z najznámejších obhajcov diktatúry bol samozvaný švajčiarsky lekár, ktorý sa stal novinárom revolúcie – Jean-Paul Marat.

Maratov otec bol sicílsky protestantský utečenec a matka francúzska hugenotka. Rodina s deviatimi deťmi žila v chudobných pomeroch. Mladý Jean-Paul opustil rodičovský dom v šestnástich rokoch a vydal sa do sveta, aby získal slávne meno. Odsťahoval sa do Paríža, kde študoval lekárske vedy, neskôr vycestoval do Londýna. V Anglicku sa snažil ako známy lekár získať solventných sponzorov. Napokon sa ho ujala švajčiarska maliarka, žijúca v Londýne. Marat sa takto dostal do umeleckých kruhov a tu začal publikovať – najprv články s filozofickými, neskôr s lekárskymi témami.

Životný štýl zhýralca sa nakoniec podpísal pod jeho podlomené zdravie. V jednom z listov sa vystatoval tým, že počas písania svojho prvého politického diela s názvom Reťaze otroctva v priebehu troch mesiacov žil len na samotnej čiernej káve. Údajne v tom období spal denne iba dve hodiny a keď dokončil knihu, prespal v jednom kuse celých trinásť dní.

Victor Hugo vo svojom románe Deväťdesiattri (1793) píše o Maratovi toto: „Ten malý ‚trpaslík‘ mal žltú pleť a keď sedel, zdal sa byť zdeformovaný, hlava zaklonená dozadu, oči podliate krvou, na tvári viditeľné chorobné škvrny, mastné vlasy zviazané vreckovkou; čelo sotva viditeľné, na tvári mu vládli veľké, hrozivé ústa. Nosil dlhé nohavice, papuče, vestu, ktorá mohla byť kedysi z bieleho saténu a na ňu si opásal niečo ako opasok.“

Výjavy odťatých ľudských hláv a ich vystavenie na verejnosti sprevádzali revolúciu až do jej konca.

Marat bol sedem rokov pred revolúciou nútený v dôsledku úplnej psychickej vyčerpanosti uchýliť sa na lôžko. Podľa jeho súčasníkov ho položilo to, že jeho žiadosti o prijatie na francúzsku akadémiu boli niekoľkokrát odmietnuté. Chcel dosiahnuť, aby ho prijali na akadémiu bez ukončenia štúdia, iba na základe jeho vlastných lekárskych výskumov.

Odmietnutie jeho žiadostí sa v nemalej miere spájalo so zakladateľom modernej chémie Antoine Lavoisierom, ktorý bol v tom čase vedúcim akadémie. Marat znenávidel Lavoisiera na život a na smrť a svoju moc počas revolúcie využil na konečnú pomstu. Vedca na Maratov príkaz zatkli s obvinením z vydieračstva a poslali ho pod gilotínu. Joseph Louis Lagrange, Lavoisierov priateľ, taliansky hvezdár a matematik povedal: „Sťatie hlavy je otázkou niekoľkých sekúnd, no ani stáročia nebudú schopné dať svetu človeka podobného Lavoisierovi.“ Najvyššieho sudcu však tento výrok neovplyvnil. „Republika nepotrebuje vedcov ani chemikov, ale spravodlivosť, ktorá nemôže byť zastavená,“ vyhlásil Jean-Baptiste Coffinhal.

Marat sa počas revolúcie rozhodol pre novinársku dráhu. Založil vlastné noviny s názvom L’Ami du peuple (Priateľ ľudu), kde väčšinu článkov písal on sám. Samozrejme, seba predstavoval ako „pravého priateľa ľudu“. Každému, koho nenávidel a kto s ním nesúhlasil, a takých bolo veľa, dal pečať „nepriateľ národa“. Články novinára písané krvavým perom sa ešte spočiatku stretali s takým odporom, že sa musel stiahnuť do ilegality. Na niekoľko mesiacov sa utiahol do podzemných odpadových kanálov Paríža, následkom čoho trpel kožnými chorobami.

No aj naďalej poburoval. V roku 1790 vydal brožúrku, v ktorej bičoval – podľa neho – konzervatívnych vodcov revolúcie: „Päťsto až šesťsto sťatých hláv by bolo garantovalo vaše šťastie a slobodu, ale falošný humanizmus vám zviazal ruky. Ak teraz nezaútočíte na nepriateľov… tak oni bez milosti odtnú hlavy vám a rozštvrtia vaše ženy.“

V druhej polovici revolúcie, od roku 1792, sa udalosti začali vyvíjať čoraz viac podľa Maratovej vôle. Prvým krokom vedúcim ku gilotíne bolo to, že sa nejaké meno objavilo v Maratových novinách medzi „nepriateľmi ľudu“. Zmenil aj názov denníka na Le Journal de la République francaise (Denník Francúzskej republiky) s ešte radikálnejším obsahom ako dovtedy.

logos-12-2012-bastila.jpgMarat tu už bol považovaný za vodcu revolúcie s najvyššou mocou, popri Dantonovi a Robespierrovi. V národnom konvente prehovoril na obranu revolúcie takto: „Moc diktátora alebo tribunálu nech je obmedzená na to, aby vymerala trest vodcom sprisahania… Toto zdravé riešenie sa malo uplatňovať okamžite po dobytí Bastily.“ Podľa neho by stačilo na začiatku sťatie niekoľkých hláv, „teraz je nutné sťať päť- až šesťtisíc hláv, no ak bude potrebné zoťať hoci dvadsaťtisíc, aj tak sa nesmie plytvať časom na váhanie,“ píše v jednom úvodníku. Na inom mieste bičuje spoločenskú mienku, ktorú považuje za primäkkú, takto: „Nie, sloboda nám nepatrí, sme na to príliš ľahostajní, príliš zbabelí a skorumpovaní…“

No osud nemohol obísť ani nenávistného novinára. Kvôli kožnej chorobe už nemohol vychádzať medzi ľudí, veľkú časť dňa trávil vo vani plnej termálnej vody. Tu aj naďalej písal svoje poburujúce články. Jedného dňa dostal list s udaniami od istej vidieckej revolucionárky, ktorá mu sľúbila, že mu osobne odovzdá meno girondistického vodcu sprisahania. Maratova túžba po zúčtovaní bola silnejšia než opatrnosť a napriek protestom svojej manželky túto ženu prijal. Charlotte Corday však prišla Marata zavraždiť: kým on, sediac vo vani, prepisoval mená sprisahancov, bodla ho kuchynským nožom do srdca. Keď ju zatkli, vypovedala: „Neľutujem ničoho. Zavraždila som jedného, aby som zachránila státisíce.“

Marat bol po svojej smrti ctený ako svätec revolúcie. Jeho telesné pozostatky previezli do Pantheonu. Rozlúčkový prejav prečítal známy aristokrat, ktorý sa stal filozofom, markíz de Sade.

Sade, ktorý sa stal známy svojím sadizmom, rúhavým spôsobom pripodobnil novinára s množstvom nevinnej krvi na svojich rukách k Ježišovi: „Marat, podobne ako Ježiš, vrúcne miloval ľudí a len ľudí. Tak ako Ježiš, aj on nenávidel kráľov, šľachticov a kňazov. Podobne ako Ježiš, nikdy neprestal bojovať proti takýmto tyranom.“

(Neskôr revolúcia „dobehla“ aj markíza de Sade, autora známej knihy 120 dní Sodomy alebo Škola libertinizmu. V neskorších dobách „veľkého teroru“ ho zavreli do psychiatrickej liečebne, kde v roku 1814 zomrel.)

Maratovu smrť zvečnilo viacero malieb a podobizní. Najznámejšou je idealizovaná maľba jakobína Louisa Davida. Umelec namaľoval mŕtve telo zavraždeného novinára, bez akýchkoľvek známok kožnej choroby, v podobnom výraze ako Ukrižovaného, posilniac tým mýtus mesiánskeho revolucionára.

Kult Marata pestovali v 20. storočí najhorlivejšie v Sovietskom zväze, kde po revolučnom novinárovi pomenovali aj mestá.

Revolucionársky boh

Francúzska revolúcia bola prvou v dejinách, ktorá oficiálne zavrhla náboženstvo a položila základy ateistického štátu. Protináboženské kampane sa viažu k menu radikálneho novinára Jacquesa Heberta, ktorý sa štýlovým spôsobom oženil s istou mníškou. Práve on odporučil zavedenie revolučného kalendára, ktorý pozostával z dekádnych týždňov (týždeň s desiatimi dňami). Zámerom zmeny bolo to, aby ľudia nemohli sledovať, kedy je nedeľa (a sabat), a tak čoskoro zabudli, kedy chodili do kostola.

Lenže zmena času nezostala iba pri zrušení pôvodných týždňov. Za počiatok nového letopočtu označili vznik republiky, čím zrušili počítanie nášho letopočtu od Ježišovho narodenia. Zdôrazňovalo sa, že revolúcia otvorila novú éru v krajine aj v dejinách ľudstva. Dni rozdelili na desiatkové hodiny: takto deň namiesto 24 hodín pozostával z nových desiatich „revolučných hodín“, ktoré potom pozostávali z desiatich „decimálnych“ minút a sto „decimálnych“ sekúnd. Konvent nariadil, aby deti v školách povinne učili novému kalendáru a tradičné počítanie času bolo prísne trestané.

Francúzska revolúcia bola prvou v dejinách, ktorá oficiálne zavrhla náboženstvo a položila základy ateistického štátu.

Ďalším krokom dekristianizačnej kampane bolo zavedenie „kultu rozumu“ (mysle, inteligencie) a keď hrozilo, že sa toto úplné antináboženstvo zvrhne na anarchiu, ponúkol v roku 1793 Maximilien Robespierre vedeniu diktatúry Výboru pre verejné blaho kult „Najvyššej bytosti“ namiesto zakázanej viery v Boha.

Rousseauova Spoločenská zmluva, ktorá predchádzala novému kultu, namiesto kresťanstva (aj ateizmu) ponúkala republike užitočné i praktické občianske náboženstvo: „Nuž, pre štát je veľmi dôležité, aby mal každý občan náboženstvo, ktoré by ho naučilo ctiť si svoje povinnosti, no idea takého náboženstva je zaujímavá – či už pre štát, alebo pre občana – len do takej miery, do akej je jej predmetom morálka alebo povinnosti, ktoré sú veriaci zaviazaní plniť si voči svojim spoluobčanom. (…) Existuje teda isté občianske náboženstvo a úlohou štátnej moci je jeho myšlienky presadiť: nie práve náboženské dogmy, ale ako zásady spoločenských vzťahov, bez ktorých nikto nemôže byť ani dobrým občanom, ani verným poddaným,“ píše Rousseau (Spoločenská zmluva). Robespierre zavedením kultu Najvyššej bytosti premenil sny Rousseaua na skutočnosť. 7. mája 1794 Robespierre predniesol v národnom Konvente, že teória Najvyššej bytosti je „spoločenskou aj sociálnou teó­riou“. V ten istý deň predložil Konventu nasledovný dekrét:

  1. Francúzsky ľud uznáva existenciu a nesmrteľnosť duše Najvyššej bytosti.
  2. Uznáva tiež, že úcta k Najvyššej bytosti je totožná s úctou k občianskym povinnostiam.

Dekrét predpisuje – pripomínajúc cnosti zosobnených gréckych a rímskych božstiev – zachovávanie nasledovných sviatkov pre francúzskych občanov: sviatok Najvyššej bytosti a Prírody, sviatok Ľudského rodu, Francúzskeho ľudu, Martýrov slobody, Republiky, Mieru celého sveta, Lásky k vlasti, sviatok Nenávisti voči vydieračom a zradcom, Slávy a nesmrteľnosti, Hrdinstva, Nesebeckosti, Lásky, Stoicizmu, Šporovlivosti… sviatky Predkov, Potomkov a Blahobytu. Formálne sa zachovávala náboženská sloboda, ale bolo vydané nariadenie, že tí, ktorí svojimi „fanatickými kázňami“ spôsobujú chaos, nech už patria do akejkoľvek náboženskej skupiny, musia byť prísne potrestaní podľa trestného poriadku.

Na počesť Najvyššej bytosti sa konala „bohoslužba“ na Marsovom poli (pomenované podľa rímskeho boha vojny), ktorú nariadil ospevovaný umelec revolúcie Louis David. Tu predstavil obeť samotný veľkňaz Robespierre. Po veľkolepých pochodoch a prejavoch slávnostne zapálil alegorické sochy ateizmu a iné. Z ich popola sa vynorila socha bohyne Múdrosti.

No ani najvyšší kňaz nového kultu sa nevyhol konečnému zúčtovaniu. Robespierra zatkli o dva mesiace neskôr, 26. júla 1794, a o necelých päť rokov po dobytí Bastily ho sťali. „Nepodplatiteľný“, ktorý argumentoval za popravu Ľudovíta XVI. slovami veľkňaza, ktorý obvinil Ježiša („radšej nech zomrie jeden človek, aby bola zachránená republika“), sám skonal pod „národnou žiletkou“. Jeho smrťou sa uzavrelo obdobie revolučného teroru, no po najkrvavejšom období histórie sa Európa od základov zmenila. Oficiálne odmietnutie Boha a násilie v mene slobody otvorili cestu pre ešte ničivejšie diktatúry.

 

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011



Súvisiace články

Buď jednoznačný!|Logos 6 / 2016 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Odveká nenávisť voči židom|Logos 1 / 2010 | Bohuslav Šlichtík |Téma
Boj o ikony|Logos 11 / 2011 | Árpád Kulcsár|Z histórie
Žehnanie pochádza z dobrého pokladu srdca|Logos 2 / 2008 | Ákos Nemes|Prevzaté z Új Exodus
Priatelia Izraela sa stretli vo Washingtone|Logos 12 / 2013 | Martin Meliško |Aktuálne