Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

1. a 2. list Tesaloničanom

Pavlove listy v historickom kontexte I.

logos-08-2018-depositphotos-14654353-xl-2015.jpg

Študovať literárne a historické súvislosti spojené so spísaním akéhokoľvek starobylého textu je logickou nutnosťou k tomu, aby sme vedeli pochopiť jeho skutočný zmysel a jeho pisateľa, ktorý žil v odlišnom svete, odlišne sa vyjadroval, a predovšetkým inak premýšľal. To nemusí byť vôbec jednoduché, keďže historické súvislosti máme možnosť spoznávať len spätne a často vo veľmi obmedzenej miere. Niekedy však stačí pomerne málo a na obraz, ktorý by sme chceli vidieť, zasvieti o dosť viac svetla. Je preto dobré zaujímať sa, je dobré nad textom premýšľať, a je tiež dobré, ak sa do istej miery pokúsime triezvo nahliadnuť aj „medzi riadky“. Tým sa tu nemyslí „hádanie“, ale skôr racionálne uvažovanie, hľadanie súvislostí, ktorým už dnešný čitateľ nerozumie tak, ako im rozumel človek žijúci okolo roku 50 n. l.

O niečo podobné sa možno pokúsim aj v tomto článku, ale určite nebude možné rozoberať texty „verš po verši“. Tento článok má preto veľmi ďaleko od „komentára“. Bude lepšie ho chápať ako stručný úvod do štúdia 1. a 2. listu apoštola Pavla do Tesaloniky (1 a 2 Tes).

Autorstvo

Všeobecne sa hovorí o Prvom a Druhom liste apoštola Pavla Tesaloničanom, ale Pavol sám by nás v tom možno poopravil. Hneď v prvom verši oboch listov totiž zisťujeme, že by sme mali hovoriť skôr o Prvom a Druhom liste Pavla, Silvána a Timotea Tesaloničanom. Spoločné autorstvo je posilnené v oboch prípadoch aj vcelku unikátnym použitím prvej osoby plurálu (my): „Ďakujeme Bohu za vás všetkých...“ (1Tes 1,2), „pripomíname pred Bohom...“ (1Tes 1,3) atď. Na niekoľkých miestach sa však ten, kto listy diktoval, pomerne zjavne prezrádza použitím prvej osoby singuláru a po jednom raze v oboch listoch aj svojím menom. Ako je teda vidno z 1Tes 2,18; 3,5; 5,27; 2Tes 2,5 a 3,17, oba listy diktoval Pavol.

Spoločné autorstvo nie je v Pavlových listoch neobvyklé, práve naopak. Ako spoluautor vystupuje najčastejšie Timoteos, ale v liste Galaťanom sa Pavol ani neunúva vymenovávať všetkých a píše len: „Pavol, apoštol... a všetci bratia, ktorí sú so mnou“ (Gal 1,1-2). Pavol je uvedený ako samostatný odosielateľ len v liste Rimanom, Efezanom a v pastorálnych epištolách (1Tim, 2Tim, Tit), ktoré sú, samozrejme, špecifické v tom, že nie sú adresované cirkvám, ale konkrétnym jednotlivcom (to ale ešte, ako dokazuje list Filemonovi, nemusí znamenať, že autorov v týchto prípadoch nemôže byť viac). Viacerí biblisti zvykli tvrdiť, že prax spoluautorstva je v podstate „krajne neobvyklá“, a len veľmi ťažko sa dá nájsť mimo Pavlových listov (Fee 2009, s. 12-13). Ako však ukazuje pomerne nová dizertačná práca Karen Fulton, nešlo zasa o tak neobvyklý fenomén, ako sa uvádza (Fulton 2011). Aj tak treba objektívne priznať, že listy s viacerými autormi sú mimo pavlovský korpus bezpochyby v jasnej menšine, na rozdiel od Pavlovej dochovanej produkcie, kde listy takéhoto typu prevládajú.

Dohady sa, samozrejme, vedú o tom, čo Pavlom praktizované spoluautorstvo vlastne znamená. Pavol, Silvanus (lat. forma mena Silas) a Timoteos zjavne neboli rovnocennými autormi textu. Pavol bol pravdepodobne ten, kto primárne utváral obsah a ďalších spolupracovníkov uvádzal, pretože jednoducho nebol „osamelým vlkom“. Cirkev v Tesalonike nezaložil Pavol sám. Slúžil tam aj so Silasom a Timoteom a vrúcny vzťah s bratmi z Tesaloniky nemal len on, ale aj jeho dvaja verní spolupracovníci. Spomenutím Silasa a Timotea ako spoluautorov listu Pavol tiež deklaroval, že títo ľudia s jeho obsahom súhlasia a boli prirodzene pri jeho tvorbe.

Je potrebné sa tiež vyjadriť k otázke autenticity týchto dvoch listov z pohľadu akademikov. V odborných kruhoch existujú niekedy väčšie, inokedy menšie pochybnosti o autenticite niektorých listov, ktoré nesú meno apoštola Pavla. Výsledkom je, že tieto listy v Biblii bádatelia zvyknú deliť na nesporné, sporné a tzv. pseudoepigrafické, teda napísané niekým iným, ale pod Pavlovým menom. Máločo sa tu obvykle dá tvrdiť s dostatočnou podporou dôkazov, preto aj tieto otázky sú predmetom mnohých debát. Pokiaľ ide o listy do Tesaloniky, o autenticite 1Tes sa nevedú žiadne významnejšie spory. List je považovaný za skutočný Pavlov list. Viac sporných úvah sa nahromadilo okolo 2Tes, ktorý niektorí autori dokonca považujú za pseudoepigrafický, a teda tvrdia, že Pavol ho nenapísal. Na to, aby sme tu podrobne rozoberali argumentáciu „pre a proti“, nemáme priestor, a myslím, že by to bolo svojím spôsobom aj tak dosť vyčerpávajúce. V tomto článku sa obmedzím len na suché konštatovanie, že sa budem držať záverov autorov, ktorí k listom do Tesaloniky napísali vysoko hodnotené komentáre. Títo s autenticitou 2Tes nemajú v zásade žiaden problém (podrobnejšie pozri napr.: Best 2003, s. 50-58; Fee 2009, s. 237-240; Wanamaker 1990, s. 17-28).

Chronológia

Ako je známe, klasické, zaužívané poradie biblických kníh nie je chronologické. Čo sa Pavlových listov týka, za najstarší býva najčastejšie považovaný práve 1Tes. Nie je to len najstarší Pavlov list, ale zároveň sa považuje aj za najstarší dochovaný spis Nového zákona vôbec. Pokiaľ ale ide o chronológiu Nového zákona vo všeobecnosti, existuje množstvo najrôznejších, v zásade nedostatočne podložených hypotéz. A niet sa čomu diviť – niektoré spisy jednoducho nemáme ako presne datovať. V niektorých diskutabilných záležitostiach je preto treba ponechať si otvorenú myseľ a brať ich s rezervou.

Ohľadom 1Tes, čoby najstaršieho kresťanského spisu, vládne široký konsenzus. S 2Tes je to zložitejšie, čo, samozrejme, vyplýva už z predošlej otázky autenticity. Keďže sa ale držíme názoru, že list autentický je, zdá sa najpravdepodobnejšie, že bol napísaný s pomerne krátkym časovým odstupom od 1Tes (snáď pár mesiacov), a ten býva datovaný do r. 49/50 n. l. Debatovaná býva tiež otázka, či 2Tes nemohol náhodou chronologicky predchádzať 1Tes, čo by s ohľadom na nechronologické zoradenie biblických spisov bolo teoreticky možné. Tu sme ale len v rovine hypotéz. Dôležité pre nás v tejto chvíli je, že oba listy pravdepodobne pochádzajú z obdobia pomerne presne ohraničeného rokmi 49-51 n. l., a sú to najstaršie dochované listy apoštola Pavla.

logos-08-2018-mapa-macedonie.jpg

Mesto Tesalonika

Tesalonika/Thessaloniki/Salonika alebo slovanská forma Solún sú rôzne varianty názvu jedného a toho istého pobrežného mesta v Macedónii. Hneď na začiatok bude vhodné upozorniť, že Macedóniou tu myslíme staroveké jadro Macedónskeho kráľovstva, ktoré patrí dnešnému Grécku (nemýliť si so severným susedom Grécka, Macedónskou republikou). V Pavlovej dobe, už od roku 148 pred n. l., bola Tesalonika pod rímskou nadvládou a plnila funkciu hlavného mesta provincie Macedónia. Založená bola už v roku 315 pred n. l. macedónskym kráľom Kassandrom, ktorý mesto pomenoval podľa svojej manželky Thessaloníké (nevlastná sestra Alexandra Veľkého).

Priamo cez mesto prechádzala dôležitá cesta, Via Egnatia, ktorá spájala Rím s Východom. Viedla z Byzantionu (neskôr Konštantínopol) na východe až k prístavom Dyrrachium a Apollónia na západnom pobreží. Tovar sa v týchto prístavoch prekladal na lode a dopravoval do Brundisia v Itálii na opačnej strane Jadranu. Odtiaľ už mohol pomerne pohodlne putovať až do Ríma po najznámejšej rímskej ceste, Via Appia. Okrem toho výborná poloha na samotnom severe Thermského zálivu činila z Tesaloniky možno najlepší prirodzený prístav v Egejskom mori. Prekvitajúci suchozemský i námorný obchod z Tesaloniky vytvoril jedno z kozmopolitných centier helenistického sveta.

Od roku 42 pred n. l. sa Tesalonika počítala medzi „slobodné mestá“ (to znamená, že na rozdiel napr. od Filíp nebola rímskou kolóniou) a bola spravovaná zborom (zrejme piatich či šiestich) politarchov. Jediný, kto nám túto informáciu v grécky písanej literatúre podáva, je Lukáš v Skutkoch apoštolských (Sk 17,6). To, o čom nehovorí iná literatúra, je ale dostatočne podporené pomerne veľkým počtom dochovaných tesaných nápisov (mnohé z nich priamo z Tesaloniky).

V meste sa miesili rôzne kultúry, a to znamená aj rôzne kulty a náboženstvá. Väčšina obyvateľstva bola gréckeho pôvodu. Žilo tu však aj množstvo iných národností prakticky z celého východného Stredomoria, ale tiež Rimania z Itálie a Židia, ktorí mali v meste vlastnú synagógu. V meste našlo svoj domov mnoho pohanských božstiev (1Tes 1,9). Okrem iných aj egyptskí bohovia Isis, Osiris a Serapis. Prítomnosť pôvodne egyptských kultov v Tesalonike 1. storočia n. l. nie je ničím neobvyklým. Pre helenistické obdobie bol charakteristický náboženský synkretizmus a export kedysi len lokálnych božstiev do vzdialenejších krajín. Ak si za príklad vezmeme spomínanú Isis, v tomto období sa z nej stala akási univerzálna bohyňa vesmíru, „Kráľovná nebies“, ako ju popisuje Apuleius (Metamorphoses 11). Jej uctievanie bolo bežné prakticky po celej Rímskej ríši a jej chrámy sa našli dokonca aj v Británii alebo na severnej hranici Panónie (napr. Carnuntum). Okrem egyptských bohov bol v Tesalonike veľmi populárny tiež kult Dionýza (boh vína), kult rímskeho cisára a tiež miestny kult Kabeira. Kabeiri (gr. Kabeiroi) boli bytosti (počtom zrejme dve alebo tri), ktoré sa tešili lokálnej úcte v Macedónii a na ostrove Samothráké. Špecifikom Tesaloniky ale zdá sa, je, že v meste bol uctievaný len jeden Kabeiros v podobe mladého muža. Informácie o kulte sú pomerne zmätené, ale bádatelia sa zväčša zhodnú, že išlo o mystérijný kult, v rámci ktorého boli praktizované akési tance možno spojené so sexuálnymi orgiami. V týchto súvislostiach je snáď treba vidieť aj Pavlovo nabádanie k posväteniu v 1Tes:

„Lebo toto je Božia vôľa: vaše posvätenie, aby ste sa zdržiavali smilstva a každý z vás aby vedel žiť so svojou vlastnou ženou sväto a s úctou...“ (1Tes 4,3).

Okolnosti spísania listov do Tesaloniky

Pre štúdium Pavlovej misijnej činnosti máme dva základné pramene – jeho listy a Skutky apoštolov. Všeobecne pritom platí, že útržkovité informácie nachádzajúce sa v Pavlových listoch v zásade Lukášov ucelenejší výklad v Skutkoch potvrdzujú.

Po tzv. Apoštolskom koncile v Jeruzaleme sa Pavol spolu so Silasom vydali z Antiochie na svoju druhú misijnú cestu (Sk 15). Jej cieľom bolo upevniť už založené zbory v Malej Ázii a šíriť evanjelium ďalej. Po ceste sa k nim pridal ešte Timoteos (Sk 16,1), a keď dorazili do Troady, mal podľa Skutkov Pavol videnie, na základe ktorého sa rozhodli preplaviť do Macedónie (Sk 16,9). Podarilo sa im zohnať loď na ostrov Samothráké a odtiaľ sa bez väčších ťažkostí dostali na pevninu, do prístavu Neapolis vo východnej časti Macedónie. Potom už putovali pešo po frekventovanej ceste Via Egnatia až do Filíp (gr. Filippoi). Tam sa zdržali, nie celkom dobrovoľne, pretože zažili viacero nepríjemností vrátane bičovania a väznenia. Napokon však vyviazli a zostala po nich prvá cirkev na európskej pevnine, ktorú založili v dome istej zbožnej Lýdie (Sk 16,12-40). Na ťažkosti vo Filipách Pavol spomína aj v 1Tes:

„Ale, ako viete, hoci sme predtým mnoho vytrpeli a boli pohanení vo Filipách, našli sme odvahu vo svojom Bohu ohlasovať vám uprostred mnohých zápasov Božie evanjelium“ (1Tes 2,2).

Keď odišli z Filíp, putovali ďalej po ceste cez Amfipolis a Apollóniu, až napokon dorazili do Tesaloniky (Sk 17,1; pozn.: ide tu o Apollóniu v Macedónii, nie tú na pobreží Jadranu, ktorú sme spomínali vyššie – miest s týmto menom existovalo viac).

Svoju činnosť Pavol, podľa svojho zvyku, započal v miestnej synagóge. Podarilo sa mu získať niekoľko Židov i „veľký počet Grékov“ a „nemálo vznešených žien“ (Sk 17,4). Jedným z novoobrátených bol aj Jason (porov. Rim 16,21), v ktorého dome, zdá sa, našli útočisko nielen Pavol a jeho spoločníci, ale tiež rodiaca sa cirkev. Následkom Pavlovej činnosti čoskoro povstali v meste nepokoje, podobne ako predtým vo Filipách. Iniciátormi tohto rozruchu boli „žiarliví Židia“, o ktorých Pavol dosť ostro hovorí aj v pasáži 1Tes 2,14-16, kde sa okrem iného sťažuje:

„Nám bránia kázať pohanom, aby boli spasení. Tak iba neustále napĺňajú mieru svojich hriechov. Už sa však na nich ukazuje konečný Boží hnev“ (1Tes 2,16).

Zburcovaný dav ľudí podľa Skutkov (asi násilne) napadol Jasonov dom a Jasona spolu s niekoľkými ďalšími predviedli pred politarchov. Obvinenie znelo:

„Tí, čo prevracajú celý svet, prišli aj sem a Jason ich prijal. A všetci títo konajú proti cisárovým nariadeniam, lebo tvrdia, že kráľom je Ježiš“ (Sk 17,6-7; porov. Sk 16,20-21).

Židia, ktorí priviedli Jasona a ďalších bratov, nemohli svoju nespokojnosť postaviť len na tom, že s Pavlom a jeho učením nesúhlasia. Museli dokázať, že Jason, ale predovšetkým tí, ktorých ukrýval, porušujú zákon. Preto hovoria, že boli porušené „cisárove nariadenia“ a obviňujú Pavla a jeho spoločníkov, že nepovažujú za kráľa (basileos) rímskeho cisára (v tejto dobe Claudius), ale Ježiša. Teda človeka, ktorý bol mimochodom Rimanmi popravený ako zločinec a burič. Napokon, rovnaké obvinenie sprevádzané pokrikom: „každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi“, bolo vznesené aj proti samotnému Ježišovi (Jn 19,15). Je treba zdôrazniť, že v Biblii sa pojem basileos (kráľ, vládca) vzťahuje na Ježiša, ale tiež na rímskeho cisára (1Pt 2,13 a 17). Pavol a jeho spoločníci sú tiež obvinení z toho, že „prevracajú celý svet“ (svetom sa tu myslí v podstate Rímska ríša) a teraz navyše „prišli aj sem“. V Tesalonike sa veľmi pravdepodobne vedelo už o predošlom incidente vo Filipách, ale hovorí sa tu zrejme v širších súvislostiach. Medzi obyvateľmi už mohli byť správy z ďalších miest, v ktorých sa vplyvom kresťanskej zvesti rozhoreli nepokoje. Práve z toho dôvodu totiž nechal v tejto dobe cisár Claudius vykázať všetkých Židov z Ríma (Suetonius, Claudius 25,4). Medzi nimi boli aj manželia Aquila a Priscilla, s ktorými sa Pavol stretol len o chvíľu neskôr v Korinte (Sk 18,2). Nepokoje, ako sa dozvedáme z dochovaného Claudiovho listu, vládli navyše aj v Alexandrii. S tým všetkým sa zrejme tesalonickí žalobcovia snažili prepojiť Pavla a jeho spoločníkov. Vzhľadom k tomu, že nebolo poruke dosť skutočných dôkazov a vlastne ani samotní obvinení, proces bol vyriešený v momente, keď sa Jason a ostatní bratia zaručili, že situácia sa už nebude opakovať. Justin Hardin pomerne presvedčivo argumentuje v prospech svojej hypotézy, že Jason a ostatní boli možno potrestaní (pokutovaní) v podstate len za nelegálne organizovanie zhromaždení. Vzhľadom na to, že dav v Jasonovom dome narazil aj na „niektorých bratov“, bolo možné tento priestupok veľmi ľahko dokázať. Celá udalosť ale v konečnom dôsledku znamenala, že Pavol, Silas a Timoteos sa museli v krátkom čase a pokiaľ možno tajne vypariť z mesta. Odišli do Beroje ešte tej noci (Sk 17,9-10).

Spor s Tesalonickými Židmi ale neskončil. Obvinenia voči Pavlovi a ostatným pred politarchami v Tesalonike nemali takú dohru, akú očakávali. Preto „len čo sa Židia v Tesalonike dozvedeli, že Pavol hlása Božie slovo aj v Beroji, prišli aj ta znepokojovať a poburovať zástupy“ (Sk 17,13). Pavol, sám pôvodom Žid, nesmierne zbehlý v zákone, bol pre nich skutočným tŕňom v oku. Preto musel odísť aj z Beroje. Silas a Timoteos zostali. Pavol pokračoval s nejakými nemenovanými spoločníkmi až do Atén (Sk 17,14-15) a odtiaľ napokon do Korintu, kde sa zdržal dlhší čas. Silas a Timoteos sa k Pavlovi pridali v Aténach. Pavol ale, pre veľkú ustarostenosť o osud cirkvi v Tesalonike, vyslal hneď z Atén Timotea, aby zistil, ako sa bratia majú (1Tes 3,1-2). Keď sa Timoteos znovu stretol s Pavlom v Korinte, mal preňho veľmi potešujúce správy. Pravdepodobne práve z Korintu potom šťastný Pavol napísal prvý list a o nejaký čas neskôr aj ten druhý.

logos-08-2018-map-paul-2ndmissionaryjourney.jpg

Stručná charakteristika 1 a 2Tes

Okrem vyššie zmienených informácií o autorstve, datovaní alebo mieste spísania, bude dobré povedať ešte pár základných myšlienok o obsahu listov.

Predovšetkým 1Tes je známy svojím pochvalným tónom. Pavol neskrýva svoje nadšenie, že cirkvi v Tesalonike sa tak dobre darí, keď musel po relatívne krátkej dobe odísť a opustiť novoobrátených bratov (Skutky 17,2 hovoria, že Pavol v tesalonickej synagóge kázal po tri soboty, ale v meste sa iste musel zdržať o niečo dlhšie). Komentátori majú na­príklad trochu problém rozlíšiť, kde presne v texte končí Pavlova charakteristická pasáž s vďakyvzdaním (niektorí sa domnievajú, že vďakyvzdanie sa končí až niekde v 3. kapitole listu). Iní hovoria o „znásobenom“ vďakyvzdaní (pozri 1Tes 1,2; 2,13; 3,9). Skutočne, Pavlova radosť je v texte celkom evidentná.

„Veď akúže vďaku môžeme vzdať Bohu za vás, za všetku radosť, ktorú z vás máme pred naším Bohom? Vo dne v noci vrúcne prosíme, aby sme uzreli vašu tvár a doplnili, čo ešte chýba vašej viere. Sám náš Boh a Otec i náš Pán Ježiš nech upravia našu cestu k vám!“ (1Tes 3,9-11).

List by sa dal tematicky rozdeliť na dve základné časti. Od 1,2 až do 3,13 je reč predovšetkým o Pavlovom vzťahu k tesalonickej cirkvi, a od 4,1 do 5,24 už skôr napomína a poúča. Hovorí o predčasne zosnulých a Kristovom druhom príchode (4,13-18), teda o eschatológii. Ježišov príchod zrejme niektorí očakávali tak skoro, že nevedeli, ako sa majú postaviť ku skutočnosti, že niektorí bratia zomreli ešte predtým. Preto ich Pavol ubezpečuje:

„Veď ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh skrze Ježiša privedie spolu s ním aj tých, čo usnuli“ (1Tes 4,14).

V kapitole 5 (v. 1-11) Pavol pokračuje v téme eschatológie a list uzatvára (5,12-28) viacerými všeobecne platnými výrokmi: o úcte k cirkevným autoritám, o tom, ako sa správať voči neporiadnym, o modlitbe, o Duchu a pod.

Druhý list Tesaloničanom je kratší. Obsahuje tiež vyučovanie o posledných časoch, ku ktorému sa Pavol pozvoľna dostáva hneď po ďakovaní a zmienkach o súžení (2Tes 1,3-12). Ťažko povedať, o akom súžení presne je tu reč, ale tesalonická cirkev zjavne od samého počiatku zažívala ťažkosti. Spomeňme len na prepad Jasonovho domu a všeobecné nepokoje v meste. Druhá kapitola pojednáva o Kristovom príchode a posledná, tretia, obsahuje okrem bežných záverečných výrokov a pozdravov aj pomerne rozsiahlu pasáž venujúcu sa istým „neporiadnym bratom“ (2Tes 3,6-15), čo zrejme bude súvisieť už so stručnou zmienkou v 1Tes (5,14). Ťažko povedať, čo boli leniví bratia, o ktorých tu Pavol hovorí, vlastne zač. Mohlo ale ísť o prívržencov rozšíreného filozofického smeru – tzv. kynizmu, resp. cynizmu. Pavol napokon pripája aj osobnú poznámku, aby bolo jasné, že autorom je skutočne on sám:

„Pozdrav je písaný mojou, Pavlovou, rukou, ktorý je overením každého listu. Tak vždy píšem“ (2Tes 3,17; porov. Gal 6,11; Flm 1,19).

Literatúra
BEST, Ernest: The First and Second Epistles to the Thessalonians. Black’s New Testament Commentary. London 2003.
DONFRIED, Karl P.: Paul, Thessalonica, and Early Christianity. Grand Rapids (Michigan) 2002.
EDSON, Charles: Cults of Thessalonica (Macedonica III). The Harvard Theological Review 41, č. 3, 1948, s. 153-204.
FEE, Gordon - STUART, Douglas: Jak číst Bibli s porozuměním. Praha 2005.
FEE, Gordon: The First and Second Letters to the Thessalonians. The New International Commentary on The New Testament. Grand Rapids (Michigan) 2009.
FULTON, Karen: The phenomenon of co-senders in Ancient Greek letters and the Pauline Epistles. A thesis presented for the degree of Doctor of Philosophy at the University of Aberdeen. Aberdeen 2011.
HARDIN, Justin K.: Decrees and Drachmas at Thessalonica: An Illegal Assembly in Jason’s House (Acts 17.1–10a). New Testament Studies 52, č. 1, 2006, s. 29-49.
ROISMAN, Joseph – WORTHINGTON, Ian (edd.): A Companion to Ancient Macedonia. Malden (Massachusetts) 2010.
RYŠKOVÁ, Mireia: Pavel z Tarsu a jeho svět. Praha 2014.
THISELTON, Anthony C.: 1 and 2 Thessalonians Through Centuries. Blackwell Bible Commentaries. Chichester 2011.
WANAMAKER, Charles A.: The Epistles to the Thessalonians: A Commentary on the Greek Text. Grand Rapids (Michigan) 1990.



Súvisiace články

Júdov list|Logos 12 / 2009 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
1. a 2. list Korinťanom|Logos 10 / 2018 | Martin Vincurský|Vyučovanie
2. list Timotejovi|Logos 8 / 2012 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
2. list apoštola Petra|Logos 1 / 2010 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
1. list apoštola Petra|Logos 10 / 2009 | Redakcia |Preklad Biblie