A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Načo ďalšia cirkev v Třinci?

Nové víno do nových mechov

logos-01-2018-predstavujeme-1.jpg

Uprostred noci privezie žena svojho muža s bolesťami do nemocnice. V rýchlosti zaparkuje auto, zaplatí povinný poplatok a muž vbehne do prvej chodby. Tam ho víta veľká moderná miestnosť, niekoľko dverí a šípka: Pohotovosť – tu. Vbehne teda do dverí, pred ním sa otvorí dlhá chodba, na konci chodby je dvoje dverí: „MUŽ“, „ŽENA“ vyberie si dvere „MUŽ“, vojde a pred ním sa objaví ďalšia dlhá chodba, na konci chodby je zase dvoje dverí: „NAD 50“, „POD 50“, vojde do dverí „NAD 50“, a vojde na ďalšiu dlhá chodba a na konci tej chodby je zase dvoje dverí s nápismi: „ZRANENIE OHROZUJÚCE ŽIVOT“, „ZRANENIE NEOHROZUJÚCE ŽIVOT“. Muž vojde do dverí „NEOHROZUJÚCE“ a pred sebou má zase dlhú chodbu na konci ktorej sú už iba jedny dvere: Východ. Dovidenia! Zmätený muž otvorí dvere a okamžite sa ocitne na parkovisku, kde ho privíta manželka: „Tak čo, ako?“ Muž odpovie: „No, majú to tam pekné, a dobré zorganizované, ale nepomohli mi.“

Na pouličných evanjelizáciách v Třinci sa niekedy pristavia skeptické tváre unavené životom (a pravdepodobne najmä nefunkčným kresťanstvom) s poznámkami typu: „Ďalšia cirkev v Třinci? Nemáme ich tu už dosť? Veď ich je už sedem. Načo nová?“

Nuž, okrem toho, že niektorí skeptickí spoluobčania zo Sliezska asi nečítali oficiálne štatistiky, podľa ktorých je v Európe potrebné založiť minimálne 700 000 nových funkčných zborov, pravdepodobne si už zvykli na to, že cirkev je zastaraná inštitúcia, ktorá viac-menej slúži na dotvorenie kultúrnej fasády mesta, a na naplnenie náboženských potrieb občanov. A tak ľudia ďalej blúdia peknými a dobre organizovanými chodbami cirkví, v ktorých kedysi možno aj hľadali pomoc, ale časom si zvykli na to, že napokon aj tak skončia tam, kde začali.

Cirkev, ktorá nohami stojí pevne na zemi, ale jej Hlava je v nebi – takú cirkev chceme vybudovať v Třinci.

Je to zvláštne, lebo to, čo vidíme dnes, nijako nekorešponduje so slávnou prebudeneckou históriou tohto regiónu, kde sa Moravskí bratia modlili dvadsaťštyri hodín denne (na zmeny) nepretržite sto rokov. Keď si človek uvedomí, že títo Duchom naplnení sliezski kresťania sa napriek obmedzeniam tej doby dostali až do ďalekého Grónska, kde priniesli takú Božiu prítomnosť a kus neba, že grónski veriaci poznamenali: „Ak môže byť tak krásne na zemi, aké úžasné to musí byť v nebi.“ Neprestávame sa čudovať, čo sa to stalo. Čo sa stalo s tým nebom na zemi?

Jednou z úloh pravej cirkvi je práve sťahovať nebo na zem. Prúdiť v aktuálnej Božej vôli. Cirkev, do ktorej vie Boh naliať nové víno. Ak by teda všetkých sedem kresťanských zborov v Třinci prispievalo svojím dielom k budovaniu neba na zemi, možno by ulicami neblúdilo toľko nespasených, zlomených, sklamaných a chorých ľudí.

Pravdepodobne sa tu stalo to, čo sa môže stať každému z nás (áno, aj charizmatikom!). Prišla pýcha, uspokojenie sa s mierou prijatého zjavenia, stagnácia, formálnosť, skostnatenie, až napokon živú prítomnosť Svätého Ducha vystriedali náboženské obrady a náboženstvo ako imitácia Božieho hnutia.

O neelastickosti kresťanov, ktorí sa uspokojili so starým vínom, dávnym pohybom Svätého Ducha a zjavením, ktoré bolo aktuálne pred sto rokmi, hovorí aj Ježiš v podobenstve o odeve a mechoch: „A veď nikto neprišíva záplaty surového súkna na staré rúcho, lebo jeho plnosť by odtrhla kus z toho rúcha a bola by ešte horšia diera. Ani nevlievajú nového vína do vetchých kožíc, lebo ináč by sa kožice potrhali, a aj víno by sa vylialo, aj kožice by sa zahubili; ale nové víno lejú do nových kožíc, a zachované je oboje.“ (Mt 9,16-17)

logos-01-2018-predstavujeme-2.jpg

Staré mechy sú typické tým, že im chýba elasticita, schopnosť rozpínať sa, prispôsobiť sa, expandovať. Preto nie sú vhodné na nové víno, ktoré pracuje. Toto podobenstvo ale nie je len o obraze „neelastických“ kresťanov, činnú prítomnosť Svätého Ducha ako nového vína musí predovšetkým uchopiť cirkev ako celok. Cirkev je ten výkonný orgán neba na zemi, živé telo Ježiša Krista, ktoré svojím zdravým učením, novými zjaveniami a morálnym správaním vytvára ten rámec (mech), do ktorého vie Boh vylievať nové víno – taký mech chceme vybudovať v Třinci. Čo však s cirkvami, z ktorých sa stali staré, tvrdé mechy neschopné existovať v kontúrach Božej aktuálnej vôle, neschopné zariadiť sa podľa aktuálnej Božej vôle pre tento čas? Boh chce vylievať nové víno, ale ako môže nové víno pracovať v takých mechoch?

Ježiš povedal jasne: nalejte nové víno do nových mechov. Je to obraz novej cirkvi, ktorá nežije v duchovnom hrobe včerajšej slávy. Cirkev, ktorá je ako nový mech, musí byť pomazaná, uschopnená, ale to, samozrejme, nie je automatický stav každej novej cirkvi. Preto Ježiš hovorí aj o nových šatách. Zdá sa, že šaty dělají nielen člověka, ale aj cirkev. Musí to byť cirkev posvätená, s dobrým teologickým rámcom, cirkev, kde je hlásané zdravé učenie a všetka chvála a uctievanie je nasmerované na Boha. Musí to byť cirkev, ktorá túži po novom víne, je hladná po Slove, zároveň pracuje svedomito s dobrými motívmi, cirkev postavená na Skale, nie na človeku, cirkev, ktorá neuviazla v pasci vlastných koncepcií, zvykov a tradícií. Zároveň to musí byť cirkev radikálna, nepodliehajúca trendom oportunizmu a kompromisom v morálke. Cirkev, ktorá nohami stojí pevne na zemi, ale jej Hlava je v nebi – takú cirkev chceme vybudovať v Třinci.

Chceme byť schopní reagovať na aktuálny Boží pohyb, nežiť zo včerajšej manny, ale sa stále rozpínať a prijímať stále nové pomazanie Svätého Ducha. Len tak budeme môcť byť cirkvou, ktorá sťahuje nebo na zem a jej ovocie nie je imaginárne. Cirkev, z ktorej sa ľudia nevracajú tam, odkiaľ prišli, s rovnakými bolesťami (ak nie s ešte horšími). Cirkev, ktorá má pekné chodby a dobrú organizovanosť, ale súčasne je plná nového vína – takú cirkev budujeme v Třinci.

Historie církve očima pamětnice – Věrky Heczkové

Církev víry v Třinci vznikla díky velké touze některých zklamaných křesťanů následovat Ježíše Krista v živém společenství, v mocném působení Ducha Svatého, díky touze ponořit se do radosti svého Pána, měnit okolnosti ve svých životech a sloužit k záchraně dalších životů pro nebeské království.

začátek? Zdálo se, že to nebude žádný problém. Kazatelé zpočátku dojížděli pravidelně, pak z různých příčin docházelo k výpadkům. Boží slovo se proto pokusili kázat noví členové, ale došlo k totálnímu krachu. Všichni chtěli být velitelé a nikdo sluhou. Rozhodli jsme se tedy dojíždět každou neděli do Žiliny. Když vznikla nová církev v Ostravě, dojížděli jsme i do Ostravy. Stále jsme ale naléhali, aby byl ustanoven kazatel a mohl znovu vzniknout sbor v Třinci. Asi po dvou letech nejistoty a stagnace jsme se konečně dočkali.

Pastorem sboru v Třinci byl ustanoven Jaroslav Prašil, který začal velmi oddaně s celou svojí rodinou, manželkou a dcerou, která byla zároveň součástí chválící skupiny, každou středu i neděli dojíždět do Třince a pravidelně sloužit. Díky našemu Pánu Ježíši Kristu a pravidelným modlitbám se začala pomaloučku situace měnit. Měnily se i místa našeho působení. Jen pro informaci, setkávali jsme se v Kulturním domě Třinec, hotelu Steel a teď již rok působíme v budově České spořitelny v pronajatém prostoru, kde se můžeme bez obav scházet v kterémkoli dni, v kteroukoli hodinu.

Dnes se pravidelně scházíme ve středy a neděle na bohoslužbách, v úterý na modlitbách. Máme mezinárodní sbor, zastoupený Slováky, Čechy i Poláky, dvě chválící skupiny – slovenskou a česko-polskou a hlavně, jdeme pořád kupředu. Pán je s námi a navždy bude, protože On se nemění – je tentýž včera, dnes i navěky, je věrný, trpělivý, milující Otec.



Súvisiace články

Cirkev má budúcnosť|Logos 8 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Jak roste církev|Logos 5 / 2010 | Jaroslav Kříž |Téma
Příběh velkého rozkolu|Logos 10 / 2010 | Daniel Šobr |Z histórie
Cirkev? Áno!|Logos 4 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma
Cirkev a duch doby|Logos 12 / 2006 | Tibor Ruff |Prevzaté z Új Exodus