Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Počiatky starovekého antijudaizmu

logos-05-2018-image-1.jpg

Viacerí historici sa zhodujú, že hovoriť o fenoméne „večného“ antisemitizmu nie je na mieste, i keď by sa nám to tak laickým okom mohlo zdať. V dobách starovekých môžeme skôr hovoriť o počiatkoch antijudaizmu alebo v prípade Rímskej ríše o odpore voči „barbarským“ národom ako takým, pričom Židov nebrali vyslovene ako európske barbarské kmene, pretože si do ríše priniesli svoju kultúru, tradíciu, vzdelanie, zákony a náboženstvo. Tieto počiatky potom dali priestor na vznik rôznych klebiet a fám o židovskom národe, ktoré sa udržali pri živote aj v ďalších storočiach. V sérii článkov sa vám pokúsim priblížiť, ako Židov tieto „fámy“ sprevádzali životom v európskych diaspórach.

Pohanský antijudaizmus

Podľa historika Carola Iancu sa antijudaizmus v praxi objavuje v dvoch civilizáciách: v kresťanstve a islame, a objavuje sa ešte pred koncom stredoveku. Jeho počiatky však treba hľadať ešte v pohanskom staroveku, a to najmä v egyptskom a grécko-rímskom svete, ktoré boli známe najmä svojím mnohobožstvom.

Na prelome 19. a 20. storočia boli nájdené písomné pramene dokladajúce život Židov v Egypte v 5. storočí pred n. l. Išlo o židovských žoldnierov v službách panovníkov Egypta, ktorí žili na nílskom polostrove Jébu (grécky Élefantíné, čiže Ostrov slonoviny) a chránili južnú hranicu proti Núbii. Na papyrusoch z tejto oblasti sa našiel zachytený súbor rôznych zmlúv, listov, správnych dokladov, ale aj texty náboženského a literárneho rázu. Zaujímavosťou je, že tamojší Židia nekomunikovali hebrejsky, ale používali aramejčinu, ktorá bola v Ázii ako úradný jazyk zaužívaná. Podľa zachovaných dokladov sa označovali za judských Židov, no nežili tu úplne podľa židovského zákona, ani v izolácii. Napríklad, manželských partnerov si nachádzali aj medzi Peržanmi a Egypťanmi. Posledné záznamy o tejto komunite siahajú do roku 399 pred n. l.

Po tom, čo v roku 333 pred n. l. Alexander Veľký porazil perzské vojsko, zaujal postupne celé východné pobrežie Stredozemného mora. Židia mali novému panovníkovi platiť poplatky a uzavrieť s ním spojenectvo, za čo sa im odplatil tak, že ich na sedem rokov oslobodil od daní a dal im slobodu žiť podľa Mojžišovského zákona. Jeho ríša im poskytovala nové možnosti hospodárskeho rozvoja, pretože sa im otvorili nové oblasti na obchodovanie. Po tom, čo Alexander vybudoval jednu zo svojich Alexandrií v Egypte (331 pred n. l.), usadila sa tam veľká židovská komunita. Veľa z nich sa usadilo aj v Antiochii a za obchodom odchádzali aj do miest Malej Ázie.

Po Alexandrovej smrti v roku 323 pred n. l. prebrala moc nad Egyptom dynastia Ptolemaiovcov, a tak naďalej pokračoval proces helenizácie. Za helenistickej nadvlády nastal v egyptskej Alexandrii rozvoj židovstva, dokonca v tomto období vznikol preklad Starej zmluvy do gréčtiny, ktorá bola úradným jazykom, známy pod názvom Septuaginta. Napriek tomu však Židia viedli v Alexandrii spory o to, či majú rovnaké práva ako Macedónci, ktorí sa tam usadili tiež. K sporom dochádzalo aj v oblasti obchodu, Židia, známi ako dobrí obchodníci vtedy aj dnes, boli pre ostatných veľkou konkurenciou.

Z obdobia vlády Ptolemaiovcov pochádza jeden z prvých nebiblických textov o Židoch, v ktorom o nich nachádzame vecné fakty, pochvalu i kritiku. Ide o dielo Aegyptiaca. Jeho autorom je grécky historik Hekateus z Abdéry, ktorý pôsobil v Egypte za vlády Ptolemaia Sótéra (306 – 283 pred n. l.). Ten v ňom na jednej strane chválil Mojžiša ako zákonodarcu, ktorý sa vyznačoval múdrosťou a nebojácnosťou, no na druhej strane vyslovuje ľútosť nad židovským ľudom a obavu, že ich monoteistické náboženstvo môže uškodiť ich pohanským polyteistickým vieram. Podľa Hekatea sú Židia potomkami „malomocných“ a sú nečistí. Avšak už aj skôr sa objavujú klebety a fámy o Židoch, i keď nie priamo v dielach venujúcich sa im. Napríklad, grécky filozof Démokritos, taktiež z Abdéry, vo svojom diele Taktiky tvrdí, že Židia každých sedem rokov zajmú cudzinca a vo svojom chráme ho obetujú tak, že ho rozrežú na kúsky. Toto klamlivé tvrdenie sa uchytilo natoľko, že aj v ďalších obdobiach sa stretávame s teóriou „rituálnej vraždy“.

Po Ptolemaiovcoch sa vlády ujali Seleukovci a v tomto čase okrem gréckeho helenistického vplyvu začína vplývať aj Rím. Seleukovci v ríši naďalej zavádzali grécky spôsob života. Napríklad vládca Antiochos IV. Epifanes sa prehlásil za Boha a v snahe helenizovať aj Jeruzalem dal pri chráme vybudovať gymnasión, miesto slúžiace na telesnú a duševnú výchovu mladých mužov, pričom telesné aktivity tam vykonávali nahí. Aby sa mladí židovskí muži vyhli výsmechu, snažili sa skryť svoju obriezku. Z prameňov tejto doby vidíme, že sa objavujú nové klebety o Židoch: že podstatou židovskej viery je oslia hlava uctievaná v chráme alebo nová verzia o „rituálnej vražde“, ktorá hovorí, že Židia každý rok v chráme obetujú vykŕmeného cudzinca.

V roku 63 pred n. l. získali moc nad Palestínou Rimania, a tak sa Židom otvoril aj rímsky priestor, vďaka čomu sa mohli viac rozšíriť do Európy. Neprestávali sa tu však držať svojho náboženstva, stavali synagógy a vytvárali náboženské obce. U niektorých rímskych obyvateľoch si dokonca získali sympatie pre ich mravnú prísnosť. Stále tu však bol aj odpor.

Koreňmi odporu boli najmä:

  • Židovská súdržnosť – čím viac boli súdržnejší, tým viac sa vyčleňovali od svojho okolia a ľudia hovorili, že pomáhajú len sebe, no žiadnym inovercom
  • Niektoré ich zvyky – obriezka, šabat, nejedenie nečistého (napr. bravčového mäsa)…
  • Chápanie Boha – judaizmus je monoteistické náboženstvo, no vtedajší Rimania uctievali viaceré božstvá
  • Ich sociálne a hospodárske postavenie
  • Klebety o sexuálnom živote Židov
  • Výsmech za to, že mali bohoslužby bez sôch a obrazov

Vo všeobecnosti možno povedať, že odpor voči Židom slabol alebo silnel podľa aktuálneho vladára a jeho postoja k tomuto národu. Veľa nepokojov prebehlo za vlády cisára Gaia Caligulu. Ten dal do synagóg umiestniť svoje sochy, čo protirečilo židovskej viere, ktorá je proti kultickým podobizniam. Keď ich však chceli zo synagóg odstrániť, dostávali sa do problémov. Naproti tomu cisár Gaius Julius Caesar sa o Židoch vyjadroval kladne a priaznivý bol aj cisár Augustus. V roku 19 n. l. však cisár Tiberius vypovedal Židov z Ríma. Verejnú mienku o Židoch vytvárali aj filozofi. K tým známejším, čo sa o Židoch vyjadrovali pohŕdavo, patria Cicero, Horatius, Juvenalis a z časti aj Tacitus.

Kresťanský antijudaizmus

Obdobie pohanského antijudaizmu možno datovať zhruba do obdobia 2. storočia pred n. l. až 2 storočia n. l. Vyznačoval sa najmä odporom k monoteizmu. Po ňom na scénu nastupuje kresťanský antijudaizmus, ktorý mal za cieľ znevážiť Židov. Kresťanstvo totiž bolo spočiatku chápané ako židovská sekta, pretože vyšlo z judaizmu, od ktorého sa potom postupne vzďaľovalo. Nepriateľstvo kresťanstva voči Židom sa objavilo vo chvíli, keď sa začalo šíriť medzi rímskym obyvateľstvom a u Židov narážali na odpor. Keď sa v 4. storočí dostal k moci Konštantín I. Veľký a prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo, nepriateľstvo sa ešte viac zintenzívnilo. Od vzniku kresťanského cisárstva sa tak postavenie Židov neustále zhoršovalo, dochádzalo k rôznym obmedzeniam a podľa rímskeho teológa zo 4. storočia Augustína sa Židia narodili preto, aby ako otroci slúžili kresťanom.

V pohanskom období cisárstva nebol vydaný žiadny kodifikovaný štatút týkajúci sa židovstva a judaizmus bol povolený. V kresťanskom období však prišlo aj na to. Cisár Teodózius II. vo svojom Codex Theodosianus zoskupil zákony týkajúce sa Židov. Tie povoľovali židovské náboženstvo a chránili vnútornú organizáciu židovskej komunity, no zároveň nastolili prísnu segregáciu. Zakázali zmiešané manželstvá, Židia nesmeli mať kresťanských otrokov, vylúčil Židov z miest štátnych úradníkov na dvore a v armáde, zakazoval šírenie židovského náboženstva (v prípade, že pán dal svojho otroka obrezať, bol odsúdený na smrť a otrok získal slobodu), propagandu židovského náboženstva totiž považoval za vlastizradu. Nové nariadenia pribudli za cisára Justiniána (527 – 565). Podľa neho svedectvo Žida proti kresťanovi na súde nie je platné, Židom zakazuje vykonávať povolanie advokáta, Židia si nemohli kúpiť ani prenajať pozemok, na ktorom bol postavený kostol, grékofónni Židia nesmeli používať iný preklad Biblie ako Septuagintu a nesmeli uplatňovať ústny zákon (Talmud).

Kresťanský antijudaizmus sa staval k Židom odmietavo na základe štyroch hlavných povier, ktoré pretrvali až do stredoveku:

  • Židia vykonali „zločin bohovraždy“ a ako celok nesú vinu za ukrižovanie Ježiša, Mesiáša, ktorého neprijali a odmietali.
  • Cirkevní otcovia vo svojich spisoch tvrdili, že Boh zavrhol Izrael kvôli tomu, že zavrhli a poslali na smrť Ježiša. Preto ich zavrhli aj oni.
  • Židia boli rozptýlení po celom svete ako Boží trest za ukrižovanie Krista. Tento mýtus pretrvával až do polovice 20. storočia!
  • Cirkevní otcovia tvrdili, že už v čase Ježišovho príchodu judaizmus upadol. Judaizmus však dokázal kontinuálne pokračovať aj po páde chrámu a vyučovanie ďalej prebiehalo v synagógach.

Po zániku Západorímskej ríše sa Židia dostali viac do Európy, a preto sa v ďalšom článku pozrieme na to, ako sa rozvinula európska diaspóra.

Zdroje literatúry:
SEGERT, S.: Starověké dějiny Židů, 1995, Praha
IANCU, C.: Mýty, na ktorých stojí antisemitizmus, 2014, Bratislava



Súvisiace články

Predstavujeme naše zbory – Galanta|Logos 4 / 2015 | Redakcia |Predstavujeme
Keď kamene rozprávajú I.|Logos 1 / 2010 | Daniel Šobr |Aktuálne
Stručný prehľad biblických pojmov - IX. časť|Logos 11 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Židia v diaspóre|Logos 4 / 2018 | Martina Šafaříková|Z histórie
Odkaz sedmi sborům - Laodicea|Logos 9 / 2014 | Martin Mazúch |Vyučovanie