Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Stotožni sa s Kristom

logos-04-2013-hrob.jpg

 

Nedávno sme si pripomínali Veľkú noc, centrálnu udalosť dejín, smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista.

Stáva sa, že táto mocná zvesť je zmiešaná s rôznymi tradíciami, čím sa nutne zriedi a jej dopad na ľudské životy nie je taký mocný. Pokúsme sa zvesť evanjelia z tejto kultúry vybrať a dať ju na tú úroveň, ktorá jej skutočne náleží. Iba vtedy sa dá pochopiť, že veľkonočná zvesť je nielen pripomienkou čohosi slávneho, čo v minulosti prebehlo, ale má priamy dopad na naše životy, ba čo viac, vie urobiť čosi tajomné priamo v našom vnútri. Veľká noc hovorí o smrti a vzkriesení k životu, pričom nám zostáva ešte tajomné obdobie niekoľko desiatok hodín medzi týmito udalosťami. Pozrime sa najprv, v čom sa Ježišova smrť má odzrkadliť v našich životoch.

Smrť

Po prvé, musíme zodpovedať otázku, či musel Ježiš zomrieť. Niekedy sa stretávame s argumentáciou, že Boh je predsa všemohúci a mohol ľudí omilostiť menej krvavou cestou. Nemohol. Je všeobecne známe, že Adam zhrešil. Biblia jasne vyhlasuje krátku, ale tvrdú pravdu: „odplatou za hriech je smrť“. Preto všetci ľudia zomierajú. Je zaujímavé, že na samom začiatku Biblie, keď sa stretávame s prvým rodokmeňom, je pripojené ku každému menu konštatovanie „a zomrel“. Ako keby sa s touto realitou ľudia nemohli zmieriť. Realita smrti podvedome drží každého človeka v strachu a aj tomu najväčšiemu úspechu či stavu blaženosti dáva trpkú príchuť. Smrť je vo vzťahu ku človeku najväčším satanovým triumfom. Preto sa musel Boží Syn „vyprázdniť“ zo svojho božského majestátu a prijať podobu človeka. Podobu človeka mohol prijať iba tak, že prijal to isté telo, smrť bolo možné poraziť jedine tým spôsobom, že toto telo okúsilo smrť. „Teda, keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla a vyprostil ich, všetkých, ktorí bázňou smrti po celý čas žitia boli držaní v rabstve.“ (Žid 2,14-15)

Musíme pochopiť, že vzkriesenie predchádza smrť. Ako, čomu a prečo máme zomrieť my?

Smrť hriešnika

Ako vidíme, Boh neodstraňuje zo sveta hriech (zatiaľ), ale odstraňuje hriešnika (továreň na hriech). Ak by tomu tak nebolo, potom sme na tom rovnako zúfalo ako ostatné náboženstvá. Boli by sme na tom podobne ako starozmluvní Izraelci, ktorí síce vedeli, čo je hriech a ako robiť dobre, no jedno ani druhé nevládali.

Vo vzťahu voči hriechu je účinná iba smrť. Je to veľmi mocné. Nefunguje, ak sa snažíme od hriechu odvykať, veľmi účinné je, ak samých seba považujeme za mŕtvych voči hriechu. Už nie je pre nás. „Tak aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu, ale živí Bohu v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“ (Rim 6,11) Takto je treba vysporiadať sa s každým zlozvykom: „Som mŕtvy pre hriech, úplne a navždy.“

Mŕtvy pre svet

Samotná podstata nasledovania Ježiša Krista je prijať rozhodnutie, že prehodnotím životný štýl a niektoré skutky zo svojho života vylúčim, a to aj také, ktoré svet nepovažuje za zlé, presnejšie, nepovažuje ich, na rozdiel od Boha, za hriech. Preto Ježiš hovorí o širokej a úzkej ceste. Je jasné, že svet rovnako ako hriech má svoje čaro, pomerne veľkú príťažlivú silu. Kresťania zvyknú používať termín, že niekoho „ťahá“ do sveta. Je to výstižné. Aj tomuto ťahu budeme účinnejšie čeliť neustálym uvedomovaním si faktu, že medzi nami a svetom je kríž Ježiša Krista. „Ale odo mňa nech je to preč, aby som sa chválil krome krížom nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého mi je svet ukrižovaný a ja svetu.“ (Gal 6,14)

Vďaka Bohu za nedeľné ráno, kedy Pán vyšiel z hrobu.

Pavel spomína kríž dokonca dvakrát. Nielenže my sme sa rozhodli spojiť svoj osud s nebeským kráľovstvom a neprijať hierarchické usporiadanie hodnôt, ktoré má svet, ale aj my sme v určitom slova zmysle pre svet cudzorodým telesom. Každý kresťan sa už určite stretol s tým, že skutočná zábava sa mohla „rozšupnúť“, až keď sa vzdialil. Peter to vystihuje týmito slovami: „Milovaní, nedivte sa ohňu, ktorý prišiel na vás pre vaše skúsenie, ako čo by sa vám diala čudná vec. Ale nakoľko máte účasť na utrpeniach Kristových, radujte sa, aby ste sa aj pri zjavení jeho slávy radovali plesajúci. Ak vás hanobia pre meno Kristovo, blahoslavení ste, lebo Duch slávy a Duch Boží odpočíva na vás, ktorému sa u nich rúhajú, ale u vás ho oslavujú.“ (1Pt 4,12-14)

„Lebo dosť nám bolo predošlého času života páchať ľúbosť pohanov, keď sme chodili v nestudatostiach, v zlých žiadostiach, v zbytočnom pití vína, v hodovaniach, v pijatikách a vo všelijakom ohyzdnom modlárstve. A keď už s nimi nebeháte, aby ste tak prostopašili ako oni, divia sa tomu a rúhajú sa.“ (1Pt 4,3-4)

Aj tu nám pomôže, keď sa raz a navždy zmierime s tým, že to tak je. Netreba smútiť a obzerať sa za svetom ako Lótova žena, ktorá sa premenila na soľný stĺp bez života.

Smrť „ja“

Najťažšie a zároveň najslastnejšie je zomrieť sám sebe. Človeku sa to nechce, lebo veľmi silne chce byť. Biblia však nemá na mysli vymazanie svojho ja, aby som potlačil prežívanie, sebauvedomenie tak ako východné náboženstvá. Čo je cieľom ukrižovania vlastného ega, vlastného ja? Odpoveď je úžasná: Kristus. Nemáme čo stratiť, iba získať. Kristus je dokonalý po všetkých stránkach. Určite má lepší životný pocit, viac lásky, sily, sebavedomia. Nech v nás žije Kristus. „S Kristom spolu ukrižovaný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý si ma zamiloval a vydal sám seba za mňa.“ (Gal 2,20) Naše skazené ego nech je pribité na kríž. Aj v tejto oblasti je myšlienka kríža veľmi silná. Nepopieram, že kresťanstvo je proces, v ktorom sa rozhodujeme niesť svoj kríž na každý deň, ale mnohé problémy z našej duše môžu zmiznúť vďaka tomu, že im vyhlásime smrť. Túto myšlienku podporuje aj pasáž v epištole Kolosanom, kde Pavol povzbudzuje veriacich, aby starého človeka vyzliekli a nového obliekli. „Ale teraz zložte aj vy to všetko: hnev, prchkosť, zlosť, rúhanie, mrzkomluvu zo svojich úst. Neluhajte jeden druhému, keď ste vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli nového, obnovujúceho sa cieľom pravej známosti, podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.“ (Kol 3,8-10) Vyzliecť si šaty trvá niekoľko sekúnd.

Medzi smrťou a vzkriesením

logos-04-2013-hrob2.jpgJe celkom záhadné, kde bol Ježišov duch po tom, ako zomrel. Zdá sa, že správna odpoveď je dôležitá pre pochopenie skutočnej veľkosti Ježišovej obete. Je isté, že Ježiš zostúpil do podsvetia, do šeolu, čo sa bežne prekladá ako peklo. „A teda súc prorokom a vediac, že sa mu Boh zaviazal prísahou, že z plodu jeho bedier, podľa tela, vzbudí Krista a dosadí na jeho trón, a vidiac to vopred hovoril o zmŕtvychvstaní Kristovom, že ani nebola zanechaná jeho duša v ríši smrti, ani jeho telo že nevidelo porušenia.“ (Sk 2,30-31)

Táto myšlienka sa humanisticky rozmýšľajúcim kresťanom zdá neprijateľná. Teológovia popierajúci fakt, že Ježiš zostúpil do pekiel, vychádzajú z toho, že výkrikom: „Dokonané je“ všetko skončilo. Áno, skončilo všetko, čo mal Ježiš vykonať na tejto zemi, čiže učiniť, uskutočniť konkrétne skutky vo viditeľnom svete. Všetko, čokoľvek Pán urobil alebo povedal, každé gesto a myšlienka boli v dokonalom súlade s Otcovou vôľou, v dokonalom súlade so Zákonom. Sám o sebe povedal, že satan na Neho nič nemá. Ale keby tu už celé dielo vykúpenia skončilo, Ježiš by sa priamo z kríža po tomto výroku vzniesol do nebies v oslávenom tele, ale to sa nestalo. Namiesto toho prichádza satan a svoju najväčšiu zbraň smrť používa na Mesiáša. Musíme si uvedomiť, že v tejto fáze ležali na Ježišovi hriechy celého ľudstva, Boh Ho opustil (aj pomazanie Svätého Ducha Ho opustilo) a Ježiš vchádza do údolia smrti ako človek (posledný Adam). Smrť a šeol idú spolu ruka v ruke. Na obdobie po Pánovej smrti, keď bol v šeole, sa vzťahujú výroky o triumfálnom víťazstve. Ježiš zo seba striasol okovy smrti, čím úplne zahanbil a naveky porazil satana a celú jeho armádu. Na toto obdobie sa taktiež vzťahuje 18. Žalm. Nie je o Dávidovi, ale nakoľko bol prorokom, prorokoval o víťaznom zápase Mesiáša. Tento žalm nemôže byť o Dávidovi predovšetkým kvôli nasledujúcim výrokom: „Hospodin mi odplatil podľa mojej spravodlivosti; vrátil mi podľa čistoty mojich rúk. Lebo som ostríhal cesty Hospodinove a nedopustil som sa tej bezbožnosti, aby som bol odišiel od svojho Boha. Lebo všetky jeho súdy sú predo mnou, a jeho ustanovení som neodstrčil od seba; ale som bol s ním cele a bez úhony a vystríhal som sa svojej neprávosti. A Hospodin mi zaplatil podľa mojej spravodlivosti, podľa čistoty mojich rúk, ktorá je pred jeho očami.“ (Ž 18,21-25) Na Dávidových rukách bola krv. Jeho veľkosť a spravodlivosť bola vo viere v spravodlivého Mesiáša. Ak niekto popiera Ježišov pobyt v pekle, v podstate znižuje hodnotu Jeho vykupiteľského diela.

Zmŕtvychvstanie

Vďaka Bohu za nedeľné ráno, kedy Pán vyšiel z hrobu. Začala sa nová etapa ľudstva. Prvý, ktorý vstal z mŕtvych k večnému životu. Na tento deň sa vzťahuje aj 2. Žalm, v ktorom je napísané: Môj syn si ty, ja som ťa dnes splodil. „Aj my vám zvestujeme o tom zasľúbení, ktoré dostali otcovia, že ho Boh naplnil ich deťom, nám, vzkriesiac Ježiša z mŕtvych, ako je aj v druhom žalme napísané: Môj Syn si ty; ja som ťa dnes splodil. A že ho vzkriesil z mŕtvych, a že sa nemá viacej navrátiť k porušeniu, takto povedal: Dám vám sväté a verné veci Dávidove.“ (Sk 13,32-34)

Ako sa môžeme s Ježišom a s tým, čo vykonal, stotožniť? Božie slovo zasľubuje niečo viac, ako sa snažiť nasledovať Ježišov príklad a žiť podľa Božích nariadení. Hovorí o tom, že je možné duchovne sa s Ním stotožniť. Písmo jasne hovorí o možnosti znovuzrodenia. Znovuzrodenie je naplnením starozákonných zasľúbení, ktoré hovorili o Novej zmluve založenej na zmene srdca, na reálnych a trvalých zmenách, ktoré sa odohrajú v živote človeka. Zmŕtvychvstaním Ježiša Krista bola uvoľnená najväčšia Božia sila voči človeku, akú si len vieme predstaviť. Zmŕtvychvstanie je taká sila, že samotná zvesť o ňom donáša život. Čo človek musí urobiť, aby mal podiel na veľkonočnej zvesti:

1. Potrebuje počuť zvesť, evanjelium, dobrú správu, ktorá je Božou mocou ku spaseniu.

2. Musí uveriť zvesti; prijať, že je možné, že mŕtvi vstávajú z mŕtvych (mimochodom, je to práve viera Abrahámova, ktorá verí vo vzkriesenie).

3. Človek sa musí podriadiť Ježišovi, prijať Ho nielen ako Spasiteľa, ale aj ako Pána, čo nie je nič iné, ako súhlasiť s tým, že Ježiš – Slovo Božie – Biblia panuje nad životom veriaceho.

Historický fakt Ježišovho zmŕtvychvstania je dôvodom k optimizmu v každý čas a v každej situácii.

4. Potrebuje sa pokrstiť. Krst je dôležitý, a tak, ako pri každej otázke spasenia, je tu veľa hmly a deformácie. Krst je a zostane vedomým stotožnením sa s tým, čo je témou tohto článku, a síce stotožnenie sa so smrťou a vzkriesením Ježiša Krista. „Súc s ním spolu pohrobení v krste, v ktorom, totiž v Kristovi, ste aj spolu vstali z mŕtvych skrze vieru pôsobenia Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2,12) „Alebo či neviete, že všetci, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, pokrstení sme v jeho smrť? Pohrobení sme tedy s ním skrze krst v smrť, aby sme, ako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života. Lebo ak sme sa stali spolu zrastlými podobnosťou jeho smrti, ale takými aj podobnosťou vzkriesenia budeme.“ (Rim 6,3-5) Krst nie je obrad, ktorý má sám v sebe nejakú moc, lebo krstu dodáva moc viera. Krst nie je verejné vyznanie viery, veď etiópskeho komorníka Filip pokrstil na púšti. A ešte jeden omyl: nekrstíme v mene, ale do mena. Ponárame sa úplne do mena Ježiš, do všetkého, čo je Kristus.

5. S Kristom sme vstali, aby sme žili. Vstali sme k novote života (dôraz je na slovo život). Preto je správne, že život milujeme, prežívame ho naplno s energiou dodávanou Svätým Duchom, posilňovaní Slovom Božím. Boh má rád, keď tvoríme, hýbeme sa, sme radostní, dynamickí. Preto je treba oslobodiť kresťanstvo od záťaže stredoveku, pochmúrnosti, depresie. Taktiež sa nemáme uťahovať od spoločnosti, ale byť soľou a svetlom a, samozrejme, šíriteľmi dobrej správy o vzkriesení. Robme to.

Historický fakt Ježišovho zmŕtvychvstania je dôvodom k optimizmu v každý čas a v každej situácii. Bez ohľadu na to, či prehráme nejakú bitku, vojna je vyhratá. Ježiš žije, viacej nezomiera, je víťazom, už nikdy nič neprehrá a my na tom máme podiel.



Súvisiace články

Posledná Židovka z Uličskej doliny|Logos 9 / 2015 | Jaroslava Marcienková |Aktuálne
O jednote|Logos 3 / 2013 | Jaroslav Kříž |Téma
Návšteva zo sibírskeho Nižnevartovska|Logos 5 / 2019 | Redakcia |Zo života cirkvi
Kresťanská konferencia Bratislava marec 2013|Logos 4 / 2013 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Daniel a jeho doba|Logos 5 / 2015 | Tibor Grull |Z histórie