Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Svedectvo manželov Mačákovcov

Vybrať si Boha za celoživotného partnera
je tá najúžasnejšia vec

Vierka

Začnem tým, že vybrať si Boha za celoživotného partnera je tá najúžasnejšia vec, ktorá sa mi v živote prihodila, skrátka je to jackpot, najväčšia výhra. Vyrastala som v rodine, v ktorej ma vychovávali ctiť si tradičné kresťanské hodnoty, a to v duchu protestantizmu. Bývali sme spolu so starými rodičmi, ktorí sa každý deň modlili k Bohu a často nám - vnúčatám, nahlas čítali Bibliu a spievali nábožné piesne. Postupne ako som rástla a dospievala, na svet okolo mňa som si začala vytvárať vlastný názor, dosť odlišný od toho, ktorý mi od detstva vštepovali starí rodičia a aj moji rodičia. Začala som pochybovať o tom, či Boh naozaj reálne existuje, a či to všetko nie je len história, ktorá už v modernom svete nemá miesto. Počas vysokoškolského štúdia som ešte viac vnímala tlak ateizmu na môj život. V tomto období ma priateľka pozvala na mládežnícke stretnutie kresťanov. Bolo to asi tri – štyri roky pred nežnou revolúciou. Na tom stretnutí som prvýkrát v živote počula o tom, že sa treba znovu narodiť, prijať Ježiša Krista do svojho života osobne, že ani náboženstvo, ani príslušnosť k cirkvi, človeku spasenie nezaručujú. Veľa som o tom rozmýšľala, ale napokon som si povedala, že to nie je nič pre mňa. Tak som žila život podľa svojich predstáv - práca, hľadanie životného partnera, záľuby, náboženstvo. Ale Boh mal so mnou trpezlivosť. Keď sa v našej blízkej rodine stala tragédia a ani vzťah s vysnívaným mužom nedopadol podľa mojich predstáv, vtedy som si začala klásť otázku: Prečo? Už som vedela, že veci nemám pod kontrolou, že sa nič nedá vrátiť späť, že potrebujem vo svojom živote niečo nové, aby som to všetko dokázala zvládnuť. Písal sa rok 1990 a pre mňa to bol najhorší rok v mojom živote. Vedela som, že odpovede má pre mňa moja priateľka z detstva. Keď som ju navštívila, už som bola iná ako predtým, zranená a zlomená. V tom čase som nevedela, že sa už štyri roky modlí za moje obrátenie. Pozvala ma na evanjelizačné stretnutie a ja som sa po kratšom váhaní rozhodla, že tam pôjdem. V ten večer sa ma Svätý Duch mocne dotýkal a usvedčoval z hriechov, ale keď bola výzva, ešte som nebola pripravená ísť dopredu. Ten čas prišiel v lete v roku 1991 na kresťanskej konferencii v Prahe.

Prijala som Ježiša osobne do svojho srdca a ako keby zo mňa spadol veľký a ťažký balvan, prestala som s Bohom bojovať.

Bolo to veľmi oslobodzujúce a dnes s odstupom času nechápem, ako som hneď na druhý deň po znovuzrodení, svedčila jednému pánovi, že potrebuje svoj život odovzdať Bohu. Odvtedy som už nikdy nepochybovala o tom, že Boh je živý a že sa na Neho môžem vo všetkom spoľahnúť. Slúžila som Pánovi celým svojím srdcom, ako som najlepšie vedela, môj život sa radikálne zmenil. Túžbou môjho srdca bolo aj to, aby som mala vlastnú rodinu. Roky plynuli, nič sa nemenilo. Keď ma Pán začal viesť k intenzívnejším modlitbám za manželstvo, povedala som to aj na modlitebnej skupinke v Bardejove, a súrodenci sa so mnou začali horlivo modliť. Boli sme plní očakávania. Opäť som zakúsila, že Boh je verný, k úprimným sa má úprimne, a tak pripravil aj stretnutie s mojím budúcim manželom. Manželstvo pre mňa znamenalo znova radikálne zmeny. Odsťahovala som sa cca 100 km od rodičov, po 15-tich rokoch som odišla zo zamestnania, kde som mala zázemie, môj život sa navonok celkom zmenil. Zrazu som sa ocitla v novom, pre mňa úplne neznámom meste, medzi cudzími ľuďmi, ale okrem Pána som už mala aj manžela. Manželstvo je pre mňa požehnaným vzťahom, kde ma Boh stále niečomu učí.

Paľo

Vyrastal som v tradičnej katolíckej rodine, v ktorej mi vštepili presvedčenie o tom, že Boh existuje, ale v rodine som nevidel príklad života v Božej bázni. Ako teenegera ma skôr lákali diskotéky a zábavy ako kostol. Po návrate z vojenčiny som sa dozvedel, že bratranec má zdravotné problémy. Keďže na základe vyšetrení mu lekári nič nezistili, začal navštevovať rôznych liečiteľov a hľadal u nich pomoc. Cez jeho švagrinú sme sa dozvedeli, že v zbore Kresťanské spoločenstvo sa modlia za chorých. Bratranec ma poprosil, či by som ho teda do toho zboru nezaviezol, nemal totiž auto. Po príchode do zboru sme boli prekvapení živou bohoslužbou, všetko bolo pre nás nové, nepoznané. Privítal nás aj pastor zboru a rozprával sa s nami. Bratranec bol z toho všetkého nadšený, mňa sa to však nedotklo. On potom začal chodiť do zboru spolu s mojím bratom a obrátili sa. Stále potom rozprávali o Božom Slove, o Bohu. Ja som si však ďalej žil svojím spôsobom života, ale môj život sa menil stále viac k horšiemu. Začal som mať problémy s alkoholom a začal som aj viac fajčiť cigarety. Môj postoj však bol taký, že som sa videl ako spravodlivý, porovnával som sa s horšími od seba. Ale videl som, ako márnim dni bez zmyslu života, že keď to takto pôjde ďalej, ktovie ako dlho budem ešte žiť. Pán ma v tomto bode zlomil a ja som vo svojom vnútri vnímal, že potrebujem Krista. Rozhodol som sa ísť do Kresťanského spoločenstva v Poprade, a tam som prijal Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Bolo to v roku 1993. Krátko po obrátení som sa dal pokrstiť a hneď prestali moje problémy s alkoholom a cigaretami. Pochopil som, že potrebujem byť zakorenený v zbore, tak som začal slúžiť v tom, čo bolo potrebné. Bol som slobodný a po čase povstala v mojom srdci túžba po manželstve. Modlil som sa a začal som v tejto oblasti môjho života hľadať Božiu vôľu. Oslovil som postupne viaceré sestry v zbore, ale zostalo to aj naďalej len v rovine súrodeneckého vzťahu. Ja som sa však nevzdával, vo viere som si kúpil byt a veril som, že Boh mi manželku požehná. Raz ma pastor poslal spolu s jedným bratom evanjelizačne slúžiť do Bardejova. Tam som prvýkrát uvidel moju terajšiu manželku, no vtedy som si myslel, že Boh mi požehná manželku z nášho zboru, nie tak zďaleka. Ale moje predstavy sa nenapĺňali. Po nejakom čase, bolo to v novembri 2002 si Pán použil jednu sestru zo zboru, ktorá pozvala Vierku do nášho zboru na bohoslužby, a tak sme sa opäť stretli. Svadbu sme mali v októbri 2003. Začali sme spolu slúžiť, odrazu sme boli na všetko dvaja.

Videl som, ako márnim dni bez zmyslu života, že keď to takto pôjde ďalej, ktovie ako dlho budem ešte žiť.

Ako všetci novomanželia, aj my sme túžili po dieťati. Keď neprichádzalo, začali intenzívnejšie modlitby, návštevy lekárov, rôzne vyšetrenia. Diagnóza – nepriechodné vajíčkovody, možnosť otehotnenia len mimotelovým oplodnením s úspešnosťou medzi 30 – 40 %. Diagnózu lekárov sme odmietli a volali na Pána. Boh nám dal slovo (rému), na ktorom sme mohli stáť. Verili sme, že ak nám Boh zasľúbil potomstvo, tak nám to patrí a toho sa nevzdáme. Bojovali sme tri roky a Pán nám dal víťazstvo. Boh urobil zázrak, a v auguste 2007 sa nám narodila dcéra Michaela. Ale po pôrode sa vyskytli komplikácie a lekári nám povedali, že novorodeniatko má problémy s dýchaním a so srdiečkom. Povedali sme si, Bože aj toto zvládneme len s Tebou. Hoci to nebolo ľahké pozerať sa na to a prežívať, ako naše päťdňové dieťa prevážajú v inkubátore vrtuľníkom do Bratislavy, vedeli sme však, že Boh to má pod kontrolou. Duch Svätý nám pripomenul, že duchovne rozmýšľať je život a pokoj. Znova sme bojovali, Boh bol na našej strane. Celý zbor sa modlil. Podozrenie na život ohrozujúcu diagnózu sa nepotvrdilo, ale malá vada na srdiečku a na pľúcach áno. Po týždni nás bez operačného zákroku prepustili. Sláva patrí Bohu. Dnes má naša dcéra 2,5 roka, a veľmi sa z nej tešíme. Pľúca aj srdce jej fungujú tak ako majú. Máme radostné a spokojné dieťa, ktoré vo všetkom prospieva. Keď sme si začali myslieť, že už je všetko v poriadku, vynoril sa nový problém. A tak znova bojujeme, tentoraz je to skolióza chrbtice a jeden nedovyvinutý stavec. Ten zlý sa nevzdáva, no ani my sa nevzdávame, musíme byť vytrvalí. Veríme a sme pevne presvedčení, že náš Boh je väčší ako tento problém a Jeho Slovo je nemenné. Sme povolaní k víťazstvu, to nám v Kristovi patrí.



Súvisiace články

Svedectvo manželov Kadíkovcov|Logos 1 / 2010 | Redakcia |Aktuálne
Svedectvo manželov Pančíkovcov|Logos 6 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Bečkovcov|Logos 8 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Kánovcov|Logos 8 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Capekovcov|Logos 4 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh