Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Tých, čo veria, budú sprevádzať tieto znamenia…

Svedectvo manželov Stotkovcov

logos-12-2018-stotkovci-1.jpg

Pavel

Milí bratia a sestry, moje plné obrátenie sa ku Kristovi začalo na základe slov z Markovho evanjelia, ktoré znejú takto: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený. Tých, čo veria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchov a hovoriť novými jazykmi. Budú brať do rúk hadov a keď vypijú aj niečo smrtonosné, neuškodí im. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú.“ (Mk 16,15-18) Tieto slová mi povedala moja sestra počas našich dlhých dohadovaní sa o náboženstvách a učeniach. Ona už bola kresťanka, ale ja som tomu nerozumel, lebo som si myslel, že som v obraze o duchovnom svete podľa toho, čo som dovtedy všetko prečítal a aj zažil. No na týchto slovách ma silne oslovilo to smelé a silné vyhlásenie: „… budú sprevádzať znamenia.“ A nie hocijaké, ale konkrétne vymenovaný zoznam. To ma teda poriadne naštartovalo a mal som silnú túžbu sa tomu „pozrieť na zúbky“. Odmala ma totiž zaujímali rôzne záhady a čudá, vždy som sa zaujímal o to, ako čo funguje a čo sa dalo rozobrať, som rozobral, aby som sa dozvedel, čo je vo vnútri. Mnohokrát sa to už potom nedalo poskladať, no všetko má svoju cenu.

Takisto som sa zaujímal o rôzne zjavenia na pútnických miestach, o ktorých som počúval v kostole, i o mimozemšťanov, o ktorých písali páni Souček či Däniken, alebo o nadprirodzené javy, o ktorých hovoria psychotronici. Pri kontakte s týmito javmi mi stále niečo nesedelo, stále tam bola príchuť akéhosi oklamania a nutnej viery bez možnosti osobného ohmatania a hlavne vysvetlenia podstaty a dôvodov týchto prejavov.

A tu je zrazu predo mnou napísaný odvážny zoznam znamení. Aby som nenaletel, tak som si to išiel „skontrolovať“ do všetkých Biblií. Vtedy som totiž ešte nemal dôveru v Bibliu ako v Božie slovo a veril som tomu, čo som čítal a počúval z okolia, že Bibliu napísali ľudia a popísali a povynechávali, čo sa im hodilo, aby mohli ovládať ľudí. Zdalo sa mi to celkom logické, lebo z histórie sa ľahko dalo vidieť, ktorá silná skupina na čele s „námestníkom Krista“ má celosvetový vplyv. Tiež som bol odmala členom tejto skupiny, ale o tomto zozname znamení som tam nikdy nepočul hovoriť tak, aby som ho počul. A nebol to iba môj problém, takmer nikto z môjho okolia o tom ani len netušil. Bolo mi to teda veľmi záhadné. Tak som si zohnal Biblie od rôznych náboženských „konkurenčných“ skupín a začal som čítať a porovnávať. A čuduj sa svete, zistil som na vlastné oči, že v každej bolo o týchto znameniach napísané to isté, no keď som sa spýtal príslušníkov z týchto skupín na tie znamenia, tak mi ich nevedeli ukázať, ale ma presviedčali, že už dnes neexistujú a že ani nie sú potrebné. Povedal som si: „Pekná rozprávka či klamstvo, tak načo sa to potom píše, nebude lepšie prijať nejaké alternatívne duchovné učenie?“

Pri porovnávaní Biblií ma však zasiahlo to, že v rôznych prekladoch od rôznych (aj doteraz nie veľmi priateľských) skupín sa nachádzali presne tie isté rovnaké myšlienky, aj napriek nedokonalostiam prekladateľov. Keď som si uvedomil, že východných učení je viac ako dosť, je mnoho zvláštnych menších či väčších duchovných učení, no Biblia je jednotná a kompaktná napriek rôznym vydavateľom, veľmi som spozornel a povedal som si: „Ak tie znamenia existujú aj dnes a sú verejne viditeľné a zažiteľné, potom je predsa na svete niečo, o čo sa dá oprieť a nasledovať a Biblia by mohla byť to pravé.“ Uznávam, že tieto myšlienky sú priam rúhavé, ale vtedy som nedokázal mať iný pohľad, lebo som sa zaoberal niečím, čo by som dnes označil ako okultizmus.

Kde však tie znamenia nájsť? Moja sestra nás spolu s manželkou ešte predtým pozvala na kresťanský Koncert modlitieb a chvál v Prievidzi a tam som prvýkrát videl nejakého rečníka, čo niečo hovoril o Ježišovi a potom hovoril zvláštne osobné veci ku konkrétnym ľuďom z hľadiska a tí zvláštne reagovali, triasli sa, či padali. Hovoril som si, že to je nejaká psychická hypnotizérska manipulácia slabších jedincov. Sestra mi ale vysvetľovala, že to nie je hypnóza, ale dotyk Boží, a potom mi poukázala na ten zoznam znamení. A povedala, že tieto znamenia sa dajú vidieť a aj zažiť verejne v každom zhromaždení znovuzrodených kresťanov. „Fíha, tak to treba skúsiť a presvedčiť sa.“ Zistila, že najbližšie je také zhromaždenie v Martine, a tak som sa rozhodol, že tam musím ísť. Zrazu prišli pochybnosti a myšlienky, že ide o nejakú sektu a že načo mi to bude atď. Keď som sa spýtal niektorých „duchovných“, čo si o tom myslia, veru neboli nadšení. A v ten deň, keď sme mali ísť do Martina – do zboru Milosť, nedalo sa mi naštartovať auto a diali sa rôzne protivenstvá. Vtedy som si uvedomil, že reálne existuje proti mne nejaká sila vo forme prekážok, len som nevedel, či ma tá sila chce ochrániť pred zlým koncom, alebo ma chce odstaviť od dobrého konca. To ma ešte viac posilnilo v tom, že to treba rozseknúť. Auto nakoniec naštartovalo, cesta bola bezpečná, v zbore nás milo privítali, a tak začalo naše riadne prvé kresťanské zhromaždenie. Na začiatku hrala normálna živá kapela, potom prišiel rečník, hovoril niečo o peniazoch a o dávaní. Hlavou mi preblesklo: „No jasné, takto potrebujú získať peniaze od ľudí, je to len ďalší podfuk. Nič im nedám!“ No vzápätí mi padol zrak na svietidlo na strope a prišla myšlienka: „Veď tú elektriku musí niekto zaplatiť a svieti aj na teba, aj keď ideš do kina, tak si tiež kúpiš lístok...“ Uznal som tento argument aj prakticky. Potom hovoril hlavný rečník – pastor zboru Adrián Šesták, vôbec si nepamätám čo, ale muselo to byť dobré, lebo som neušiel. Pamätám si len, ako sa spýtal niečo v tom zmysle, že kto verí v Ježiša Krista, nech zodvihne ruku. S manželkou sme neváhali, veď kto by neveril, že Ježiš Kristus existoval. No bol som prekvapený, že nikto okrem nás ruku nezodvihol. Neskôr som pochopil, že sme takto reagovali na výzvu, kto chce prijať Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Na konci zhromaždenia boli modlitby, kedy kazateľ kládol ruky na tých, čo to chceli. Niečo a Niekto sa ma vtedy dotkol a dnes viem, že to bol začiatok toho, čo žijem dnes. O týždeň sme cestovali do Martina znovu, overiť si, či som dobre počul a cítil a či to nebola len nejaká eufória. Nebola to eufória, to „príjemno“ tam bolo znovu. Aj tie zvláštne nezrozumiteľné slová z úst mnohých ľudí, aj zvláštne prejavy – trasenie či padanie. Bol to pre mňa príjemný zážitok, ale aj napriek tomu som bol opatrný. Jeden milý človek si po zhromaždení odo mňa pýtal telefónne číslo, že by mi dal vedieť, ak by bola nejaká akcia. Doteraz si pamätám, ako som mu ho nechcel dať, mysliac si, že sa nenechám do niečoho zatiahnuť. No nakoniec som mu ho dal, hovoriac si: „Aj tak ma nedostanú.“ Po nejakom čase nás pastor Peter Kuba pozval na stretnutie kresťanov v Prievidzi, a tak sme sa pripojili ku Kresťanskému spoločenstvu Milosť a pomáhali ho budovať v našom meste.

Musím ešte spomenúť, že som nežil dobrý život, v každej oblasti života som mal veľké nedostatky, ktoré čím ďalej, tým viac doliehali na celú našu rodinu a východisko bolo nejasné.

Život išiel ďalej a my sme sa stali súčasťou pre nás nového sveta – živého charizmatického kresťanstva, Biblia pre nás ožila, postupne prichádzalo porozumenie a pribúdali odpovede na mnohé otázky. Začali sme takmer pravidelne chodievať na nedeľné zhromaždenia do Banskej Bystrice, a tam som si na silných zhromaždeniach a kázaniach uvedomoval, že nie je to len tak, že za týmto nie je človek, ale niekto väčší, Ten, ktorý dal svoje Slovo a dal ho zapísať do Biblie a bdie, aby vykonalo to, na čo je poslané. Uvedomil som si aj to, že Boh sa prejavuje cez ľudí, ktorých k tomu povolal a ktorí Jeho povolanie prijali. Boh povoláva každého jedného z nás, a to formou ohlasovania evanjelia Ježiša Krista. Je na každom z nás, ako sa k tomu každý osobne postaví a čo pre to urobí. Na vlastnom živote som mohol uvidieť a stále zažívať, aký je Boh – náš Nebeský Otec dobrý, trpezlivý, dlho zhovievavý, milosrdný a odpúšťajúci. Preto nechcem byť nevďačný za to, čo pre mňa urobil, že aj za mňa bolo draho zaplatené krvou Jeho Syna Ježiša, a tak sme sa zapojili s celou mojou rodinou do ohlasovania evanjelia každou formou, ktorá je v našich silách.

Obrátenie našej rodiny spôsobilo v okolí rôzne reakcie, no nás teší, že boli medzi nimi aj pozitívne – obrátila sa moja druhá sestra a aj niektorí priatelia a známi. Som Bohu vďačný za to, že sa mi dal nájsť, že mi odpustil všetky hriechy a daroval mi večný život a s ním všetky zasľúbenia, ktoré sa postupne napĺňajú v pravý čas, pomáha mi naprávať zborené a zlé veci a dáva silu a nádej do ďalších dní. Buďte požehnaní!

logos-12-2018-stotkovci-2.jpg

Bol to naozaj zvláštny večer

Annelie

Vyrastala som v malej dedinke ako najmladšia zo štyroch detí. Keď som mala necelé dva roky, otec tragicky zahynul pri jazde na motorke. Pre moju matku nastali ťažké roky, keďže dovtedy bola s nami deťmi doma a pracoval len otec.

Pamätám si na rané detstvo, ako sme chodievali na jeho hrob a ako mi matka na moje otázky odpovedala, že tatík je v nebi a že raz sa tam s ním stretnem. Dôverovala som jej odpovediam, lebo mi dávali nádej, že aj keď ho teraz nemám, raz ho predsa uvidím. V súlade s tradičným vierovyznaním som sa doma naučila modlitbičku k anjelovi strážnemu, neskôr k nebeskému Otcovi a potom na hodinách náboženstva tie ostatné. Bola som dobrou žiačkou, učila som sa rada, preto si ma pán farár vybral na prednes básne pred pánom biskupom, ktorý bol prítomný na birmovke konanej v našom kostole. Ako poďakovanie za výborný prednes som od neho dostala medailón s priloženým osobným venovaním a požehnaním. Do kostola sme s rodinou chodievali hlavne v nedeľu a na významné sviatky. Verila som, že Boh existuje a že Ježiš, ktorý bol zobrazovaný na kríži, je Jeho Syn. A tiež tomu, že na poznanie Svätého písma je kompetentný kňaz, ktorý nám z neho čítaval. My sa máme správať podľa Desatora a chodiť do kostola. Počas štúdia na strednej škole som sa od viery v Boha odklonila. Začala som vstrebávať vedecké fakty o hmote a prikláňať sa k názorom, že Boha v dnešnej dobe už tak nepotrebujeme.

Na vysokej škole som sa spoznala s Pavlom. Stretávali sme sa, rozumeli si a začali spolu chodiť. Pre­kvapoval ma tým, že pred skúškou sa chodil modliť do kostola, že dával štedré dary „do zvončeka“, že navštevoval stretnutia kresťanskej mládeže. Ako veriaceho ho vtedy vylúčili z vysokoškolského klubu, kde robil technika.

Po skončení štúdií ma čakal nástup do práce, jeho zase nástup na vojenskú službu. Rok po jeho návrate sme sa stali manželmi, ja som však odmietla sobáš v kostole, aj keď nás obe mamy na to nahovárali. Až keď sa nám po ďalšom roku narodila dcérka, akosi som nakoniec uznala, že ju treba pokrstiť a súhlasila som aj s uzavretím cirkevného manželstva. Po pár rokoch sa nám narodil syn, a to sme už s oboma deťmi pokračovali v absolvovaní určených sviatostí v kostole.

Do nášho vzťahu prišli vážne nezhody a problémy, hľadali sme cestu na ich vyriešenie. Pomoc prišla od znovuzrodenej švagrinej, ktorá nás pozvala na Koncert modlitieb a chvál, konaný v našom okresnom meste. Organizovali ho kresťania z Bratislavy a Partizánskeho, hosťom bol Stefan Driess. Pre mňa to bolo prvé takéto stretnutie – spievali na ňom pekné piesne, kazateľ hovoril nezvyčajne, ale dobre, a ku koncu, na moje počudovanie, požiadal, aby tí, ktorí veria v Ježiša Krista, prejavili svoju vieru tým, že sa postavia. Urobil tak manžel i ja, okrem nás ešte mnohí ďalší. Potom začal kazateľ hovoriť zvláštne veci – proroctvá pre niektorých prítomných. Bola som šokovaná, že jedno bolo venované aj mne a tomu, čo mám urobiť pre Boha. Čudovala som sa, ako môže vedieť podrobnosti z môjho doterajšieho života, keď ma vidí prvýkrát. Bol to naozaj zvláštny večer. Na druhý deň som prijala Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Švagriná spolu s dvomi duchovnými sestrami sa potom modlili za moje zdravotné problémy s kĺbom a chrbticou – cítila som na oboch miestach horúčavu a vzápätí odstránenie bolestí. Okrem toho v plači odchádzala zo mňa horkosť a neodpustenie. Začala sa nová etapa.

Spolu s manželom sme hľadali miesto, kde by sme sa mohli dozvedieť o Bohu viac než doposiaľ. Na odporúčanie švagrinej sme prvý raz navštívili zbor Kresťanského spoločenstva Milosť, kde sa, vraj, dajú vidieť znamenia na veriacich. Bolo to v Martine. Spomínam si, že vpredu stál muž v obleku, ktorý kázal bez toho, že by pripravenú kázeň čítal, ku každej téme si vždy pohotovo nalistoval pasáže v Biblii, citoval z nich, vysvetľoval, a to všetko živo, naplno. Pre mňa niečo dovtedy nevídané. Na konci bohoslužby sme išli k nemu dopredu. Modlil sa s nami, môj manžel tu odovzdal svoj život Pánovi. Obdarovaní knihami sme dostali pozvanie na budúce stretnutie. Zúčastnili sme sa ho.

Neskôr sme boli pozvaní na konferenciu KS Milosť do Banskej Bystrice. Pamätám si, že tam bolo veľa ľudí a že ja som pri počúvaní kázne značnú časť bohoslužby preplakala, boli to slzy úľavy a radosti, že ma Boh má rád takú, aká som. Potom manžela telefonicky oslovil Peter Kuba a oznámil mu, že v Prievidzi začína budovať misijnú skupinu, aby sme prišli. Peter Kuba spolu so svojou manželkou a deťmi pravidelne cestovali, aby nám každý týždeň kázal a modlil sa za nás. Sprevádzali ho a pomáhali mu ďalší bratia a sestry zo žilinského zboru.

Otehotnela som a po čase, vzhľadom na zdravotný stav, nastúpila na PN. Vďaka modlitbám, pokoju, príkladnej starostlivosti lekárov sa nám v júli 2007 narodil zdravý syn (aj keď výsledky odberu krvi mi v mojom veku po 40-ke štatisticky prisudzovali väčšie riziká poškodenia, odmietli sme s manželom odber plodovej vody s tým, že veríme, že toto dieťa nám bolo dané od Boha a bude zdravé). Od dovŕšenia jeho prvého mesiaca sme na bohoslužby cestovali aj s ním. Keďže sa stretnutia presunuli na nedeľu, a to každú druhú, cestovali sme striedavo do Prievidze a do Robotníckeho domu v Banskej Bystrici. Dá sa povedať, že sme vyrastali na kázaní pastora Petra, seniorpastora Jarda a ďalších kazateľov.

Počas toho, ako sme v priebehu dvanástich rokov od znovuzrodenia počúvali kázané Slovo a rástla naša viera a poznanie, zlepšovalo sa aj naše manželské a rodinné spolužitie. Otvárali sa nám oči, rástlo porozumenie toho, čo sa nám v živote dialo. Zažili sme viacero uzdravení – tela i duše. Uvedomila som si, že štyridsať rokov mi chýbal vlastný otec a po obrátení sa som našla toho Nebeského. Ten sa neustále staral o mňa aj o moju matku v čase, keď zostala sama so štyrmi deťmi. Bol verný, naplnil svoje Slovo o tom, že Pán sa ujíma siroty a vdovy. Postupne mi ožívali aj ďalšie pasáže Slova o požehnaní a kliatbe, o vykupujúcej moci krvi Baránkovej, o Jeho nesmiernej láske k nám, o tom, ako mocne pôsobí zhoda pri modlitbe a tiež chvála spievaná Bohu z hĺbky srdca i o zvláštnej moci, ktorá je v našom jazyku.

Som Bohu nesmierne vďačná za to, že celá naša rodina je zapojená do Božieho diela a za to, že máme vytvorené všetky podmienky na kázanie evanjelia v našom okolí.



Súvisiace články

Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučovanie
Čo s krízou?|Logos 11 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
„Čo zatrasie zemou?“|Logos 12 / 2019 | Alžbeta Palkoci|Zo života cirkvi
Znamenia na nebi|Logos 4 / 2017 | Michal Tausk|Veda a viera
Čo je fašizmus?|Logos 1 / 2022 | Martin Vincurský|Zamyslenie