Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Tí, ktorí sa narodili znovu

Stredoveké príbehy o Božej milosti

Štúdium historických prameňov sa často zdá byť suché, nezaujímavé a hlavne nekonečné. Neviem, či podobné dojmy zažívajú aj vyučení historici, ale minimálne niektorí študenti histórie iste často čelia nepríjemnému pocitu malosti a určitej beznádeje, keď si predstavia, že na to, aby mohli skutočne spoznať kompletné dielo napríklad takého Martina Luthera, teda len jedného človeka, budú minimálne musieť preštudovať edíciu o rozsahu 55 zväzkov v latine či nemčine, pretože Luther jednoducho neustále písal. Samozrejme, historik svoju prácu robí preto, lebo ho výskum fascinuje a zaujíma a nevníma to teda tak „tragicky“. Nie je preto nič neobvyklé, ak v texte narazíte na niečo, čo vás naozaj nadchne, ale potom sú tu ešte momenty, kedy ste takmer až vnútorne dotknutí. Sú to momenty, kedy v texte narazíte na miesto, kde autor popisuje niečo výnimočné, niečo, čo sami dôverne poznáte, niečo, čo zmenilo aj váš život. Hovorím tu o príbehoch či zmienkach o momente obrátenia sa, o skutočných príbehoch ľudí minulých storočí, ktorých sa dotkol samotný Stvoriteľ, a buď oni sami, alebo niekto iný to zapísal. Práve niektoré z týchto zmienok, aspoň z tých, o ktorých viem ja, by som chcel v tomto článku ukázať aj vám. Ešte predtým, než sa do toho pustíme, je však treba pripomenúť dve veci, ktoré by sme mali mať na zreteli vždy, keď v historických prameňoch čítame o kresťanoch.

Po prvé, možno nie všetko, čo robili kresťania žijúci v dobách minulých, by sme robili aj dnes. Treba si uvedomiť, že stredovek či raný novovek boli úplne iná doba, ktorú, obávam sa, si dnešný človek nedokáže naozaj predstaviť. Úroveň zjavenia bola iná. Možnosti poznať Pravdu boli takisto úplne iné (obmedzenejšie). Preto by sme, podľa mňa, nemali príliš kriticky posudzovať, pokiaľ niekto nerobil všetko tak, ako veríme dnes, že je to správne.

Druhá vec, ktorú treba zohľadniť, je, že historické pramene nie sú „Slovo Božie“. Nikdy sa na ne nedá 100% spoľahnúť a treba byť vždy na pozore bez ohľadu na to, či text písali sympatizanti alebo odporcovia (oboje môže mať svoje úskalia). Tiež je dobré si položiť otázku, či autor popisované udalosti nemohol nevedomky trochu skomoliť, či im sám skutočne rozumel a podobne. Všetky spomenuté veci by sme mali mať na zreteli najmä vtedy, ak náhodou narazíme na niečo, čo nám príliš do našej predstavy o „dobrom kresťanovi“ dnes už nezapadá.

Napokon už len malá vysvetlivka – pre poriadok. Čokoľvek, čo je v texte vymedzené hranatými zátvorkami, je myslené ako moje vlastné poznámky, ktoré som sa pokúsil pridať na miesta, kde sa mi zdalo, že to môže byť prospešné, väčšinou sa to týka autorových odkazov či parafráz na miesta v Biblii.

Peter Valdès

(† pred 1218)

„Ježiš mu odpovedal: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ Mt 19,21

logos-01-2017-valdes.jpgValdès, alebo inde tiež Vaudès či Waldo, bol úspešný a bohatý kupec z francúzskeho Lyonu, ktorý si (iste za nemalú čiastku) nechal preložiť časti Biblie a iných kresťanských spisov do provensálčiny, pretože nerozumel latinsky. Verzií príbehu je viac, no zrejme práve vďaka čítaniu Biblie jedného dňa okolo roku 1170 prežil radikálnu zmenu, dôsledkom ktorej odškodnil všetkých, ktorým nejako ukrivdil a svoj veľký majetok začal rozdávať chudobným. Čoskoro sa okolo neho začali zhromažďovať učeníci a sympatizanti a stal sa tak zakladateľom jedného z najväčších a najznámejších evanjelických „heretických“ hnutí stredoveku, ktoré svoje pôsobenie zakladalo na radikálnom nasledovaní Ježiša Krista a Božieho slova. Keďže valdénski odmietali rešpektovať zákaz kazateľskej činnosti udelený pápežom, boli cirkvou exkomunikovaní a prenasledovaní ako kacíri. Rozšírili sa napriek tomu takmer po celej Európe, aj do Čiech a v 16. storočí sa spojili so švajčiarskou reformáciou. Valdénske cirkvi existujú dodnes.

Nižšie citovaná pasáž pochádza z anonymnej kroniky (Chronicon universali Anonymi Laudunensis) a ponúka nám tak trochu typicky stredoveké „legendárne“ rozprávanie, v ktorom však je jasne vidno, že s Valdèsom sa muselo stať niečo výnimočné. Je to najstaršia známa zmienka o Valdèsovi, no existujú aj ďalšie pramene a správy, poväčšine z pier inkvizítorov, ktoré sú písané pragmatickejšie a obecne sa často považujú za faktograficky vierohodnejšie. V týchto spisoch sa dočítame, že Valdès si nechal od vzdelaných mužov preložiť časti Nového zákona a na základe toho potom začal kázať. V našom texte síce nič o preklade Biblie nie je, no slová, ktoré autor vkladá do úst Valdèsa, sú pretkané citátmi a parafrázami na Písmo. Všimnime si tiež, že samotný príbeh Valdèsovho obrátenia je trochu podobný príbehu o boháčovi Zachejovi (Lk 19,1-10). To možno trochu viac vypovedá o kronikárovom spisovateľskom umení a fantázii než o skutočnosti, ale o tom sa dnes už môžeme len dohadovať.

„A toho istého roku, teda roku 1173 od Vtelenia Pána, bol v Lyone vo Francúzsku istý mešťan menom Valdès, ktorý nadobudol množstvo peňazí zlou úžerou. V jednu nedeľu, keď sa pripojil k davu ľudí, ktorý, ako videl, sa zhromaždil okolo minstrela [potulný spevák a recitátor], bol uchvátený jeho slovami a pozval ho do svojho domu, kde ho dlho počúval. Pasáž, ktorú recitoval, bola o svätom Alexejovi, ktorý zomrel požehnanou smrťou v dome svojho otca.

Ráno sa odhodlaný mešťan ponáhľal do teologickej školy, aby tam hľadal radu pre svoju dušu; ale keď mu ukázali mnoho rozdielnych spôsobov ako prichádzať k Bohu, spýtal sa majstra, ktorá cesta je istejšia a dokonalejšia ako ostatné. Majster mu odpovedal slovom Písma: „Ak chceš byť dokonalý, choď a predaj všetko, čo máš“ [Mt 19,21].

Potom šiel Valdès za svojou ženou a dal jej na výber medzi ponechaním si jeho osobného majetku a hotovosti alebo jeho nemovitostí, ktoré pozostávali z rybníkov, sadov a polí, domov, viníc, mlynov a práv na lovenie rýb. Bola nahnevaná, že sa musela takto rozhodovať, ale ponechala si nemovitosti. Zo zostávajúceho majetku a peňazí odškodnil všetkých, ktorých podviedol a veľkú časť z neho dal svojim malým dcéram, ktoré, bez vedomia ich matky, poslal do kláštora vo Font Evrard; ale najväčšiu časť svojich peňazí rozdal chudobným. Vtedy sužoval Franciu a Nemecko ťažký hladomor. Valdès rozdával chlieb so zeleninou a mäsom každému, kto za ním prišiel po dobu troch dní každý týždeň od Letníc [28. 5.] až do sviatku sv. Petra v reťaziach [1. 8.].

Na sviatok Nanebovzatia blahoslavenej Panny [15. 8.], rozhadzujúc peniaze medzi chudobných, kričal: „Žiadny človek nemôže slúžiť dvom pánom, Bohu a mamonu“ [Mt 6,24]. Potom mešťania vybehli nahor, mysliac si, že stratil rozum, ale on, postaviac sa na vyvýšené miesto, povedal: „Moji drahí mešťania a priatelia, nie som šialený, ako si myslíte, ale činím pomstu na svojich nepriateľoch, ktorí ma učinili otrokom, a preto som bol vždy viac pozorný na peniaze ako na Boha a slúžil som stvoreniu namiesto Stvoriteľovi [Rim 1,25]. Viem, že mnohí ma odsúdia za to, že jednám takto otvorene, ale robím to jednak pre seba a tiež pre vás. Pre seba, aby každý, kto ma odteraz uvidí vlastniť nejaké peniaze, mohol povedať, že som blázon, a pre vás, aby ste sa naučili vkladať svoju nádej do Boha, a nie do bohatstva.“

Milíč z Kroměříže

(1320?-1374)

„Nikto položivší svoju ruku na pluh a ozerajúci sa nazpät nie je súci do kráľovstva Božieho.“ Lk 9,62

logos-01-2017-jan.jpgJan Milíč z Kroměříže pracoval v Prahe ako vysoký úradník v kráľovskej kancelárii a neskôr tiež ako kanonik svätovítskej kapituly. K evidentnej zmene v jeho živote došlo pravdepodobne v roku 1363, zjavne pod vplyvom kázania Konráda Waldhausera (1326?-1369), ktorý pobýval v tej dobe v Prahe. Následkom tejto zmeny sa Milíč vzdal svojich lukratívnych funkcií a rozhodol sa zasvätiť život službe Kristovi a kázaniu evanjelia. Na mieste niekdajšieho staromestského nevestinca, nazývaného Benátky, postavil „Jeruzalem“, útočisko pre hriešnikov rozhodnutých činiť pokánie, najmä však pre bývalé prostitútky. Nakoľko jeho činnosť mnohým ďalším staromestským duchovným príliš nevyhovovala, obvinili ho z kacírstva. Zomrel zrejme prirodzenou smrťou (snáď na nejakú chorobu?) v Avignone, kam sa vydal, aby sa u pápeža obhájil a očistil od falošných obvinení, čo sa mu aj podarilo. Milíč z Kroměříže je dnes mnohými považovaný za najväčšieho českého reformného kazateľa 14. storočia.

Svedectvo o Milíčovi z anonymného spisu Vita venerabilis presbyteri Milicii, praelati ecclesiae Pragensis:

„Sluha Boží, dbajúc slov evanjelia, v ktorom sa hovorí: „Kto sa nevzdá všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ [Lk 14,33], nič si nechcel nechávať, ale šiel ku kapitule Pražského kostola a svoju hodnosť, z vlastného popudu, do rúk hodnostárov Pražského kostola zložil, a tak zostávajúc chudobný, nasledoval Krista. Títo hodnostári ho potom veľmi prosili, aby si svoju bývalú hodnosť z ich rúk opäť vzal, on im slušne ďakoval, ale vziať ju nechcel, majúc na zreteli slová evanjelia: „Nikto, kto držiac v rukách pluh sa obzerá, nie je hodný vojsť do kráľovstva Božieho [Lk 9,62].““

Matěj z Janova o Milíčovom obrátení v spise Regulae Veteris et Novi testamenti:

„Opustiac dvor cisára Karla IV., kde bol neobyčajne vážený a obľúbený, opustiac okrem toho všetko, čo mal, aj úrady, aj benefíciá [beneficium = finančný príjem spojený so zastávaním určitého úradu], aj čestné postavenie pri Pražskom kostole, rozhodol sa úplne nasledovať Ježiša Krista, zvoliac si znášať potupu Ježiša ukrižovaného. Opustiac hrady bohatých chcel byť radšej ponížený v dome Pánovom, a než vlastniť bohatstvo a slávu dcéry faraónovej, chcel radšej v chatrčiach hriešnikov prebývať, súc ochotný všetko obetovať za blaho duší. Preto sa úplne venoval poslúchaniu Krista a hlásaniu slova Božieho. A daroval mu preto Pán Ježiš podivuhodné milosti, po celé storočia neslýchané, lebo priviedol v krátkom čase na 200 známych a verejných neviestok k pokániu a tiež iných hriešnikov oboch pohlaví, ktorí sa tajne od hriechov odvrátili. Nespočetné množstvo však bolo hlavne mladých panien a vdov, v ktorých zázračným spôsobom, jeho slovom, roznietil lásku ku Kristovi, ktoré sú po celých Čechách ešte aj v súčasnosti rozšírené a zbožne žijú.“

Matěj z Janova

(medzi 1350 a 1355-1393)

„Keď tedy uvidíte ohavnosť spustošenia, o ktorej hovoril prorok Daniel, že stojí na svätom mieste (Kto čítaš, rozumej!), vtedy tí, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy; kto bude na postreší, nech nezostupuje, aby vzal niečo zo svojho domu, a kto na poli, nech sa nevracia späť, aby vzal svoje rúcho.“ Mt 24,15-18

logos-01-2017-matej.jpgĎalším známym predstaviteľom ranej českej reformácie je už vyššie zmienený Matěj z Janova, ktorý býva s Konrádom Waldhauserom a Milíčom z Kroměříže označovaný za jedného z „Husových predchodcov“. Sám sa o oboch zmienených mužoch vyjadruje nasledovne: „…Milíč, ctihodný kňaz a kazateľ, mocný v čine i v reči, ktorého slovo horelo ako fakľa, a podobne Konrád Waldhauser, muž skrz naskrz bohabojný a zbožný.“ Po tom, ako Matěj v Prahe spoznal Milíča (skrze ktorého sa možno mohol aj obrátiť), odišiel do Paríža, aby nasledujúcich osem rokov venoval štúdiu na Sorbonne. Po návrate do Čiech pôsobil ako kňaz a kazateľ, pričom sa viackrát dostal do podozrenia z herézy. Týkalo sa to predovšetkým jeho názorov na uctievanie ostatkov svätých, uctievanie obrazov a presadzovanie častého prijímania eucharistie (čo v stredoveku nebolo vôbec bežné – veriaci mali povinnosť prijímať len raz za rok). Matěj nemal záujem sa búriť proti cirkevným autoritám a sľúbil preto poslušnosť pražskému arcibiskupovi, vďaka čomu zrejme až do svojej smrti pôsobil ako kňaz. Zomiera snáď niekedy roku 1393 či 1394.

Nižšie uvedená pasáž pochádza z rovnakého spisu, v ktorom sa Matěj zmienil o Milíčovi z Kroměříže, teda z Regulae Veteris et Novi testamenti (Pravidlá Starého a Nového zákona):

„Dokiaľ ma tá hrubá stena obklopovala a zatemňovala, bol som v zajatí svetských žiadostí. Ako omámený som sladko odpočíval, usiloval som sa všemožne o to, aby som býval nádherne v maľovaných stanoch, a ako človek zostávajúci na hostine, nemyslel som na nič iné a necenil som si nič iné, len to, čo je krásne pre oči a obveseľuje uši, až sa napokon zaľúbilo Pánovi vychvátiť ma z tých stien ako horiace poleno z ohňa [Zach 3,2]. Ale ja, ničomný otrok svojich žiadostí, mnohokrát som sa vo svojej hlúposti vzpieral ako Lot anjelom, keď ho zachraňovali z horiacej Sodomy [Gen 19,26]. A zaviedol ma do domu smútku, nesmiernej hanby a opovrhnutia. Až vtedy, keď som sa stal chudákom, skrúšeným a trasúcim sa pred slovom Božím [Iz 66,2], začal som sa čudovať pravdivosti svätých Písem, ako sa nutne a nezvratne napĺňajú vo všetkých detailoch do posledného písmena [Mt 5,18]; až vtedy, ako vravím, začal som sa diviť nesmiernym hlbinám satanovým, že svojou hustou hmlou úplne zahalil všetkých a nadobro zastrel oči aj veľkým učencom a že ich oslepil boh tohto sveta. A vtedy mi úplne otvoril najdobrotivejší Ježiš ukrižovaný môj rozum, aby som rozumel Písmam hodiacim sa k dnešným časom a pozdvihol moju myseľ, aby som spoznával ľudí pohltených márnosťou. Vtedy čítajúc som porozumel jasne vlastnému zmyslu slova „ohavnosť spustošenia“ stojacu ďaleko široko, nesmierne hlboko a pevne na svojom mieste [Mt 24,15]. A zhrozil som sa, hlasné vzlyky sa mi drali zo srdca a neustávajú až do dneška. Siahol som po Plači Jeremiášovom a znovu a znovu som ho opakoval, napomínajúc a vyzývajúc medzi sieňou a oltárom všetkých ostatných, ktorých som mohol, aby plakali nad neprávosťami, ktoré sú v Jeruzaleme, dcéro môjho ľudu [Pl 3,48]. I vstúpil do mňa, teda do mojej hrude, akýsi oheň [Ž 39,3], tiež telesne pociťovaný, nový, silný a neobyčajný, ale veľmi sladký a ten vo mne horí až do teraz.“

Martin Luther

(1483-1546)

„Lebo spravodlivosť Božia sa v ňom zjavuje z viery vo vieru, ako je napísané: Ale spravodlivý bude žiť z viery.“ Rim 1,17

logos-01-2017-luther-1.jpgSnáď nikto sa v mysliach dnešných ľudí s ideou reformácie nespája viac než augustiniánsky mních a doktor teológie z Wittenbergu – Martin Luther. Je, myslím, scestné sa príliš rozpisovať o živote tohto muža – najzákladnejšie fakty totiž zrejme všetci poznáme a akékoľvek detailnejšie spracovanie je na tomto mieste z pochopiteľných príčin nemožné. Cenné je pre nás však predovšetkým Lutherovo osobné svedectvo o obrátení, ktoré je známe ako Turmerlebnis (zážitok vo veži). K tomu došlo podľa jedného z odhadov snáď v roku 1514, keď sa vo veži Wittenberského kláštora pohrúžil do štúdia Pavlovej epištoly Rimanom.

Luther píše o svojom „zážitku vo veži“ v predhovore k 1. zväzku vydania svojich latinských spisov z roku 1545:

„Spaľovala ma túžba pochopiť, čo chcel Pavol povedať vo svojom liste Rimanom, ale v ceste mi dovtedy stála, ani nie tak chladná krv okolo môjho srdca [Vergílius: Georgicon 2,483], ale ten jeden výraz, ktorý je v prvej kapitole: „Spravodlivosť Božia sa v ňom [v evanjeliu] zjavuje.“ Nenávidel som to slovo, „spravodlivosť Božia“, ktoré mi všetci moji učitelia vysvetľovali filozoficky, že odkazuje k formálnej alebo aktívnej spravodlivosti, ako to oni označujú, teda spravodlivosti, pre ktorú Boh je spravodlivý a ktorou trestá hriešnikov a nespravodlivých.

Ale ja, bezúhonný mních, ktorým som aj bol, som napriek tomu cítil, že pred Bohom som bol hriešnikom s veľmi zaťaženým svedomím. Nemal som žiadnu istotu, že bol Boh uspokojený mojím zadosť činením. Nemiloval som, nie, skôr som nenávidel spravodlivého Boha, ktorý trestá hriešnikov. V tichosti, ak som sa priamo nerúhal, potom som určite usilovne reptal a hneval sa na Boha. Hovoril som: „Nie je to dosť, že my, úbohí hriešnici, zatratení na večnosť kvôli hriechom našich otcov, sme trýznení každým druhom pohromy skrze prikázania zákona? Prečo Boh hromadí jedno trápenie nad druhé skrze evanjelium a skrze toto evanjelium nás zastrašuje svojou spravodlivosťou a svojím hnevom?“ Takto som zúril s divokým a rozrušeným svedomím a neustále som dotieral na to miesto zo sv. Pavla, v Rimanoch 1, v úpornej snahe pochopiť, čo tým Pavol myslel. Meditoval som noc a deň nad tými slovami, až konečne, milosťou Božou, som si všimol ich kontext: „Spravodlivosť Božia sa v ňom zjavuje, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.“ Začínal som rozumieť, že v tomto verši je spravodlivosť Božia tá, ktorú dáva Boh a ktorou spravodlivý človek žije, ak má vieru. Pochopil som teda, čo tento verš znamená – že spravodlivosť Božia je zjavená skrze evanjelium, ale je to pasívna spravodlivosť, teda taká, ktorou nás milostivý Boh ospravedlňuje vierou, ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ Zrazu som cítil, akoby som sa znovu narodil a vstúpil do samotného raja cez doširoka otvorenú bránu. Hneď som videl celé Písmo v inom svetle. Prechádzal som Písmom po pamäti a nachádzal som ďalšie výrazy s podobným významom, ako napríklad: Boží skutok, teda taký skutok, ktorý Boh uskutočňuje v nás, Božia moc, totiž tá moc, ktorou nám dodáva silu, Božia múdrosť, tá, ktorou nás činí múdrymi, spasenie, Božia sláva.“

Thomas Bilney

(1495-1531)

„Verné je to slovo a hodno každého prijatia, že Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov, z ktorých prvý som ja.“ 1Tim 1,15

logos-01-2017-thomas-bilney.jpgThomas Bilney bol anglický kazateľ, súčasník Martina Luthera, ktorého život sa nenávratne zmenil, keď čítal Prvý list Timotejovi v novom latinskom preklade gréckeho vydania Nového zákona publikovanom roku 1516 Erazmom Rotterdamským (1467-1536). Kvôli svojmu kázaniu, v ktorom ostro napádal najmä praktiky spojené s uctievaním svätých a ich relikvií, bol niekoľkokrát zatknutý, väznený a napokon v roku 1531 upálený.

Thomas Bilney napísal o vlastnom obrátení v liste Cuthbertovi Tunstallovi – londýnskemu bi­sku­povi:

„Ale napokon som počul Ježiša, bezpochyby, v čase, keď Erazmus po prvýkrát vydal Nový zákon. A pretože som zistil, že bol výslovne zhotovený ním, súc uchvátený skôr latinou ako Božím slovom (pretože vtedy som ešte nerozumel, čo to znamená), vďaka prozreteľnosti Božej, ako si dnes už uvedomujem, som si ho kúpil. A keď som ho prvýkrát čítal, ako si dobre pamätám, narazil som na výrok (ó, pre moju dušu tak veľmi sladký Pavlov výrok): „Verné je to slovo a hodno každého prijatia, že Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov, z ktorých prvý som ja“ [1Tim 1,15]. Toto slovo, pôsobiace v mojom vnútri, čo som si vtedy neuvedomoval, tak veľmi rozveselilo moje srdce, súc predtým zranený vinou svojich hriechov, takmer zúfalý, že som okamžite pocítil ohromný pokoj a ticho do takej miery, že aj moje zdrvené kosti radostne plesali [Ž 51,10].“

Súvisiace články:
Kulcsár, Árpád. Svedčili svojimi životmi. Logos 4/2012.
Šobr, Daniel. Petr Valdes a jeho lyonští chudí. Logos 7/2008.
Šobr, Daniel. Jan Milíč z Kroměříže. Logos 11/2007.

České preklady použitých prameňov:
M. Matěj z Janova: Výbor z Pravidel Starého a Nového Zákona (Regulae Veteris et Novi Testamenti). Praha 1954.
Emler, J. (ed.) Matěje z Janova zpráva o Milíčovi z Kroměříže. Fontes rerum Bohemicarum I. Praha 1873, s. 431-436.
Emler, J. (ed.) Život Milíče z Kroměříže. Fontes rerum Bohemicarum I. Praha 1873. s. 403-430.

Literatúra:
Collinson, Patrick. Reformácia. Bratislava 2004.
Kaňák, Miloslav. Milíč z Kroměříže. Praha 1975.
Kybal, Vlastimil. M. Matěj z Janova. Jeho život spisy a učení. Brno 2000.
Lambert, Malcolm. Středověká hereze. Praha 2000.
Loskot, František. Milíč z Kroměŕíže, otec české reformace. Praha 1911.
Molnár, Amedeo. Valdenští. Evropský rozměr jejich vzdoru. Praha 1991.
Molnár, Amedeo. Na rozhraní věků. Praha 2007.



Súvisiace články

Tí, ktorí postavili základy|Logos 5 / 2008 | Adrián Šesták |Z histórie
Tí, ktorí otriasli Anglickom|Logos 9 / 2012 | Tibor Szöllősi|Z histórie
Putovný pohár znovu opúšťa Slovensko|Logos 3 / 2017 | Marián Kapusta|Zo života cirkvi
Roznieť znovu vášeň pre stratených|Logos 1 / 2011 | Kong Hee|Svetové náboženstvá
Ian McCormack|Logos 7 / 2011 | Redakcia |Zo života cirkvi