Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Ver!

logos-01-2020-depositphotos-81645154-3.jpg

„A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“ (ŽId 11,6)

Je to silné prehlásenie a mali by sme ho brať vážne. „Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu“, t. z., že viera nemá žiadnu alternatívu, nie je možné ju ničím nahradiť. Viera je veľkou témou Biblie, a to Starého i Nového zákona. Je síce pravda, že ľudia v priebehu tisícročí žili v rozličných podmienkach, v rámci iných zmlúv, ale viera bola stále rovnaká, lebo Boh sa nezmenil a nemení sa teda ani viera. Keď začneme hovoriť o viere, veľa kresťanov znervóznie, lebo je na nich kladená určitá požiadavka. A aká? No predsa veriť. Veriaci človek má tendenciu myslieť si, že Boh mu prosto a jednoducho všetko dá, lebo je dobrý, milosrdný a stará sa o nás. Ibaže to je len polovica pravdy, lebo ak skutočne chceme zažívať Božie zaopatrenie, ochranu a požehnanie, musíme podľa toho aj hovoriť, aj konať. Keď svojimi rečami prejavujeme strach a neveru, nezažívame Božiu milosť, ale to, o čom hovoríme.

Niektoré kresťanské kruhy zdôrazňujú lásku a v podstate majú pravdu, lebo proti láske sa nedá nič namietať. Boh je láska, a preto lásku skutočne treba vyvýšiť. Problém ale spočíva v tom, že keď nemáme vieru, veľa Božej lásky si neužijeme. Lenže Pán už svoju lásku prejavil: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Jn 3,16) Boh mal takú lásku, že obetoval svojho Syna, no túto Jeho lásku získame (a spolu s ňou aj odpustenie hriechov a večný život) iba vtedy, keď čo? Keď veríme. Veríš – nezahynieš, neveríš – zahynieš, aj keď Božia láska už je prejavená.

To, že sú voči vyučovaniu viery predsudky, vidíme na tom, ako pejoratívne je používané slovné spojenie „hnutie slova a viery“. Tak po prvé, nejde o žiadne hnutie, ale o životný štýl. „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Žid 10,38a) „Lebo chodíme vierou a nie videním.“ (2Kor 5,7) Po druhé, vždy je lepšie hýbať sa vierou, ako sa nehýbať vôbec alebo sa hýbať neverou smerom ďalej od Božej milosti. Aj v súčasnosti vidíme rôzne trendy, ktorými sú cirkvi zmietané. Môžeme zmeniť – „zmodernizovať“ formu, akou kážeme, ale nemôžeme zmeniť obsah a vieru vylúčiť. „A spravodlivý bude žiť z viery. A keby sa utiahol, nemá v ňom záľuby moja duša.“ (Žid 10,38) Pravdupovediac, iba tí jednotlivci a cirkvi napredujú, ktorí vierou začali a vierou aj pokračujú.

Čo je a čo nie je viera

Nedávno som zverejnil v našom pravidelnom kvíze nasledovnú otázku:

Čo nie je viera?

a) nádej
b) víťazstvo
c) presvedčenie

Bol som celkom zvedavý, aké budú odpovede. Prvým prekvapením bolo, že na kvíz reagovalo oveľa menej ľudí ako pri iných otázkach. Druhým prekvapením bolo, že väčšina odpovedí bola chybná. Musíme zdôrazniť, že tí, ktorí odpovedali, sú dobrí, bohabojní kresťania a nesprávnou odpoveďou iba prezradili, že o princípoch viery toho veľa nevedia. Skúsme na túto otázku odpovedať na základe Biblie. Väčšina z tých, ktorí sa do súťaže zapojili, odpovedali, že viera nie je víťazstvo. Je to dosť symbolické, lebo to vyjadruje mentalitu kresťanov, ktorí sú po stáročia držaní v nesprávnej interpretácii Biblie. Biblia hovorí úplne jasne, že viera víťazstvo je: „Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1Jn 5,4) Ak by viera nebola víťazstvo, potom zostávame v tábore porazených, bez nádeje, ponechaní v rukách satanových. Veď už samotné slovo evanjelium znamená, že ide o dobrú správu. V starovekých bitkách bojujúce strany, nemajúce k dispozícii internet a mobilné telefóny, netrpezlivo čakali, aká správa príde z bojového poľa: či dobrá správa o víťazstve, alebo zlá o porážke vojska. Evanjelium je jednoznačne správa o víťazstve Pána Ježiša Krista a my sa vierou nachádzame vo víťaznom tábore.

Je až zarážajúce, ako pomaly sa mení myslenie kresťanov v našom regióne. Stáročná poroba cudzími národmi a desaťročia poroby komunizmu v kombinácii s náboženským stredovekým tmárstvom, ktoré bolo natláčané na ľudí, zanechali v našich dušiach pocit, že byť utláčaní je normálne a tajomstvo viery by malo byť v tom, že ho bez odporu budeme znášať. Ak sa začne hovoriť o víťazstve, znervóznejú, začnú tvrdiť, že ide o americké evanjelium prosperity, a ani si nedajú námahu, aby túto otázku dôkladnejšie preskúmali a vysvetlili, čo to vlastne podľa nich to evanjelium prosperity je. Ja si myslím, že evanjelium Pána Ježiša Krista evanjeliom o prosperite je a je lepšie ako evanjelium porážky, chudoby, zničenia, chorôb, depresií a pod. Každý si môže vybrať. Kritici víťazstva sa odvolávajú na Bibliu, ale chcem upozorniť, že cirkvi viery sú v poznaní Biblie mimoriadne silné, t. z., že k názorom, ktoré zastávajú, došli na základe hlbokého štúdia Písem. V žiadnom prípade nejde o verše vytrhnuté z kontextu.

Druhou nesprávnou odpoveďou bolo, že viera nie je presvedčenie. No viera presvedčenie je, a to veľmi hlboké, dokonca také, že z neho je vytlačená akákoľvek pochybnosť. Tým, o čom máme byť presvedčení, sa budeme zaoberať neskôr.

Viera nie je nádej, aj keď spolu veľmi úzko súvisia. Hlavným rozdielom medzi vierou a nádejou je, že viera prijíma teraz a nádej je orientovaná do budúcnosti. „Preto vám hovorím: Všetko, za čokoľvek modliac sa prosíte, verte, že dostanete a bude vám.“ (Mk 11,24) Na to, aby sme vierou niečo prijali do vlastníctva, musíme mať ohľadom budúcnosti dobrú nádej. Človek sa obyčajne nenádeja, že dostane rakovinu alebo skončí všetkými opustený. Tohto sa človek bojí a ak týmto myšlienkam v sebe dáva priestor, tak, žiaľ, aj strach vie veci pritiahnuť do života. Naopak, ak naša duša je zakotvená v nádeji, do budúcnosti pozeráme s radosťou, že uvidíme Pána a zažijeme ešte veľa požehnaní aj tu na zemi. „… ktorú máme sťa kotvu duše, bezpečnú a pevnú, a ktorá vchádza do vnútra za oponu.“ (Žid 6,19) Viera potom začne tieto požehnania prinášať do nášho života. A opäť, niekto môže vzniesť námietku, že ide o pozitívne myslenie. Nie je to tak, ide o život podľa pravdy a podľa Božieho slova. Ak sme v Kristovi, nie je dôvod, aby sme zmýšľali pesimisticky a negatívne. Ak niekto nemá Ježiša, tak je v podstate jedno, ako rozmýšľa, ale ak sme už pri otázke, či má zmýšľať pozitívne alebo negatívne, odpoveďou je, nech radšej zmýšľa pozitívne, lebo negatívny človek trápi svoje okolie a strháva ho dole.

To, že nádej a viera nie sú identické, vidíme na základe nasledovných biblických pasáží:

„A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.“ (Žid 11,1)

„… ktorý tam, kde nebolo nádeje, uveril v nádeji, aby bol otcom mnohých národov podľa povedaného: Tak bude tvoje semä;“ (Rim 4,18)

„A teraz zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1Kor 13,13)

Ako získať vieru?

Pokračujeme pre tých, ktorí nechcú princípy viery spochybňovať, ale uviesť ich do svojho života. Už vieme, že viera je presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia. Na to, aby sme mohli veriť, potrebujeme Božie slovo. Ak nie je Slovo, nemôže byť ani viera. V prípade, že si niekto niečo subjektívne vymyslí a je o tom presvedčený, nejde o vieru, na základe ktorej bude Boh konať, ale o modlárstvo. Predstava, presvedčenie o Bohu, o tom, čo On považuje za dobré a zlé, o tom, aký je, a o tom, čo nám Ježiš vydobyl, sa musíme dozvedieť z Jeho Slova. Nič iné nie je prijateľné. Preto modla je nielen zlaté teľa alebo zobrazenie pohanských bohov, ale modla je každý pokus zobraziť Boha na základe vlastných predstáv. Sochy a obrazy sú zlé preto, lebo deformujú vieru. Napríklad, zobrazenie Ježiša s dlhými blond vlasmi a modrými očami je obyčajná lož, lebo Ježiš po stránke tela vyzeral ako Žid. Navyše, osláveného Ježiša nie je možné vyobraziť, lebo aj Ján len s ťažkosťami popísal v Zjavení Jána oslávenú osobu Mesiáša.

Vráťme sa znovu k viere. Ak chceme, aby v našom srdci vyrástla viera, musíme sa zaoberať Božím slovom, musíme čítať Bibliu a počúvať pomazané kázne, v ktorých je viera prítomná. Pomazanú kázeň poznáme podľa toho, že nás neubíja, ale pozdvihuje, a Boh takýto výklad potvrdzuje tým, že ľudia sa znovuzrodia a sprevádzajú ho znamenia. Vďaka Bohu za to, že máme Bibliu – Božie slovo. Musíme však k nemu pristupovať tak, aby sa zmiešalo s vierou, až potom sa Slovo napĺňa v našich životoch. Dôležité je, aby sme zo svojej mysle vytlačili každú pochybnosť. Pripomeňme si príklad apoštola Petra, ktorý „chodil po vode“. Peter v skutočnosti nechodil po vode, lebo sa po nej chodiť nedá. Mal však Slovo „Poď“, ktoré mu povedal Pán Ježiš. Slovo sa zmiešalo s vierou a Peter chodil po vode do tej chvíle, kým nezačal venovať pozornosť rozbúrenému moru. Vtedy ho viera opustila a Peter sa začal topiť. Jednoduchá rada, ktorá stále platí, je: Venujme pozornosť Božiemu slovu, a nie rozbúrenému moru. Pozorujme na Slovo, a nie na zlé správy či už ohľadom stavu nášho zdravia, financií alebo našich blízkych. Snažme sa Slovom zaoberať tak, aby zostávalo v našom srdci a zapustilo v ňom korene. Slovo Božie je živé, a preto má schopnosť ovládnuť naše srdce tak, ako semeno má schopnosť ovládnuť pôdu, do ktorej sa zakorenilo. V praxi to znamená: Slovo čítať, počúvať, rozmýšľať o ňom – a nebojme sa použiť ani slovo meditovať. Nesprávna meditácia ľudí učí, aby si svoju myseľ vyprázdnili. Prečo? Aby tam nepriateľ mohol zasiať svoje semienka, svoje myšlienky. Naopak, keď Božie slovo „prežúvame“ ako dobré ovce, vtedy sa naša myseľ premieňa a plní správnymi myšlienkami. Toto je meditácia správna a žiaduca. Ešte sa treba vyrovnať s jedným termínom, a to je sugescia alebo autosugescia. Nesprávna sugescia hovorí o tom, že máš sám seba presvedčiť o čomsi, bez ohľadu na to, či to je, alebo nie je pravda. Ak sa však snažíme sami seba presvedčiť o tom, čo hovorí Božie slovo, pokojne môžeme nazvať takúto „sugesciu“ budovaním viery. „Syn môj, dávaj pozor na moje slová, nakloň svoje ucho k mojim výrokom! Nespúšťaj ich z očí, chráň si ich v hĺbke srdca. Veď sú životom pre tých, čo ich nachádzajú, sú zdravím pre celé ich telo.“ (Prísl 4,20-22)

Čomu máme veriť

Keď už sme si objasnili, čo viera je a ako vzniká, povedzme si, čomu vlastne máme veriť. Prvou požiadavkou je veriť v Boha. „Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“ (Žid 11,6b) Celým srdcom sa musíme nádejať na Božiu osobu, nie na ľudí ani na inštitúcie alebo obrady. A už vôbec nemáme dúfať v moc peňazí. Keď sa naša pozornosť upiera na Všemohúceho Boha, musíme počítať s tým, že Bohu je všetko možné, lebo je Všemohúci.

Druhou zásadnou požiadavkou pre vieru, je veriť Božiemu slovu. Zvykneme hovoriť, že nestačí veriť v Boha, ale treba veriť Bohu. To znamená veriť, že to, čo On povedal, je prosto a jednoducho pravda. Boh nemôže klamať. „A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivo dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje.“ (Žid 6,17-18) Preto ak niečo zasľúbil, nemyslel to len tak zo žartu, ale myslel to úplne vážne – a v Kristu Ježišovi sú všetky zasľúbenia áno a amen. „Lebo všetky zasľúbenia Božie, koľko ich je, sú v ňom áno a preto aj skrze neho amen, Bohu na slávu skrze nás.“ (2Kor 1,20)

Treťou požiadavkou je, aby sme verili, že Boh je schopný to, čo povedal, aj naplniť. O tom bol pevne presvedčený už praotec viery Abrahám, ktorý: „… nepochyboval o zasľúbení Božom v nevere, ale bol posilnený vo viere dajúc slávu Bohu a súc cele istý toho, že to, čo zasľúbil, je mocný aj učiniť.“ (Rim 4,20-21) Keď nám niečo sľúbi človek, môže to myslieť skutočne pravdivo a úprimne, ale nemáme žiadnu záruku, že to, čo nám sľúbil, je schopný aj naplniť. Pri Všemohúcom platí jednoduché pravidlo – čo sľúbil, to celkom isto vie aj naplniť.

Teraz prichádzame k oblasti viery, ktorá je podľa môjho názoru pre nás najväčším problémom, a síce to, že treba veriť v Božiu dobrotu. Biblia hovorí, že Boh je dobrý – Boh je láska. Boh sa ani nemôže rozhodnúť, že bude zlý a nespravodlivý – nemôže sa zmeniť. Ak by Boh bol zlý, nebol by Boh, ale bol by podobný satanovi. V tom prípade by nemohol nič tvoriť. Stretnúť sa s Bohom znamená stretnúť sa s láskou, ktorá človeka začína okamžite potešovať a pozdvihovať. Žena s krvotokom už dávno prišla na to, čo mnohí kresťania dnes vytrvalo odmietajú: že Boh žehná a uzdravuje vždy, ak je prítomná viera. Prosto sa dotkla Ježišovho rúcha, uverila, že bude uzdravená a skutočne bola. Nepýtala sa Pána Ježiša, či ju chce uzdraviť, alebo nie. Mnohí kresťania si myslia, že pri každej prosbe treba dodať: „Ak je to Tvoja vôľa,“ čím vyjadrujú, že viere vôbec nerozumejú. Rozvíjam tieto myšlienky preto, lebo ak chorý človek nie je stopercentne presvedčený, že ho Boh chce uzdraviť, pochybuje, tak pravdepodobne uzdravený nebude. Nepopieram, že uzdravenie môže prebehnúť aj inak – na základe Božej milosti alebo skrze vieru niekoho iného – ale to je veľmi neisté. Nezabudnime, že keď malomocný oslovil Ježiša: „Pane, keby si chcel, môžeš ma očistiť,“ (Mt 8,2) Pán odpovedal: „Chcem, buď čistý!“ a chce dodnes. Žiaľ, náboženstvo urobilo Boha horším, ako je.

logos-01-2020-depositphotos-21884731-3.jpg

Viera a slová

Zamyslime sa, ako prebehlo narodenie Mesiáša. Vieme, že archanjel Gabriel priniesol slovo z neba k Márii (vtedy bola panna). Na to, aby došlo k počatiu, však bola potrebná Máriina viera. „… blahoslavená tá, ktorá uverila, lebo sa naplní to, čo jej bolo hovorené od Pána.“ (Lk 1,45) K počatiu došlo vo chvíli, keď Mária povedala: „Nech sa mi teda stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38b) Základným pravidlom pri vyučovaní viery je, že viera musí byť uvoľňovaná slovami. Keď hovoríme o viere, prosto nemôžeme vynechať pasáž z 11. kapitoly evanjelia Marka: „A Ježiš odpovedal a riekol im: Majte vieru Božiu! Lebo amen vám hovorím, že ktokoľvek by povedal tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora! a nepochyboval by vo svojom srdci, ale by veril, že sa stane, čo hovorí, bude mu, čokoľvek by povedal. Preto vám hovorím: Všetko, za čokoľvek modliac sa prosíte, verte, že dostanete, a bude vám.“ (Mk 11,22-24) To, či človek žije vierou alebo videním, sa dá ľahko rozpoznať podľa toho, ako hovorí. Preto vyučovanie o viere a o moci slov idú ruka v ruke. Neustále musíme tieto oblasti posilňovať. Ak chceme skrze vieru prijať požehnanie, nemôžeme neustále hovoriť o problémoch a ťažkostiach. Dávajme si veľký pozor na jazyk, veď v ňom je život i smrť, a sú to naše slová, ktoré rozhodnú o tom, či budeme spasení alebo zatratení. (Prísl 18, Rim 10, Matúš 12). Vyznávajme pravdy Božieho slova bez ohľadu na to, ako to vyzerá v prirodzenej, viditeľnej oblasti. Existuje pravidlo, že keď vyznávame pravdu Božieho slova bez ohľadu na okolnosti, po určitej dobe Slovo zakorení v srdci, príde viera, odídu pochybnosti a Slová naplnené vierou začnú premieňať okolnosti. Teda vyznávame k viere a potom z viery. Prajem každému, aby rástol vo viere.



Súvisiace články

Neboj sa, len ver|Logos 12 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma
Pokračujeme|Logos 4 / 2015 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Materská dovolenka - púšť, alebo požehnanie?|Logos 9 / 2016 | Katka Štugnerová|Vyučovanie
Rozhovor s Jozséfom Nagyom|Logos 12 / 2006 | Redakcia |Rozhovor
Moc slova|Logos 12 / 2006 | Gabriel Minárik |Vyučovanie