Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Vražedné polia

História prenasledovania kresťanov

32. časť: Komunistická a nacionalistická genocída v treťom svete

logos-09-pol-pot.jpg

Rozpad kolonizovaného sveta vytvoril v treťom svete frontovú líniu boja medzi komunizmom a západným svetom. Nastupujú v medzinárodných médiách oslavovaní romantickí hrdinovia oslobodzujúcich hnutí a vojenské diktatúry bojujúce proti nim, obdobia špinavých vojen, krvavé desaťročia generálov Pol Pota, Idiho Amina, Ho Či Mina a Pinocheta.

Nástupom ideologickej vojny prestali platiť morálne zásady, ktoré obmedzovali ničenie. Vyvolalo to mimoriadny stav ešte aj v demokratických krajinách, keď postupne zanikli právne štáty a obyvateľstvo žilo pod totálnou kontrolou. Zotrel sa rozdiel medzi frontovou líniou a zázemím, od všetkých obyvateľov sa očakávalo, že sa zapoja do vojny: boli nariadené všeobecné mobilizácie a na miesta, kde predtým pracovali muži, museli nastúpiť ženy. Zanikli tiež rozdiely medzi civilným obyvateľstvom a armádou: vojna sa neodohrávala iba medzi znepriatelenými armádami, ale vojenským cieľom sa stali aj samotní obyvatelia a infraštruktúra.

Ultramaoistická revolúcia v Kambodži pod vedením Pol Pota vyústila v rokoch 1975-1979 do genocídy s minimálne 1,5 miliónmi obetí, čo predstavovalo jednu tretinu obyvateľstva.

Prvá i druhá svetová vojna sa už dávno skončila, no v totalitných štátoch zotrvával mimoriadny stav (absolútna kontrola obyvateľstva, od ktorého sa očakávalo, že bude podporovať štátnu ideológiu; prakticky nebolo možné zostať neutrálnym).

Po druhej svetovej vojne sa v spolupráci s KGB objavil medzinárodný terorizmus. Teroristické organizácie vystupovali proti oficiálnym štátnym zložkám zvyčajne ako samostatný útvar s národným záujmom a súčasne bojovali na dvoch frontoch. Ich prvotným cieľom bolo úplne zničiť regulárnu vládu čiže získať absolútnu moc. Druhý cieľ sa uskutočňoval ďaleko od reflektorov, no bol takisto reálny ako prvý, a to boj za absolútnu kontrolu nad obyvateľstvom.

Teroristické organizácie úmyselne vohnali oficiálne štátne zložky do diabolského kruhu násilia: čím viac ukrutností spácha organizácia zodpovedná za udržiavanie poriadku, tým viac sa teroristická organizácia cíti byť jej súčasťou, čo zase iba zvyšuje jej popularitu. Navyše v spoločnosti si môže ľahko postaviť na svoju stranu médiá a tak o ich vlastných ukrutnostiach ledva vyjde najavo nejaká správa.

Tigrie klietky v táboroch smrti

V roku 1962 sa alžírska nezávislá vojna – sponzorovaná KGB a s absolútnou vládou teroristických organizácií – končí. V Indočíne stálo KGB od konca druhej svetovej vojny za Viet Minhom, bojujúcim proti francúzskym kolonizátorom, i Viet Kongom, bojujúcim proti Južnému Vietnamu. Aj tu bola v stávke absolútna vláda komunistickej moci. Juhoamerická spoločensko-politická elita s rastúcim záujmom pozorovala medzinárodné dianie hlavne preto, lebo v roku 1959 v malom stredoamerickom štáte, na Kube, sa ani s americkou podporou nepodarilo zvrátiť komunistickú revolúciu (viď fiasko v Zátoke svíň). Od vypuknutia revolúcie Castrovi stúpenci povraždili niekoľko tisíc svojich domnelých nepriateľov, obvinených z podpory diktátora Batistu, a to už bolo viac obetí než v hrozivej ére samotného diktátora Batistu.

Na mnohých miestach Strednej a Južnej Ameriky vypukli štrajky, davy ľudí vystúpili so sociálnymi a demokratickými požiadavkami, takže autokratická elita, ktorá vládla tvrdou rukou, sa cítila ohrozená. Skutočne odovzdaných komunistov bolo v tom čase ešte málo, ale keďže vďaka známemu scenáru sa k medzinárodnej verejnosti dostala iba romantická časť Castrovej revolúcie, elite bolo jasné, že nebude dlho trvať a môže sa zosunúť ďalšie domino. Domnievali sa, že podobne ako na Kube môže aj im nastať čas zúčtovania z ktoréhokoľvek ľudového súdu.

Nový typ vojny vyžadoval zmenu vzorov v rámci armády bojujúcej konvenčnými prostriedkami a tiež zmenu v bezpečnost­ných a poriadkových zložkách. Zakrátko vyšlo najavo, že nad terorom môže zvíťaziť len ten, kto bojuje totalitnými prostriedkami. Vojnové právo a konvenčné armády, ktoré si ctia Ženevské dohody, na to nie sú vhodné: vyžaduje si to špeciálne protiteroristické jednotky, ktoré budú tiež bojovať totalitnými prostriedkami. Generál Roger Trinquier vo svojej knihe Moderná vojna (1961) píše, že ho povolali späť z Alžírska, odkiaľ sa vrátil s novou vojenskou dok­trínou. Generál vo výslužbe so svojimi spolupracovníkmi dostávali pozvania na najlepšie vojenské akadémie sveta, kde ich očakávali s otvorenými dverami ako hlásateľov „francúzskej doktríny“. Vo všetkých povinných príručkách pre mladých dôstojníkov sa súčasťou výučby stali rôzne obmeny „modernej vojny“: „revolučná vojna“, „štátny puč“, „psychologická vojna“.

Podľa „francúzskej doktríny“ sa musí s gerilami bojovať na spôsob geríl, s teroristami zasa teroristickými prostriedkami. Teroristi ignorujú Ženevské dohody, preto v boji proti nim treba ignorovať humanizmus či obmedzenia v oblasti práva. Teroristi žijú zo zastrašovania obyvateľstva: vyberajú zvláštne „dane“, „peniaze na ochranu“ a od civilistov očakávajú, že im budú poskytovať stravu, finančne ich podporovať a ukrývať.

Vojnové právo a konvenčné armády, ktoré si ctia Ženevské dohody, na to nie sú vhodné: vyžaduje si to špeciálne protiteroristické jednotky, ktoré budú tiež bojovať totalitnými prostriedkami.

O zverstvách teroristov sa médiá nezmieňujú, pretože konajú tajne a aj terorizovaných obyvateľov vyzývajú k mlčaniu. Vzťah medzi teroristami a obyvateľstvom je možné narušiť len tak, že sa občania budú viac báť zvláštnych jednotiek než teroristov a činnosť týchto zvláštnych jednotiek bude zahalená do absolútneho tajomstva. Ďalším kľúčom k úspechu je to, že tieto špecializované jednotky nebudú čakať, kým sa jednotlivé potenciálne teroristické organizácie stanú nebezpečnými, ale budú nasledovať zásadu, že „hlavu hada treba odrezať, kým je ešte mláďaťom“. (To posledné si v juhoamerickej praxi vysvetľovali tak, že na likvidáciu stačí, ak je niekto kritickým novinárom alebo právnikom.)

Alžírske boje z roku 1957 začali o niekoľko rokov študovať na každej vojenskej akadémii, hlavne v Južnej a Severnej Amerike. V Paname, na Americkej vojenskej akadémii, známej pod názvom „škola výcviku diktátorov“, vznikli špecializované jednotky (eskadry smrti), ktoré boli poverené diskrétne „odstrániť“ každú osobu podozrivú z terorizmu.

Jednotky sa nikomu nezodpovedali, mohli konať bez právnych, humánnych aj administratívnych obmedzení. Počas šiestich mesiacov zatkli spolu 24 tisíc osôb. Buď ich okamžite vo väzení zabili, alebo ich odviedli do vyšetrovacieho centra (mučiarne).

Za eskadry smrti a centrum mučiarní bol zodpovedný generál Paul Aussaresses. Po vojne slúžil ako poradca pre CIA v „Operácii Phoenix“ v Južnom Vietname, ktorej cieľom bolo zničiť vzťah Viet Kongu (Národný front oslobodenia Južného Vietnamu) a juhovietnamského obyvateľstva. V rámci „Operácie Phoenix“ oddiely smrti usmrtili desaťtisíce osôb alebo ich odviedli do juhovietnamských centier špeciálnych mučiarní, do tzv. „tigrích klietok“. CIA z diaľky kontrolovala väzenský režim. Eskadry smrti pracovali skrze juhovietnamské sily na základe menného zoznamu vietkongských sympatizantov. A nebolo treba veľa, aby sa niekto na tento zoznam dostal. V sedemdesiatych rokoch v Južnej Amerike bola zahájená Operácia Condor, ktorá sa rozšírila po celom kontinente.

Oddiely smrti sa snažili konať zvyčajne diskrétne všade tam, kde hrozil komunistický puč. No v deväťdesiatych rokoch v dôsledku demokratizačných vĺn sa ich temná činnosť napokon dostala na svetlo sveta. Počas obdobia diktatúry generála Videlu v Argentíne v čase „špinavej vojny“ v rokoch 1976-1982 zmizlo zhruba tridsaťtisíc ľudí. Vo filmoch a literatúre podľa skutočných udalostí odišlo dieťa ráno do školy, zmizlo bez stopy a už tridsať rokov je nezvestné. Pravdepodobne bolo v nesprávnom čase na nesprávnom mieste – jednoducho ho uniesli.

Matky májového námestia – ako sami seba nazvali títo rodičia – od roku 1977 do roku 2006 každý štvrtok stáli pred prezidentským palácom, aby sa dozvedeli niečo o svojich deťoch. Oddiely smrti zavraždili niekoľkých z ich vodcov. Podobné vojenské diktatúry takto fungovali napríklad v Brazílii (La Junta: 1964-1985), v Čile (Pinochet: 1973-1990), kde údajne zmizlo niekoľko desaťtisíc ľudí.

Kresťania proti teroru

Metódy boli globálne: napríklad, v Indonézii si v rokoch 1965-1966 protikomunistická vlna násilia vyžiadala najmenej dvestotisíc protiteroristických obetí. Predsedu vlády Konga Patricea Lumumba 17. januára 1961 za záhadných okolností uniesli, umučili a zabili. Na jeho miesto zasadol Mobutu, ktorý mal dobré vzťahy v Alžírsku. Odborníci z bezpečnostnej služby absolvovali práve pred zavraždením jeho súpera niekoľkotýždňový výcvik pod vedením generála Rogera Trinquiera. V porovnaní s počtami obetí pravicovej vojenskej diktatúry však existovalo ešte niečo horšie: totalitný systém. Národno-oslobodzovací front po odchode Francúzov každého „kolaboranta“ fyzicky zneškodnil. Po odchode Američanov z Vietnamu sa státisíce obyvateľov dostali „automaticky“ do miestnych gulagov, buď preto, lebo boli v juhovietnamskej armáde či v administratíve, alebo jednoducho preto, lebo boli vyznávajúcimi kresťanmi. Politika smerujúca k úplnému vyhladeniu kresťanov sa ukázala byť neúspešná: v čase prevzatia komunistickej moci v roku 1975 bolo údajne 145 000 evanjelikálnych kresťanov, pričom už v roku 2002 sa toto číslo pohybovalo okolo 1,2 milióna. Až dodnes si kresťania vo Vietname môžu užívať náboženskú slobodu len čiastočne. Väčšina spoločenstiev nie je zaregistrovaná a sú terčom obťažovania a rozrušovania štátnou mocou. Podľa Overseas Missionary Fellowship sa najvážnejšie prenasledovanie týka kresťanov z etnických menšín – mnohí z nich sú až do dnešného dňa väznení pre obvinenie z protirevolučnej činnosti a nacionalizmu.

Ultramaoistická revolúcia v Kambodži pod vedením Pol Pota vyústila v rokoch 1975-1979 do genocídy s minimálne 1,5 miliónmi obetí, čo predstavovalo jednu tretinu obyvateľstva. V čase komunistického prevratu žilo v tejto krajine 10 000 evanjelikálnych kresťanov. Mnohí z nich utiekli do Thajska, a tak ich v Kambodži zostalo okolo tisíc. Dnes vieme – od istého zahraničného misionára – o 750 zboroch a počet evanjelikálnych kresťanov sa pohybuje okolo 40 000.

Počas  Pinochetovho režimu bolo usmrtených 1200 až 3200 ľudí, ďalších vyše 30 000 bolo nezákonne väznených a preukázateľne mučených.

Pokiaľ teraz vezmeme do úvahy počet obetí, situácia občianskej vojny spôsobená totálnym terorom bola horšia než vojenská diktatúra. Počet civilných obetí v občianskej vojne v stredoamerickom Salvadore od roku 1980-1992 bol okolo stotisíc. Séria terorov a protiterorov vtiahla krajinu do chao­su, v niektorých prípadoch v mene protiteroru vyvraždili celé dediny. Stalo sa, napríklad, že neznámi zločinci v osemdesiatych rokoch zabili postupne štyroch riaditeľov istej váženej inštitúcie pre ľudské práva. V roku 1992 úspešne začali mierové procesy v spolupráci s Organizáciou spojených národov.

Cena za prechod do demokracie bola taká, že prvým rozhodnutím nového parlamentu bolo vyhlásenie všeobecnej amnestie, čo značne sťažilo vysporiadanie s minulosťou. V rámci mierových procesov sa dočasná vláda pustila do pozemkovej reformy, aby 35 000 bývalých milicionárov a nezamestnaných členov gerily dostalo pôdu. Napriek tomu, že Salvador je stále jedna z najnásilnejších krajín na planéte, lebo bývalé gerily uplatňujú svoje znalosti v rozmanitých mafiách, sú demokracia a právny štát čoraz pevnejšie. Počas občianskej vojny sa počet evanjelikálnych kresťanov veľmi rozrástol – tvoria jednu tretinu obyvateľstva a cez to sa mnohí odvrátili od terorizmu.

Obyvatelia niektorých častí Peru a Kolumbie ešte stále žijú v zovretí marxistických geríl, vojenskej a pravicovej milície (v Peru: Svetlý chodník, v Kolumbii: FARC) a evanjelikálni kresťania tu aj naďalej platia vysokú cenu za svoju vieru. V Kolumbii, kde 15 percent obyvateľstva tvoria evanjelikálni kresťania, už 40 rokov trvá stav občianskej vojny. Je tu viac než tri milióny vnútorných utečencov (po Sudáne je to najväčšia utečenecká kríza v rámci vlastnej krajiny).

Podľa vyhlásení kolumbijských zborov v roku 2009 bolo v roku 2008 vykonaných 240 útokov na členov zborov, registrovaných 2285 smrteľných zranení, a pritom už vo veľkej miere kleslo násilie v krajine. Kresťanská organizácia pre ľudské práva Open Doors celé desaťročia prevádzkuje špeciálne detské domovy v Peru a Kolumbii, pretože na určitých územiach gerily „poľujú“ na dobre vychovaných malých chlapcov – zvlášť na tých, ktorí sa narodili v evanjelikálnych rodinách – ktorých v 9-10 rokoch unesú, aby si z nich vychovali poslušných bojovníkov. Rodičia preto odvedú svojich synov do týchto domovov. Stalo sa aj to, že tam prijali siroty, ktorým pred očami zastrelili rodičov. Sú tam aj takí mladí chlapci, ktorým sa podarilo utiecť pred gerilami cez džungľu a dostať sa na bezpečné miesto, ale museli si dávať veľký pozor, aby sa nestretli ani s vojakmi, ani s milicionármi…

Na otázku časopisu Christianity Today, prečo sa znížilo politické násilie, odpovedal vojenský expert prekvapivo: „Podľa môjho názoru sa FARC oslabilo preto, lebo ľudia začali myslieť na Boha.“

V tejto pozvoľnej zmene zohrala svoju úlohu aj taká význačná osobnosť, akou je Russ Stendal. Jeho organizácia Columbia para Cristo (Kolumbia pre Ježiša Krista) disponuje počtom sto spolupracovníkov, z ktorých väčšinu tvoria Indiáni. Russ Stendal je americký občan, ktorý sa narodil v Kolumbii rodičom, ktorí duchovne slúžili Indiánom. Neskôr medzi nimi aj on pracoval ako misionár. V roku 1983 ho FARC zajalo ako rukojemníka, päť mesiacov ho držali priviazaného k stromu. Patril k misii, ktorá nevyplácala výkupné, a tak bol pripravený na istú smrť. A vtedy dostal nápad: napísať svoj životný príbeh. Ten sa napokon dostal k vodcovi tábora, ktorý dovolil, aby si ho prečítali aj ostatní. Po prečítaní jeho príbehu sa začali viacerí zaujímať o duchovné veci – a Russ Stendal vtedy začal hlbšie chápať silu Božieho slova.

Napokon nejaký úplne neznámy človek za neho zaplatil výkupné. Po prepustení na slobodu sa vrátil aj s rodinou – napriek upozorneniu amerického veľvyslanectva – do džungle a tu založil svoju novú organizáciu. Odvtedy prechádza džungľou so svojimi indiánskymi priateľmi, aby gerilám, vojakom a členom milície rozdávali Biblie a minirádiá, ktoré vysielajú kresťanské programy. Popritom navštevujú a povzbudzujú hlavne tých, ktorí žijú pod neustálym teroristickým či protiteroristickým tlakom. „Obrovské množstvo ľudí sa začína nadšene zaujímať o Boha aj na takých miestach, ako sú väznice, tábory geríl, na vzdialených, zabudnutých a nebezpečných územiach,“ povedal Stendal pre Christianity Today. „Jedine Boh dokáže spustiť takéto hnutie. Duch Svätý nás vedie, aby sme prinášali Biblie a kresťanskú literatúru či kázne na tieto miesta, pričom Boh následne hýbe okolnosťami. A toto všetko ešte prilieva olej do ohňa.“

Latinsko-americké prebudenie nespustila CIA

Aj v tých najváženejších vedeckých kruhoch sa rozšírila falošná správa, podľa ktorej za juho- a stredoamerickým evanjelikálno-letničným prebudením stojí CIA a americká vláda svojvoľne používa evanjelikálnych kresťanov na podporu svojich politických cieľov. Tieto obvinenia môžu mať vážne praktické následky. V mnohých krajinách zdôvodňujú vystúpenie proti evanjelikálnym kresťanom tým, že z pohľadu národnej bezpečnosti nie sú žiaduci. Pritom toto obvinenie je z viacerých príčin nezmyselné:

1. CIA vplývala na juho- a stredoamerických prezidentov už od päťdesiatych rokov, kedy ešte kresťania patrili k vrstve prenasledovaných. Keby za nimi stála CIA, nebolo by také ťažké prelomiť počiatočný útlak.
2. Najmenej evanjelikálnych kresťanov je tam (predstavujú 10-15 percent obyvateľstva), kde boli najstabilnejší prezidenti, hlavne tam, kde udržiavali dobré vzťahy s USA (Panama, Kostarika). Ich počet narastal najviac v oblastiach, kde prebiehali najbrutálnejšie občianske vojny alebo kde vládla najtvrdšia vojenská diktatúra (Guatemala 40 percent, Salvador nad 30 percent, Brazília 20 percent). Keby CIA skutočne mala vplyv na rast evanjelikálnych zborov, potom by z pohľadu amerických záujmov boli na najbezpečnejších miestach tí najúspešnejší.
3. Evanjelikálni kresťania udržiavali dobré vzťahy s ľavicovou sandinistickou vládou a spolupracovali v rámci jednotlivých sociálnych projektov, pričom CIA podporovala nikaragujskú ľavicovú teroristickú organizáciu. Po občianskej vojne v Salvadore evanjelikálni kresťania svojimi hlasmi podporovali obidve veľké strany, no zdá sa, že skôr bývalé ľavicové gerily, a to aj vtedy, keď CIA značnými prostriedkami podporovala pravicovú opozíciu.

Dni hrôzy

Francois Ponchaud bol očitým svedkom toho, ako kambodžskí Červení kméri 17. apríla 1975 obsadili Phnom Penh: „Našu pozornosť vzbudili skupiny pozostávajúce z troch, šiestich a deviatich ľudí. Všetci boli nízkej postavy, štíhli a zamračení. Na hlavách mali maoistické čiapky a nikto si ich nevšímal. Títo malí Červení kméri sa objavili náhle a inkognito, bez toho, aby si ich príchod niekto všimol. O desiatej hodine sa na celé mesto Phnom Penh spustilo ťaživé ticho. Malí ľudia oblečení v čiernom alebo zelenom odeve obsadili všetky križovatky, začali kontrolovať každého okoloidúceho a prehliadať autá. Vtedy už nikto necítil, že by sa mal tešiť.

To, čo prekvapovalo, bol nezaujatý výraz ich tvárí. Mali nevýrazné a rýchle pohľady. Mnohí z nich vyzerali veľmi mladí a unavení, mohli mať okolo 18-19 rokov. Z francúzskeho veľvyslanectva – kde cudzinci hľadali úkryt – sme videli Červených kmérov, ktorí nemali ani desať rokov, ako na nás ‚zízajú‘. Od 11. hodiny sme boli svedkami totálne neuveriteľnej udalosti: všetci chorí, všetci zranení opúšťali nemocnice. Medzi tých, ktorí neodišli, Červení kméri hádzali granáty. Videli sme takých, ktorí boli napojení na infúzie, no boli nútení odísť, a tiež takých, ktorí mali amputované horné aj dolné končatiny a plazili sa po ulici ako húsenice, aby unikli. Potom nasledoval výjav, ktorý by sa hodil do sna v horúčke, ako všetko obyvateľstvo opúšťalo mesto,“ pokračuje mních vo svojich spomienkach spred tridsiatich rokov.

„Červení kméri vyzývali: choďte, utekajte, Američania zbombardujú mesto!“ Preto popoludní od druhej hodiny do večera do šiestej všetci obyvatelia mesta vyrazili na cesty. Vo vyľudnenom Phnom Penhe zostali iba Červení kméri, ktorí si mysleli, že obsadili mesto, ktoré bude plné Američanov a biedy. Namiesto toho objavili kráľovský palác, pamätník nezávislosti. „Ráno 18. apríla som sa presvedčil o tom, že mesto je úplne prázdne, úplne vymreté,“ spomína Francois Ponchaud.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: HETEK



Súvisiace články

Rút|Logos 9 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Moslimovia prichádzajú ku Kristovi v historických počtoch|Logos 10 / 2010 | Sarah Stegall |Aktuálne
Mládežnícky tábor – Vršatské podhradie|Logos 7 / 2016 | Alžbeta Palkoci|Zo života cirkvi
Stane sa Izrael „ropným emirátom“?|Logos 9 / 2010 | Peter Morvay |Aktuálne
Zakladanie kresťanských spoločenstiev v moslimskom svete|Logos 4 / 2016 | Žofia Suchá|Zo sveta