Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1. Korinťanom 4,20)

Zmiznuté mestá

Civilizácie, ktoré boli zničené za jeden deň

logos-09-new-orleans.jpgTragédia v New Orleans vyburcovala množstvo pobrežných veľkomiest k tomu, aby zhodnotili, akému nebezpečenstvu budú musieť čeliť pri nečakanej záplave alebo inej prírodnej katastrofe. V uplynulom storočí – ak nerátame vojnu – sa v západnom svete nestalo, že by v priebehu niekoľkých hodín bola zničená celá metropola. V histórii však nájdeme mnoho príkladov toho, že zo svetoznámych miest sa zrazu stali opustené, neobývateľné miesta a niektoré zmizli úplne bez stopy. Najčastejšími príčinami katakliziem boli prírodné živly: voda, oheň a zem. Mnoho z tých zmiznutých miest už nikto znovu nevybudoval.

Babylon, Sodoma, Atlantída a Pompeje: opisy Biblie a starovekých historikov sa hlboko vryli do myslenia ľudí ako totálne nezvratné príklady spustošenia. Potomkovia tých, ktorí prežili globálnu apokalypsu potopy, zasahujúcu celú planétu, si po čase museli poradiť s nebezpečenstvami nového prostredia, okrem iného, s rozmnoženou divou zverou. Podľa Biblie sa ľudstvo už vtedy rozhodlo riešiť situáciu prostredníctvom urbanizácie. Prvý gigantický pokus skončil krachom: stavanie Babylonu bolo ukončené kvôli nadprirodzeným príčinám – zlyhala komunikácia. Nevieme, ktorý svetový jazyk sa používal v dobách po potope, no keď tento jazyk zlyhal, na istý čas bolo nemožné sa dorozumieť, veď neboli k dispozícii ani tlmočníci, ani slovníky.

Následky boli zrejmé: museli ukončiť stavbu Babylonu. Ruiny mesta pohltila mezopotámska púšť, no dedičstvo jeho ideí prežilo v rôznych náboženstvách a jeho politika pretrvávala v nových a nových pokusoch o zjednotenie. Krach stavby Babylonu nevzalo ľudstvu odhodlanie a chuť stavať ďalšie a ďalšie mestá. Aj z 1. knihy Mojžišovej vieme, že ľudia žijúci v okolí Eufratu a Tigrisu pod vedením Nimroda začali znova budovať mestá, napríklad Ninive. Urbanizácia sa rozmohla po celom Strednom východe a už pred štyrmi tisíckami rokov existovalo množstvo významných miest.

Medzi nimi prebiehali aj vojny. Biblia zaznamenáva vtedajšiu prvú „mini-svetovú vojnu“, kedy štyria králi mezopotámskych mestských štátov vypovedali vojnu iným piatim mestám, ktoré sa rozkladali na pobreží Jordánu. Konflikt trval viac ako jedno desaťročie. No skutočné spustošenie neprichádzalo na mestá cez vojnu, ale ho zapríčinila prírodná katastrofa. Bezstarostný život, prepych, tolerancia voči každej forme sexuality, edenská klíma – týmto všetkým boli známe mestá Sodoma a Gomora. Jedno ráno však boli razom zničené v dôsledku žeravej lávy padajúcej z neba. Katastrofe nepredchádzali nijaké viditeľné varovné signály. Miestni obyvatelia v poslednú noc usporiadali pouličnú zábavu, do ktorej sa snažili vtiahnuť – neúspešne – i cudzích návštevníkov mesta (anjelov). Ničivá katastrofa bola zavŕšená tým, že rozžeravené, na smolu sa meniace okolie, pohltila roztopená zem.

Zhltol ju oceán

O Atlantíde sa hovorí ako o meste – hoci mohla byť aj ríšou – ktoré z každej strany obmýval oceán. Podľa Platóna, gréckeho historika, bolo toto mesto kráľovstvom obrovských rozmerov s vyspelou civilizáciou a s dodnes uznávaným ideálnym mocenským zriadením. Obyvatelia mesta mohli žiť uprostred raja.

„Od mora uprostred ostrova sa rozprestiera šíra planina, podľa tradície tá najkrajšia a najúrodnejšia zo všetkých,“ píše Platón. V strede ostrovného štátu stojí chrám zasvätený bohovi Poseidonovi a jeho partnerke, pozemskej Kleitóne, ktorej sa z ich vzťahu narodil syn Atlant. Na toto miesto pravidelne prinášali zo všetkých končín ríše prvú úrodu ako obetný dar. Z nádvoria chrámu tryskali dva pramene, o ktorých Platón píše: „Nevyčerpateľné pramene horúcej a studenej vody boli príjemné a vysoko kvalitné. Skvelým spôsobom ich využili tak, že okolo nich vystavali budovy a vysadili k nim stromy.“

Do tohto prostredia postavili hlavné mesto ríše s majstrovsky vybudovanou infraštruktúrou a oslnivými budovami. Zákony ríše pochádzali – podľa legendy – od samotného Poseidona. Zachovali ich vyryté na mosadznom stĺpe chrámu. Vládcovia a kňazi viedli krajinu, ktorú rozdelili na desať regiónov, práve na základe týchto zákonov. Zlatý vek pokoja a blahobytu trval mnoho pokolení: „Pokiaľ bola prirodzenosť boha (Poseidona) v nich dostatočne silná, podriaďovali sa zákonom a nažívali v priateľstve s príbuzenským svetom bohov.“ No harmónia sa po istom čase rozpadla: „Ale keď sa božská časť začala z nich vytrácať, pretože sa často miešala so smrteľnými prvkami, a ľudská časť sa stala dominantnou – skazili sa.“

Táto skazenosť – podľa Platóna – vyvolala hnev nebešťanov, ktorí počas jednej noci Atlantídu úplne zničili. Aj zábery z ázijského cunami v súčasnej dobe ukazujú, nakoľko je ostrov obklopený zo všetkých strán vodou vystavený zničeniu záplavami.

Podobnú katastrofu opisuje starozákonný prorok Ezechiel, ktorý hovorí o zničení „dokonale krásneho“ mesta Týru. „Potom sa pustia do žalospevu nad tebou a povedia ti: Ako si zmizlo z mora, preslávené mesto, ktoré bývalo mocné na mori, ono i jeho obyvatelia, ktorí šírili strach po celej pevnine. Teraz sa trasú ostrovy pre deň tvojho pádu a zmätené sú ostrovy, ktoré sú na mori, pre tvoj zánik. Takto totiž vraví Pán, Hospodin: Keď ťa premením na spustnuté mesto, ako sú mestá, ktoré sú neobývané, keď vyvediem proti tebe prahlbinu, takže ťa pokryjú mnohé vody, zavrhnem ťa spolu so zostupujúcimi do záhrobia k pravekému ľudu a umiestnim ťa v podzemnej krajine ako praveké zrúcaniny s tými, čo zostúpili do záhrobia, aby si už nemohlo bývať a zaujať miesto v krajine živých. Pripravím ti hrozný koniec, aby ťa už nebolo. Budú ťa hľadať, ale už ťa nikdy nenájdu – znie výrok Pána, Hospodina.“ (Ezechiel 26,17) Podobne ako raný Babylon, Atlantída, Sodoma, zmizlo bez stopy i na vodách vystavané mesto Týrus – už nikdy ho znovu nevybudovali.

Večný súmrak
Pompeje, zničené mesto dodnes ležiace v troskách

V prvom storočí n. l. boli Pompeje považované za kvitnúce mesto ležiace na brehu neapolského zálivu, za raj dovolenkárov, kam sa doslova valili davy elity z Ríma i z celej ríše. Pompeje za vlády cisára Nera prešli obrovskou obnovou, boli doslova znovu vybudované po jednom vážnom zemetrasení v roku 60 n. l. Do sedemdesiatych rokov sa stali jedným z najľudnatejších miest v ríši, s populáciou dvadsaťtisíc obyvateľov, ktoré disponovalo všetkými modernými výdobytkami tej doby. Veľká časť obyvateľov mesta žila v luxusných podmienkach, čo vidno na tom, že súkromné domy Pompejí pozostávali z ôsmich až trinástich miestností, kde sa zvyčajne našlo nejaké to miesto aj na pouličný obchodík.

Stáli tu tiež súkromné vily, v ktorých sa nachádzali len banketové miestnosti s rozlohou osemdesiat metrov štvorcových a kúpeľné komplexy. V samotnom meste bolo päť verejných kúpeľov obrovských rozmerov, kde mali svoje miesto bazény s horúcou aj studenou vodou, sauny, masážne salóny či fitnes centrá a ihriská. Kúpele zohrávali ústrednú úlohu v spoločenskom styku, boli najdôležitejším miestom spoločenského života a ľudia v nich trávili niekoľko hodín relaxom a pestovaním tela. Pompeje boli považované za centrum cestovného ruchu, prostitúcie a hazardných hier. Množstvo krčiem, hostincov a dvadsaťpäť nevestincov prevýšilo počet pekární a obchodov s pekárenskými výrobkami v meste.

Spustošenie sa znieslo na Pompeje 24. augusta 79 n. l. Najznámejšie zachované údaje zo staroveku pochádzajú od Plínia ml., ktorý informoval svojho priateľa - historika Tacita o tragických udalostiach:

„Z Vezuvu na mnohých miestach šľahali široké jazyky plameňov a vysoké stĺpy ohňa… od častých a silných otrasov zeme sa klátili domy a nakláňali sa sem a tam. Ľudia pod holým nebom sa chránili pred údermi padajúcich skál vankúšmi priviazanými šatkami na hlave. Keď vychádzalo slnko, bola hustejšia a temnejšia noc než kedykoľvek predtým, iba „svetlice“ a rôzne svetelné úkazy trochu presvetlili okolie. Keď potom plamene a síra prinútili ľudí utekať, niektorí hneď skolabovali, myslím, že im husté plyny upchali dýchacie cesty, a tak zabránili v dýchaní.“ Plínius ml. v inom liste opisuje udalosti. „Sotva sme sa obzreli, náhle na nás zostúpila veľmi hustá tma, nie taká, ako býva počas zamračených nocí, alebo bez mesačného svitu, ale taká, ako keď sa v uzavretej miestnosti zhasne svetlo. Vtom bolo počuť ženské náreky, detský plač, mužské výkriky, niektorí volali mená svojich detí, rodičov, partnerov, alebo ich podľa hlasu aj spoznávali: niektorí plakali nad svojím nešťastím, niektorí nad osudom svojich blízkych; našli sa aj takí, ktorí v smrteľnom strachu túžili po smrti samotnej, mnohí z nich vystierali svoje ruky k bohom nebies, mnohí vyhlasovali, že niet už bohov nikde a že na svet sa spustila oná posledná, večná noc.“

„Popoludní začal oblak z výšky 20-30 kilometrov vrhať na Pompeje skaly. Pod ich ťarchou sa večer začali konštrukcie domov rúcať a počas niekoľkých hodín sa celé mesto stalo neobývateľné. Tu sa z mesta začali valiť masy utekajúcich ľudí, no viac ako dvetisíc z nich zostalo zasypaných ruinami, pretože pátrali po svojich milovaných a chceli zachrániť cennosti. Keď sa potom okolo polnoci na mesto zosypali sutiny do výšky jeden a pol metra, to už celkom znemožnilo pohyb.

Zároveň súšou otriasali silné zemetrasenia, ktoré sprevádzali elektrické výboje a víchrice. Okolo jednej hodiny v noci zazneli obrovské výbuchy sopky. Následne začal padať horúci vulkanický popol, dym a síra sa prehnali rýchlosťou sto kilometrov za hodinu celým pobrežím, v priebehu niekoľkých minút zničili Herculaneum a do rána ho zavalili bahnom a morom sutín. Potom sa na Pompeje valili nové vlny skál, ktoré nespečatili osud len tých spomínaných dvoch tisícov, ale pravdepodobne aj ďalších osemnásť tisíc obyvateľov, ktorí v tme medzi skalami a sutinami nemohli zájsť dostatočne ďaleko, aby sa dostali z dosahu vulkánu. Na svitaní sa nad Pompejami a Herculaneom zdvihol hustý oblak a dostal sa až k Rímu, ktorý na niekoľko dní zahalil do úplnej tmy. Obyvatelia, ktorí prežili, pri návrate videli iba dymiacu pláň sutín namiesto svojho mesta, pochovaného niekoľko metrov hlboko pod popolom a skalami.“ Obnova bola po týchto udalostiach úplne beznádejná. V súvislosti s katastrofou židovskí a kresťanskí historici pripomínajú, že na pustošenie prišiel rad sotva niekoľko týždňov po katastrofe tým, že rímsky vojenský veliteľ, ktorý zboril Jeruzalem, Títus, zasadol na cisársky trón.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: hit.hu



Súvisiace články

CESTA DO ZLATÉHO MESTA|Logos 8 / 2009 | Viera Rajnohová |Zo života cirkvi
Pokračujeme|Logos 9 / 2012 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Praha - Hradec Králové|Logos 12 / 2007 | Rastislav Bravčok |Reportáž
Visjon Norge|Logos 3 / 2013 | Veronika Bordovská|Zo sveta
Jediná (veľká) nádej|Logos 1 / 2013 | Jennifer LeClaire|Zo sveta