A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Ako kresťanstvo zmenilo svet

2. časť: Dobrá vôľa voči ľuďom

logos-10-2017-depositphotos-136870966.jpg

V minulom čísle nášho časopisu sme začali recenzovať knihu Alvina J. Schmidta, ktorú napísal v roku 2004. Profesor sociológie, v súčasnosti na dôchodku, vo svojom diele How Christianity Changed the World (Ako kresťanstvo zmenilo svet) predstavuje hlboké zmeny, ktoré vďaka novej viere pozitívne vplývali na ľudskú civilizáciu. V nasledujúcom pokračovaní vám predstavíme ďalšie výdobytky západného životného štýlu, ktoré vychádzajú z kresťanských základov.

Kresťanstvo prinieslo do sveta v oblasti poskytovania pomoci, ľudskej spolupatričnosti a dobročinnosti niečo radikálne nové. U starovekých Grékov sa dobročinnosť vyskytovala zriedkavo, nie organizovane za podpory štátu; propagovalo ju iba niekoľko filozofov, kým iní boli zásadne proti. Pojem „liberalitas“ (štedrosť, dobročinnosť, dar) bol v rímskom svete známy, no v skutočnosti ľudia, ktorí prispievali na charitu, očakávali, že sa im to vráti.

Je lepšie dávať ako prijímať

V Novej zmluve sa Ježiš vo svojich podobenstvách zaoberal pomocou núdznym. Prví kresťania slová Matúšovho evanjelia „bol som hladný, dali ste mi jesť, bol som smädný, dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec, prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý, navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou“ automaticky považovali za príkaz a príbeh milosrdného Samaritána nikoho nenechal na pochybách, ako sa treba postarať o tých, ktorí sa dostali do problémov. Prvá cirkev, ktorá pozostávala zo židovských veriacich, vyšla z takého kultúrneho pozadia, kde z vyučovania v synagógach bola dostatočná známosť ohľadom almužny pre núdznych. Práve preto raní kresťania žili podľa „charitas“ (milosrdná, dávajúca láska), teda dávali bez očakávania návratnosti protihodnoty daru, ktorým sa snažili znížiť fyzickú alebo finančnú ťarchu núdznych. Od Tertulliana, ktorý žil v 3. storočí, vieme, že vtedajší kresťania založili na tento účel finančný fond. Veriaci mali pred očami Majstrov príklad, ktorý za nich dal to najcennejšie, a to svoj vlastný život, preto si považovali za povinnosť, aby aj oni dávali, nielen slovami, ale aj skutkami. Snažili sa zaopatriť nielen svojich bratov vo viere, ale z ich dobročinnosti mali prospech aj pohania. V rímskom svete to znamenalo veľkú zmenu, lebo konali nezištne, dobrovoľne, nie kvôli vlastným záujmom a kariére v impériu.

Evanjeliá a zázraky uzdravení v Skutkoch apoštolov podnecovali kresťanov k tomu, aby sa aj oni obrátili smerom k chorým, podobne ako Pán, ktorý keď „videl veľký zástup ľudí, prišlo mu ich ľúto a uzdravoval ich chorých“. V predkresťanskom svete to nebolo samozrejmé. Slávny Platón, napríklad, hovoril, že chudobného človeka (vo všeobecnosti otroka), ktorý kvôli chorobe nebol schopný práce, bolo treba nechať zomrieť. Práve preto, keď v antickom svete vypukla nejaká epidémia, spoluobčania sa veľmi neponáhľali pomôcť núdznym. V tomto tvrdom, nemilosrdnom a nesúcitnom svete sa objavilo kresťanstvo. Nasledovníci novej viery brali vážne slová svojho Spasiteľa, že „niet v nikom inom väčšej lásky, ako keď niekto kladie svoj život za svojich priateľov“. Tento prístup sa zdal Rimanom zvláštny a zaujal ich pozornosť. Podľa Schmidta všetky západné humanitárne organizácie vychádzajú z týchto základov a tento nový postoj, ktorý prinášali kresťania, až natoľko pretavil západnú kultúru a následne aj celý svet, že ľudia sú ochotní nezištne pomáhať druhým.

logos-10-2017-vincent-willem-van-gogh-022.jpg

Typickým príkladom milosrdenstva je postoj k sirotám. V prvej cirkvi, ktorá pozostávala zo židovských veriacich, bolo samozrejmé, že okrem sirôt ochraňovali i vdovy, čo potvrdzovala aj z tejto zásady vychádzajúca kresťanská viera. Svätý Justín, ktorý žil v 2. storočí, zaznamenal, že súčasťou kresťanských bohoslužieb bola zbierka pre siroty. Z tohto základného postoja sa rozšírila inštitucionálna pomoc deťom, ktoré zostali bez rodičov. Koncom 8. storočia už existovali stovky sirotincov, ktoré považovali za dôležité nielen katolíci, ale aj protestanti, a organizovane pomáhali sirotám, zachrániac ich tak pred predčasnou smrťou alebo krutým osudom života na ulici. Na rozdiel od zvykov Rimanov, ktorí novorodencov zabíjali alebo ich nechávali napospas osudu, nasledovníci Ježiša Nazaretského na nich hľadeli ako na samých seba, teda ako na bytosti hodné spasenia.

V niektorých spoločnostiach v období pred kresťanstvom zväčša nedopadli dobre ani tí, ktorí sa dožili staroby. U Eskimákov, napríklad, nechávali starých ľudí zamrznúť, kým kresťanská cirkev už v 5. storočí dala postaviť gerontocomiá (starobince) a od 7. storočia poznáme aj typholocomiá, teda ustanovizne pre zrakovo postihnutých, z ktorých prvá začala fungovať v Jeruzaleme.

Na konci tejto kapitoly prof. Schmidt konštatuje, že bez vplyvu Ježišových prikázaní a novozmluvných listov by pravdepodobne pojem dobročinnosti bol na tomto svete neznámy. Nezištné, organizované, z dobrého srdca prameniace dávanie a pomoc núdznym vychádza z príkladu milosrdenstva Ježiša Nazaretského a Jeho nasledovníkov voči tým, ktorých spoločnosť zavrhla. Dnes túto funkciu zastáva štát, no niekdajší svet to mohol na začiatku vidieť iba u kresťanov.

„Bol som chorý a navštívili ste ma…“

Ako Alvin J. Schmidt napísal už v predchádzajúcich kapitolách, pre slabých, chorých a tých, ktorí sa nachádzali na nízkej spoločenskej úrovni, bola Rímska ríša krutá. Prví kresťania sa však z Písma naučili, že Kristus uzdravil všetky choroby a od telesných a duševných trápení oslobodil nielen svoj ľud, ale aj Rimanov a ľudí iných etník. Už v evanjeliách dostali učeníci jasný príkaz, aby „kázali Božie kráľovstvo a uzdravovali chorých“. Po Ježišovom vzkriesení a vystúpení do neba autori Novej zmluvy neprestávajú poukazovať na to, koľko uzdravení sa udialo skrze kladenie rúk apoštolov. Choroba a chorý človek sa v Ríme posudzovali inak než zdravý a schopný, a preto nie náhodou sa nimi nezaoberal ani štát. Existovali miesta, kde sa starali o chorých a zranených – najmä v súčinnosti s pohanskými náboženskými rituálmi – ale sem obyčajní ľudia nemohli ani vkročiť, alebo ich ošetrenie bolo len povrchné a čiastočné. Kresťanstvo však spôsobilo revolúciu aj v tejto oblasti.

V roku 369 po Kristovi dal svätý Bazilej postaviť prvú nemocnicu.

Už v roku 325 – čoskoro po uznaní novej viery štátom – na Prvom nicejskom ekumenickom koncile sa rozhodlo, že vedľa každej katedrály postavia tzv. útulok. Tieto xenodochiá (útulky) prijímali chorých, chudobných i pútnikov. Aj apoštol Peter zanechal veriacim príkaz, aby boli voči hosťom prívetiví, čo bolo tiež nevyhnutnou podmienkou prijatia do služby v cirkvi. Tento prístup bol prítomný aj v útulkoch. Prešlo len zopár desaťročí a v Cezareji, ktorá sa nachádzala v Kapadócii – na území dnešného Turecka – dal svätý Bazilej postaviť prvú nemocnicu. V roku 369 po Kristovi, komplex pozostávajúci z viacerých budov dával na známosť, že v medicíne sa začína niečo úplne nové. V týchto komplexoch boli ubytovaní lekári aj ošetrovateľky a bolo v nich miesto pre vyučovanie a kurzy. Humanitárne a empatické zmýšľanie sa postupne objavilo aj v ostatných nemocniciach, ktoré sa rýchlosťou blesku rozšírili po celom impériu. Koncom 6. storočia sa nemocnice stali súčasťou kláštorov na Východe aj Západe.

Na základe príkladu kresťanov sa v 9. storočí pustili do výstavby nemocníc i moslimskí Arabi. Križiaci, ktorí sa s nimi dostali do vojenského konfliktu, tiež postavili na Blízkom východe viaceré nemocnice, kde ošetrovali aj moslimov.

Myšlienka budovania nemocníc sa dostala i do Nového sveta. V roku 1524 Cortés založil v Mexiku Nemocnicu Ježiša Nazaretského, ktorá funguje dodnes. V 16. storočí v Južnej Amerike postavili obdobnú ustanovizeň pre chorých postihnutých pohlavnými chorobami a zvlášť pre Indiánov.

Prví kresťania sa starali o mentálne chorých a tiež pre nich postavili nemocnice. V ranom stredoveku sa o takto chorých starali v kláštoroch, ale neskôr opustili biblický postoj a začali sa k týmto pacientom správať ako k zvieratám a držali ich priviazaných na reťaziach. V 18. storočí sa milosrdný a odvážny kresťan francúzskeho pôvodu Philippe Pinel postavil proti štátnej moci, aby mentálne chorých pacientov opäť začali považovať za ľudí.

Typicky kresťanský prístup starostlivosti o chorých a zmenu v tejto oblasti priniesol do nemocníc príchod sestier. Predtým, kvôli vyššie spomenutej krutosti Rímskej ríše, neboli potrebné ani nemocnice, ani obslužný personál. Od 4. storočia mali v nemocniciach sesterské povinnosti na starosti mníšky. V 19. storočí viera motivovala protestantského kazateľa Theodora Fliednera k tomu, aby pomohol tým, ktorí vyšli z väzenia, pričom išlo hlavne o ženy. Založil pre tieto ženy, pochádzajúce prevažne zo sedliackych pomerov, inštitúciu, kde sa mohli učiť teológiu a získať aj odborné vedomosti pre prácu sesterského povolania. Vieru Theodora Fliednera nasledovali skutky, čoho výsledkom bolo, že na ošetrovaní pacientov v nemocniciach a vo väzniciach sa zúčastňovali celé generácie sestier.

logos-10-2017-henry-dunant.jpgPodľa Alvina J. Schmidta aj medzinárodná organizácia Červeného kríža, ktorá bola založená v roku 1863, bola skoncipovaná na kresťanských princípoch. Jeho zakladateľ Švajčiar Jean Henri Dunant, ktorý sa neskôr stal agnostikom, vybral kríž za symbol tejto organizácie, ktorá sa zameriavala predovšetkým na liečenie vojakov zranených vo vojnách. Držiteľ prvej Nobelovej ceny za mier na smrteľnej posteli vyznal svoju kresťanskú vieru. Moslimský svet tiež zriadil ustanovizne podobné nemocniciam – a ako kniha konštatuje – príklad Ježiša Krista prenikol aj do iných kultúr.

Gréci i Rimania zanechali svetu mnoho nádherných stavieb, ale keďže v ich spoločnosti chýbala empatia voči chorým a v druhom človeku nevideli, že je stvorený na Boží obraz, nemocnice nestavali ani neprevádzkovali. Na to boli potrebné skutky ľudí, ktorí uverili v Ježišovo učenie.

Zmena vo vzdelávaní

Prvými kresťanmi boli židia, pre ktorých bolo učenie samozrejmé. Aj apoštol Pavol povedal o sebe, že sa učil u známeho a vplyvného rabína Gamaliela. Autori Novej zmluvy zdôrazňovali, aké dôležité je učiť sa a ponoriť sa do Svätého Písma. Pre novoobrátených už v 1. storočí zostavili tzv. katechézu, ktorá fungovala na princípe otázok a odpovedí, ktoré vyučovali neskôr v školách, a veľkú pozornosť venovali aj literatúre. Tieto školy sa rozšírili v ranej fáze kresťanstva a v rímskom impériu si vďaka svojej činnosti, ktorá bola na vysokej úrovni, získali veľkú vážnosť. Nasledujúca generácia kresťanov bola vychovávaná už v týchto inštitúciách a popri zá­kladoch teológie pribudli aj ďalšie predmety, ako sú matematika, lekárska veda alebo výučba jazykov. Ich vplyv bolo možné cítiť i v rímskej kultúre.

Radikálnou novinkou kresťanského učenia bolo, že popri mužoch mohli študovať aj ženy a v grécko-rímskom svete sa mohli vzdelávať nielen bohatí. Autor knihy Schmidt upriamuje pozornosť na jednu zaujímavosť, a to, že aj keď bola rovnosť v členstve v cirkvi a ohľadom krstov, v školách sa predsa len učilo viac chlapcov a väčšia pozornosť bola venovaná práve im. Antická predpojatosť smerom k mužom pretrvávala naďalej (myšlienka rovnosti vo vzdelávaní žien a mužov pochádzala od samotného Majstra z Nazareta, ale chybou Jeho nasledovníkov bolo, že ju v plnom rozsahu neuplatňovali). Cirkev ako nadnárodná organizácia nerobila rozdiely medzi ľuďmi, ktorí prichádzali z rôznych etnických skupín, neboli vylúčení ani chudobnejší, ba práve oni tvorili jej prevažnú časť.

logos-10-2017-friedrich-fr-bel.jpgVšeobecné vzdelávanie sa začalo veľmi rozmáhať vplyvom činnosti reformátora Martina Luthera. Bývalý rehoľník augustiniánskeho rádu v roku 1529 napísal, že medzi jednoduchým Božím ľudom má veľa ľudí rezervy v učení o Kristovi a nepoznajú ani základné verše Desatora alebo modlitbu Otče náš. Luther trval na tom, aby sa na stredných školách a na univerzitách vyučovali v národných jazykoch obe pohlavia a aby pre deti bolo štúdium povinné. Zakladateľ protestantskej cirkvi Ján Kalvín tiež bojoval za všeobecné vzdelávanie ľudu. Keďže je každý osobne zodpovedný za svoje spasenie, je potrebné vytvoriť podmienky pre štúdium. Semeno padlo na úrodnú pôdu, pretože Philipp Melanchthon, pravá ruka Luthera, presvedčil úrady o dôležitosti vybudovania prvého štátneho školského systému, zatiaľ čo Komenský v Čechách ustanovil vzdelávanie všetkých detí a vo Fulneku na Morave otvoril prvú školu s týmto cieľom.

Povinná účasť detí na výučbe základnej úrovne sa pomaly rozšírila aj do katolíckej časti Európy, čo je dnes evidentné na celom kontinente. Kresťania aj neskôr zanechali stopy v histórii vzdelávania. Vznik gymnázií v 16. storočí je spojený s menom evanjelikála Johannesa Sturma, ktorý sa domnieval, že vzdelávanie bez kresťanských hodnôt nemá opodstatnenie. Vznik škôlok vzišiel z myšlienky nemeckého evanjelikála Fridricha Fröbela, ktorý chcel deti učiť od raného veku tomu, že príroda aj ľudstvo sú úzko späté s Bohom. Vyučovanie sluchovo postihnutých je spojené s tromi zaviazanými kresťanmi. Kňaz Charles-Michel de l‘Épée bojoval za to, aby evanjelium počuli aj sluchovo postihnutí a v roku 1775 v Paríži vyvinul posunkovú reč.

logos-10-2017-braille.jpgPričinením kresťanov prešlo veľkou zmenou aj vyučovanie zrakovo postihnutých. Ako sme videli, v antickej dobe boli zrakovo postihnutí bezcenní. Slepí chlapci, ak prežili popôrodné obdobie alebo prišli o zrak v ranom detstve, sa automaticky stali otrokmi a slepé dievčatká žili až do svojej smrti ako prostitútky. V Novej zmluve však Ježiš uzdravil aj slepých, ba čo viac, bol to jeden zo znakov Jeho pomazania, takže kresťania neboli ľahostajní k zrakovo postihnutým spoluobčanom, a preto v 7. storočí postavili pre nich už spomenutý útulok a v 13. storočí dal pre nich Ľudovít IX. postaviť ešte odbornejšiu inštitúciu. Prielom do sveta nevidiacich však priniesol odovzdaný kresťan Louis Braille, ktorý ako trojročný prišiel o zrak. Jeho otec – garbiar a výrobca konských postrojov – bol zbožný kresťan a viackrát pre neho do kože vyryl Ježišovu podobu. Louis sa už ako jedenásťročný stal profesionálnym organistom a v roku 1834 daroval ľudstvu písmo, ktoré po ňom pomenovali.

Kniha How Christianity Changed the World (Ako kresťanstvo zmenilo svet) pomerne stručne poukazuje na to, že kresťanstvo stojí aj za najdôležitejšími vzdelávacími inštitúciami, a to za vznikom moderných univerzít. Totiž, ani antický svet, ani ostatné kultúrne kruhy vzdelávacieho systému sa nemôžu porovnávať s univerzitnou sústavou vytvorenou v stredoveku. Kresťania si boli vedomí, že ich plné uplatnenie sa v tomto viditeľnom svete neuskutoční samo od seba, lebo aj Ježiš sa modlil: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým.“ V stredoveku pochopili, že pre uplatnenie sa v spoločnosti je potrebné sa učiť a na to sú zase potrebné inštitúcie. Prvé stredoveké univerzitné zriadenia boli jedinečné tým, že sa v nich vyučovala súčasne teológia aj prírodoveda. Keďže tieto univerzity vznikli na cirkevnej pôde, tešili sa podpore cirkevných hodnostárov, stali sa do veľkej miery úplne samostatnými a mohli slobodne súťažiť o študentov. Medzi svojimi múrmi viedli teologické diskusie a vyvinuli taký vzdelávací systém, ktorý nepoznal ani niekdajší antický svet. Z katedrál vzišli školy, z ktorých potom vznikli univerzity, ktoré uprednostňovali znalosti na základe logiky a faktov, úspešne oddelili prírodné vedy od teológie, vyzdvihli západnú európsku vedu a sú považované za základ aj tých najslávnejších univerzít, z ktorých veľká väčšina začínala práve ako kresťanský vzdelávací inštitút. Tieto veci sa mohli uskutočniť len v kresťanstve, lebo v tejto viere vzdelávanie nebolo samoúčelné, ale znamenalo aj objavovanie vesmíru vypočítateľného a milujúceho Boha. (Pokračujeme.)

Zdroj: HETEK 19/2017
Preklad: Roman Farkaš
Úprava: Zlatka Radnótyová

 



Súvisiace články

Ako kresťanstvo zmenilo svet|Logos 9 / 2017 | András Kánai|Vyučovanie
Nový svet|Logos 9 / 2007 | Németh Sándor |Prevzaté z Új Exodus
Nadprirodzený svet|Logos 9 / 2016 | Michal Tausk|Vyučovanie
Odkiaľ vzišlo kresťanstvo?|Logos 8 / 2010 | Miroslav Iliaš |Vyučovanie
Ako sa (ne)modliť|Logos 10 / 2010 | Németh Sándor |Vyučovanie