Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Sloboda, rovnosť

Ako kresťanstvo zmenilo svet: 4. časť

logos-01-2018-retaz.jpg

Pokračujeme knihou Alvina J. Schmidta. Americký profesor sociológie na dôchodku, autor knihy How Christianity Changed the World (Ako kresťanstvo zmenilo svet), 2004, nám poukazuje na hlboké zmeny, ktoré pozitívne ovplyvnili ľudskú civilizáciu a za ktoré môžeme byť vďační novej viere. V predchádzajúcich častiach sme písali o tom, ako dalo biblické presvedčenie vzniknúť, napríklad, emancipácii žien, slobode podnikania, vybudovaniu nemocníc či univerzálnych systémov. Teraz sa zameriame na dôsledky ochrany ľudskej dôstojnosti a rovnoprávnosti kresťanstva.

Autor tu poznamenáva, že väčšina ľudstva spája slobodu západnej spoločnosti a jej systém so sekularizáciou a často aj s protináboženskými silami. Pritom, podľa Schmidta, občiansku slobodu a spravodlivosť zaviedlo práve kresťanstvo a jeho predstavitelia a základom toho všetkého bola ich viera.

Pravdou proti tyranom

Koreňom kresťanstva je židovstvo, tvrdí apoštol Pavol. Takto kresťania, ktorí si osvojili židovské Písma a zaniesli ich všetkým národom, spoznali mojžišovskú zásadu, že nikoho nemožno odsúdiť nevinne. Práve preto bolo potrebné mať dvoch alebo troch svedkov, aj v prípade, keby niekoho obžaloval vysokopostavený človek. To znamenalo, že nikto nemohol sám seba ustanoviť nad právny poriadok. V knihe sa ako príklad uvádza prípad zo staroveku, a to vzbura, ktorá vypukla v Solúne v roku 390. Vtedajší kresťanský vladár Theodosius Veľký sa veľmi rozhneval a aby pomstil smrť jedného dôstojníka, dal popraviť niekoľko tisíc ľudí nie práve kresťanským spôsobom. Milánsky biskup svätý Ambróz vyzval vladára k verejnému pokániu. Ten to najprv odmietol, na čo ho biskup vylúčil z cirkvi. Po mesačnom váhaní nakoniec počas vianočných sviatkov Theodosius Veľký v prítomnosti dojatého davu učinil pokánie. Zo zápiskov svätého Ambróza vychádza najavo, že duchovný stav vladára ho vyburcoval zachovať sa podobne ako prorok Nátan v čase starovekého Izraela, ktorý prísnym podobenstvom Dávidovi poukázal na smrť Uriáša, ktorý nemal židovský pôvod.

Nadradenosť práva spôsobila v 13. storočí v Anglicku zmenu v histórii ľudstva. Šľachtici si v roku 1215 vynútili, aby kráľ podpísal Magnu Chartu, zákon, podľa ktorého nebolo možné nikoho uväzniť bez zákonného rozsudku a nebolo možné vyvlastniť jeho majetok bez kompenzácie. Tento dokument je plný kresťanských usmernení a jeho prvým iniciátorom a spoluautorom bol Stephen Langton, ktorému vďačíme aj za rozdelenie Biblie na kapitoly.

logos-01-2018-shutterstock-1419574.jpgKresťanstvo spresnilo aj pojem prirodzeného práva, nevnímalo ho ako zvláštny predmet, ale ako Božie nariadenie. Desatoro sú povinní dodržiavať všetci a zákony sú aj bez písomného vyhlásenia vpísané do vnútra človeka. Kresťania si osvojili slová apoštola Pavla: Lebo keď pohania, nemajúci zákona, prírodou robia to, čo požaduje zákon, tí teda nemajúc zákona sami sebe sú zákonom, ako takí, ktorí ukazujú dielo zákona napísané vo svojich srdciach, o čom spolu svedčí aj ich svedomie, ako spolu svedčia aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo aj vyhovárajú.“ (Rim 2,14-15) Druhá zmena nastala v 17. storočí, keď anglický filozof John Lock, pokladajúci sa za kresťana, písal o dôležitosti spasenia. Sformuloval nasledovné vyhlásenie: „Všetci jedinci stvorení Bohom sú si rovní, žiadny vladár či kráľ nemôže odobrať človeku práva, s ktorými prišiel na tento svet.“

Ani jediná superveľmoc by dnes nebola taká, aká je, keby Deklarácia nezávislosti nebola skoncipovaná na kresťanských základoch – tvrdí Schmidt a hneď aj vymenúva dôkazy: Po prvé, známy dokument odzrkadľuje zásady pochádzajúce zo stredoveku, podľa ktorých je vláda odvolateľná, pokiaľ vykazuje známky tyranie. Po druhé, dokument navyše zdôrazňuje koncept z 8. storočia, podľa ktorého sú určité pravdy evidentné samy osebe a platia bez dôkazov. Tu sme citovali slová apoštola Pavla z Listu Rimanom. Napokon, v Deklarácii sa spomína Najvyšší Sudca, čo je rýdzo kresťanské ponímanie. Autor poznamenáva, že aj keď o niektorých zakladajúcich otcoch možno povedať, že boli skôr deisti, ich myšlienky prezrádzajú mimoriadny kresťanský vplyv. Najsilnejšia veľmoc sveta sa jednoznačne sformovala na základe kresťanských myšlienok a spoločenského poriadku, ktorý chcela vybudovať v Novom svete. Azda najvýraznejšie nesie pečať kresťanstva Ústava USA. Na prelome 17.-18. storočia francúzsky mysliteľ barón Montesquieu – „krstný otec Americkej ústavy“ – potvrdil výnimočnosť vlády založenej na kresťanských princípoch, ktorá je veľmi odlišná od islamu a konfucionizmu, od praktizovania hinduizmu či pohanských, gréckych zásad. Diktatúru považoval v kresťanstve za cudzí prvok a podľa jeho mienky by vo vláde namiesto krutosti mala byť uplatňovaná pokora, ktorá je odporúčaná v evanjeliách.

Zodpovednosť jednotlivca, štátna neutralita

Podstatnou myšlienkou kresťanstva bola osobná zodpovednosť a sloboda. Ježiš hovorí svojmu tajnému nočnému hosťovi Nikodémovi, členovi Sanhedrinu: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (Jn 3,16) Tu je dôraz na slove „každý“, teda každý človek osobne, sám za seba, zodpovedá za svoj osud. Kresťania sa mohli dočítať aj na iných miestach, že podľa Majstrových slov spasenie nie je záležitosťou príslušnosti k istej skupine, ale je to otázka osobnej zodpovednosti. Rozvoj práva na Západe to verne odzrkadľuje, ako sme to už videli na príklade Magny Charty. Týmto kresťanstvo skoncovalo s niekdajším rímskym ponímaním, podľa ktorého jednotlivec mohol mať svoju hodnotu a právo len v rámci príslušnosti k určitej skupine. Kresťanstvo sa pozeralo na ľudstvo ako také z pohľadu jednotlivca, kde podľa Biblie každý má svoje práva, ľudí vnímalo ako hriešnikov, ktorí potrebujú osobné spasenie pre svoj život. Preto bol každý človek pozdvihnutý na vyššiu úroveň s osobnou hodnotou.

Alvin J. Schmidt v časti, kde opisuje slobodné praktizovanie náboženstva, hovorí kriticky o tom, ako v priebehu dejín ľudia, považujúci sa za kresťanov, systematicky utláčali tých, ktorí mali iný názor. Tu, žiaľ, nebol žiadny rozdiel medzi katolíkmi a protestantmi. Tiež poznamenáva, že to protirečí Ježišovmu vyhláseniu a zároveň rade: „A ktokoľvek by vás neprijal ani nepočul vašich slov, idúc z toho domu alebo z toho mesta vytraste prach svojich nôh.“ (Mt 10,14) V priebehu stáročí bolo počuť hlasy duchovných autorít kresťanstva, ktorí vyslovene zabraňovali obráteniu z prinútenia. Jedným z nich bol napríklad aj Tertulián, ktorý považoval slobodnú voľbu vierovyznania za základné právo človeka. Autor knihy nastoľuje otázku, či je skutočne iba náhoda, že slobodné vierovyznanie alebo právo odmietnutia náboženstva je príjemným vedľajším produktom západnej civilizácie, vychádzajúcej z kresťanských základov. Alexis de Tocqueville, francúzsky diplomat 19. storočia, ktorý navštívil Ameriku, napísal, že Američania tak dokonale spojili slobodu a predstavu o kresťanstve vo svojich mysliach, že je im takmer nemožné predstaviť si jedno bez druhého.

Kresťanstvo prinieslo nóvum aj v otázkach jednoty. Žido-kresťania mali už od staroveku možnosť čítať v Mojžišových knihách o tom, že Boh si nevyberá osoby. Toto potvrdzuje aj apoštol Peter na základe svojich skúseností s prvými kresťanmi z pohanov v dome Kornélia. O tejto zásade píše tiež apoštol Pavol („lebo všetci zhrešili“) a tarzenský apoštol odkazuje Galaťanom, že v Kristovi Ježišovi nieto rozdielu medzi veriacimi, bez ohľadu na pohlavie, pôvod či spoločenskú príslušnosť. Táto zásada existovala najprv v rámci kresťanského bratstva a následne sa rozšírila aj do spoločnosti – takto to vysvetľujú kresťanskí odborníci v oblasti práva. Autor pre zaujímavosť uvádza, že komunizmus ako bludná ideológia vychádza z kresťanských základov a ideu jednoty chce praktizovať nezávisle od kresťanstva, čím vovádza občanov do ešte väčšieho utrpenia, nerovnoprávnosti a núdze.

Myšlienka odluky cirkvi od štátu tiež pochádza z kresťanstva. Väčšine kresťanov nebolo cudzie podobenstvo o platení daní, cez ktoré Ježiš Nazaretský svojim nasledovníkom zjavil nadčasovú zásadu. „A on im povedal: Teda dajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo Božie, Bohu.“ (Lk 20,25) Po sformovaní Európy, keď sa kresťanstvo stalo štátnou mocou, vladári a ich prívrženci akoby pozabudli na toto podobenstvo, no v Ústave USA sa táto myšlienka nachádza. Jefferson a jeho spoločníci, samozrejme, nechceli ľudí oddeliť od kresťanstva – ba vyčlenili financie aj na evanjelizovanie indiánov, ale nechceli, aby štát rozhodoval o tom, ktorú z množstva denominácií (najmä protestantských) by mali podporovať praktizovaním svojej viery. Snažili sa o to, aby každý mal právo slobodne sa rozhodnúť a aby štát zostal v tejto otázke neutrálny. Po nešťastnom európskom vzore to bola revolučná myšlienka.

Rovnosť v Kristovi

Svet potreboval kresťanstvo, presnejšie povedané kresťanov, na to, aby bolo možné vymazať otroctvo z väčšiny krajín. Otrokárstvo bolo takmer v každej väčšej civilizácii: v Babylone, Egypte, Afrike, v arabskom svete, no aj 75% obyvateľstva starovekých Atén, známych svojimi mysliteľmi, pozostávalo z otrokov. Aj Aristoteles, jeden z najznámejších filozofov, vnímal otrokárstvo ako prirodzenú vec. Pre kresťanov bolo otrokárstvo vo viacerých ohľadoch neprijateľné, vychádzajúc zo slov apoštola Pavla v Liste Filémonovi, kde pripomína, aby sa k bývalému otrokovi Onezimovi nesprávali ako k otrokovi. V starovekom svete, kde sa objavilo kresťanstvo, bolo absurdné, aby počas bohoslužieb slobodní ľudia a „ničomní“ sluhovia mali rovnakú spoluúčasť – rovnaké práva v novej cirkvi.

logos-01-2018-depositphotos-90302848-original.jpgVeľké množstvo prvých kresťanov si kúpilo otrokov a následne ich prepustilo na slobodu. Rímsky cisár Konštantín Veľký, ktorý bol považovaný za prvého kresťanského cisára, vydal v roku 315 n. l. zákon, ktorý zakazoval urobiť si z unesených detí otrokov. „Kresťanský Cicero“, čiže Lactantius, ktorý žil v 4. storočí n. l., tvrdil, že v Božích očiach neexistujú otroci. Svätý Ján Zlatoústy kázal v tom istom období, že ak v Kristovi nieto otrokov, nech nie sú ani v spoločnosti. Kresťanom radil, aby si kúpili otrokov, aby ich naučili postarať sa o seba a potom ich prepustili na slobodu. V 5. storočí n. l. žil v Írsku svätý Patrik, ktorý tiež odsúdil otroctvo a vďaka tomu v 14. storočí otroctvo takmer úplne vymizlo z Európy (v ostatných častiach sveta pretrvávalo aj naďalej). Je známe, že v dejinách cirkvi dokonca došlo k tomu, že z istého otroka sa stal pápež a neskôr martýr. Schmidt však nezamlčuje, že v priebehu stáročí množstvo kresťanských autorít otrokárstvo podporovalo.

V Anglicku bola situácia iná. Hoci v roku 1102 rozhodnutie cirkvi postavilo obchodovanie s otrokmi a ich vlastníctvo mimo zákona, v 17. storočí sa to kvôli novovzniknutým kolóniám ignorovalo a spustilo sa transatlantické obchodovanie s otrokmi. Na jeho zániku má významnú zásluhu istý britský poslanec Dolnej komory – William Wilberforce. V priebehu viac než dvoch desaťročí svojho politického pôsobenia apeloval oduševnenými prejavmi na svedomie členov parlamentu. Niekoľko dní pred svojou smrťou v roku 1833 sa dozvedel, že parlament zrušil obchodovanie s otrokmi, ktoré bolo v rozpore s kresťanskou vierou. Abolition Act vrátil v západoindických kolóniách naraz slobodu 700 000 otrokom. V roku 1840 bolo vlastnenie otrokov zakázané a týmto sa Británia stala prvou modernou krajinou, ktorá zrušila otrokárstvo.

logos-01-2018-memorial-card-for-reverend-elijah-parish-lovejoy-with-silhouette.jpgV katolíckej Južnej Amerike niektorí jezuiti bojovali proti otrokárstvu a za rovnosť (o tomto je, napríklad, film s názvom Misia v hlavnej úlohe s Robertom de Nirom a hudbou, ktorú zložil Ennio Morricone), ale aj na Haiti a v Mexiku stáli na čele tohto boja katolíci.

V USA prebehli vášnivé diskusie a autor knihy priznáva, že množstvo odovzdaných kresťanov zastávalo otrokárstvo. Predsa však v boji za zrušenie otrokárstva vidíme v prvej línii väčšinou kresťanov. Takým bol, napríklad, aj prvý martýr hnutia za oslobodenie otrokov, presbyteriánsky služobník Elijah Lovejoy, ktorý mal priateľa Edwarda Beechera, na vyučovaniach ktorého sa mohli zúčastňovať aj afroamerickí študenti. Všetko sa to dialo v 19. storočí, čo znamenalo radikálny skok na určitých vysokých školách aj v nasledujúcom storočí. Ďalším martýrom hnutia za oslobodenie otrokov bol abolicionista Charles T. Torrey, služobník cirkvi, ktorý pomohol státisícom otrokov nájsť cestu na Sever. Zomrel v istej marylandskej väznici. Podľa štatistík bolo viac kresťanov za zrušenie otrokárstva než tých, ktorí otrokárstvo podporovali. Dve tretiny abolicionistov, ktorí pozostávali z odovzdaných služobníkov cirkvi a ktorí stáli za svojou pravdou, často riskovali svoje životy. Spomeňme, napríklad, román Chalúpka strýčka Toma z roku 1852, ktorého autorka Harriet Beecher Stowe (sestra Edwarda Beechera) bola horlivou kresťankou a bojovala proti otrokárstvu, jej vplyvné dielo prispelo k zmene zmýšľania ľudstva.

Uprostred útlaku, neľudského zaobchádzania a urážok zo strany bielych otrokárov mali otroci jediné útočisko – cirkev, spoločenstvá veriacich.

logos-01-2018-depositphotos-14227419-original.jpgZatiaľ čo bolo otrokárstvo v USA legálne zrušené v decembri roku 1865, segregácia, rasistické odlišovanie a diskriminácia pretrvávali. V roku 1957 Martin Luther King Jr., baptistický duchovný, založil organizáciu (SCLC) Southern Christian Leadership Conference, ktorá mala za cieľ spoločenskú integráciu. Martin Luther King Jr. stál na čele nenásilného kresťanského hnutia a poukazoval na príklady raných kresťanov (ostro vystupoval proti militantným hnutiam, napríklad, Čiernym panterom).

V 60. rokoch, kedy boli prijaté nové občianske zákony, sa k pokojným pochodom pridávalo čoraz viac služobníkov z kresťanských zborov. Možno nie s takou intenzitou, ako by sa to od nich očakávalo, ale podporovali slová Martina Luthera Kinga:

„Mám sen, že jedného dňa tento národ povstane a začne žiť podľa skutočného zmyslu svojho kréda: ‚Považujeme tieto pravdy za zrejmé, že všetci ľudia boli stvorení ako rovnocenní.‘“ 
„Mám sen, že raz sa každé údolie zdvihne a každý kopec a každý vrch budú znížené, a hrboľaté miesta budú vyhladené a pokrivené miesta narovnané! A zjaví sa sláva Hospodinova a uvidia ju všetci, každé telo.“

Toto sú slová kresťana, ktorý v roku 1968 položil svoj život za slobodu spoluobčanov.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: HETEK 22/2017

 

 



Súvisiace články

Sme slobodní ľudia, alebo … ?|Logos 3 / 2015 | Jarmila Bystričanová|Vyučovanie
Kult nenávisti|Logos 12 / 2012 | Peter Morvay |Z histórie
Problém ľavice|Logos 9 / 2018 | Michal Tausk|Vyučovanie
Návšteva Travisa Webera na Slovensku|Logos 1 / 2018 | Katarína Nováková|Reportáž
Dni chaosu|Logos 2 / 2016 | Michal Tausk|Aktuálne