Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Duša bez ducha

logos-01-2015-dusa-bez-ducha-1.jpg

V západnom kresťanstve postupom času prevládol názor, že človek pozostáva z dvoch častí: z tela a duše, pričom jeho osobnosť v podstate riadi duša.

V tejto časti kresťanstva sa totiž o duši bežne zmýšľa tak, že nie je súčasťou materiálneho sveta, preto nezanikne ani v okamihu smrti tela, ale žije naďalej a zabezpečuje pokračovanie bytia aj vo večnosti. No už od prvého storočia sa v západnom kresťanstve našli cirkevní otcovia, teológovia a biblickí učitelia, ktorí neboli spokojní s takouto teóriou dualizmu osobnosti človeka: tela a duše. Boli presvedčení, že apoštol Pavol nerozlišoval iba dve časti osobnosti, ale oddeľoval okrem týchto dvoch častí ešte jednu, tretiu časť nadradenú duši, spirituálnu časť, ktorú najlepšie vyjadruje pojem – duch.

Nezvyčajné?

Výraz duch je ale v našej kultúre trochu ťažkopádny, pretože vyjadruje aj také veci, ktoré nemajú nič spoločné s časťou ľudskej osobnosti. Používa sa napríklad na vyjadrenie intelektuálnej činnosti v protiklade s manuálnou alebo sa tiež používa na pomenovanie strašidiel – duchov. Možno aj preto tento výraz nie je vhodný na vyjadrenie tretej časti osobnosti človeka.

Otázkou zostáva, či Biblia vôbec učí niečo o existencii tejto reality a či kresťania môžu veriť tomu, že okrem tela a duše majú ešte aj tretiu časť svojej osobnosti, ktorá je nadradená tým ostatným.

Duch nie je totožný s dušou

Tieto problémy pritom nie sú teologicky „exluzívne“, bez ktorých by sme mohli žiť plnohodnotný kresťanský život. Ide tu o fundamentálne otázky týkajúce sa plného spasenia. Totiž, pokiaľ človek disponuje treťou, duši nadradenou spirituálnou časťou, ktorú kresťanstvo spojilo s dušou, a tým zahmlilo rozdiel medzi nimi, potom to môže mať pre neho nedozerné následky v oblasti jeho povolania a úloh daných Božou vôľou.

Je to podobné, ako keď by sme nevedeli, že máme ruky, a preto by sme činnosti vhodné pre ručné práce vykonávali nohami. Výsledky by boli zrejme deprimujúce. Keď nás teda Boh stvoril tak, že okrem duše máme aj tretiu, neviditeľnú časť, potom zjavne má táto časť zo strany Stvoriteľa svoj účel, resp. schopnosti, ktoré sú veľmi potrebné k naplneniu stanovených úloh.

Pre objasnenie tejto otázky si pripomeňme verš z Biblie, podľa ktorého sa človek skladá z troch častí: spirituálnej časti – ducha, duše a tela. Pavol to píše v liste Tesalonickým 5,23: „A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony.“ V tomto odseku Písma apoštol jasne poukazuje na to, že človek má v prvom rade ducha, ďalej dušu a telo. Biblickí vykladači, ktorí zastávali teóriu dualizmu, museli vynaložiť mimoriadne úsilie, aby boli schopní tieto slová Písma nejako v rámci vlastného teologického systému vyložiť. Iní sa zase vôbec netrápili s vysvetľovaním, ale ich jednoducho ignorovali a tvárili sa, akoby tieto slová v Biblii ani neexistovali. Zo strany teológov zmýšľajúcich dualisticky bol tento nezáujem pochopiteľný, lebo význam týchto troch častí človeka bol pre nich dosť neprirodzený.

Hoci umenie v mnohých prípadoch požehnalo ľudstvo skvelými hodnotami, nie je schopné sprostredkovať osobu Boha, lebo Božia podstata je postavená nad prirodzeným psychickým svetom.

Pavol tu používa pre vyjadrenie tela výraz sóma, pre dušu psyché a pre ducha pneuma. Nás bude teraz zaujímať posledný výraz, ktorý v historickom kresťanstve bežne (až na niekoľko výnimiek) stotožňovali s celou ľudskou bytosťou, neskôr ho zúžili na dva základné prvky – telo a dušu, alebo ho v prekladoch jednoducho vynechali. Dali si zvlášť pozor na to, aby sa v žiadnom prípade nepohli smerom k tretej časti – k duchu človeka. Táto otázka ale v živote kresťana zatne rovno do „živého“ najmä vtedy, keď sa stretne s tým, že výraz pneuma je v Biblii použitý vždy pri poznaní Boha a vzťahu s Ním.

Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneumaduch. Božia spirituálna skutočnosť podľa Biblie nie je pochopiteľná ani uchopiteľná prirodzenými duševnými schopnosťami našej mysle, pocitov, úsilím, zámermi či filozofickými snahami.

Božia duchovná skutočnosť sa neprejaví v hudbe ako takej, literárnych dielach, ani v žiadnom umení, ktoré je inšpirované pocitmi, duševnou činnosťou, náladou. Všetky takéto zážitky prechádzajú našou osobnosťou na úrovni prirodzených duševných schopností. Preto si musíme uvedomiť, že hoci umenie v mnohých prípadoch požehnalo ľudstvo skvelými hodnotami, nie je schopné sprostredkovať osobu Boha, lebo Božia podstata je postavená nad prirodzeným psychickým svetom. On je pneuma – duchovná bytosť.

Duch a duša môžu byť v protiklade

Okrem spomenutého je ešte niečo, čo je potrebné k osobnému vzťahu s Bohom a čo poukáže na rozdiel medzi duchovným a duševným človekom. Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Ale duchovný človek posudzuje všetko a sám nie je posudzovaný od nikoho.“ (1Kor 2,14-15)

Značná časť kresťanského sveta používa v bežnom jazyku výrazy „duševné veci“ alebo „duševný človek“. Sú to tradične pozitívne výrazy, ktoré sa môžu vzťahovať k pozemským záležitostiam, materialistickému životnému štýlu, k človeku ignorujúcemu Boha, oproti človeku, ktorý hľadá Boha a je otvorený nadprirodzenu a má transcendentálne vnímanie.

Pozitívne hodnotenie týchto „duševných vecí“ je v západnom kresťanstve tak rozšírené, že výraz „duševný človek“ mnohí nevidia ako protiklad „duchovného“. Podľa mienky mnohých apoštol Pavol výrazom „duchovný“ iba opisuje „duševného človeka“ ako duchovného, pozdvihnutého do nadpriemerného duševného stavu, do ktorého sa pomocou Ducha Svätého niektorí dokážu dostať. Je to taký tzv. „božský zážitok“ duševných ľudí, kedy sú jednotlivci osvietení v súvislosti s nadprirodzenom, no v podstate zostávajú duševnými ľuďmi aj naďalej. Podľa tohto chápania nemusí človek prejsť podstatnou zmenou na to, aby mal poznanie Boha, veď aj duchovný človek je v podstate duševný, aj keď vďaka Božiemu Duchu je to pre duševného človeka iba vyššia úroveň.

Podľa jedného z Kappadockých otcov – Gregora z Nyssy – Božia milosť odpovedá duši človeka, ktorý neustále hľadá Boha tým, že duša takéhoto človeka je nadprirodzene dotknutá a týmto je vyzdvihnutá k božským veciam.

Duševný človek nie je dobrý človek

logos-01-2015-dusa-bez-ducha-2.jpgProblém je v tom, že sa nepočíta s vplyvom prvotného hriechu na osobnosť človeka. Správne pochopenie týchto súvislostí má z pohľadu biblického posúdenia duševného človeka kľúčový význam. Psychického človeka apoštol Pavol nikde v Biblii nechváli, práve naopak, odsudzuje ho. Preto môžeme vyhlásiť, že výraz „duševný človek“ neznamená v Biblii pozitívne hodnotenie. Príčinou je to, že kvôli prvotnému hriechu prešla osobnosť človeka úpadkom, ktorého výsledkom je to, že človek stratil uvedomovanie si svojho ducha a stal sa psychickým človekom. Duševný človek v Biblii teda znamená osobnosť človeka pod vládou prvotného hriechu, ktorý v dôsledku pádu prešiel dramatickou degeneráciou.

Po prvé, duch človeka, ktorý bol pôvodne určený k poznaniu Boha a k budovaniu vzťahu s Ním, sa odtrhol od Neho, a tak sa stal neschopným spoznávať nadprirodzeno.

Po druhé, stratou uvedomovania si svojho ducha sa prirodzené schopnosti človeka – zmýšľanie, pocity, úsilie, od predkov zdedené duševné vlastnosti a sklony – vymkli spod vedenia ducha a tak bol vydaný napospas svojim skazeným žiadostiam. Duševný človek v Biblii teda predstavuje takého človeka, ktorý síce má ducha, no ten, kvôli vláde hriechu, nie je schopný nadviazať vzťah s Bohom. Preto je taká osoba najčastejšie vedená dušou, vydanou napospas skazeným túžbam a hriešnym tendenciám, ktoré sa následne nevyhnutne prejavia aj v skutkoch. Takto je duševný človek zároveň aj telesný a v 1. liste Korinťanom, Rimanom 6. - 8. kapitole aj v liste Júdovom, kde je spomínaný duševný človek, hovorí o telesnom človeku, že výraz duševný človek zdôrazňuje najmä skazené žiadosti pochádzajúce z adamovskej prirodzenosti v rámci osobnosti, kým výraz telesný človek zdôrazňuje, že tieto skazené túžby sa v praxi prejavujú skrze telo a rozhodujú o skutkoch človeka.

V živote duševného človeka tieto telesné skutky nemusia vyslovene znamenať výrazné hriechy, ale môžu to byť také negatíva vyplývajúce zo zdedených sklonov, alebo výchovy, ktoré sú v rozpore s Božou vôľou, ktoré by sme mohli nazvať aj pozitívami, ale čo sa týka poznania Boha, sú absolútne nevyhovujúce.

V prvom rade z tohto hľadiska nazýva apoštol Peter takéto duševné sklony bezcennými: „... vediac, že nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami, (márne obcovanie, bezcenné sklony – anastrófa – znamená to sklon a z týchto sklonov vyplývajúci životný štýl) ale drahocennou krvou ako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista“ (Pt 1,18-19). Zdôrazňujem, že pod pojmom skutky duševného a telesného človeka nemyslíme na skutočných vrahov, ktorí si odpykávajú doživotný trest, veď Biblia nazýva duševným a telesným každého človeka, ktorého prirodzenosť je pod vládou prvotného hriechu a adamovskej prirodzenosti, a preto je pre takéhoto človeka aj samotné hľadanie Boha každopádne psychické.

Duch v nás je nadprirodzený

Charakteristika takéhoto stavu je pre nás dôležitá preto, aby sme zadefinovali ducha človeka. Podľa Biblie duchovným človekom sa možno stať vymanením sa z úrovne psychiky – spod nadvlády prvotného hriechu. Samotný tento proces, ktorý má v Biblii stanovené konkrétne kroky, sa nazýva znovuzrodením.

Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Duchovným preto, lebo v procese znovuzrodenia sa vyslobodí spod vlády prvotného hriechu, jeho duch (pneuma) ožije, vstúpi do vzťahu s Bohom a stane sa schopným na poznanie Jeho osoby a Jeho diela. Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh. Samozrejme, aj tento formujúci sa duchovný človek, ktorý má už novú podstatu, má dušu, no táto už nie je ovládaná prvotným hriechom, a tak už rozhodujúcim spôsobom nevplýva na jeho ďalší osud. Takéhoto človeka už Biblia nenazýva duševným, ale duchovným, aj keď mu duša s jej prirodzenými myšlienkami, pocitmi a vôľou naďalej funguje.

Zhrňme si to teda: apoštol Pavol používa výraz „duševný človek“ na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia. Výsledkom tohto nie je nič menej, ako možnosti stretnutia sa s Bohom, veď pre psychického človeka, ktorý je pod vládou prvotného hriechu a ovplyvnený adamovskou povahou, je nemožné spoznať Boha.

Preto je lepšie, ak človek ešte teraz, kým žije, prehodnotí výsledky svojho náboženského úsilia ohľadom hľadania Boha, ako by mal byť po smrti šokovaný.

Z koľkých častí pozostáva človek podľa chápania Západu a Východu?

Po tom, ako sme načrtli hlavný problém duševného a duchovného človeka, položme si otázku, prečo počas celej histórie kresťanstva v teologickom „súboji“ vyznávajúcich kresťanov utrpelo porážku trichotomické ponímanie (duch, duša, telo) od tradičného dichotomického ponímania (duša, telo)?

Človek disponuje treťou, duši nadradenou spirituálnou časťou, ktorú kresťanstvo spojilo s dušou, a tým zahmlilo rozdiel medzi nimi.

Túto porážku možno v prvom rade vidieť v západnom kresťanstve, keďže po roztrhnutí cirkvi si východné kresťanstvo zvolilo trichotomické ponímanie. No ani ono príliš nenasledovalo Pavlovu antropológiu, čo sa týka výrazu tretej časti človeka – čo je predovšetkým pneuma, ale skôr sa opierali o výrazy gréckej filozofie, kde je časť duše (nús) najviac orientovaná k Bohu. Každopádne, možno tvrdiť, že východné kresťanstvo si v porovnaní so západnou vetvou zachovalo oveľa viac z učenia sv. Písma, čo sa týka zloženia človeka. Nás teraz zaujíma predovšetkým západné kresťanstvo, v ktorom žijeme, a v súvislosti s ním možno vo všeobecnosti povedať, že chápanie človeka pozostávajúceho z troch častí nikdy veľmi neprerazilo. Tieto dohady neprebiehali kvôli záujmom cirkevnej politiky, ako tomu bolo napríklad na IV. Konštantínopolskom koncile v 9. storočí, keď napokon koncil rezolútne zakázal učenie o trichotomickom zložení človeka, ale už dávno predtým ako výsledok cirkevných „hier“, no kvôli iným vplyvom a záujmom.

Vplyv gréckej filozofie

Bol to práve vplyv gréckej filozofie, ktorý už na počiatku veľmi silno rozhodoval o význame Pavlových slov i o iných biblických učeniach cirkevných otcov. Popularita dichotómie – dvojrozmernosti človeka na úkor takých poznámok v Písme, ktoré vykresľujú trojrozmerného človeka, pramení z toho, že poznámky k Novej zmluve už na počiatku približovali obraz človeka podľa gréckej filozofie a nie podľa Starej zmluvy. Slová apoštola Pavla sa snažili pripodobniť k slovám Platóna, Aristotela a iných platónskych mysliteľov a ignorovali skutočnosť, že apoštol Pavol sa dobre vyznal v gréckej filozofii, bol zaviazaným príslušníkom židovského národa a rozumel obrazu sveta podľa sv. Písma. Preto vo svojej vlastnej antropológii nechcel znovu sformulovať staroveký obraz dualistického človeka podľa gréckej filozofie, ale s ušľachtilou jednoduchosťou sformuloval obraz človeka zo Starej zmluvy.

V prvých storočiach v súvislosti s novozmluvným učením o človeku narazili na seba dve sily. Prvou bola klasická filozofia a druhou učenie Starej zmluvy, ktoré sa skrze apoštola Pavla a iných apoštolov stalo tiež učením Novej zmluvy. To, že zo štruktúry hebrejského jazyka Starej zmluvy a gréckeho jazyka Novej zmluvy vyplynuli rôzne ponímania, ktoré umožnili rôzne priblíženia problematiky, ešte neznamená, že musíme rozmýšľať o dvoch rôznych obrazoch človeka. Preto z hľadiska podstaty nemusíme postaviť proti sebe starozmluvné a novozmluvné učenie o človeku. Učenie Novej zmluvy sa totiž napája na učenie Starej zmluvy aj čo sa týka stavby vnútorného človeka.

logos-01-2015-dusa-bez-ducha-3.jpgRozdiel medzi starovekou gréckou filozofiou a novozmluvným chápaním človeka je možné najvernejšie vystihnúť vo výraze pneuma, čo sme prekladali výrazom duch. V starovekom gréckom myslení nie je totiž výraz pneuma charakteristickým výrazom pre vystihnutie jednotlivých častí vnútra človeka. Ak teda prijmeme to, že apoštol Pavol chcel výrazom pneuma vystihnúť tú časť človeka, ktorá sa odlišuje, je oddelená od duše a je jej nadradená, musíme tiež prijať, že tento výklad určite neprevzal od gréckych filozofov. Samozrejme, predstavy gréckych filozofov boli rôzne, no predsa sa zhodli v tom, že zriedka jasne odlišovali spirituálnu skutočnosť v človeku, ktorá je nadradená duši a nezávislá od nej. Ak sa to aj niekomu podarilo, ako napríklad Plutarchovi či Filónovi, ktorí tiež žili v časoch apoštolov, alebo neskôr, no nikdy nepoužívali na vystihnutie tretej časti človeka výraz pneuma. V starovekom gréckom zmýšľaní sa tradičný výraz pre dušu vyformoval vďaka Platónovi a Aristotelovi. Boli to práve oni, ktorí po prvýkrát predpokladali v človeku určitú skutočnosť, ktorá nie je telom, ale akýmsi súborom mentálnych schopností človeka. V dobách pred Platónom, podľa gréckeho zmýšľania, človek nemal žiadnu vnútornú časť svojej osobnosti, ktorá by mohla byť mentálnym, či duševným centrom pocitov, myslenia a činností a zodpovedala by dnešnému ponímaniu výrazu duše. V dobách Homérových eposov, respektíve v pradávnych dobách, výraz psyché predstavoval len nejasný obraz o človeku v podsvetí, ktorý znamenal len akýsi tieň prejavujúci sa iba v snách alebo extázach, no v skutočnosti existoval iba po smrti tela človeka. O niečo neskôr, v dobách presokratických filozofov, ako napríklad Thálesa, známeho matematika, psyché znamenalo životnú silu človeka, ktorá sa prejavovala v chápaní, myslení, pocitoch a vôli, alebo v určitých životných funkciách. U presokratických filozofov smrť človeka neznamenala pokračovanie života psyché, ale ukončenie existencie osobnostnej formy.

Platónova a Aristotelova filozofia znamenala určitý posun k pojmu duša oproti tradičným predstavám o psyché ako o životnej sile, alebo tienistých bytostiach. Títo filozofi položili základy teórie, že človek je v podstate dvojrozmerný (telo a duša) a navyše, že samotná duša pozostáva z ďalších troch častí – podľa Aristotela z ďalších troch schopností. Je ale veľmi zaujímavé, že Platón niekedy časti duše nerozdeľuje na základe jej funkcií, čiže nie na: myseľ, túžby a motívy, ale zdôrazňuje, že jedna časť duše – logistikos a nús – je nesmrteľná, kým druhá podradenejšia časť, ktorá v sebe zahŕňa dve ďalšie funkcie, je smrteľná. Platón teda vnímal, že v osobe človeka existuje skutočnosť, ktorá je nadradenejšia a schopnejšia, než je prirodzenosť duše, ktorú on označil výrazom nús – (chápanie, duch, duchovné vnímanie) a jej úlohu označil ako poznávanie božstva a nadprirodzeného sveta. Platón ale ešte nedokázal oddeliť nús od závislosti od duše. Podľa neho táto schopnosť poznávania božstva je uložená v rámci duše a to ako najvyššia časť psyché.

Neskôr niekoľko mysliteľov, ako napríklad už spomenutý Plutarchos, oddelili nús od duše a vytvorili tak tri časti: telo, nús a dušu. Podstatou zostáva, že keď sa niektorí grécki myslitelia odvážili tvrdiť, že nadprirodzený svet nie je možné pochopiť prirodzenými duševnými schopnosťami, tvrdili tým, že duša má určitú nadradenú schopnosť, alebo tretiu nadradenú časť osobnosti, ktorá je oddelená od duše. Či už sa pohli smerom k tvrdeniu, že človek je trojrozmerná bytosť (tvrdili to len vo výnimočných prípadoch), alebo že je to schopnosť v rámci duše, vyjadrovali to slovíčkom nús – alebo jeho synonymom – no nie pneumou.

Výraz pneuma sa vyskytoval zriedkavo ako synonymum núsu a aj to iba akoby akási duchovná duša, no aj to – v prípade stoikov – ako duša sveta v kozmologickom ponímaní, no v súvislosti so zložením osobnosti človeka pneuma nebolo zaužívaným termínom gréckej filozofie.

Starozmluvný obraz človeka

Keď teda apoštol Pavol v novozmluvnom opise zloženia človeka zaviedol výraz pneuma, nehľadal pomoc v gréckej filozofii, ale prebral vysvetlenia o osobnosti človeka z gréckeho prekladu Starej zmluvy. Tento grécky preklad Starej zmluvy, ktorý bol vtedy k dispozícii už 250 rokov, veľmi pomohol apoštolovi Pavlovi v gréckom svete, aby im pre nich vlastným jazykom vysvetlil učenie Biblie.

Význam slova pneuma Pavlovi neposkytla grécka filozofia, ale grécky preklad Starej zmluvy. Toto mu poskytli dva výrazy odvodené od slova pneuma, ktoré boli v hebrejskom preklade Starej zmluvy používané na vyjadrenie ľudskej spirituálnej časti totožnej s Bohom. Tieto hebrejské výrazy sú: rúach nešámá. Uvedené výrazy sa v Starej zmluve vyskytujú približne štyristokrát, s mimoriadne rozsiahlymi možnosťami významu, ale Septuaginta ich prekladá dôkladne slovíčkom pneuma. Nešámá sa vyskytuje 24-krát, z toho v súvislosti s človekom 4-krát, no rabíni ho v gréckom jazyku Starej zmluvy prekladali ako pneuma alebo jeho synonymom. Apoštol Pavol sa rozhodol používať tento výraz na základe Septuaginty a zjavne to bolo v súlade s Božou vôľou.

Z pohľadu Pavlovho chápania človeka je mimoriadne dôležité, že výrazy rúachnešámá sa nespájajú s ľudskou dušou ako krvou a genetickou vybavenosťou, psychickou dispozíciou, sklonmi, charakterom, povahou, ako je tomu pri hebrejskom výraze nefeš, ale sa viažu k nadradenej časti, ktorá je oddelená od duše ako krvi a ľudskej povahy – je to stotožnenie našej ľudskej časti s Bohom – teda naším duchom.

Preto teda nie je žiadny dôvod, aby sme popri výrazoch telo a duša tretí výraz – pneuma nestotožnili v 1. liste Tesaloničanom s tou spirituálnou časťou človeka, pre ktorú Stará zmluva používa hebrejský výraz rúach alebo nešámá.

Cirkevní otcovia v prvých storočiach kresťanstva, zaoberajúci sa otázkou ľudskej podstaty, oveľa častejšie vysvetľovali novozmluvné ponímanie človeka na základe platónskych tradícií gréckej filozofie, vďaka čomu nedokázali vysvetliť podstatu ľudského ducha oddeleného od duše, lebo v gréckej filozofii, ktorá vysvetľovala veci v dualizme, sa mu nedostalo miesta. Preto padli za obeť také tvrdenia apoštola Pavla, ktoré popri výraze psyché pripisovali človeku aj výraz pneuma, a v rámci modelu telo-duša nedokázali patrične vysvetliť dva typy výrazov „duševný človek“ a „duchovný človek“. V dôsledku tohto sa potom stalo, že sa zotrel rozdiel medzi podstatou duše a ducha človeka. Duši potom pripisovali schopnosť poznávať Boha a nadprirodzeno, čo je na základe Biblie úlohou ducha.

Pochopme teda správne podstatu týchto vecí: apoštol Pavol popri výrazoch duša a telo v súvislosti s človekom používal aj výraz duch, čo v gréčtine znamená pneuma. Toto slovíčko nebolo pre grécke zmýšľanie typické, čo sa týka vnútornej stavby človeka, keďže Gréci zmýšľali v zásade v dualizme (duša, telo). Keďže predsa predpokladali niečo viac, vyjadrovali to gréckym výrazom nús – myseľ ducha. Preto apoštol Pavol výraz pneuma vo svojej antropológii neprevzal z gréčtiny, ale zo Septuginty (gréckeho prekladu Starej zmluvy), ktorá pre časť osobnosti – nadradenú duši, totožnú s časťou Božej prirodzenosti – používa výraz rúachnešámá.

Cirkevní otcovia približovali obraz človeka výrazom pneuma – používaný apoštolom Pavlom – na základe gréckej filozofie, ktorý ale na základe dualistického systému nedokázali vysvetliť. V dôsledku toho sa stalo, že v histórii západného kresťanstva bol zotretý rozdiel medzi pojmami duša a duch. Preto podľa tradície západného kresťanstva obraz človeka stojí oveľa viac na základoch gréckej filozofie než na základoch Biblie.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Nový Exodus, máj 2013



Súvisiace články

Duša je v krvi|Logos 1 / 2010 | Tibor Ruff |Vyučovanie
Století Ducha Svatého II.|Logos 6 / 2008 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Chceme svet bez kresťanov!|Logos 2 / 2015 | Tímea Frechet|Z histórie
Človek bez vplyvu|Logos 8 / 2013 | Redakcia |Vyučovanie
S mocou Ducha Svätého|Logos 10 / 2013 | Ferenc Szlazsánszky|Rozhovor