Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Hlas krvi

jewish-museum-opt-1.jpeg„... aby ste nepoškvrnili zeme, v ktorej ste, lebo taká krv by poškvrnila zem. A ta-
kej zemi sa ničím iným nepokryje hriech za krv, ktorá bola vyliata v nej, iba krvou toho, kto ju vylial. A preto nezanečistíš zeme, v ktorej bývate ..!“ (4Moj 35:33-34)

Podľa zásady Biblie, vyliatie nevinnej krvi - hriech vraždy - spôsobuje hlboký morálny rozklad nielen v živote toho, kto to spôsobil, ale aj jeho potomstvu, a každému, kto je s takýmto človekom vo vzťahu.

Táto kliatba sa dedí z generácie na generáciu, nepominie sama od seba, nezanikne ani plynutím času.

A keby na tento hriech zločinec aj zabudol, nasledujúce generácie budú ničené smrteľným jedom tohto hriechu kvôli neodvolateľnému zákonu, ktorý platí v celom univerze.

Ľudské životy sa naplnia kliatbami, zhubnými silami, rozpadmi a ničivými silami na úrovni duchovno-morálnej a fyzicko-mentálnej dovtedy, kým sa zločincovi nepodarí získať zmierenie pred Bohom aj pred ľuďmi. Veľmi veľa jednotlivcov, rodín, spoločností, národov môže vďačiť za svoje utrpenie a biedu práve týmto zhubným silám. Je životne dôležité, aby sa jednotlivci, rodiny, národy a spoločenstvá vysporiadali s týmito hriechmi a pozreli sa zoči-voči svojmu svedomiu. Každý by si mal čestne vyrovnať účet s dedičstvom takéhoto hriechu.

Hlas, ktorý nie je možné počuť sluchom

Hneď po spáchaní prvotného hriechu bolo uskutočnené vyliatie nevinnej krvi v životoch synov prvého manželského páru. Pre jedného z nich to znamenalo ukončenie života, a pre toho druhého - jeho vraha - to znamenalo pokračovanie života neodvolateľne zlým smerom. Je možné, že si pomyslel: „Nikto to nezbadá, môžem na to predsa zabudnúť,“ ale Boh ho oslovil: „Hlas krvi tvojho brata volá ku mne zo zeme!“ (1Moj 4:10)

Takže krv má hlas, ktorý nie je počuteľný sluchom. Je to duchovný hlas, čo po tisícročiach potvrdil apoštol Pavol: „Vierou doniesol Ábel Bohu väčšiu obeť než Kain, ktorou to vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, keď svedčí Boh pri jeho daroch, a ňou zomrúc, ešte hovorí ...“ (Žid 11:4) „... a k prostredníkovi novej zmluvy Ježišovi a ku kropeniu krvi, ktorá hovorí lepšie než Ábelova.“ (Žid 12:24)

Hospodin nedovolil nikomu potrestať Kaina za tento hriech. Týmto sa začalo „obdobie svedomia“. Toto obdobie takto nazvali teológovia preto, lebo Boh nevydal ľudstvu žiadny príkaz, žiadny zákon na potrestanie hriechu. A ak niečo zakázal, tak to bol práve zákaz potrestať zločinca. Toto obdobie bolo zlatým obdobím absolútneho liberalizmu, v ktorom bol každý človek dlžen výlučne svojmu svedomiu. Moderného človeka by ako prvé napadlo: „Aké skvelé, takto sa mohol rozvíjať slobodný život!“

V skutočnosti ale nepotrestaný hriech smrteľne infikoval ľudské životy. V piatej generácii po Kainovi už zabíjal druh druha pre jeden jediný úder. V nasledujúcich generáciách sa hriech stále viac a viac rozmáhal po celej tvári zeme. „A Hospodin videl, že sa množí zlosť človeka na zemi, a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni. A Hospodin ľutoval, že učinil človeka na zemi, a mal bolesť vo svojom srdci.“ (1Moj 6:5-6) „A zem bola porušená pred Bohom, a zem bola naplnená ukrutnosťou.“ (1Moj 6: 11)

Podľa Biblie vstupovali do manželstva padlí anjeli s ľudskými dcérami, ktorým sa rodili hybridné bytosti - náfíl (jed. č.) nefilím (mn. č.) - padlí, alebo gibbór (hrdinovia, hérovia). Podľa ľudského podania z histórie a z mytológie vieme, že títo potom omámili (očarili, podmanili si) ľudí svojou nadprirodzenou inteligenciou, okultnými vedomosťami, mocou a fyzickou silou. Takto vznikli na zemi kráľovstvá božstiev, napr. Staroegyptská ríša, v ktorej bol každý človek otrokom a majetkom božského vladára, ktorý bol pánom života a smrti. Tieto ríše boli celé v službe okultizmu, padlých anjelov a ich synov, hoci Boh nedovolil, aby človek vládol nad človekom. Nepotrestaný hriech napokon démonicky zdeformoval značnú časť ľudstva, preto sa Pán rozhodol, že zničí ľudstvo potopou, pričom zanechal jednu rodinu, aby sa svet znovu zaľudnil.

Boh, ktorý je Láska, nezabije hriešnika dovtedy, kým len vidí v ňom čo len štipku ľudskosti.

Fakt, že samotná Láska zničila vtedajšie ľudstvo, nás učí, že títo vlastne už ľuďmi ani neboli: zmenili sa v dvojnohých démonov, a takto ich už nemohla zachrániť ani Láska samotná.

Nepotrestaný hriech počas 1656 rokov zmenil ľudstvo na diabolské. Naveky však zostáva historickým poučením tohto obdobia to, že človek ponechaný výlučne na svoje svedomie zahynie, lebo svedomie bez vonkajšej pomoci nie je schopné účinne odvrátiť hriešnika od neustálej skazy.

Z pohľadu filozofie Boh už v tom čase vopred vyvrátil Nietzscheho, krajný liberálny humanizmus a New Age.

Uzákonenie trestu smrti

kain-abel-opt.jpegA aby sa toto ešte raz nezopakovalo, Boh dal po potope ľudstvu Zákon (príkaz) pre Noacha a jeho potomstvo, ktorý znie takto: „No, vašu krv po vašich dušiach budem vyhľadávať: z ruky každého zvieraťa ju budem vyhľadávať i z ruky človeka, z ruky každého, kto by zabil svojho brata, budem vyhľadávať dušu človeka. Kto vyleje krv človeka, toho krv bude vyliata človekom, lebo na obraz Boží učinil Boh človeka.“ (1Moj 9:5-6)

Boh vyhľadáva vyliatu krv z ruky toho, kto ju vylial, krv stotožňuje s dušou, čiže osobnosť jednotlivca so životom. Tu dáva príkaz Noachovi, a tým celému ľudstvu, aby vraždu potrestali samotní ľudia - trestom smrti - aby v tomto nečakali na Neho.

Pokiaľ vrah zostane nažive, ľudská spoločnosť, národ, zem, zostane infikovaná. Stane sa totiž to, že sa spustí nezastaviteľný, nezvratný negatívny spirituálny proces, ktorý následkom Kainovho hriechu počas 1656 rokov démonicky zdeformoval celé ľudstvo. Tento proces môže zastaviť a zvrátiť iba služba spravodlivosti (hebrejský aj grécky výraz - pomsta). Národy teda dostali od Pána príkaz, aby bola vražda potrestaná smrťou vraha. Dá sa to uviesť do praxe iba vtedy, ak zákonodarný zbor, súdy a mocenské sily štátu toto umožňujú. Veď nikto nie je schopný sám vraha svojho rodinného príslušníka dostihnúť, usvedčiť, vyšetriť, spravodlivo ho odsúdiť - a napriek obrane a odporu zločinca ho napokon popraviť. Preto vznikli štáty, aby toto všetko mohli zaistiť. Stalo sa tak jednak pre odlišnosť spôsobu života jednotlivých národov, a tiež ako Boží zásah a príkaz, preto môžeme na základe Biblie smelo vyhlásiť, že existencia národných štátov nie je vykonštruovaná ľudstvom, ale je to Božia vôľa, a morálny základ potrestania zločinu nevyplýva zo zmluvy na ľudskej úrovni, ale jeho pôvod je v poverení od Boha. Toto zabezpečuje uplatnenie právnej moci štátu proti vonkajším aj vnútorným nepriateľom. Pre tieto skutočnosti nazýva apoštol Pavol predstaviteľov štátnej moci Božími služobníkmi, ako nositeľou meča od Boha, a vzburu voči nim ako vzburu voči samotnému Bohu. (Rim 13:1-7)

Toto pravdaže platí len pre tie štáty, ktoré nestáli v službe diabla, či ľudských ideológií ako napr. hitlerovské Nemecko, či stalinistický Sovietsky zväz.

Kolektívna zodpovednosť

Nasledujúci príklad nám veľmi pomôže pochopiť, aká silná bola v ľuďoch kolektívna zodpovednosť za vraždu v dávnych dobách, kedy boli omnoho duchovne vnímavejší ako dnešný moderný svet, a aké dôležité bolo pre nich, aby sa národ, štát a zem duchovne neinfikovali hriechom nevinne vyliatej krvi hoci jedného človeka, v prípade, keby sa nepodarilo usvedčiť a potrestať vraha.

Mojžišov zákon nariaďoval, že keby sa našlo mŕtve telo človeka mimo mesta, a nijako by sa nepodarilo nájsť vraha, aby sudcovia a starší mesta odmerali presnú vzdialenosť miest od nájdenej obete. Potom kňazi a starší toho mesta, ktoré bolo bližšie k obeti, museli vyviesť jalovicu, ktorá ešte nikdy nebola zapriahnutá v jarme, a ktorá nikdy neorala, do doliny, na ktorej sa nikdy nesialo a neobrábalo, k toku rieky, kde jej odrezali šiju tak, aby jej krv vytiekla do prúdu rieky. Predstavitelia mesta - starší, kňazi a sudcovia si umyli ruky nad šijou jalovice, tam kde ešte nevytiekla jej krv, pričom prehlasovali nasledovné: „Naše ruky nevyliali tejto krvi, ani naše oči nevideli vraha. Pokry hriech svojho ľudu Izraela, ktorý si vykúpil, Hospodine, a nedaj nevinnej krvi doprostred svojho ľudu Izraela, a bude im prikrytá a tak odpustená tá krv.“ (5Moj 21:1-9)

Hriech vyliatia nevinnej krvi ničí smrteľným jedom spoločnosť aj vtedy, ak sa na to snaží zabudnúť.

Tento skutok vraždy jedného človeka, ktorý rozrušil celé mesto, pohol jeho predstaviteľmi, ktorí museli prejsť dlhú cestu peši, vykonať symbolický obrad, nám poukazuje, ako vážne musíme brať vyliatie nevinnej krvi hoci len jedného človeka, a to nielen z pohľadu právneho, ale aj z pohľadu morálneho a spirituálneho. Z toho, že v takomto prípade museli prosiť o odpustenie pre celý Izrael, je nám jasné, že vyliatie nevinnej krvi činí pred Bohom duchovne infikovanou celú spoločnosť, preto musí byť prijatie zodpovednosti a zmierenie záležitosťou celého kolektívu, čo musia vykonať tí, ktorí reprezentujú ľud. A hoci symbolický spôsob prevedenia tohto Zákona by bol v praxi už zastaralý, predsa je každé slovíčko poučkou, ktorá platí dodnes (Mt 5:17-20), ako je možné duchovne vymazať takýto skutok, a aký je dôležitý ľudský život.

Dilemy zákona

Spravodlivý a svätý zákon trestu smrti pre vraha už v starozákonnej dobe činil závažné rodinné drámy ešte závažnejšími a často staval ľudí pred takmer neriešiteľné rozhodnutia. S takouto závažnou dilemou sa postavila pred kráľa Dávida istá vdova. Jeden syn zabil druhého, a ona sama už nemala manžela ani viac detí, a keďže v starozákonnej dobe Izraela neexistovali žiadne sociálne siete ani podpory, osud osamelých žien bol v oblasti materiálnej priam bezvyhliadkový. Vdova teda zostala sama a mohla sa oprieť už len o jediného milovaného syna, ktorý jej zostal. Navyše to bol práve on, ktorý mohol niesť ďalej meno jej manžela, čo bolo veľmi dôležitým bodom Zákona. Ale ten istý Zákon nariaďoval pre neho trest smrti, aby bola zem oslobodená od ťarchy nevinne vyliatej krvi. Ktorý príkaz je nadradenejší, prednostnejší, dôležitejší? Ktorý argument je silnejší? Popraviť syna, a tým vdova zostane úplne sama a jej bývalý manžel nezanechá semena, alebo naopak? S takýmito otázkami sa ľudia obracali na sudcov, a keď na to nevedeli dať správnu odpoveď ani oni, obrátili sa na najvyššie miesto - k pomazanému kráľovi. Žena pravdaže argumentovala tak, aby jej syn zostal nažive. Kráľ pritom niesol zodpovednosť za celý národ, čo aj dal najavo, pričom vdova ponúkla tú možnosť, aby celá ťarcha hriechu ležala na nej, následkom čoho bude ľud aj kráľ oslobodený od jeho duchovnej ťarchy. Vtedy riekol Dávid toto: „Ako že žije Hospodin, že ani vlas tvojho syna nepadne na zem,“ k čomu tá rozumná žena poznamenala toto: „... lebo kráľ hovoriac túto reč je ako ten, kto sa dopúšťa viny... no predsa je dobré toto rozhodnutie lebo „... my všetci sme ako vody, rozliate na zem, ktoré nie je možné zase zobrať. A Boh, hoci nehľadí na ničí život, jednako len hľadá spôsob, aby nevyhnali od neho vyhnaného (...) lebo môj pán kráľ je ako anjel Boží, ochotný vypočuť, už či je dobré a či zlé.“ (2Sam 14:13-17)

Aké hlboké morálne dilemy, aké úžasné srdce kráľa! Dávid - praotec a predobraz Mesiáša - sa zachoval tak, ako neskôr jeho potomok Ježiš, ktorý sa sám stal hriešnikom za iných, aby trestom za hriech nečinil život vdovy ešte závažnejším. Lebo to, čo sa vtedy prejavovalo len v osudoch jednotlivcov, neskôr prerástlo do všeobecných problémov. Národy, aj Izrael, vyliali také množstvo nevinnej krvi, že by sme všetci museli zomrieť preto, aby sme zaplatili jej cenu. Takto sa nám, podľa apoštola Pavla, stal Zákon vodcom k Mesiášovi. Pokiaľ by nebol vykonaný spravodlivý trest, bola by nakazená zem, národy. A tak prišlo riešenie do neriešiteľnej otázky života a smrti: Syn Dávidov, Ježiš Kristus, zaplatil svojou krvou výkupné za našu krv, aby sme my mohli žiť.

 

holokaust-opt.jpegHOLOKAUST DETÍ

 

Mnohí vedú diskusie a dohady o tom, či je podľa Biblie interrupcia jednoznačne vraždou. „Keby sa posvárili mužovia a udreli by tehotnú ženu, takže by vyšiel jej plod, avšak by nebolo ublíženia na živote, istotne bude pokutovaný tak, ako naloží na neho muž tej ženy, a dá podľa usúdenia sudcov. Ale keby bolo ublížené na živote, tedy dáš život za život.“ (2Moj 21:22-23)

... vyšiel jej plod ... v hebrejčine neznamená potrat, ale pôrod (viď. napr. 1Moj 25:25-26 a 38:28-30)

... avšak by nebolo ublíženia na živote (škoda, poškodenie) nám poukazuje na narodenie zdravého dieťaťa.

No pokiaľ by dieťa pre toto zomrelo, v akomkoľvek štádiu tehotenstva, zločinci budú potrestaní trestom smrti. Daný zákon neobsahuje žiadne časové obmedzenia, ktoré by pred vyvolaním potratu nebolo smrteľným hriechom: takže v okamžiku oplodnenia je plod dieťaťom - človekom.

Ježiš zdôrazňuje, že každá jota, alebo punktík zo Zákona je platný, dokiaľ len bude trvať nebo a zem. (Mt 5:17-20)

V Božích očiach je teda interrupcia - (prerušenie tehotenstva, potrat) úmyselnou vraždou.

Obhajoba materialisticko-evolucionistickej ideológie sa v ničom nelíši od nacisticko-stalinského holokaustu, podopretého komunistickou ideológiou. A tak, ako dnes odsudzujeme tých posledných a ich osvetu, tak isto budúce pokolenie odsúdi tých predošlých a ich osvetu. Počty obetí , ktoré zabili interrupciou, ďaleko prevyšujú počty obetí nacisticko-stalinského holokaustu.


Krv v osude Dávida

Dávidov súcit voči vdove a jej synovi bol ovplyvnený aj súkromnými dôvodmi. On sám kedysi dal zabiť nevinného, najvernejšieho bojovníka, pričom si zamiloval jeho manželku, a na to všetko Absolon zabil Dávidovho druhého syna Amnona. Kráľ bol v takej istej situácii ako vdova a jej syn: v situácii oboch naraz, a predsa nezomrel ani on, ani jeho syn, pravdaže toto v ich prípade nebola bezzákonnosť, lebo to vyplývalo z toho, že ich rodiny stáli vo zvláštnej osobnej zmluve s Bohom, ktorá bola v ich prípade sčasti „nadradená“ Mojžišovskému zákonu, a preto nemuseli zomrieť za smrteľné hriechy ani oni sami, ani ich potomstvo. (2Sam 7:14-15 a Žalm 89:21-36)

Práve rozhodnutie kráľa Dávida vo veci vdovy ho determinovalo k tomu, že mohol zavolať naspäť do Jeruzalema svojho syna - vraha, ktorý bol vo vyhnanstve. Nevinne vyliata krv zabitých ľudí skrze Dávida a jeho syna ale nespočívala v pokoji: Absolon démonickým spôsobom napadol svojho otca, ktorý bol k nemu milosrdný, a prinútil ho žiť vo vyhnanstve. Jeho ženy potupil pred očami ľudu, a otca chcel zabiť. Najdôležitejší príkazom jeho otca ľudu bol, aby jeho syna v boji napriek všetkému ponechali nažive. Ale predsa ho zabili a Dávid ho žalostne oplakával. Kvôli hriechu napokon stratil svojich štyroch synov. Krv vyžaduje trest.

Rozmáhanie hriechu krvi

V dejinách Izraela sa vylievanie nevinnej krvi nepodarilo úplne odstrániť ani neskôr. Zo začiatku sa vyskytovali takéto hriechy len zriedka, napr. v prípade Achaba, keď Jezábeľ dala zabiť Nábota pre vinicu, no neskôr sa to rozmohlo ako následok mravného úpadku. Písmo zaznamenáva neskôr aj o ďalších kráľoch, že „vyliali veľké množstvo nevinnej krvi“. Králi, vodcovia a predstavitelia práva konali čoraz svojvoľnejšie a postupne sa skorumpovali.

Kráľ Manasses v tomto, ale aj iných smrteľných hriechoch ďaleko prevýšil všetkých svojich predchodcov, a takto sa dostal na dno hlbokého väzenia v Babylone, kde potom úpenlivo prosil Pána o milosť, ktorý s ním zachádzal tak milosrdne, že nielenže ho vyslobodil z väzenia a doviedol domov, ale ho znovu ustanovil kráľom, tak, že ako pozitívna osobnosť počas dlhého obdobia budoval Júdu, a on bol tým kráľom, ktorý kraľoval najdlhšie spomedzi všetkých kráľov! Keďže bol synom Dávidovým neplatil svojou smrťou. Áno, ale Boh jasne zjavil skrze svojich prorokov, že nezávisle od Manassesovej obnovy bude pre jeho hriech zavlečený všetok ľud do zajatia v Babylone. Kráľ Joziáš, ktorého srdce prehlasuje Biblia za spravodlivejšie ako srdce Dávida, zbytočne vyhlásil celonárodné pokánie a zbytočne ho nasledoval v pokání všetok ľud, predsa sa nezvratne uskutočnilo babylonské zajatie práve kvôli Manassesovmu hriechu. Príčinu zajatia, okrem iných, viacero prorokov videlo vo vylievaní nevinnej krvi. (Jer 2:33-37, Ez 11:5-10)

Počas vojny zomrelo nesmierne veľké množstvo ľudí, medzi nimi aj novorodeniatka aj väčšie deti a to za otrasných podmienok! (Plač Jer 2:19-21)

Nový neúspešný pokus

V sedemdesiatročnom zajatí sa mnohí obrátili k Hospodinovi o milosť, medzi nimi aj prorok Daniel. „Hrešili sme a činili prevrátene, páchali sme bezbožnosť a protivili sme sa, odvrátili sme sa od tvojich prikázaní a od tvojich súdov ... Ale celý Izrael, všetci prestúpili tvoj zákon a odvrátili sa, aby nepočuli tvojho hlasu, a preto sa na nás vyliala kliatba a prísaha, ktorá je napísaná v zákone Mojžiša, sluhu Božieho, lebo sme hrešili proti nemu ...Pane, počuj! Pane, odpusť ...!“ (Dan 9:5,11,19)

Hospodin sa zmiloval a zo zajatia sa navrátivší ľud začal znovu oduševnene plniť Zákon. No zase vyšlo najavo, že to nebude ani teraz jednoduchšie ako predtým. Prorok Malachiáš, posledný zo starozákonných prorokov, znovu karhá ľud pre bezzákonnosť.

Po vystúpenie Jána Krstiteľa na verejnosť uplynulo niečo vyše štyristo rokov. Židovský ľud sa rozdelil (roztrhol) spôsobom, ktorý prevyšoval všetky dovtedajšie, bol naplnený hlbokým nepriateľstvom, odporom, odbojom, vzburou a zvlášť vrstva vodcov dala pozabíjať väčšie množstvo svojich bratov, než kedykoľvek predtým. Pôsobením Zákona sa národ rozdelil na dve hlavné skupiny: jedna zistila, že nemôže vyhovieť požiadavkám Zákona, a preto sa pocit hriešnosti zrútil do beznádejného a ponižujúceho stavu, pričom sa mnohí pretvarovali, že sú schopní Zákon dodržať, sami ale páchali hriechy. Ich bigotnosť, náboženská uzavretosť, neprístupnosť sa transformovala v extrémnu nenávisť a úplne zabudli na pôvodnú podstatu Zákona - na lásku. V tejto atmosfére napokon vysvitlo, že dokonalý a spravodlivý Boží Zákon vovedie človeka do beznádejného stavu. Túto duchovno-morálnu krízu apoštol Pavol zhrnul takto: „... a ukázalo sa, že prikázanie, ktoré mi malo byť na život, to isté mi bolo na smrť.“ (Rim 7:10)

V tomto pokolení vyšla najavo absolútna hĺbka aj výška ľudskej existencie: toto bol jedinečný príhodný časový úsek na to, aby sa na Zemi zjavil Mesiáš - Spasiteľ sveta, aby priniesol jedinečné spasenie. Ježiš vzal na seba hriechy sveta a na kríži získal svojou vlastnou krvou pre celé ľudstvo obeť zmierenia. Táto obeť je však schopná účinne pôsobiť iba v životoch tých, ktorí to prijmú.

Prijateľná spravodlivosť

Mesiáš ostro konfrontoval bigotnú, pokryteckú, nenávistnú nábožensko-politickú elitu tých čias aj v otázke nevinne vyliatej krvi. „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, že staviate hroby prorokov a ozdobujete pomníky spravodlivých a hovoríte: Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme bývali ich spoluúčastníkmi na krvi prorokov. A tak sami si vydávate svedectvo, že ste synovia tých, ktorí povraždili prorokov. Naplňte aj vy mieru svojich otcov! Preto hľa, je posielam k vám prorokov a múdrych a učených v zákone, a niektorých z nich zabijete a ukrižujete a niektorých z nich zbičujete vo svojich synagógach a budete ich prenasledovať z mesta do mesta, aby prišla na vás všetka krv spravodlivá, vylievaná na zemi, od krvi spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, syna Barachiášovho, ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom. Amen vám hovorím, že príde toto všetko na toto pokolenie.“ (Mt 23:29-36)

Karhal ich takými tvrdými slovami preto, lebo popritom, ako sa snažili dať zadosťučinenie nevinným židovským obetiam, rôznymi pomníkmi, náhrobnými kameňmi, vencami a pod., neoddelili sa od praktizovania skutkov svojich predkov. Z uvedeného textu musíme porozumieť, že spomienky, oslavy výročí, pekné prejavy, nové pomníky, či pamätné tabule, neprinesú zmierenie za nevinne vyliatu krv, ak od koreňa nevytneme svoje spôsoby myslenia, postojov a správania, ktoré viedli k vraždám.

Od koreňa - čiže nestačí iba to, že prestaneme konať konkrétne skutky, ale odtneme aj ten najhlbšie a najďalej siahajúci vlások koreňa. Aj duchovné semienka rôznych myšlienok a chápaní musíme umiestniť pod prísnu kritiku, a raz a navždy ich vyhodiť zo svojho života. Musíme zmeniť svoje správanie a postoje úplne opačným smerom. Ježiš nás upozorňuje, že akékoľvek iné riešenie je sebaklam, ktorý spôsobí ešte hlbšiu krízu. Ba čo viac! Pripomína nám, že nemôžeme nazývať svojimi otcami tých, ktorí vyliali nevinnú krv!

Niet inej cesty ani úniku pred pomstou vyliatia nevinnej krvi skrze našich predkov, ako sa neúprosne a nekompromisne pozrieť zoči-voči minulosti a radikálne sa odtrhnúť od každého takého dedičstva, ktoré bolo príčinou vrážd. Je to dôležité urobiť na úrovni jednotlivca, aj spoločnosti.

Okrem toho je nutné napraviť chyby spravodlivým spôsobom, tiež nahradiť škody tým, ktorí ich utrpeli, ktorým bol zničený život vďaka nespravodlivosti a kvôli vražde ich blížnych.

Šance pre naše krajiny

Musíme urobiť ešte niečo viac, než to, čo už bolo spomenuté? Veď sme na začiatku hovorili o tom, že podľa Biblie nemôže byť očistený národ, zem od nevinne vyliatej krvi, jedine krvou toho, kto ju vylial. Máme snáď masovo popraviť tých, ktorí ešte žijú uprostred nespravodlivého systému, ktorý vylieva nevinnú krv?

Naša dilema sa v tomto bode začína podobať na dilemu kráľa Dávida a vdovy. Spôsobíme novšie a novšie masové popravy a rodinné tragédie?

Navyše Európa v tejto dobe vylúčila možnosť trestu smrti - čo z dlhodobého hľadiska nevyhnutne prinesie duchovno-morálnu degeneráciu, rozbujnenie démonizácie ľudstva tak ako v čase pred potopou sveta.

Ale ako je potom vôbec možné vyčistiť spirituálnu atmosféru krajiny?

Túto otázku si položili aj proroci Izraela: „... Čím predídem Hospodina, skloním sa pred Bohom výsosti? Či ho predídem so zápalnými obeťami, s ročnými teľcami? Či azda bude mať Hospodin záľubu v tisícoch baranov, v desiatkach tisícov potokov oleja? Či dám svojho prvorodeného za svoje prestúpenie, plod svojho lona za hriech svojej duše? Oznámili ti, človeče to, čo je dobré a čo požaduje Hospodin od teba: iba to, aby si činil súd, miloval milosrdenstvo a chodil pokorne so svojím Bohom.“ (Mich 6:6-8)

Krv Pána Ježiša, ktorý zomrel namiesto vrahov, je jediná, ktorá má moc vymazať hriech nevinne vyliatej krvi, ale len v životoch tých, ktorí to vierou prijali. Ale ak sa to neuskutoční na národnej úrovni, potom nezostáva iné východisko, než trest smrti, ktorý je však postavený mimo platnosť, a takto nepotrestaný hriech nevinne vyliatej krvi naďalej nezastaviteľne infikuje spirituálnu aj morálnu atmosféru krajiny a ľudské životy ničí krv obetí, ktorá kričí po pomste.

Nezostáva nám teda iná možnosť, než zo všetkých síl zvestovať obeť zmierenia Pána Ježiša Krista a volať spoluobčanov ku pokániu. Takto sa snáď môže zmeniť atmosféra našej krajiny a bude sa tu ešte dať žiť príjemne.

Zdroj: Új Exodus - december 2006
Preklad: Zlatka Radnotyová



Súvisiace články

Duša je v krvi|Logos 1 / 2010 | Tibor Ruff |Vyučovanie
Kresťanská kvapka krvi|Logos 9 / 2018 | Jakub Štugner|Zo života cirkvi
Osteň smrti|Logos 9 / 2018 | Jaroslav Kříž |Téma
Emil Adam|Logos 2 / 2011 | Redakcia |Zo života cirkvi
Útěk před Islámským státem|Logos 9 / 2015 | Redakcia |Zo sveta