List Galaťanom

Pavlove listy v historickom kontexte III.

List Galaťanom patrí medzi štyri tzv. veľké epištoly apoštola Pavla (Rimanom, 1. a 2. Korinťanom). Hoci mnohé detaily týkajúce sa historických okolností spísania sú nám neznáme, list obsahuje nesmierne dôležitú teológiu a učenie apoštola Pavla o vzťahu kresťana k židovskému zákonu.

Autorstvo

List Galaťanom je špecifický príklad tzv. spoluautorstva, pričom tentokrát Pavol ani len nemenuje svojich spoločníkov (na rozdiel napr. od listov do Tesaloniky). Odosielateľom listu je on a „všetci bratia“, ktorí boli vtedy s ním. Títo bližšie neurčení ľudia zrejme neutvárali priamo obsah listu, ale boli prítomní, keď ho Pavol diktoval pisárovi.

Na záver však Pavol pero pisárovi vzal a koniec napísal vlastnou rukou: „Pozrite, akými veľkými písmenami som vám napísal vlastnou rukou.“ (Gal 6,11) Diktovanie listov pisárom a dokončenie vlastnou rukou odosielateľa bolo bežnou praxou v rímsko-helénistickom svete. Bolo to niečo ako dnešný vlastnoručný podpis. Pavol sa takto snažil predísť pochybnostiam o pravosti odosielaného listu a chcel tiež dodať textu svoju osobnú autoritu (podobne aj v ďalších listoch: 1Kor 16,21; Kol 4,18; 2Tes 3,17; Flm 1,19). Zmienka o „veľkých písmenách“ zrejme odkazuje na očividný rozdiel v rukopise v porovnaní s menším a asi úhľadnejším písmom pisára. V antickom svete existovali ľudia vyškolení v písaní a celkovo v efektívnom zaznamenávaní diktovaného textu. Pavol takýchto bratov mohol mať k dispozícii, hoci väčšinou nepoznáme ich mená. Len v Liste Rimanom nájdeme osobný pozdrav a meno pisára: „Pozdravujem vás v Pánovi ja, Tercius, ktorý som napísal tento list.“ (Rim 16,22)

Pavlovo autorstvo Listu Galaťanom síce bolo niektorými spochybnené ešte v 19. storočí, dnes je však epištola akademickou obcou bez výhrad prijímaná ako jednoznačne autentické dielo apoštola Pavla.

Chronológia

List Galaťanom neobsahuje žiadny konkrétny údaj, podľa ktorého by sme dokázali presnejšie určiť dobu alebo miesto jeho vzniku. Určenie doby spísania dosť súvisí tiež s problematickým určením adresátov listu (viď nižšie). Je iste vhodné tu poznamenať, že podľa niektorých môže byť List Galaťanom dokonca ešte starší než listy do Tesaloniky, ktoré sú aj v rámci tejto série článkov považované za najstaršie (článok k listom do Tesaloniky: Logos, 2018, č. 8, s. 20-24). My sa tu pridŕžame názoru, že je pravdepodobnejšie ho klásť do rokov 55 až 57 n. l., teda medzi Druhý list Korinťanom a List Rimanom (Fee, s. 4-5; Tichý, s. 13-15).

Pri určovaní miesta, kde bol list napísaný, sme zahalení ešte hustejšou hmlou. Jednoducho povedané, nevieme. Do úvahy prichádza napr. Efezos, ale nemáme na to v texte listu ani inde žiadny dôkaz.

Galatia a Galaťania

Pri štúdiu historického pozadia za spísaním listu apoštola Pavla „cirkvám v Galatii“ (Gal 1,2) narážame na jeden výraznejší problém. S určitosťou nevieme, komu bol list adresovaný, pretože nie je celkom jasné, čo presne Pavol myslí pod označením „Galatia“. Na rozdiel od predošlých listov nie je List Galaťanom adresovaný cirkvi v jednom konkrétnom meste, ale viacerým cirkvám asi na širšom území, ktorého označenie navyše nie je v tejto dobe jednoznačné. Odpoveď na otázku, komu vlastne Pavol list adresoval, môže mať vplyv napríklad na (aj tak len približné) určenie dátumu spísania listu, ale iste nemá nijaký zásadný vplyv na pochopenie jeho obsahu a posolstva. Napriek tomu bude prospešné priblížiť, o akej geografickej oblasti je tu reč.

Galatia je historický región Anatólie (Malej Ázie). Až do 4. storočia pred n. l. bolo toto územie súčasťou Achaimenovskej (Perzskej) ríše. V rokoch 334/333 pred n. l. však Anatólia padla do rúk Alexandra Veľkého, ktorý postupne rozvrátil celú Achaimenovskú ríšu a zastavil sa až v Indii. Po jeho smrti došlo k roztrhaniu obrovského impéria na „menšie“ kráľovstvá a k nekončiacim mocenským bojom medzi jednotlivými Alexandrovými „nástupcami“ (diadochoi).

V tejto dobe dochádza tiež k migráciám Keltov (inak tiež Galov) zo severnejších a západnejších oblastí Európy smerom na juh do Grécka a Trákie. Tieto národy boli povestné svojimi bojovými schopnosťami, svojou odvahou a silou. Asi z týchto dôvodov k sebe pozval Keltov kráľ Bytínie Nikomedes I. Najal ich ako žoldnierov a zamotal ich do miestnych mocenských sporov a vojen. Po čase sa prisťahovalci usadili v centrálnej časti Anatólie, zvanej od tej doby Galatia. Miesili sa s miestnym obyvateľstvom a helenizovali sa, takže Gréci ich označovali aj ako „Hellenogalatai“ a Rimania ako „Gallograeci“. Galaťania boli aj naďalej cenení pre svoje bojové schopnosti a nechávali sa najímať do armád helénistických vládcov ako žoldnieri. V 2. storočí pred n. l. už aj do týchto oblastí začínal prenikať politický vplyv stále sa zväčšujúcej Rímskej ríše. Od roku 64 pred n. l. bola Galatia bábkovým kráľovstvom pod vplyvom Ríma a od roku 25 pred n. l. sa napokon stala oficiálne rímskou provinciou.

Teritoriálne však provincia Galatia nebola totožná s pôvodným historickým územím, ktoré obývali keltskí prisťahovalci. Zahŕňala aj časti niektorých ďalších tradičných regiónov, ktoré nikdy predtým za „Galatiu“ považované neboli. Keď teda Pavol hovorí, že list je adresovaný „cirkvám v Galatii“, je možné to chápať dvojako. Buď hovorí o historickom regióne obývanom Keltmi, alebo má na mysli iné územia administratívne spadajúce pod provinciu Galatiu. Silným argumentom pre tvrdenie, že Pavol má na mysli južné územia rímskej provincie mimo historickej Galatie, je najmä skutočnosť, že na týchto miestach je jednoznačne doložená jeho činnosť počas tzv. prvej misijnej cesty. Hovoríme tu o jeho účinkovaní v Ikonione, v Lystre a Derbe (Sk 13. a 14. kap.). Keď sa pozrieme na označenia geografických oblastí do Skutkov, zas až tak veľmi si nepomôžeme. Zdá sa síce, že Lukáš sa drží tradičných historických názvov a rímske provincie neberie do úvahy, ale o cirkvách v historickej Galatii nepodáva žiadnu priamu zmienku. Keď ale Lukáš hovorí o „galatskom kraji“ (Sk 16,6), má zjavne na mysli historickú Galatiu obývanú potomkami Keltov. V prípade vyššie spomínaných miest, kde Pavol dlhší čas kázal, a ktoré patrili do rímskej provincie Galatia, zasa používa historický názov Lykaónia (Sk 14,6). Existujú pomerne dobré dôvody, prečo si myslieť, že aj Pavol, podobne ako Lukáš, Galatiu chápal ako historické územie a nie lykaónsku časť provincie Galatia. Adresátov listu napríklad oslovuje výrazom „Galaťania“ (3,1). Predstava, že by takto označil niekoho iného než etnických Galaťanov, je asi menej pravdepodobná. V provinciách žili často rôzne etnické skupiny a pravdepodobne u nich nejestvovalo nejaké výraznejšie povedomie o spolupatričnosti (obsiahlejší výklad ponúka Tichý, s. 9-12). O prípadných cirkvách v historickej Galatii Skutky síce mlčia, no ich existenciu aspoň nepriamo pripúšťajú. Po návrate z druhej misijnej cesty a kratšom pobyte v Antiochii totiž Pavol znovu vycestoval a „postupne prechádzal cez galatskú krajinu a Frýgiu a utvrdzoval všetkých učeníkov“ (Sk 18,23). Tu nás ale predsa len prepadáva neistota, či Lukáš tentokrát za „galatský kraj“ označil presne historickú Galatiu. Vo finále sme teda stále tam, kde sme boli. Ako už však bolo povedané vyššie, na vyriešení geografických alebo chronologických nejasností naše porozumenie Pavlovho textu v tomto prípade nestojí.

Stručná charakteristika listu

V prípade listov do Tesaloniky sme hovorili, že nie je úplne jednoduché presne identifikovať rozsah Pavlovho vďakyvzdania, ktorý v texte neskrýva svoje nadšenie a radosť z tesalonických bratov. Tu sa stretneme s presným opakom. Vďakyvzdanie tu v podstate nie je vôbec, čo je v Pavlových listoch neobvyklé. Ak bol pri diktovaní listov do Tesaloniky Pavol ovplyvnený silnými pozitívnymi emóciami, pri diktovaní Listu Galaťanom to boli emócie negatívne. Namiesto vďakyvzdania Pavol hneď prechádza k jadru problému:

„Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal Kristovou milosťou, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu.“ (1,6)

Z textu je výrazne cítiť zápal, s ktorým Pavol list diktoval. Neváha použiť ani veľmi silné slová, ktoré zopakuje dvakrát, aby nezostal ani tieň pochybnosti, že to myslí smrteľne vážne.

„Iného evanjelia však niet. To iba niektorí robia medzi vami zmätok a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme my alebo aj anjel z neba hlásali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám hlásali – nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz opakujem: Ak vám niekto hlásal iné evanjelium namiesto toho, ktoré ste prijali – nech je prekliaty!“ (1,7-9)

Z Pavlovho textu je tiež pomerne jasne viditeľné, že aj v galatských cirkvách musel čeliť obviňovaniu a istým osobným útokom. Myslíme tu napríklad obvinenie, že mu vlastne vôbec nejde o Boha, ale len o ľudí.

„Ide mi azda teraz o priazeň ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem zapáčiť ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom.“ (1,10)

V liste potom nájdeme aj rozsiahlu pasáž, v ktorej Pavol popisuje, ako sa stal apoštolom, kde bol a čo robil. Táto pasáž nám dáva cenné informácie o Pavlovi ako osobe. Musíme si však uvedomiť, čo je tu ústredným motívom. Celý tento text, vlastne celý list, sleduje jedinú pointu, a tou je riešenie otázky, či (pohanskí) veriaci v Krista musia zachovávať židovský Zákon. V tomto kontexte je uvedený aj známy spor s apoštolom Petrom v Antiochii:

„No keď prišiel Kéfas do Antiochie, postavil som sa osobne proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. Kým totiž neprišli niektorí od Jakuba, jedával spolu s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál stúpencov obriezky. A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže aj Barnabáša zachvátilo ich pokrytectvo. Keď som teda videl, že nejdú priamo za pravdou evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: Ak ty, hoci si Žid, žiješ pohansky, nie židovsky, prečo nútiš pohanov žiť ako Židia?“ (2,11-14)

Hlavná Pavlova myšlienka je vzápätí úplne jednoznačne demonštrovaná vo vyjadrení:

„My – Židia od narodenia a nie hriešni pohania – však vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba vierou v Krista Ježiša. Aj my sme uverili v Ježiša Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude nikto ospravedlnený.“ (2,15)

Hneď za tým Pavol formuluje jednu z najkrajších pasáží celého listu:

„Ja som však skrze zákon umrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa. Nepohŕdam Božou milosťou, lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo umrel.“ (2,19-21)

Dalo by sa povedať, že vo veršoch 2,15-21 je zhrnutá celá pointa listu. Pavol však problém rozvádza do väčších detailov a hovorí napr. o Abrahámovi. Presviedča Galaťanov, že nie pre Zákon bola Abrahámovi pripočítaná spravodlivosť. Pokračuje vysvetlením, aký vlastne bol účel Zákona (3,19-26; 4,1-7).

V 4,8-20 sa Pavol Galaťanom prihovára veľmi osobne. Spomína na to, ako im kázal a zároveň pokračuje v ich karhaní, stále značne pohnutý emóciami:

„No teraz, keď ste poznali Boha, alebo skôr, keď Boh poznal vás, ako to, že sa vraciate k bezmocným a úbohým živlom a chcete im znova slúžiť?! Zachovávate určité dni, mesiace, obdobia a roky. Bojím sa o vás, či som sa pre vás nadarmo nenamáhal.“ (4,9-11)

„Deti moje, znova pre vás trpím pôrodné bolesti, kým vo vás nebude stvárnený Kristus. Chcel by som byť teraz pri vás a zmeniť svoj hlas, lebo neviem, čo s vami.“ (4,19-20)

Na posilnenie hlavnej myšlienky listu Pavol vo veršoch 4,21-31 vykladá alegorickým spôsobom starozákonný príbeh o Hagar a Sáre. Potom nasleduje výklad o slobode v Kristovi, z ktorého sa mimochodom dozvedáme, že niektorí v cirkvi asi hovorili, že však aj Pavol hlása obriezku pre pohanov (5,11).

Napokon Pavol veľmi jasne vysvetľuje rozdiel medzi telom a Duchom, medzi skutkami tela a skutkami Ducha. Nezostáva pritom ale v nejakej abstraktnej rovine, ale pomenováva skutky konkrétnymi menami.

„A skutky tela sú zjavné: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia také veci, nebudú mať účasť na Božom kráľovstve. No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie. Proti takýmto veciam nie je zákon.“ (5,19-23)

Kľúčom k správnemu kresťanskému životu je život v Duchu. „Žite podľa Ducha a nebudete spĺňať žiadosti tela“ (5,16), hovorí Pavol. A ešte jasnejšie pre Galaťanov o kúsok ďalej: „Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom“ (5,18).

Šiesta kapitola obsahuje záverečné napomenutia a výzvy smerované najmä na spolužitie v cirkvi.

„Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas. A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ (6,9-10)

Posledný odstavec, samotný záver listu, Pavol napísal vlastnou rukou (6,11). Naposledy tu zhrnul pointu listu („Lebo nezáleží ani na obriezke, ani na neobriezke, ale na novom stvorení.“) a pridáva záverečný pozdrav.

Text listu Galaťanom je nesmierne fascinujúci a teologicky bohatý. Nachádzame tu veľmi jasné Pavlovo učenie o ospravedlnení. Popri textoch v Liste Rimanom, na ktorý sa pozrieme nabudúce, sa aj List Galaťanom stal nesmierne dôležitým v novších cirkevných dejinách. Jeho myšlienky boli oživené a vyzdvihnuté vďaka Reformácii. Možno ale tak trochu aj kvôli Reformácii a jej dôraze na ospravedlnenie z viery bola v Liste Galaťanom opomínaná téma Svätého Ducha. K tej sa vo svojom komentári vracia Gordon Fee: „Ako aj v ostatných spisoch apoštola, Duch nie je centrálnym dôrazom, toto miesto patrí samotnému Kristovi. Ale pre život, ktorý Kristus vydobyl skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie, je Duch kľúčom ku všetkému: ku konverzii, etike, životu v spoločenstve, zázrakom, zjaveniu, eschatológii. Naozajstný kresťanský život bez Ducha nie je“ (Fee, s. 9).

Literatúra:
BRUCE, Frederick Fyvie: The Acts of the Apostles. Greek Text with Introduction and Commentary. Grand Rapids 1990.
FEE, Gordon: Galatians. Pentecostal Commentary. Dorset 2011.
RAMSAY, William Mitchell: A Historical Commentary on St. Paul’s Epistle to the Galatians. Grand Rapids 1965.
RANKIN, David: Celts and the Classical World. London, New York 1996.
RYŠKOVÁ, Mireia: Pavel z Tarsu a jeho svět. Praha 2014.
STOTT, John: Only One Way. The Message of Galatians. Downers Grove 1986.
TICHÝ, Ladislav: List Galatským. Český ekumenický komentář k Novému zákonu. Praha 2016.