Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1. Korinťanom 4,20)

1. a 2. list Korinťanom

Pavlove listy v historickom kontexte II.

logos-10-2018-apollonov-chram.jpg

Aj keď do dnešných dní sú dochované len dva Pavlove listy do Korintu, z obsahu ich samotných sa dozvedáme, že Pavol miestnej cirkvi poslal najmenej štyri.

Prvý list, o ktorom máme povedomie, Pavol zmieňuje v 1Kor 5,9. Druhý v poradí bol zrejme kanonický Prvý list Korinťanom, za tretí je považovaný tzv. „list sĺz“ (2Kor 7,8) a štvrtým listom by mal byť náš dnešný Druhý list Korinťanom. Ak ich teda označíme písmenami v chronologickej následnosti (A,B,C,D), 1Kor by bol „B“ a 2Kor „D“.

Autorstvo

Prakticky všetci novozákonní bádatelia uznávajú autenticitu Prvého aj Druhého listu Korinťanom. Určité špekulácie ale povstali okolo integrity, teda pôvodnej celistvosti 2Kor. Existujú dohady, či by list nemohol byť kompilátom dvoch pôvodne samostatných listov, ale niečo také nemožno považovať za celkom preukázané.

Oba listy sú príkladom Pavlom praktizovaného spoluautorstva. V 1Kor je ako spoluodosielateľ menovaný istý Sósthenes, o ktorom nevieme prakticky nič. Stotožnenie so Sósthenesom, predstaveným synagógy (Sk 18,17), je síce teoreticky možné, ale nemáme to ako dokázať. V prípade 2Kor, podobne ako vo viacerých ďalších listoch (Flp, Kol, 1Tes, 2Tes, Flm), vystupuje ako spoluautor osvedčený Pavlov spolupracovník, Timoteos.

Chronológia

Na rozdiel od dnešných e-mailov, kde nájdeme presný rok, deň, hodinu i minútu odoslania, pri antických listoch, vrátane tých Pavlových, býva veľký problém určiť aspoň rok, v ktorom mohli byť napísané. Keďže sme sa rozhodli vyberať listy podľa možného chronologického poradia ich spísania, začali sme minule listami do Tesaloniky, ktoré sú považované za najstaršie. Pokračujeme listami do Korintu a nabudúce bude na rade List Galaťanom. V niektorých publikáciách sa však úplne pokojne môžeme dočítať, že List Galaťanom je starší, než sú tie do Korintu. My sa budeme držať stanoveného poradia (najprv 1. a 2. Kor, potom Gal), avšak s pokorou a vedomím, že to celé môže byť úplne inak. Pokiaľ ide o číselný odhad, 1Kor bol napísaný pravdepodobne v roku 54, zatiaľ čo 2Kor nanajvýš o pár rokov neskôr, možno 55-57.

Mesto Korint

História mesta Korint (gr. Korinthos) je až príliš bohatá na to, aby sme sa jej tu čo i len stručne venovali súvisle, od počiatku do Pavlovej doby. Zdanlivo takmer nekonečná časová priamka korintských dejín bola ale v jednom momente veľmi náhle preťatá a rozdelená na dve takmer nezávislé časti. V roku 146 pred n. l. vypukla, a bola aj svižne potlačená, vzbura Achájskeho spolku proti Rímskej republike. Korint, ako významný člen spolku, bol exemplárne potrestaný. Mesto bolo spustošené, všetci dospelí muži pobití, ženy a deti predané do otroctva. Obnovený bol ako rímska kolónia až po celom storočí v roku 44 pred n. l., v poslednom roku vlády a života Gaia Julia Caesara. Nový Korint bol založený rímskymi občanmi, vybudovaný podľa rímskych zvyklostí, mal rímsku vládu a úradným jazykom bola latina. Stal sa hlavným mestom rímskej provincie Achaia a bol teda tiež sídlom prokonzula. To, čo z Korintu predtým i potom činilo jedno z najvýznamnejších miest celého Stredomoria, však neboli ani tak jeho dejiny alebo politika, ale predovšetkým jeho zemepisná poloha a z nej plynúce výhody.

„Korint je nazývaný bohatým vďaka obchodu, pretože leží na Isthme a ovláda dva prístavy, z ktorých jeden mieri priamo na Áziu a druhý na Itáliu; a uľahčuje tak obchodnú výmenu medzi oboma týmito krajinami, ktoré sú tak ďaleko od seba.“ (Strabón: Geographica VIII,6,20). Isthmos (alebo tiež Korintská šija), o ktorom Strabón hovorí, je označenie pre približne 6 km široký pruh zeme spájajúci grécku pevninu s polostrovom Peloponéz. Práve v tejto oblasti ležalo mesto Korint, ktoré tak malo prirodzene pod kontrolou všetok suchozemský pohyb medzi oboma časťami Grécka. Čo sa týka námorného obchodu, Korint samotný nebol prístavným mestom. Ležal však len približne dva kilometre od pobrežia a ako hovorí Strabón, mal pod kontrolou dva prístavy. Na západnej strane, v Korintskom zálive, ležal Lechaion, a na východnej, v Sarónskom zálive, Kenchreie. Keďže v tejto dobe ešte nebol skrz šiju prekopaný kanál, lode by normálne museli podnikať dlhú cestu nebezpečnými vodami okolo celého Peloponézu. Neúspešne sa o prekopanie kanálu pokúsil cisár Nero v roku 67 n. l., na čo naráža vo svojom Popise Grécka cestovateľ Pausánias: „Kto sa pokúsil urobiť z Peloponézu ostrov, prestal skôr, než prekopal Isthmos. Je zrejmé, odkiaľ začali kopať, ale nedostali sa ani ku kamenistému podložiu“ (Pausánias: Graeciae descriptio II,1). Projekt nadobro stroskotal hneď po Nerovej smrti a kanál bol skutočne vyhĺbený až v 19. storočí.

Gréci však ešte dávno v predrímskej dobe vymysleli spôsob, ako problém tejto pevninskej prekážky aspoň čiastočne vyriešiť. Už niekedy v 6. storočí pred n. l. vybudovali skrz Korintskú šiju diolkos. Išlo o dláždenú cestu alebo skôr akúsi antickú „železnicu“, ktorá bola po nasledujúce stáročia využívaná na ťahanie celých lodí alebo ich nákladu z jednej strany na druhú. Tento systém mal prirodzene ohromný strategický význam pre rozvoj obchodu, pretože Korint sa tak stal nesmierne dôležitým prekladiskom tovaru a dočasným či trvalým domovom pre množstvo obchodníkov a remeselníkov. Vďaka 575 m vysokej skale (Acrocorinthos), týčiacej sa priamo nad mestom, bol Korint tiež dobre brániteľný pred nepriateľmi a vďaka tunajším prírodným prameňom mal poruke zásobu pitnej vody.

Prakticky okamžite po obnovení mesta došlo k veľkej vlne prisťahovalectva zo všetkých svetových strán. V Pavlovej dobe ste tu mohli stretnúť ľudí prakticky z celej ríše – prirodzene aj Židov, ktorí tu mali svoju synagógu. Ako výborný príklad korintského kozmopolitizmu nám slúži prítomnosť Aquilu a jeho ženy Priscilly. O Aquilovi vieme, že to nebol Grék ani Riman, ale Žid pôvodom z Pontu (severná časť dnešného Turecka).

logos-10-2018-corinth-1.jpg

Prisťahovalci si so sebou prirodzene priviezli aj svoje kulty a Pausánias pri popise Korintu a jeho dvoch prístavov preto môže obdivovať desiatky rôznych sakrálnych objektov – predovšetkým sôch (Graeciae descriptio II,1-5). Náboženstvo, s výnimkou židovskej komunity, bolo charakteristické rímskym a gréckym polyteizmom premiešaným s helenistickými a mystérijnými kultami z Východu. Apollónov chrám v centre mesta zostal zachovaný ešte z predrímskej doby. V jeho blízkosti (na fóre) potom stál chrám Artemis Efezskej (porov. Sk 19,21-40) a Týché. Na Akrokorinte stál veľký chrám zasvätený Afrodite a na severnom okraji mesta chrám Asklépia. V prístave Lechaion bol chrám Poseidóna, v Kenchreách ďalší chrám Afrodity a chrám Isis. Medzi ďalšie božstvá patrili Zeus, Aténa, Hermes, egyptský Serapis, maloázijská Kybelé (Veľká Matka) a iní. Je len prirodzené, že Pavol musel v miestnej cirkvi riešiť otázky spojené s účasťou na pohanských hodovaniach a so samotným jedením mäsa obetovaného v pohanských chrámoch (1Kor kap. 8 a 10).

Konkrétne s kultom Afrodity (bohyňa lásky) sa navyše zvykne spájať vysoká miera sexuálnej nemorálnosti, ktorá bola už pre starý (predrímsky) Korint v podstate charakteristická. Aristofanés v tejto súvislosti vlastne vymyslel nové slovo, korinthiazomai, preložiteľné ako „chovať sa ako Korinťan“ v zmysle bezuzdného sexuálneho správania (Fragmentae 354). Platón zasa používa výraz „korintská dievka“ ako eufemizmus pre prostitútku (Res Publica III,404d). Táto charakteristika mesta zjavne pretrvala aj v dobe rímskej a celkom jasne sa premieta aj do pomerov v korintskej cirkvi (1Kor kap. 5). Pritom je zaujímavé, že bratia, ktorí boli zapletení do sexuálnych nemorálností, asi príliš nevideli rozpor medzi svojím správaním a členstvom v cirkvi. Pavol preto musí dôrazne nabádať, aby boli takíto ľudia zo zboru vylúčení. O trochu ďalej hovorí:

„Alebo či neviete, že kto sa oddáva smilnici, je s ňou jedno telo? Veď sa aj hovorí: Budú dvaja jedno telo. Kto sa však oddáva Pánovi, je s ním jeden Duch. Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého sa človek dopustí, je mimo tela. Kto však smilní, hreší proti vlastnému telu.! (1Kor 6,16-18)

Napokon, Korint bol známy tiež konaním Isthmických hier na počesť Poseidóna. Išlo o športovú súťaž v rôznych disciplínach, podobnú olympijským hrám. Pavol na Isthmické hry v 1Kor nepriamo odkazuje, keď hovorí o behu, zápasení a o získaní „neporušiteľného venca“. Ten prirovnáva k tomu „porušiteľnému“, z konárikov pínie, ktorý spravidla získaval víťaz Isthmických hier.

„Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dostáva cenu? Bežte tak, aby ste ju dosiahli. Veď každý pretekár sa zdržiava všetkého; oni to robia preto, aby získali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda bežím nie akoby bez cieľa a zápasím nie ako ten, kto udiera do prázdna.“ (1Kor 9,24-26)

Založenie korintskej cirkvi

logos-10-2018-mapa-isthmos.jpgPo odchode z Tesaloniky prešiel Pavol so Silasom a Timoteom do Beroje a odtiaľ odišiel predčasne do Atén, zatiaľ sám bez svojich spolupracovníkov. V Aténach sa nejaký čas zdržal a čakal, ale cirkev tu nezaložil (niekoľko ľudí sa však obrátilo – Sk 17,34). Napokon Pavol odišiel aj odtiaľ, ešte pred tým, než tam dorazili Silas s Timoteom, a zamieril do Korintu. Skutky neuvádzajú, kadiaľ a ako cestoval, ale najpravdepodobnejšie je, že sa nalodil na niektorú z lodí v aténskom prístave Pireus a doplavil sa pohodlne a bez zastávky priamo do Kenchreí.

V Korinte Pavol náhodou stretol manželský pár, ktorý dorazil do mesta z opačnej strany – z Ríma. Žid Akvila a jeho manželka Priscilla Pavlovi vyrozprávali, ako ich spolu s ostatnými Židmi z Ríma vykázal cisár Claudius (Sk 18,2). Skutky neuvádzajú, prečo Claudius takéto nariadenie vydal, ale doplňujúce informácie nachádzame inde. O udalosti píše v prvej polovici 2. storočia rímsky historik Suetonius, ktorý hovorí, že Židia boli Claudiom z Ríma vykázaní (niekedy v rokoch 49-50 n. l.) kvôli nepokojom týkajúcim sa akéhosi „Chresta“ (De vita Caesarum, Claudius 25). Väčšina bádateľov sa zhoduje v tom, že sa tu hovorí o Ježišovi Kristovi, ktorého v Ríme niektorí Židia začali hlásať, ale narazili na odpor svojich súkmeňovcov. Túto informáciu zrejme treba vidieť aj vo svetle Pavlových predošlých zážitkov v Tesalonike, kde miestni Židia o ňom a jeho spolupracovníkoch vyhlasovali, že sú to „tí, čo prevracajú celý svet [svet = Rímska ríša]“ (Sk 17,6). Tesaloničania teda s najväčšou pravdepodobnosťou už o situácii v Ríme mali povedomie a je vlastne dosť pravdepodobné, že medzi nimi boli aj takí, ktorí v Ríme predtým žili a Claudiovo nariadenie sa ich v tom prípade dotklo veľmi osobne – podobne ako Aquilu a Priscilly.

Aquila a jeho manželka prevádzkovali rovnaké remeslo ako Pavol (boli výrobcami stanov), a preto Pavol zostal pracovať u nich. Spočiatku kázal, skôr neúspešne, v miestnej synagóge. Niekedy v tejto dobe sa vrátili Silas a Timoteos a keďže Židia sa stále správali skôr nepriateľsky, presunul Pavol po čase svoje pôsobenie do domu istého bohabojného muža menom Titus Justus, ktorý stál „v tesnom susedstve synagógy“ (Sk 18,7). Kázanie začalo prinášať ovocie. Obrátil sa predstavený synagógy Krispus s celým domom a mnoho ďalších Korinťanov – pravdepodobne z radov pohanov. Celkovo sa Pavol venoval budovaniu korintskej cirkvi rok a pol (Sk 18,11). Z Korintu odišiel asi na jar v roku 52, loďou z Kenchreí do Efezu v spoločnosti Aquilu a Priscilly (Sk 18,18-19).

Počas Pavlovho pôsobenia však došlo aj k pomerne vážnemu konfliktu, podobne ako vo Filipách či Tesalonike. Výsledkom Pavlovej činnosti v Korinte boli na jednej strane obrátení ľudia, na strane druhej odpor predovšetkým miestnej židovskej obce. Židia sa dohodli na konkrétnych krokoch, ktoré proti Pavlovi podniknú. Ich taktika mala zjavne znovu spočívať v preukázaní, že Pavol a jeho spolupracovníci porušujú rímske zákony. Judaizmus bol v rámci Rímskej ríše tolerovaný a nebol považovaný za nelegálny. Niekedy sa dokonca hovorí o akomsi špeciálnom statuse judaizmu, ktorý údajne platil za religio licita (povolené náboženstvo). V prípade Pavla a kresťanov obecne stačilo len dokázať, že nepatria k Židom, a že ich viera je nejakým spôsobom škodlivá, a teda protizákonná. Za tým účelom predviedli Pavla pred prokonzula, ktorým bol v tom čase Lucius Junius Gallio Annaeanus.

Prokonzul Gallio

Gallio bol vo svojej dobe nezanedbateľnou postavou. Bol senátorom a starším bratom významného stoického filozofa Senecu, ktorý sa neskôr stal osobným poradcom a tútorom cisára Nera. Nerov predchodca, Claudius, označil Gallia na nápise odkrytom v Delfách za „priateľa a prokonzula“. Informácia, že udalosti v Skutkoch 18 sa odohrávali za prokonzulátu Gallia, je dôležitá, pretože nám dáva výnimočnú možnosť pomerne presného datovania do rokov 51 až 52 n. l.

Keď bol pred prokonzula, priamo na fórum, predvedený Pavol, Židia tvrdili, že on a jeho spoločníci sa previnili tým, že „uctievajú Boha v rozpore so zákonom“. Mohli tu hovoriť buď o rímskych zákonoch alebo o Mojžišovom zákone. Oveľa pravdepodobnejšie je, že išlo o ten prvý prípad, inak by súd pred rímskym prokonzulom nemal veľký zmysel, čo sa aj vzápätí potvrdilo. Asi sa chceli pokúsiť o niečo podobné ako v Tesalonike, kedy boli Pavol a jeho spolupracovníci obvinení z vyhlasovania zvesti, že „kráľom je Ježiš“ (Sk 17,7), čo videli ako opozíciu voči cisárovým nárokom. Nech už bol pôvodný židovský úmysel akýkoľvek, Gallio žalobcov pochopil v tom druhom zmysle a odkázal im, nech si spory o „svoj zákon“ vyriešia sami. Gallio zrejme nechoval Židov v prílišnej láske a jeho postoje zdieľali aj ďalší prítomní. Situácia sa emočne vyhrotila natoľko, že nejakí pohania priamo na mieste zbili predstaveného synagógy Sósthena, čomu navyše Gallio ani „nevenoval pozornosť“ (Sk 18,14-17). To je veľmi zaujímavé, zvlášť ak túto udalosť porovnáme s mimobiblickým (snáď zveličeným) opisom Gallia ako nesmierne vľúdneho človeka (Seneca: Naturales Quaestiones IV,10-11).

Galliov postoj voči Židom určite nemožno pripisovať nejakým sympatiám ku kresťanom. Pavla si v podstate, na základe zápisu v Skutkoch, absolútne nevšímal a okrem toho jeho samotného iste považoval za rovnakého Žida ako boli jeho žalobcovia. Nemal záujem zaoberať sa nejakými židovskými „spormi o slová a mená“ (Sk 18,15). Jeho nepríjemná nálada pritom nemusela nutne súvisieť len s nejakou zaujatosťou voči Židom. Možno bol prosto celkovo znechutený zo svojho pôsobiska, pretože ako sa dozvedáme od Senecu, svoje funkčné obdobie ani nedoslúžil a kvôli chorobe (horúčke) predčasne odplával, tvrdiac, že choroba nebola „z tela“, ale skôr „z miesta“ (Seneca: Epistolae 104). Plavba preč z Grécka pritom asi nebola podniknutá preto, že by sa Galliovi lepšie liečilo inde, ale dlhá plavba samotná bola v tejto dobe považovaná za druh liečby (Plínius Starší: Naturalis Historia XXXI,33).

Na celý problém datovania Galliovho prokonzulátu je potrebné ešte nahliadnuť skrze fakt, že prokonzuli boli uvádzaní do úradov normálne len na jeden rok a to každoročne k 1. júlu (Cassius Dio: Historia Romana LVII,14,5), a tiež že v zimnom období bolo veľmi nebezpečné podnikať akékoľvek plavby (porov. Sk 27,9-12; 1Kor 16,6). Na základe týchto a ďalších indícií usudzuje Murphy-O’Connor, že Pavlov proces pred Galliom sa musel odohrať niekedy od júla do konca októbra roku 51 n. l. (pozri s. 146-150).

Aedil Erastus?

Pavlove listy Korinťanom sú jednoznačne najbohatší a najzaujímavejší prameň k poznávaniu pomerov v korintskej cirkvi, ale nie je jediný. Niektoré súvisiace informácie sa dajú nájsť, samozrejme, v Skutkoch, a aj v ďalších listoch. V súvislosti s korintskou cirkvou je zaujímavý prípad „mestského pokladníka“ Erasta (gr. oikonomos tes poleos). Pavol odovzdáva jeho pozdravy rímskej cirkvi v liste, ktorý písal z Korintu (Rim 16,23). Tento „Pavlov“ Erastos bol často stotožňovaný s Erastom, ktorého meno sa nám dochovalo na latinskom nápise vytesanom na jednom z veľkých dlažobných kameňov starovekého Korintu. Nápis hovorí v preklade toto: „Erastus, za svoj aedilát, na vlastné náklady nechal vyhotoviť.“ Tento Erastus bol v Korinte aedilom, čo bola značne vysoká funkcia v správe mesta a jeho financií. Do týchto pozícií, ktoré boli vecou vplyvu a prestíže, nie peňazí, boli vyberaní bohatí ľudia, pri ktorých bolo jednak menej pravdepodobné, že budú mesto okrádať, a jednak sa dalo očakávať, že s veľkými sumami peňazí budú vedieť efektívne hospodáriť. Za to, že nejaký bohatý človek mohol takúto funkciu zastávať, sa navyše očakávalo, že po uplynutí (spravidla ročného) funkčného obdobia, sa mestu niečím odvďačí. Erastus z Korintu sa „za svoj aedilát“ zjavne odvďačil tým, že nechal na vlastné náklady vydláždiť novú cestu/chodník.

Snahu prepojiť Pavlovho oikonoma s aedilom spomínaným na nápise, nie je možné presvedčivo doložiť a na základe najnovších výskumov sa to javí byť skôr nepravdepodobné. Hlavným problémom je, že Pavol písal grécky, ale nápis a funkcia aedil, sú latinské/rímske a gr. oikonomos pravdepodobne nie je synonymom pre lat. aedila. Na gr. nápisoch v iných mestách sa slovo oikonomos skôr vzťahuje k úradníkom nižšej úrovne, hoci aj tí boli spravidla nadpriemerne dobre zaopatrení. Čo vo finále vieme určite, je, že Pavlom spomínaný Erastos bol zamestnancom finančnej správy mesta, ktoré patrilo medzi niekoľko najbohatších v celej ríši. Na záver ale treba ešte upozorniť, že Erastos oikonomos ani nemusel nutne byť kresťan. Pavlov text v Rim 16 totiž pripúšťa aj opak.

Stručná charakteristika listov

logos-10-2018-diolkos.jpg1Kor je špecifický najmä tým, že obsahuje konkrétne Pavlove odpovede na otázky formulované v liste, ktorý predtým obdržal od korintskej cirkvi (1Kor 7,1; 7,25; 8,1; 12,1; 16,1; 16,12). List napísaný Korinťanmi sa, samozrejme, nedochoval a my sa preto musíme pri skúmaní zmyslu Pavlových odpovedí uspokojiť aspoň s informáciami a indíciami, ktoré sú nám dostupné. Ktosi sa raz na adresu Prvého listu Korinťanom vyjadril, že to je podobné ako počúvať len jednu stranu telefonického rozhovoru.

Pavol písal 1Kor asi v roku 54 n. l. z Efezu (1Kor 16,8). Od počiatku listu je zjavné, že medzi bratmi v Korinte vznikali po Pavlovom odchode nepríjemné roztržky. Navyše je z oboch listov (aj z 2Kor) veľmi jasne cítiť, že napätie vládlo aj medzi samotným Pavlom a (minimálne niektorými) korintskými bratmi.

„Niektorí sa začali povyšovať, akoby som k vám už nemal prísť.“ (1Kor 4,18)

Pre Korinťanov, ktorí si zjavne zakladali na (filozofickej) múdrosti a rečníckom umení, bol Pavol akýmsi „nedoukom“ (2Kor 11,6). Sám hovorí: „Hovorí sa, že moje listy sú prísne a silné, ale osobná prítomnosť slabá a reč úbohá“ (2Kor 10,10). Práve z toho dôvodu venuje Pavol pomerne rozsiahlu pasáž hneď v úvode 1 Kor vysvetľovaniu, aký je rozdiel medzi ľudskou a Božou múdrosťou (1,17-2,16). Hovorí predovšetkým, že jeho kázanie na filozofickej múdrosti založené nie je: „Kristus ma totiž neposlal krstiť, ale ohlasovať evanjelium, nie však múdrosťou slova, aby Kristov kríž nebol vyprázdnený“ (1,17; ďalej tiež 2,4-5).

O roztržkách sa Pavol dozvedel od istých ľudí „z domu Chloé“, ktorí asi prišli do Efezu a podali mu správu (1Kor 1,11-12). Z nej vyplývalo, že sa v zbore objavili skupiny, podľa toho, ktorého služobníka považovali za dôležitejšieho. Niektorí obdivovali Pavla, niektorí Apolla, niektorí Petra, a dohadovali sa, kto je lepší. Pavlov argument tu je jasný. Základ je ten istý, a tým je Kristus (1Kor 3,11). Apoštoli a služobníci sú len Božími spolupracovníkmi, ale Cirkev, tá patrí Bohu a je to on, kto spôsobuje jej rast. V tomto kontexte, zrazu, na nás dýchne aj akási „ľudskosť“ či „každodennosť“, ktorou sa, samozrejme, Pavlova korešpondencia vyznačuje, keďže aj Pavol bol len človek: „Ďakujem Bohu, že som nikoho z vás nepokrstil, iba Krispa a Gája, aby nik nepovedal, že ste boli pokrstení v mojom mene. Ba pokrstil som aj Stefanasovu domácnosť, inak neviem, či som pokrstil aj niekoho iného“ (1,14-16). Ako Pavol diktoval pisárovi, mal v úmysle spomenúť Krispa (asi predstavený synagógy zo Sk 18,8) a Gája, o ktorých vedel, že ich krstil. Pokračuje vysvetlením, prečo je vďačný za to, že nikoho iného nepokrstil, a až potom si spomenie, že predsa len krstil ešte aj Stefanasovu domácnosť.

V 5. a 6. kapitole je riešené najmä už vyššie spomínané smilstvo a tiež nešťastný zvyk súdiť sa medzi sebou na verejných súdoch, ako bolo bežné medzi pohanmi. V 7. kapitole je nesmierne zaujímavý výklad (pomerne zložitý na porozumenie) Pavlových názorov na manželstvo a celibát, ktorý je predovšetkým podnietený asketickými názormi niektorých Korinťanov, ktorí hlásali, že „je dobré, ak sa muž nedotýka ženy“ (7,1). Ako ešte uvidíme, Korinťania si zakladali na svojej „duchovnosti“ a zrejme v zbore existovala frakcia, ktorá vyzdvihovala duchovnú hodnotu sexuálnej zdržanlivosti nad manželskou intimitou. Niektorí zjavne tiež tvrdili, že manželstvo je vlastne hriech, inak by Pavol nemusel niekoľkokrát tvrdiť opak (7,28; 36-39). Pavol sám síce celibát uprednostňuje a odporúča ho tým, ktorí ho zvládnu, ale čisto z praktických dôvodov, nie z duchovných. Na záver tohto výkladu ešte dodáva trochu uštipačnú poznámku: „A nazdávam sa, že aj ja [nie len vy] mám Božieho Ducha“ (7,40; v zátvorke doplnené mnou; porov. tiež 2Kor 10,7). V 8. kapitole rieši už spomínané pohanské hostiny v chrámoch a postoj k mäsu obetovaného modlám. Táto téma má potom svoje pokračovanie aj v 10. kapitole. 9. kapitola je Pavlovou osobnou obhajobou, kde bráni svoje apoštolstvo proti tým, ktorí ho spochybňovali a stáli proti nemu. Veľkou témou listu sú tiež duchovné dary (od 12. kapitoly) a ich používanie. Do toho je vsunutá slávna pasáž o láske, ktorá je podľa Pavla „väčším darom“ a bez neho je všetko ostatné zbytočné (13. kap.). Pointou tu ale ani v najmenšom nie je nejaké zníženie významu duchovných darov, práve naopak:

„Usilujte sa o lásku, no horlivo hľadajte aj duchovné dary, najmä však aby ste prorokovali.“ (1Kor 14,1)

Zmyslom Pavlovho argumentu teda nie je vyzdvihnúť lásku a pošliapať dary, ale zdôrazniť, že je potrebné mať oboje. Z nasledujúceho textu sa tiež zdá, že Korinťania boli horliví v hľadaní a používaní duchovných darov, najmä v hovorení v jazykoch, no nepoužívali ich vždy správne. Všimnime si, že Pavol v 14. kapitole používa prakticky rovnaký argumentačný vzorec, ako pri manželstve a celibáte v 7. kapitole. V 7. kapitole priznáva, že sám žije v celibáte a že by chcel, aby všetci žili ako on. Uvádza to ale vzápätí na pravú mieru a pridáva k tomu výhrady, ktoré majú za cieľ vyvrátiť korintské asketické názory propagujúce celibát aj v manželstve. V 14. kapitole veľmi podobne hovorí, že on sám chce, aby „všetci hovorili jazykmi“ a napriek tomu považuje za dôležité Korinťanov v používaní tohto daru usmerniť (14,5). Kľúčovým slovom, od ktorého sa tu Pavlove argumenty odvíjajú, je budovanie cirkvi. Zmyslom duchovných darov je totiž práve budovanie.

„Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý má niečo: chválospev, učenie, zjavenie, hovorenie jazykmi či ich výklad; to všetko nech je na budovanie. Ak niekto hovorí jazykmi, nech sú to dvaja alebo nanajvýš traja, a to jeden po druhom, a jeden nech vysvetľuje.“ (1Kor 14,26-27)

Pointou 14. kapitoly v kocke je: Ak sa niekto modlí jazykom a nevykladá, nie je to na budovanie cirkvi, ale na budovanie jeho samotného (14,4). Takže jazyky určite áno, ale nie na spoločnej bohoslužbe – iba ak by bol aj výklad.

„Ďakujem Bohu, že viac hovorím jazykmi ako vy všetci; v cirkvi však chcem radšej prehovoriť päť zrozumiteľných slov, aby som aj iných poučil, než povedať desaťtisíc slov nezrozumiteľným jazykom.“ (1Kor 14,18-19)

V 15. kapitole je potom riešená pomerne šokujúca záležitosť. Niektorí v Korinte hlásali, že niet zmŕtvychvstania, resp., že zmŕtvychvstanie už bolo. To zrejme bude súvisieť s nejakými pohanskými filozofiami, rodiacim sa gnosticizmom, prípadne s korintskou „preduchovnelosťou“, vďaka ktorej mali asi pocit, že už nejakým spôsobom žijú vo „vzkriesení“ a ďalšie už nebude. To súviselo aj s rozhojňovaním hriechu, ako Pavol hovorí:

„Ak pre mŕtvych niet vzkriesenia: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! Nedajte sa oklamať: Zlé reči kazia dobré mravy! Vytriezvite, ako sa patrí, a nehrešte! Veď niektorí nepoznajú Boha – na vaše zahanbenie to hovorím.“ (1Kor 15,32-34)

Posledná kapitola sa týka niektorých organizačných záležitostí spojených so zbierkou pre jeruzalemskú cirkev. Pavol odovzdáva pozdravy od Aquilu a Priscilly, ktorí, ako vieme, boli s ním v Efeze.

Medzi napísaním 1. a 2. listu Korinťanom sa v korintskom zbore odohrali dôležité udalosti, ktoré máme možnosť (problematicky a nie s istotou) rekonštruovať výhradne z textu Druhého listu. Skutky o tomto období celkom mlčia a iný prameň nemáme. Prevažná väčšina listu je v podstate Pavlovou apológiou, z čoho je zjavné, že situácia v cirkvi sa zhoršila, a to najmä vplyvom istých cudzích apoštolov, ktorí, zdá sa, robili, čo mohli, aby Pavla v očiach korintských bratov zdiskreditovali (2Kor 1,12-7,16; 10,1-13,10). Pavol reaguje neraz až ironicky a značne emotívne. „Veď v čom ste boli ukrátení v porovnaní s ostatnými cirkvami, ak nie iba v tom, že som vám nebol na ťarchu? Odpustite mi túto krivdu! Hľa, už po tretí raz som pripravený prísť k vám a nebudem vám na ťarchu. Veď nehľadám to, čo je vaše, ale vás. Lebo nie deti majú sporiť pre rodičov, ale rodičia pre deti. Ja však veľmi rád vynaložím všetko, ba vydám aj seba samého za vaše duše. Ak vás ja tak veľmi milujem, mám byť menej milovaný? Dobre teda, nebol som vám síce na ťarchu, ale keďže som prefíkanec, vraj som vás oklamal. Vari som vás vykorisťoval prostredníctvom niekoho z tých, ktorých som k vám poslal?“ (2Kor 12,13-17)

Medzi spísaním dvoch kanonických listov Pavol uskutočnil druhú návštevu Korintu (2Kor 2,1; 12,14; 13,1) a napísal aj tzv. „list sĺz“ (2Kor 2,4). Až potom, snáď z Macedónie, píše aj samotný 2Kor. Rozsiahle apologické pasáže listu sú prerušené dvoma kapitolami (8. a 9.), ktoré sú cenným svedectvom o tom, čo Pavol učil o financiách a dávaní (v kontexte už v 1Kor spomínanej zbierky pre bratov v Jeruzaleme).

Čo presne sa dialo s korintskou cirkvou potom, a najmä po Pavlovej smrti, nám nie je celkom jasné. Keď však už niekedy na prelome 1. a 2. storočia písal Korinťanom list istý rímsky presbyter, musel sa nie práve v pozitívnom zmysle odvolávať na starý Pavlov list (1Kor).

Čítajte list blahoslaveného apoštola Pavla. Čo vám napísal hneď na počiatku svojho evanjelia? Skutočne z vnuknutia Svätého Ducha vám napísal list o sebe, Kéfasovi a Apollovi. Už vtedy ste mali sklon k roztržkám. Avšak vtedy to ešte nebolo také zlé (Prvý Klementov list Korinťanom 47,1-4).

Literatúra:
BARRETT, Charles Kingsley: A Commentary on the First Epistle to the Corinthians. Black’s New Testament commentaries. London 1968.
BARRETT, Charles Kingsley: A Commentary on the Second Epistle to the Corinthians. Black’s New Testament commentaries. London 1990.
FEE, Gordon: The First Epistle to the Corinthians. NICNT, Grand Rapids (Michigan) 1987.
FRIESEN, Steven J. – SCHOWALTER, Daniel N. – WALTERS, James C. (edd.): Corinth in Context. Comparative Studies on Religion and Society. Leiden – Boston 2010.
MURPHY-O’CONNOR, Jerome: St. Pauls’s Corinth. Texts and Archeology. Collegeville (Minnesotta) 2002.
RYŠKOVÁ, Mireia: Pavel z Tarsu a jeho svět. Praha 2014.



Súvisiace články

Júdov list|Logos 12 / 2009 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
List Galaťanom|Logos 9 / 2019 | Martin Vincurský|Vyučovanie
1. a 2. list Tesaloničanom|Logos 8 / 2018 | Martin Vincurský|Vyučovanie
2. list Timotejovi|Logos 8 / 2012 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
2. list apoštola Petra|Logos 1 / 2010 | Daniel Šobr |Preklad Biblie