Mojžišove výhovorky

Biblický príbeh o tom, že zápasy Božích hrdinov sú tak veľmi podobné tým našim.

V knihe Exodus v 3. a 4. kapitole nachádzame úchvatný a veľmi dôležitý príbeh, ktorý hovorí o tom, ako sa autor snáď najdôležitejších biblických textov, Mojžiš, vďaka ktorému vieme o pôvode všetkých vecí a o Božom pláne záchrany ľudstva, osobne stretol s Bohom a bol povolaný do svojej služby.

Ide o začiatok niečoho, čo malo obrovský význam a dopad v dejinách ľudskej rasy.

Poďme sa spoločne pozrieť, ako bol povolaný človek, ktorého prostredníctvom došlo k spektakulárnemu vyslobodeniu izraelského národa z egyptského zajatia a k tomu, že Izrael a s ním celé ľudstvo dostali Zákon (Tóru), ktorý je dodnes základom duchovných a morálnych hodnôt, na ktorých stojí naša civilizácia.

Povolanie Mojžiša

„Mojžiš pásol stádo svojho tesťa Jitra, midjánskeho kňaza. Raz prešiel so stádom za púšť a došiel k Božiemu vrchu Horebu. Tam sa mu v plameni horiaceho kra zjavil Hospodinov anjel. Mojžiš videl, ako ker horí a nezhára. Povedal si: Pôjdem pozrieť na ten zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ (Ex 3,1-3)

Keď si Pán niekoho povoláva, nikdy to nie je náhodné, má to v sebe logiku. Mojžiš, ktorý bol ako nemluvňa zázračne zachránený pred smrťou a vyrastal vo faraónovom paláci, bol nútený tento blahobyt opustiť a odísť do vyhnanstva v krajine Midjánčanov. Tento jeho osud ako keby prorocky ukazoval na to, že jedného dňa Boží Syn opustí slávu neba a stane sa človekom, Mesiášom, aby zachránil Boží ľud zo zajatia hriechov, podobne ako Mojžiš kedysi zachránil Izrael zo zajatia v Egypte. Mojžiš je teda vo vyhnanstve a Pán ho tam nachádza a povoláva. Jeho momentálna situácia nijako nenaznačovala, aké veľké veci vykoná, no Boh videl dopredu, oslovil ho a povolal.

Ďalšou zaujímavou skutočnosťou je Mojžišova práca. Zdá sa, že prax pastiera je ideálnou kvalifikáciou pre biblických vodcov. Vidíme to nielen v Mojžišovom prípade, ale tiež pri kráľovi Dávidovi alebo prorokovi Amosovi. Stará aj Nová zmluva svorne svedčia, že aj sám Boh je vo vzťahu k svojmu ľudu tým najvyšším pastierom (Ž 23; J 10).

Bolo to práve pri tom, ako pásol ovce svojho svokra, keď sa mu z horiaceho kra prihovoril Hospodinov anjel. Táto tajomná osoba sa v Starej zmluve objavuje viackrát a vždy ju ľudia stotožňujú s Bohom, ktorého videli tvárou v tvár (Gn 16,7-13; Gn 18,1-4; Gn 22,11-12; Gn 32,31). Keďže samo Písmo hovorí, že „Boha nikdy nikto nevidel…“ (J 1,18; 1Tm 6,16; 1Jn 4,12), môžeme sa domnievať, že touto osobou nie je Boh Otec, ale Boh Syn, ktorý sa neskôr vtelil a narodil sa ako Mesiáš Ježiš z Nazareta. Je pozoruhodné, že druhá osoba Božej Trojice sa objavuje všade tam, kde sa odohrávajú kľúčové udalosti dejín spásy. Rovnako ako vtedy povolal Mojžiša, aby vyviedol Izrael z Egypta, dnes povoláva všetkých veriacich, aby kázali evanjelium a privádzali ľudí k Nemu.

Horiaci ker reprezentuje ešte jednu dôležitú duchovnú skutočnosť. Boží oheň horí, ale toho, kto ním horí, nespáli. Podobný jav nastal na Letnice, keď na učeníkov zostúpili jazyky ohňa. Nikto sa nepopálil, ale všetci boli naplnení mocou ku kázaniu evanjelia! Tento Boží oheň vo svojich životoch veľmi potrebujeme.

Boh pozná človeka menom a sám sa predstavuje

„Keď Hospodin videl, že sa ide pozrieť, Boh ho oslovil z kra: Mojžiš, Mojžiš! On odpovedal: Tu som. Boh povedal: Nepribližuj sa! Vyzuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá pôda.“ (Ex 3,4-5)

Božie stretnutie s Mojžišom nebolo náhodné, Hospodin naňho čakal a oslovil ho menom. Keď Boh niekoho povoláva, toto povolanie je adresné. My ľudia niekedy zápasíme s myšlienkou, či dokážeme naplniť veci, ku ktorým nás Pán volá. Skutočnosť, že nás Boh dokonale pozná, by nás mala upokojiť. Podobne, ako nás nenechá pokúšať nad naše sily (1Kor 10,13), nepovolá nás k veciam, ktoré by sme s Jeho pomocou nedokázali vykonať.

Boh je svätý a rovnako je sväté aj miesto, kde spočinie jeho prítomnosť. Boh na to Mojžiša upozorňuje a káže mu vyzuť sa. Je to starý orientálny zvyk predstavujúci prejav úcty. Hoci sa v Európe už nepraktizuje, na Blízkom východe je dodnes dodržiavaný napríklad v mešitách, kam je zakázané vstúpiť obutý.

„Potom mu povedal: Ja som Boh tvojho otca – Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba. Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha. Hospodin mu povedal: Dobre som si všimol útrapy svojho ľudu v Egypte. Počul som jeho volanie o pomoc pod údermi poháňačov a viem o jeho bolestiach. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypta a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, oplývajúcej mliekom a medom, kde bývajú Kanaánčania, Chetiti, Amorejčania, Perizzejci, Chivviji a Jebúseji. Kvílenie Izraelitov došlo ku mne a videl som aj ich utrpenie, i to, ako ich Egypťania utláčajú.“ (Ex 3,6-9)

Boh sa Mojžišovi predstavil ako Boh jeho otca, Boh patriarchov Abraháma, Izáka a Jákoba. Je to stále ten istý Boh, ktorý v minulosti už veľakrát dokázal svoju moc a teraz chce konať ďalšie skutky prostredníctvom toho, koho povoláva. Platí to aj dnes. Aj my sme povolaní rovnakým Bohom. Boh hovorí o tom, že sa nemení a dokonca aj v dnešnej dobe sa prejavuje prostredníctvom svojich znamení a zázrakov. Koná prostredníctvom svojich povolaných a záleží len na nich, či sa dajú Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba používať.

Boh sa prejavuje ako Otec, ktorý má súcit s údelom svojho ľudu, počuje volanie o pomoc a rozhoduje sa zasiahnuť. Jeho vôľou nie je utrpenie Božieho národa, ale pripravil si riešenie, ktorým je Kanaán, krajina oplývajúca mliekom a medom. Nástrojom tohto riešenia má byť Mojžiš, ktorého k tejto úlohe volá.

Hospodin o sebe hovorí, že „zostúpil, aby vyslobodil“ ľud a „vyviedol“ ho. Boh má záujem o dianie v tomto svete. Viackrát zostúpil, aby súdil (Gn 11,5-9; Gn 18,21), no tentoraz zostupuje, aby priniesol záchranu.

Prijať povolanie znamená ísť

„Teraz choď, posielam ťa k faraónovi. Vyveď môj ľud, Izraelitov, z Egypta!“ (Ex 3,10)

V tomto momente zaznieva jasná výzva pre Mojžiša, pozostávajúca z jednoduchého Božieho príkazu: „Choď a vyveď!“ Mojžiš si je teraz istý, že ho Boh posiela. Vie, čo je jeho úlohou, no na to, aby ju naplnil, sa musí dať do pohybu, musí ísť!

Skutočná služba Bohu v tomto svete nikdy nie je niečím statickým. Prosím, zabudnime na pohodlný život kazateľa na vidieckej fare. Slúžiť znamená ísť, znamená to cestovať, znamená to riskovať, znamená to položiť na oltár naše pohodlie, bezpečie aj reputáciu. Iba človek, ktorý sa hýbe na Boží pokyn, vie kráčať po vode ako apoštol Peter (Mt 14,29). Ako uvidíme práve teraz, Mojžišova reakcia je viac ako opatrná.

Prvá výhovorka

„Mojžiš však povedal Bohu: Ktože som ja, aby som šiel k faraónovi a vyviedol Izraelitov z Egypta? Boh ho uistil: Budem s tebou. Toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: Keď vyvedieš ľud z Egypta, budete slúžiť Bohu na tomto vrchu.“ (Ex 3,11-12)

Mojžiš tu otvorene priznáva isté pochybnosti. Je si vedomý svojej nedostatočnosti, veď je 80-ročným starcom, ktorý je už 40 rokov človekom na úteku. Opatrne Bohu namieta: „Kto som ja?“ Nie je to falošná pokora, je to úprimné zvolanie človeka, ktorý o sebe nemal valnú mienku. Mimochodom, Písmo spomína, že Mojžiš bol „veľmi pokorný človek, najpokornejší, aký kedy na zemi žil“ (Nu 12,3). Isto mu hlavou vírili myšlienky, že na to nemá, že nie je hoden, nie je dostatočný ani pripravený.

Božia odpoveď je fantastická, je riešením na všetky pocity nedostatočnosti a nehodnosti. Pán hovorí Mojžišovi: „Budem s tebou“ a dáva mu prísľub znamenia, ktoré sa aj neskôr naplní. Boží ľud bude slúžiť Bohu na rovnakom mieste, kde sa Pán ukázal Mojžišovi v horiacom kre a na tomto mieste bude darovaný Izraelitom Zákon.

Božia prítomnosť v našich životoch predstavuje doplnenie všetkých našich nedostatkov, nadprirodzenú silu v ľudskej slabosti a záruku, že dielo, do ktorého sme boli povolaní, aj zdarne dokončíme.

Druhá výhovorka

„Mojžiš sa však Boha opýtal: Keď prídem k Izraelitom a poviem im: Boh vašich otcov ma posiela k vám a oni sa ma spýtajú: Aké je jeho meno? Čo im poviem? Boh povedal Mojžišovi: Ja som, ktorý som; a dodal: Izraelitom povieš: „Ja som“ ma poslal k vám. Boh ešte povedal Mojžišovi: Izraelitom povedz toto: Poslal ma k vám Hospodin, Boh vašich otcov — Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba. Toto je moje meno naveky, ktorým si ma budú pripomínať a vzývať z pokolenia na pokolenie. Choď, zhromaždi starších Izraela a povedz im: Zjavil sa mi Hospodin, Boh vašich otcov – Boh Abraháma, Izáka a Jákoba – a povedal mi: Pozorne som sledoval vás, aj to, čo sa s vami deje v Egypte, a povedal som si: Vyvediem vás z egyptského útlaku do krajiny Kanaánčanov, Chetitov, Amorejčanov, Perizzejcov, Chivvijov a Jebúsejov, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom. Keď poslúchnu tvoj hlas, pôjdeš so staršími Izraela k egyptskému kráľovi a poviete mu: Stretol sa s nami Hospodin, Boh Hebrejov. Teraz máme ísť na trojdňovú cestu na púšť a obetovať Hospodinovi, svojmu Bohu. Ja však viem, že egyptský kráľ vám nedovolí odísť, iba ak ho mocnou rukou donútim. Preto vystriem ruku a zasiahnem Egypt rôznymi divmi, ktoré vykonám medzi nimi. Potom vás prepustí. V Egypťanoch vzbudím priazeň voči tomuto ľudu. Keď budete odchádzať, nepôjdete naprázdno. Každá žena si vypýta od susedky a spolubývajúcej strieborné a zlaté predmety i plášte a naložíte ich na svojich synov a dcéry. Takto olúpite Egypt.“ (Ex 3,13-22)

Hneď ako Boh povzbudí Mojžiša po jeho prvej námietke, Mojžiš mu položí otázku, ktorá svedčí o jeho pretrvávajúcej vnútornej neistote. Čo má svojmu ľudu povedať? Aké je Božie meno? Aj tu Boh reaguje trpezlivo a povzbudivo. Mojžišovi sa opäť identifikuje ako Boh jeho otcov – patriarchov a svoje sväté meno JHVH vykladá ako „Som, ktorý som“, prípadne „Budem, ktorý budem“. Hebrejský výraz ehje, ktorý znamená „som“ alebo „budem“, je rovnakým výrazom, ktorým predtým Boh ubezpečoval Mojžiša, že bude s ním.

Keby sme sa mali pokúsiť vyložiť sväté Božie meno JHVH (najpravdepodobnejšie sa vyslovuje Jahve), jeho význam vychádza z koreňa haja, ktorý je základom slovesa s významom „byť“ alebo „stávať sa“. Meno Jahve by potom znamenalo niečo ako „Ten, ktorý je a spôsobuje bytie“. Boh je teda osobou, ktorá je príčinou existencie všetkých vecí, je Stvoriteľom, Pánom, Vlastníkom a Udržiavateľom celého vesmíru.

Boh sa teda opäť predstavil a dal Mojžišovi a celému Izraelu dva veľké prísľuby: dá im krajinu Kanaán a prevedie bohatstvo Egypta do izraelských rúk. Taktiež povedal Mojžišovi, čo presne má hovoriť faraónovi, až sa pred neho postaví. Na Božej odpovedi na Mojžišovu námietku opäť vidíme to, že Pán si stojí za ľuďmi, ktorých povoláva. Mojžišova neistota je však veľká, čo uvidíme v nasledujúcich veršoch tohto biblického príbehu.

Tretia výhovorka

„Mojžiš na to odpovedal: Čo ak mi neuveria a nevypočujú ma, ale povedia: Hospodin sa ti nezjavil? Hospodin sa spýtal: Čo to máš v ruke? On odpovedal: Palicu. Hospodin mu povedal: Hoď ju na zem! Keď ju hodil na zem, bol z nej had, takže Mojžiš pred ním utekal. Hospodin rozkázal Mojžišovi: Vystri ruku a chyť ho za chvost! – on vystrel ruku, chytil ho a v ruke sa mu zmenil na palicu – to preto, aby uverili, že sa ti zjavil Hospodin, Boh ich otcov – Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba. Hospodin mu potom povedal: Vlož ruku pod plášť na hruď! Vložil si teda ruku pod plášť na hruď. Keď ju vytiahol, bola malomocná, biela ako sneh. Hospodin povedal: Znova si ju zasuň pod plášť na hruď! On si ju ta zasunul, a keď ju vytiahol, bola ako jeho telo. Ak ti neuveria a neposlúchnu výstrahu prvého znamenia, uveria výstrahe druhého znamenia. Ak však neuveria ani týmto dvom znameniam a neposlúchnu tvoj hlas, naber trochu vody z Nílu a vylej ju na suchú zem. Voda, ktorú naberieš z Nílu, sa na suchej zemi zmení na krv.“ (Ex 4,1-9)

Mojžiš sa nijako nesnaží skrývať pred Hospodinom svoje pochybnosti a pýta sa, čo má robiť v prípade, že mu neuveria. Boh mu dáva nadprirodzené znamenia, ktoré majú v očiach ľudu potvrdiť, že ho skutočne posiela Hospodin. Ukazuje, že dokáže oživiť neživú vec, že má moc nad chorobou a zdravím človeka a nakoniec, že vládne aj nad hmotou.

Toto je kľúčová vec pri povolaní Božích služobníkov. Vždy, keď nás Boh posiela, aby sme Ho reprezentovali, je s nami Jeho moc. Keď prví kresťania narazili na prenasledovanie zo strany židovských hodnostárov v Jeruzaleme, modlili sa takto: „Pozri teraz, Pane, na ich hrozby a daj svojim služobníkom, aby hlásali tvoje slovo s úplnou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa diali uzdravenia, znamenia a zázraky v mene tvojho svätého Služobníka Ježiša. Keď sa modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a s odvahou ohlasovali Božie slovo.“ (Sk 4,29-31) Aj dnešná cirkev stojí a rastie na kázaní Božieho slova, ktoré Pán potvrdzuje tým, že nadprirodzene koná v životoch kazateľa aj poslucháčov. Evanjelium je spojené so znameniami rovnako ako Mojžišovo posolstvo pre ľud ujarmený v Egypte.

Všimnite si otázku, ktorou Boh reaguje na túto už tretiu Mojžišovu výhovorku. Pýta sa ho: „Čo máš v ruke?“ Mojžiš mal v ruke palicu, a práve tú si Boh použil na to, aby demonštroval svoju moc prostredníctvom prvého znamenia. Božie zázračné skutky sa často začínajú celkom prirodzene, Pán prejaví svoju zázračnú moc na obyčajných veciach, ktoré máme k dispozícii. Rátajme s tým a nebojme sa toho. Máme ruky, ktoré môžeme klásť na chorých. Máme ústa, ktorými môžeme v mene Ježiš prikazovať démonom, chorobám či nepriaznivým okolnostiam. Častokrát je to práve takýto prejav Božej moci, ktorý osloví ľudí v tejto materialistickej a ateistickej dobe.

Štvrtá výhovorka

„Nato Mojžiš povedal Hospodinovi: Prosím, Pane, ja nie som výrečný muž; nebol som ním predtým a nie som ani teraz, keď sa rozprávaš so svojím služobníkom, lebo mám ťažkopádne ústa i jazyk. Hospodin mu však odpovedal: Kto dal človekovi ústa a kto ho robí nemým či hluchým, vidiacim alebo slepým? Nie som to azda ja, Hospodin? Teraz choď, ja ti pomôžem hovoriť a poučím ťa, čo máš povedať.“ (Ex 4,10-12)

Pán zaobchádzal s Mojžišom veľmi trpezlivo a doposiaľ ho stále iba povzbudzoval. Prichádza však štvrtá výhovorka. Mojžiš konštatuje, že nemá na úlohu, do ktorej ho Boh volá. Tvrdí, že nevie hovoriť, že to nikdy nevedel a nevie to ani teraz. Svoje ťažkopádne ústa a jazyk považuje za neprekonateľnú prekážku.

V Božej reakcii prvýkrát badáme akýsi náznak hnevu. Pýta sa Mojžiša: „Kto dal človeku ústa?“ Veď je to Hospodin, ktorý je Stvoriteľom a darcom všetkých našich schopností. Nič ďalšie nevysvetľuje a opakuje Mojžišovi svoj príkaz „Choď!“ a dodáva, že mu pomôže a poučí ho, čo má hovoriť! Inými slovami povedané, bude to sám Pán, kto dá Mojžišovej zvesti silu a obsah. On však musí byť poslušný a ísť. Presne to sa týka aj každého iného služobníka, ktorého Pán povoláva. Nepozerajme preto iba na svoje prirodzené schopnosti, ale ak vieme, že nás Boh do niečoho volá, a je to potvrdené nielen naším subjektívnym pocitom, ale aj zborovými autoritami a zrelými bratmi a sestrami okolo nás, neváhajme a s vierou to začnime robiť. Platí totiž pre nás rovnaké „Choď!“ ako pre Mojžiša.

Piata výhovorka

„Mojžiš však opakoval: Prosím, Pane, pošli niekoho iného. Nato sa Hospodin rozhneval na Mojžiša a povedal: Nie je azda tvoj brat Áron, ten Léviovec? Viem, že on je veľmi výrečný; veď ti už ide v ústrety a úprimne sa poteší, keď ťa uvidí. Budeš sa s ním rozprávať a do úst mu vložíš slová. Ja budem s tvojimi i s jeho ústami a poučím vás, čo máte robiť. On namiesto teba osloví ľud, on ti bude ústami a ty mu budeš zastupovať Boha. Do ruky si vezmi túto palicu, ktorou budeš robiť znamenia.“ (Ex 4,13-17)

Teraz vidíme, že Mojžiš sa naozaj nechcel vrátiť do Egypta. Nech už boli jeho dôvody akékoľvek, aj z Božej reakcie vidíme, že to už prehnal. Písmo nám otvorene hovorí o tom, že sa Pán rozhneval. Potešujúce však je, že nezačal Mojžiša karhať, ale opäť prichádza s konštruktívnym riešením, a hovorí, že Mojžišovým pomocníkom môže byť jeho brat Áron, jemu totiž výrečnosť nechýba.

Je možné, že týmto svojím posledným namietaním si Mojžiš „vyrobil“ isté nepríjemnosti, ktoré ho neskôr stretli. Keby poslúchol Pána a išiel bez výhovoriek, Áronovo postavenie v Božom ľude by nebolo také silné a možno by neprebehli niektoré vzbury a komplikácie, ktorým Mojžiš neskôr čelil, pričom Áron v tom nebol celkom nevinne. Tieto „Božie dejiny“ však prebehli tak, ako sú zapísané v Biblii, a všetko sa udialo na naše ponaučenie a povzbudenie.

Povzbudenie od druhých

„Mojžiš odišiel k svojmu tesťovi Jitrovi a povedal mu: Rád by som sa vrátil k svojim bratom, ktorí sú v Egypte, a zistil, či ešte žijú. Jitro mu odpovedal: Choď v pokoji! Hospodin ešte v Midjánsku povedal Mojžišovi: Choď, vráť sa do Egypta, lebo už pomreli všetci, ktorí striehli na tvoj život.“ (Ex 4,18-19)

Mojžiš sa teda napokon rozhodol poslúchnuť Hospodina a ísť. Keď sa išiel vypýtať od svojho svokra, pre ktorého pracoval, dostalo sa mu ďalšieho povzbudenia a potvrdenia, lebo Jitro bez námietok súhlasil. Ďalšieho povzbudenia, aby sa nebál, sa mu dostalo opäť od Boha.

Každé povolanie Božieho služobníka je sprevádzané potvrdeniami od druhých a tiež opakovaným Božím povzbudzovaním. Je skvelé, že môžeme slúžiť Bohu, ktorý o nás vie, ktorý je s nami a ktorý nás aktívne povzbudzuje. Podobne to zažíval aj apoštol Pavol na svojich misijných cestách. V knihe Skutkov apoštolov čítame, že Pán mu v mnohých problémoch opakovane hovoril o tom, že je s ním a povzbudzoval ho, aby sa nebál.

Boh stále hovorí

„Mojžiš teda vzal svoju ženu a synov, posadil ich na osla a vracal sa do Egypta. Do ruky si vzal Božiu palicu. Hospodin mu ešte prikázal: Keď sa vrátiš do Egypta, dbaj o to, aby si pred faraónom vykonal všetky zázraky, na ktoré som ťa splnomocnil. Ja však zatvrdím jeho srdce, takže ľud neprepustí. Potom faraónovi povieš: Toto hovorí Hospodin: Izrael je môj prvorodený syn. Odkázal som ti: prepusť môjho syna, aby mi slúžil. Ty si však odmietol prepustiť ho; preto zabijem tvojho prvorodeného syna.“ (Ex 4,20-23)

Mojžiš teda vyráža na cestu do Egypta spolu s manželkou a deťmi. Berie si Božiu palicu, to znamená, že prijal autoritu a povolanie od Boha. Hospodin sa mu aj naďalej prihovára a povzbudzuje ho. Pripomína mu, aby vykonal pred faraónom všetky zázraky a už teraz ho pripravuje na to, že faraón zatvrdí svoje srdce a budú nasledovať Božie súdy vrátane smrti prvorodených. Vidíme, že Pán svojich služobníkov vopred pripravuje aj na ťažké momenty ich služby.

Niet miesto pre kompromisy

„Keď ho cestou na mieste nočného odpočinku stretol Hospodin a chcel ho usmrtiť, Cippora vzala kamenný nôž, obrezala predkožku svojho syna, dotkla sa ňou Mojžiša medzi nohami a povedala: Si mi ženíchom krvi. Hospodin ho potom nechal. Na základe toho sa pri obriezke hovorilo: Ženích krvi.“ (Ex 4,24-26)

Toto je jedno z najtajomnejších miest celého príbehu. Odrazu sa dočítame takmer šokujúcu správu, že Boh chce zrazu Mojžiša zabiť. Na základe pohotovej reakcie Mojžišovej manželky Cippory je Mojžišov život ušetrený. Cipporin skutok nám ukazuje na pravdepodobnú príčinu Božieho hnevu proti Mojžišovi. Mojžišov syn totiž nebol obrezaný, čo znamená, že Mojžiš sa nesprával podľa zmluvy, ktorú Boh uzatvoril s Abrahámom (Gn 17).

Na tomto príbehu vidíme, že ľudia, ktorí slúžia Bohu, musia mať svoje životy v súlade s Božím slovom, musia si plniť svoje zmluvné záväzky voči Bohu. V Novej zmluve už nemá význam fyzická obriezka, lebo naše srdcia boli obrezané Duchom Božím (Rim 2,29), no dôležité je znovuzrodenie, viera a posväcujúce a zmocňujúce dielo Ducha Svätého v životoch veriacich. Nešťastné pády niektorých Božích služobníkov sa udiali práve preto, lebo v ich živote nastal nejaký morálny či duchovný kompromis. Mojžišov život a službu v danej situácii zachránila iba duchaprítomnosť jeho manželky.

Boh posiela spolupracovníka

„Hospodin povedal Áronovi: Choď na púšť v ústrety Mojžišovi. Áron šiel, stretol sa s ním pri Božom vrchu a pobozkal ho. Potom Mojžiš oznámil Áronovi všetky Hospodinove slová, s ktorými ho poslal, a všetky znamenia, ktoré mu kázal urobiť. Mojžiš a Áron šli a zhromaždili všetkých starších Izraela. Áron ich oboznámil so všetkým, čo Hospodin povedal Mojžišovi, ktorý pred očami ľudu robil znamenia, a ľud uveril. Keď počuli, že Hospodin navštívil Izraelitov a videl ich utrpenie, padli na kolená a klaňali sa.“ (Ex 4,27-31)

Náš príbeh sa končí tým, že Mojžiš ide do Egypta a popri Božom vrchu sa stretáva so svojím bratom Áronom, ktorému sa tiež prihovoril Pán a poslal ho v ústrety bratovi. Boh dodržal svoj sľub a nenechal v tom Mojžiša samého. Bratia tak spolu oslovili starších Izraela, ktorí ich posolstvo prijali. Tak sa započal slávny Exodus, kľúčový moment v histórii izraelského ľudu a predobraz toho, že Boží Syn raz zachráni celé ľudstvo zo zajatia hriechu a nadvlády smrti.

Nezabudnime na to, ako sa Mojžiš vyhováral, ako si neveril a cítil sa slabým. Takéto pocity nie sú prekážkou tomu, aby si nás Boh mohol použiť pre svoje dielo v našej generácii. Nebuďme už viac tými, kto sa vyhovárajú, buďme ľuďmi viery!

Použité biblické texty sú citácie zo Slovenského ekumenického prekladu Biblie.