Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Tragédia kresťanov v stredovýchodnom regióne

logos-2020-03-depositphotos-31878983-1.jpg

S výnimkou dnešného Izraela je príbeh kresťanov na Strednom východe smutnou históriou defenzívy, postupného úpadku a rastúcej diskriminácie.

A to napriek tomu, že v porovnaní s dnes dominujúcou moslimskou väčšinou tu kresťania žili generácie pred arabskou kolonizáciou a napriek tomu, že to boli na prvom mieste arabskí kresťania, ktorí neskôr stáli na čele protikoloniálneho hnutia namiereného proti Francúzom, Britom, Talianom či Španielom, sa dostali do nemilosti.

Ako definovať Stredný východ?

Stredný východ, ktorý sa často používa synonymicky s pojmom Blízky východ (v ázijskom svete sa bežne stretávame aj s termínom Západná India), je aj tak široko definovanou oblasťou. Špecifický pojem používa nemčina, ktorá sa s dôslednosťou jej vlastnou vyhla problému s lokalizáciou Stredného východu štandardne rozvinutým názvom Blízky a Stredný východ a Severná Afrika. Tým sa kontúry Stredného východu v Afrike tiahnu od Egypta až po Mauritániu. Od cca roku 2000 môžeme v svetovej diplomacii a odbornej politickej literatúre naraziť aj na pomenovania Širší Stredný východ, ktorý obsahuje okrem kľúčových arabských krajín – jadra Stredného východu – a Iránu aj štáty ako Pakistan či Turecko a zahŕňa tiež celý Saudskoarabský polostrov a jeho „zálivové“ štáty.

Osud kresťanov bol práve napr. v Saudskej Arábii a Turecku spečatený už dávnejšie. V ostatnej moslimskej sfére sa počet kresťanov začal znižovať už od r. 1910, keď tvorili ešte 13% – 20% obyvateľstva, dnes to je sotva 7 – 10%. Protikoloniálne zamerané úsilie teda kresťanom veľmi nepomohlo, arabskí moslimovia o ňom veľmi nehovoria, pretože u nich vyvoláva rovnaký historický syndróm zlyhania, aký niekedy na Slovensku zažívajú katolíci zoči voči faktom, že to boli práve slovenskí evanjelici, ktorí sa najvýraznejšie podieľali na budovaní slovenskej národnej a jazykovej identity v rámci bývalého Uhorska.

„Dechristinizácia“ Stredného východu

Zatiaľ čo v krajinách Západu sa počet moslimov zväčša utešene navyšuje a vyrastajú tu nové a ďalšie mešity, na Strednom východe nútene aj dobrovoľne kresťanská menšina mizne. V 21. storočí sa Stredný východ, niekdajšia doména kresťanstva a kresťanov, stáva čoraz viac monolitickým a rapídne stráca náboženskú a kultúrnu pestrosť, ktorou sa kedysi mohol chváliť. Hoci je to kolíska všetkých troch abrahamitských náboženstiev, trendovo sa Stredný východ – opäť s výnimkou Izraela – posúva do stavu, keď iba jedno z nich preberá totálny monopol. V niektorých krajinách sa síce bývalé koloniálne mocnosti snažia kresťanov akoby chrániť, ale ani napr. historický vplyv Francúzska v Libanone či v Sýrii zrejme nezachráni kresťanov, aby sa nevyhli osudu židov. Tých po druhej svetovej vojne a najmä po r. 1948 z moslimských krajín Stredného východu masovo vyhnali, alebo radšej rýchlo utiekli, väčšinou bez akýchkoľvek zdrojov a často aj bez jediného kufra s náhradným oblečením. Len s tým, čo mali na sebe a to ešte mohli byť radi, že sa im podarilo odísť, inak ich čakal lynč. Ak tam dnes zostali, ide prevažne o veľmi staré ročníky a dnes prežívajú po stovkách, ak vôbec, a to ešte nie vo všetkých krajinách. Často po nich zostali už len stopy. Pre úrady to navyše nie sú Židia (príslušníci národa), ale židia, čiže iba členovia židovského vierovyznania, ktorých navyše nútia zapájať sa do antisionistických a antisemitských vládnych a mediálnych orgií. V úplne krajnom prípade čaká v dohľadnej dobe kresťanov podobný údel. Ak ešte pred druhou svetovou vojnou tvorili kresťania napr. v Sýrii takmer tretinu obyvateľstva, v Iraku štvrtinu, v Egypte cca dvadsať percent a v Libanone vyše polovičku obyvateľstva (ide iba o nezávislé odhady orientalistov), dnes z týchto náboženských spoločenstiev zostávajú len torzá. Platí to aj pre takú blízkovýchodnú kresťanskú „pevnosť“, akou býval Libanon.

Drvivá väčšina kresťanov v regiónoch Stredného východu je arabsky hovoriaca a predstava, že čo Arab to moslim, je scestná. To nič nemení na skutočnosti, že kresťania na Strednom východe sú roz­trieštení do množstva smerov a cirkví, často v závislosti od príslušnosti k tej či onej krajine: maroniti (Libanon), kopti (Egypt), Arménska ortodoxná cirkev, Grécko-katolícka cirkev, Sýrska ortodoxná cirkev, Melchiti aj skupiny protestantských prúdov či cirkví. A tento výpočet nie je úplný. Je tu však faktor, ktorý všetkých kresťanov spája. Na rozdiel od židov či od moslimov nečakajú na mesiáša alebo mahdího. Ten už prišiel ako Kristus a kresťania všetkých vierovyznaní čakajú len na jeho víťazný návrat. A ďalšia vec, ktorá ich spája, je už veľakrát zmieňovaná diskriminácia v prostredí čoraz viac neznášanlivej väčšiny.

Násilie na kresťanoch a ich diskriminácia

Úplne klasicky vidíme v niektorých Západom neo­chotne a z „musu“ kritizovaných moslimských krajinách obohranú pesničku: Výhrady k ich správaniu sa k menšinám vyvažujú tým, že na niektoré vysoké vládne posty dosadzujú poddajných kresťanov. Ukážkovým príkladom je Tariq Aziz, bývalý poradca Saddáma Husseina a jeho minister zahraničných vecí a Husseinov vývozný artikel. Samozrejme, že išlo o verného kolaboranta s irackým monštrom, ale Hussein mohol demagogicky deklarovať do sveta: „Vidíte, som azda ja antidemokrat? Porušujem práva náboženských skupín?“

Iným príkladom je Hannah Ašváriová, dodnes členka kľúčového vedenia Palestínskej autonómie a kedysi, za Jásira Arafata, aj ministerka školstva. Nie je však známe, že by sa kresťanka Ašváriová niekedy vehementne postavila za práva kresťanov v Judsku a Samárii (Západnom brehu), alebo že by kritizovala vyhnanie Židov z moslimských oblastí Palestíny, poprípade že by sa postavila proti agresívnemu a vulgárnemu rasizmu namierenému proti izraelským Židom. Stala sa však obľúbenkyňou západnej ľavice, pravice aj západných liberálov v EÚ.

Opäť sa tu ponúka porovnanie so Slovenskom. Po r. 1989 sa objavilo niekoľko židovských autorov, ktorí ďakovali bývalému a za vojnové zločiny popravenému prezidentovi medzivojnovej SR za to, že im zachránil život. Vlastne z toho vyplynulo, že Tiso o vyhladzovaní Židov ani nevedel, veď sa (podobne ako v prípade Hitlera), nenašiel jediný dokument, kde by to nariadil… Čo sa dnes kresťanov na Strednom východe týka, množí sa protikresťanské násilie rabujúcich davov, ktoré vypaľujú kostoly, štvavé reči politikov a rôznych zbožných mužov a novinárov proti nim, existujú zákony proti „inovercom“ pripomínajúce medzivojnový Židovský kódex, ale každý politik si dáva veľký pozor, aby nevyzval na diskrimináciu, tobôž elimináciu kresťanov. To, koniec koncov, z vyššie opísaných aktivít jednoznačne vyplýva.

Kto a ako píše o kresťanoch na Strednom východe

Literatúra o Strednom východe, o moslimsko-kresťanských a židovsko-kresťanských vzťahoch je hojná, neprehľadná a často stranícka, zaujatá až neprehľadná. Našťastie pre kresťanov, oponenti im len so zaťatými zubami priznávajú zásluhu na ukončení európskeho kolonializmu a nedá sa im dobre podstrčiť ani obvinenie z „neokolonializmu“, módnej to výhovorky krajín islamského sveta na svoju neschopnosť zabezpečiť pre svoje obyvateľstvo základné životné potreby a elementárnu dôstojnosť. Z kriticky vyškolených autorov, ktorí prešli sitom mnohých recenzií a odborných hodnotení sú známi, o. i., napr. Martin Gilbert, Alan Dershovitz, Daniel Pipes a najmä Bertrand Lewis, britsko-americký historik, arabista a turkológ, ktorého mnohí považujú za najfenomenálnejšieho znalca Stredného východu modernej doby. Napísal o tejto oblasti množstvo expertných kníh a venoval sa jej až do svojej smrti – v r. 2018 v požehnanom veku 101 rokov.

Konštatuje známy fakt, že po vzniku štátu Izrael boli v blízkovýchodnom regióne nielenže zlikvidované židovské komunity, ale že v tieni týchto udalostí nasledovali tvrdé represie proti kresťanom. Lewis bol známym priateľom Turecka, pridal sa k petícii proti označovaniu vyvražďovania kresťanských Arménov za genocídu a chválil postoj Osmanského impéria voči arabským kresťanom. Dnešný vývoj v Turecku a jeho antisionistickú a antikresťanskú politiku už nebol schopný veľmi sledovať. Lewis ale fakticky označuje kresťanov ako akýchsi kanárikov v bani: Vedia, že v ich krajinách, kde žijú už dvetisíc rokov, ich tvárou v tvár islamizmu, socialistickým experimentom, štvaniciam v štátom kontrolovaných masmédiách a zmanipulovanej ulici už nič dobré nečaká. Nespočetné množstvo z nich utieklo zo Sýrie do údajne stabilnej kresťanskej komunity v Libanone, z iných krajín, menovite z Egypta tiež do Libanonu alebo radšej hneď do Severnej Ameriky. Lewis ešte krátko pred tzv. arabskou jarou varoval, že nadšenie pre demokraciu v arabských štátoch je odsúdené na debakel. Ak sa oni (moslimovia) alebo my (Západ) pokúsime spoločne nastoliť demokraciu na Strednom východe, je to lekársky experiment, ktorý pacient nemá šancu prežiť. Nikto by mu dnes nedal za pravdu viac ako kresťania.

Smutným paradoxom je, že za neobmedzenej diktatúry takého Saddáma Husseina v Iraku, Husního Mubaraka v Egypte alebo Bašára Assada v Sýrii sa kresťania cítili bezpečnejšie ako po pokuse zaviesť demokraciu západného typu. Tým sa vraciam k hore uvedenému Bertrandovi Lewisovi a k jeho skepse ohľadne demokracie v islamských štátoch. S demokraciou sa musí vedieť narábať a aj bývalá Stredovýchodná Európa k nej má dodnes ďaleko. Po frustrácii obyvateľstva z vlastnej neschopnosti vybudovať rýchlo blahobyt a získať slobodu nastal na Strednom východe chaos, otvorili sa stavidlá zášti a nenávisti a keďže „židia“ sa už „minuli“, obeťami moslimskej pomsty a ich obetným baranom sa stávajú kresťania.

Smutné štatistiky

Štatistiky sú veru smutné, aj keď ide skôr o štatistické odhady. Posledné štatistické údaje z Libanonu pochádzajú z r. 1932, keď krajina bola ešte francúzskym mandátom. V Sýrii a v Egypte sme tiež odkázaní na odhady, prípadné štátne štatistiky sú celkom nevierohodné. Ak napríklad kresťania v stomiliónovom Egypte hovoria, že majú 10 miliónov príslušníkov, štátne zdroje tvrdia, že je to päť. Katolícka agentúra odhaduje súčasný počet kresťanov na Strednom východe asi na polovičku ich stavu z r. 1910, presnejšia je však v hodnotení početného stavu kresťanov v Palestínskej autonómii – zhruba 2% obyvateľstva, takmer výlučne v Judsku a v Samárii. Pred 40 rokmi, teda už dávno po vzniku štátu Izrael, to podľa tohto zdroja bolo 20%. Palestínska strana sa usiluje počty kresťanov účelovo nadhodnocovať, aby si neuškodila na medzinárodnom kredite, hoci napr. Európskej únii leží osud kresťanov na Západnom brehu málo na srdci. Autor tohto príspevku zažil na Slovensku niekoľko zaručených palestínskych kresťanov, analytikov, ale mal pocit, že ku kresťanstvu majú dosť ďaleko. Uvádzanie počtov kresťanov je tak prevažne záležitosťou odhadov.

Príjemnejšia a presnejšia štatistika prichádza z Izraela, jedinej krajiny, kde sa počet kresťanov nielenže stabilizoval, ale sa aj zvyšuje (177 000 podľa oficiálnych a vierohodných údajov Izraelského štatistického úradu z r. 2019). Popri arabských kresťanoch k tejto tendencii prispieva aj imigrácia z Európy a z diaspory všeobecne. Keď sa hovorí o zmene „arabskej jari“ v arabskú zimu, aspoň v tomto malom štáte jadra Stredného východu, v krajine, ktorá dala svetu Ježiša a kresťanstvo, môžeme hovoriť o miernom oteplení.



Súvisiace články

Chceme svet bez kresťanov!|Logos 2 / 2015 | Tímea Frechet|Z histórie
Nigérie – pro spásu připraven i trpět|Logos 10 / 2016 | Redakcia |Zo sveta
Ktorých svet nenávidí|Logos 6 / 2011 | László Répás|Z histórie
Nalomený kríž|Logos 3 / 2014 | Tibor Pécsi|Z histórie
Priniesli oheň|Logos 6 / 2013 | Tibor Szöllősi|Z histórie