Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Omyl progresivizmu

Prečo moderní liberáli obhajujú zlo

logos-06-07-2019-portland-violence.jpg

Slovo liberalizmus bolo, ako niektorí hovoria, unesené do ľavice. Predtým liberál, dnes už len „klasický liberál“, bol človek, ktorý zastupoval občiansku slobodu (libertarianizmus), vládu zákona (t. j. republiku) a bol skôr konzervatívny. Neskôr boli liberáli umiernenou ľavicou a aj dnes mnohí stredo-ľaví sa nazývajú liberálmi. Dnes však do hry vstupuje ďalšia skupina: moderní liberáli, ktorí sú čoraz viac spájaní s tzv. progresivizmom, resp. regresivizmom, ako ho nazývajú práve klasickí liberáli. Progresivizmus je spájaný s neomarxizmom, tzv. demokratmi a ľavicou. Slovo liberalizmus budeme na tomto mieste používať v tom ľavicovom, resp. progresívnom zmysle (t. j. ako opak konzervativizmu).

Oproti klasickému liberalizmu alebo aj oproti konzervativizmu progresívci sú presvedčení, že človek je vo svojej podstate dobrý a že zlo je podmienené výlučne vonkajšími faktormi ako vplyv spoločnosti alebo úroveň vzdelanosti. Jediné, čo teda bráni tomu, aby existovala dokonalá, osvietená spoločnosť, je nevedomosť ľudí, a to sa dá vyliečiť cez vzdelanie. Je to ale naozaj tak?

Epistemologický relativizmus

Robert M. Hutchins povedal, že liberalizmus nie je postavený na faktoch a vedeckých pozorovaniach. Tvrdil, že „táto viera je odolná proti názorom“. Je to práve preto, že liberalizmus je postavený na relativizme. Faktický alebo epistemologický relativizmus je myšlienka, že naše poznanie sveta sa musí podporiť naším mentálnym chápaním a že pravda alebo nepravda nejakého vyhlásenia sú z pohľadu sociálnej skupiny či jednotlivca relatívne.

Podľa progresívcov nie je nič lepšie alebo horšie, neexistuje vyššie dobro a horšie zlo. Nemôžeme hovoriť, že je niečo pravdivé alebo nepravdivé. Fakty považujú za absolutistické, čo je podľa nich nebezpečné a extrémistické. Multikulturalizmus je tiež postavený na morálnom relativizme, ktorý hovorí, že nič nie je absolútne pravdivé alebo nepravdivé (okrem tohto vyhlásenia – že nič nie je absolútne pravdivé alebo nepravdivé – to považujú za ich absolútnu pravdu, ktorej sa držia). Myslia si, že nič nie je absolútne dobré alebo absolútne zlé a že je to závislé od nášho myslenia.

Liberalizmus teda verí, že to, čo je všeobecne prijaté a populárne, je správne, bez ohľadu na to, či je to fakt alebo pravda. Ak neexistuje pravda a morálny štandard, nikto nemôže byť súdený. Už Aristoteles tvrdil, že relativizmus popiera sám seba.

Ako viem, že to je pravda, že nie je možné si byť istý pravdou? A ako ti môžem dokázať, že každý človek je obmedzený svojím vlastným názorom, ak toto odmietneš? Na základe môjho princípu či nie je tvoje odmietanie rovnako pravdivé ako moje tvrdenie? Takto sme uvrhnutí do nekonečnej série vzájomných rozporov.

(Aristoteles)

Progresívci sú presvedčení, že touto filozofiou prinesú na svet osvietenie: svet bez chudoby, zločinov, vojen a nespravodlivosti. Ak by sme prestali nesúhlasiť, prestali by sme sa hádať. Ak by sme sa prestali hádať, prestali by sme bojovať a prestali by vojny. Bez vojny by nebola chudoba. Bez chudoby by nebol zločin a bez zločinu by nebola nespravodlivosť. Táto utópia je teda dosiahnuteľná cez odmietnutie logiky, faktov, rozumu, morálky a slušnosti.

logos-06-07-2019-fc3aate-musique-lgbt-768x480.jpgZ tohto dôvodu okolo nás rastie počet tých, čo nevedia rozlišovať medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym, pravdou a klamstvom. Popierajú všetky hierarchie. Nevedia rozlíšiť medzi tým, či je niečo lepšie alebo horšie, a to sa týka napríklad aj rozdielu medzi kresťanstvom a inými náboženstvami. Ak sa pokúsiš exkluzívne tvrdiť, že kresťanstvo je lepšie, začnú sa pýtať: „Ako si to dovoľuješ?“ alebo: „Kto si, že chceš súdiť a niečo postaviť vyššie?“

Moderní liberáli vsádzajú viac na subjektívne myslenie a pocity. Nie fakty sú dôležité, ale to, čo človek cíti a ako to človek vníma. Preto je mnohými progresívny liberalizmus považovaný za náboženstvo, resp. ideológiu.

Tu vstupuje do hry tzv. demokracia, resp. vláda väčšiny. Ak si väčšina myslí, že je niečo dobré, tak je to v očiach moderného progresívca dobré. Ak si menšina myslí, že je to zlé, potom to musí byť dobré. Inými slovami, ak väčšina kričí „ukrižuj!“, potom ukrižovanie je dobrá vec. Takto sa z demokracie stáva nadvláda, resp. útlak väčšiny.

Demokracia je cesta k socializmu.

(Karol Marx)

Kultúrny relativizmus odmieta, že by bolo niečo všeobecne zlé, ak to praktizujú niektoré kultúry. To znamená, že vražda alebo znásilnenie dieťaťa môže byť v niektorých kultúrach dobré a nikto sa nemá právo do toho starať. Napríklad, diktátorstvo Severnej Kórey podľa moderného liberála nemôže byť označené ako zlé, pretože „kto sme my, aby sme povedali, že ich vláda je horšia?“.

logos-06-07-2019-center-homepage-2018.jpg

Selektívne rozhorčenie

Moderní liberáli majú jeden syndróm: vyberajú si (selektujú), na čom sa rozhorčia a sú rozporuplní, niekedy až paradoxní. Ľavicoví aktivisti v Baltimore hovorili o vypálení celého svojho mesta. Michele Obamová presviedčala médiá o tom, že v Amerike, v jednej z najslobodnejších krajín sveta, nie sú černosi vítaní v múzeách. Aktivistky za potraty zasa chodia prestrojené za ženské genitálie. Veľmi často vidno, ako bojovníci za ľudské práva na jednej strane kričia „diskriminácia!“ a zároveň nenávistne, násilne a diskriminačne vystupujú proti tým, čo s nimi nesúhlasia.

logos-06-07-2019-dan-savage.jpgNapríklad, „utláčaný“ Dan Savage odkázal hrubú oplzlosť jednému z najokázalejších neurochirurgov Benovi Carsonovi, a tiež povedal, že si praje, aby všetci republikáni boli mŕtvi. Aktivistka Kathy Griffinová nafilmovala, ako drží v ruke odrezanú hlavu Trumpa, za čo sa radšej neskôr ospravedlňovala. Paradoxom je napríklad aj to, že nemorálni ľudia v Hollywoode sa snažia cez obrazovky vštepovať do ľudí morálku. Ďalší sa snažia bojovať proti rasizmu tým, že stále hovoria o rase (neustále vyťahujú rasovú otázku), alebo segregujú študentov na internátoch podľa rasy. Nie je takáto segregácia rasistická? Je to až ironické, lebo práve v boji proti rasizmu, v roku 1954, sa zákonom prehlasovala takáto segregácia. Najsilnejšie však vidieť tento syndróm vtedy, keď títo aktivisti chcú nerešpektovať niekoho svedomie alebo názor, aby boli iba oni rešpektovaní (niečo ako: „Rešpektuj ma, alebo zomri.“) Inými slovami, chcú umlčať základné slobody iných v prospech seba. Tragédia je to, že to chcú urobiť cez zákony, ktoré za normálnych okolností majú byť určené práve na ochranu ľudskej slobody, a nie na reguláciu ľudských myšlienok. Najnovšie po konzervatívnych rečníkoch ľudia z hnutia antifa hádžu milkshaky. Irónia tkvie v tom, že pravicových konzervatívcov nazývajú fašistami, ale sami sa nimi stávajú.

Médiá ukazujú rôzne mediálne hviezdy ako vzor života – ľudia ich majú radi. Neskôr médiá ukážu ich temné stránky života, kde vypadajú ako nezodpovedné bytosti so zlým charakterom a správaním – niečo, čo sa človeku vnútorne nepáči a s čím za normálnych okolností nesúhlasí. Médiá však pokračujú a podsúvajú, že ak má človek rád túto hviezdu, potom musí mať rád aj jej skutky. Ak s tým niekto nesúhlasí, potom je nazvaný rasistom, sexistom, bigotným blbcom a mnohými inými zámenami. To im dáva potom pocit morálnej nadradenosti: že sú lepší ako konzervatívci.

Viktimizácia a politika identity

Čím ďalej, tým viac dnes vidíme ľudí, ktorí si myslia, že celá spoločnosť je rozdelená na predátorov (utláčateľov) a utláčaných. Ide o politiku identity1. Je to však v skutočnosti praktizovanie nelegálnej moci jednej skupiny nad druhou. Ďalší termín, s ktorým sa čoskoro budeme stretávať, je intersekcionalita. Tá hovorí o tom, že tieto utláčané skupiny sú kombinovateľné, a tým pádom majú akoby vyšší alebo nižší stupeň viktimizácie (útlaku). Napríklad, žena je utláčaná (tzv. veľkým mužom), ale čierna žena je ešte utláčanejšia (veľkým bielym mužom). Tá je však menej utláčaná ako čierna žena homosexuálka (pretína sa tu pohlavie, rasa a orientácia). Takto môžu existovať nespočetné kombinácie rôznych skupín, ktoré žiadajú rovnaké práva. Intersekcionalita tvrdí, že každý človek má viac ako jednu identitu.

V tomto prípade je to vážny problém. Zástancovia týchto myšlienok tvrdia, že „to, ako som sa narodil, určuje, ako budem žiť“. Takto nie človek je tvorca svojho šťastia, ale jeho okolnosti, presnejšie nejaká iná skupina ľudí je zodpovedná za jeho problémy.

Rozdelenie spoločnosti na utláčateľov a utláčaných nie je nič nové. Oponenti to nazývajú neomarxizmom a sú presvedčení, že politika identity vedie k totalite. Dôvod je jednoduchý: utláčateľ musí byť nejakým spôsobom potrestaný. Problém ale je, že utláčateľ môže byť v tomto prípade hocikto: podnikateľ (bohatý utláča chudobného), beloch (utláčateľ černochov), muž (utláčateľ žien), heterosexuál (utláčateľ inak orientovaných) alebo kresťan (utláčateľ iných presvedčení) či žid (utláčateľ Palestíny). Presne podobná vec sa stala v Rusku ohľadom gulagov alebo masového vyvraždenia. Stalin dal napríklad vyvraždiť bohatých židov. Vyčnievajúcich a ľudí s iným názorom bolo potrebné sa zbaviť. V každom prípade vytvoriť takéto skupiny a postaviť ich proti sebe nie je dobrý nápad, pretože tieto skupiny vyžadujú „konverziu“ na ich ideologické názory, a to si nevyhnutne vyžaduje násilie páchané na ľudských slobodách. Jediný rozdiel od marxizmu je len ten, že tu nejde o triedy, ale skupiny. Otrok, patricij a plebejec, barón a nevoľník, cechový majster a tovariš, prosto utláčateľ a utláčaný, stáli proti sebe vo večnom protiklade... Ale novodobé buržoázne súkromné vlastníctvo je posledným a najúplnejším výrazom výroby a privlastňovania výrobkov, ktoré sú založené na triednych protikladoch, na vykorisťovaní človeka človekom. V tomto zmysle môžu komunisti zhrnúť svoju teóriu do jedinej vety: zrušenie súkromného vlastníctva. (Karol Marx: Manifest Komunistickej strany)

Progresívci upravili významy niektorých slov. Rasizmus posunuli na úroveň bielej nadradenosti (t. j. čierny nemôže byť rasistom, ale iba biely). Rovnosť pozdvihli do úrovne spravodlivosti nárokov, čo znamená, že utláčanej skupine musia byť navrátené aj historické škody a akékoľvek nevýhody musia byť vyvážené, aby sa dosiahla rovnosť výsledkov. Celé generácie v školských inštitúciách boli vyučované klamstvami, že oni sú chudobní, pretože niekto iný je bohatý, že oni sú zotročení, lebo niekto iný je slobodný, nezamestnaní, lebo niekto iný je zamestnaný alebo hlúpi, lebo niekto iný je chytrý.

logos-06-07-2019-d-qf6d9vaaaudml-jpg-large.jpg

Klam progresivizmu

Progresívci bežne označujú všetkých konzervatívnych ľudí, resp. ľudí, ktorí nie sú liberálnymi demokratmi – socialistami, za fašistov, hoci aj latentných. Veria v určitý druh evolúcie človeka: že človek sa môže polepšovať cez zmenu prostredia či cez vzdelanie. To im dáva pocit nadradenosti, pretože oni sú tí osvietení a polepšení, lepšie vyvinutí ľudia, ktorí veria v utópiu nastolenú silným štátnym, hoci aj demokratickým zriadením.

Zásadným omylom progresívcov je viera, že človek je v zásade dobrý a zlo je relatívne a závislé od prostredia, v ktorom sa človek nachádza. Konzervatívci tomuto neveria, ale veria, že východisková poloha človeka je taká, že zlo je v ňom prítomné, v rôznej miere a forme, a je nevyhnutné vynaložiť snahu, cieľavedomú výchovu, na zmenu k lepšiemu.

Toto náboženstvo progresívcov nemá príbeh o vykúpení. Ak si biely heterosexuál a pritom ešte aj cisgender (človek s určeným pohlavím pri narodení), potom nemáš v očiach progresívca žiadnu šancu a jediný tvoj osud je vina, ktorú musíš celý svoj život niesť na pleciach. Konzervatívci to nazývajú „liberálna vina“.

Viacero hlasov z rastúceho hnutia konzervatívcov sa stotožňuje s myšlienkou, že progresívci až tak ignorujú existenciu zla, až sa sami stávajú zlí. Niet divu, že svetový bestseller č. 1 od J. Goldberga vystopoval fašizmus ku svojmu koreňu: ľavicovému liberalizmu. Už dnes vidieť náznaky fašizmu v niektorých silne liberálnych (progresívnych) inštitúciách: zakazujú debaty, s ktorými nesúhlasia, prikazujú hovoriť určité veci na základe ideológie (ako v Kanade zákon C-16). Základná sloboda, sloboda prejavu, sa začína vytrácať. Ľudia sa prestávajú rozprávať o pichľavých témach. Ľudia sa stávajú číslom v silnom štáte, ktorý zrejme chce, aby boli ticho a držali krok: nech si vezmú do rúk svoj smartfón, tam môžu písať, čo chcú, veď špeciálne algoritmy odfiltrujú a scenzúrujú všetko „nepodstatné“, o čom si oligarchovia myslia, že je zlé. Hrozivý scenár pripomína príbeh Orwellovho románu 1984 alebo spomenutý fašizmus, ktorý je charakteristický potlačením svojej opozície, silnou reguláciou spoločnosti a nútením ku prispôsobeniu sa ideológii štátu.

História potvrdzuje, že sloboda vedie k väčšej prosperite. Je veľmi prekvapujúce, že dnes mnohí chcú potlačiť slobodu. Rovnica je však veľmi jednoduchá: Čím menšia sloboda, tým väčšia chudoba. Čím väčší štát, tým menší občan.

Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? Spolčujú sa pozemskí králi, vládcovia sa spolu radia proti Hospodinovi a jeho pomazanému: „Roztrhnime putá a odhoďme ich povrazy!“

(Žalm 2,1-3)

Socializmus je samotné zlo. Viac ako sto miliónov mŕtvych tento fakt dosvedčuje. Napriek tomuto číslu stále pribúda medzi mladými presvedčenie, že raz to naozaj bude fungovať. Dnes socializmus už nazývajú novými menami: progresivizmus, liberalizmus alebo demokratický socializmus. Klam je aj v tom, že na povrchu sa ich myšlienky tvária veľmi vznešene a morálne, akoby boli motivované najväčšími ľudskými ideálmi: súcit, záujem, sympatia, starosť, inklúzia, láska, rovnosť atď. a apelujú na chudobných alebo na menšiny či ľudí, ktorí nemali „šťastie“ v živote. Ale vo vnútri tejto pozlátky je hnilobný zápach samotného zla: závisť, nenávisť, zlosť, nátlak či krádež. V jadre celého tohto zla je silne prítomná jedna vec: nenávisť voči Bohu. Ak nenávidia dobro, čo potom získajú?

Niektoré zdroje:
https://www.youtube.com/watch?v=n98V4XuFLrk
https://www.forbes.com/sites/richardvedder/2018/11/15/racial-segregation-on-american-campuses-a-widespread-phenomenon/#57cb69cc4455
https://townhall.com/columnists/ryanbomberger/2015/05/08/are-you-suffering-from-sis-selective-indignation-syndrome-n1996294
https://www.youtube.com/watch?v=OtFFlDMnaJs


1 Politika identity je podľa Wikipédie tendencia ľudí, ktorí zdieľajú spoločnú rasovú, náboženskú, etnickú, sociálnu alebo kultúrnu identitu, presadzovať svoje záujmy bez ohľadu na záujmy širšej spoločnosti. V širšom zmysle ide o rôzne utláčané skupiny.



Súvisiace články

Priatelia Izraela sa stretli vo Washingtone|Logos 12 / 2013 | Martin Meliško |Aktuálne
BLACK and WHITE|Logos 7 / 2016 | Alžbeta Palkoci|Zo života cirkvi
Prebudenia v Novej zmluve|Logos 8 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Služobník|Logos 1 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Šťastný nový rok prajem!|Logos 1 / 2019 | Jaroslav Kříž |Téma