Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Kto bol profesor Roháček?

logos-2020-12-rohacek-2.jpgRoháček bol prvý, kto Bibliu preložil do spisovnej („poštúrovskej“) slovenčiny z originálu a ponúkol tak slovenským protestantom kvalitnú alternatívu k starej českej Biblii Kralickej.

Disciplína, pracovitosť a obrovská vytrvalosť, ktorú od mladosti pestoval, zaistili kompletný preklad Starej i Novej zmluvy.

V kresťanských kruhoch (najmä protestantských) by sme našli ešte i dnes mnoho ľudí, ktorí poznajú a dokonca pravidelne čítajú preklad Biblie od profesora Jozefa Roháčka (1877–1962). Po prvý raz bol Roháčkov slovenský preklad celej Biblie vydaný už v roku 1936 a odvtedy je vydávaný opakovane – ešte aj v roku 2017. Už táto skutočnosť nás vedie k záveru, že Roháčkov preklad má mnoho čo ponúknuť aj dnes, hoci už máme na výber z viacerých novších možností. Špecifikom prekladu pritom je, najmä pre dnešných mladších čitateľov, istá krkolomnosť, niekedy horšia zrozumiteľnosť textu a používanie dnes už zastaralého jazyka plného rôznych archaizmov a bohemizmov. To je dané Roháčkovým základným prístupom k prekladu a, sa­mozrejme, tiež časovým odstupom od doby vzniku. Roháček sa snažil o čo najväčšiu doslovnosť a blízkosť originálnemu hebrejskému a gréckemu textu Starej a Novej zmluvy. Tomu bol ochotný podriadiť aj niektoré pravidlá slovenského pravopisu. Sám tvrdil, že jeho cieľom: „bolo podať čo najvernejší preklad, pri ktorého čítaní by mohol mať čitateľ vedomie, že aspoň z 95% číta originál, a pritom by sa výklad mohol opierať na jednotlivé slová, teda bola snaha podať, nakoľko je to ľudsky a pri prekladoch možné, doslovný preklad každého slova a to zároveň v čo najkrajšej slovenčine“. Takýto prístup môže mať síce aj nevýhody oproti modernejším slovenským prekladom (napr. ekumenickému), ale zároveň môže byť ohromne prínosný, ak to so štúdiom Písma človek myslí vážne a vie s prekladmi pracovať. Vyššie popísané vlastnosti „Roháčka“ sú ešte aj dnes cenené a používané mnohými pri osobnom skúmaní Písma.

Domnievam sa ale, že mnohí čitatelia Roháčkovho prekladu vedia veľmi málo alebo aj takmer nič o jeho tvorcovi. Preklad máme a používame ho, ale akoby nám ani nedochádzalo, čo to znamená. Roháček pracoval na preklade prakticky sám (Bibliu často prekladajú celé tímy odborníkov) a úspešne ho dokončil. K tomu potreboval obrovskú dávku sebadisciplíny a vytrvalosti. V žiadnom prípade nejde o zanedbateľný úspech. Aj pred Roháčkom sa niektorí pokúšali preložiť Bibliu do slovenčiny, ale nerobili to na základe hebrejských a gréckych originálov. Ako základ používali namiesto toho latinskú Vulgátu, čo je tiež iba preklad. Roháček bol prvý, kto Bibliu preložil do spisovnej („poštúrovskej“) slovenčiny z originálu a ponúkol tak slovenským protestantom kvalitnú alternatívu k starej (ale tiež veľmi kvalitnej) českej Biblii Kralickej.

Vzdelanie ako základ pre prekladateľskú prácu

Jozef Roháček sa narodil do celkom obyčajnej slovenskej rodiny na kopaniciach pri Starej Turej. Samozrejmým predpokladom na to, aby takýto človek bol schopný preložiť celú Bibliu, bolo vzdelanie, a to predovšetkým znalosť jazykov.

Roháček už ako chlapec cestovával so strýkom do Viedne za prácou. Tam sa naučil dobre po nemecky, pretože v 90-tych rokoch už priamo vo Viedni aj pracoval. Popri práci sa venoval samoštúdiu. Od roku 1898 sa navyše začal vzdelávať v misijnom ústave Neukirchen v Bavorsku. Už vedel, čo chce v živote dosiahnuť, tak sa učil biblické jazyky – hebrejčinu a gréčtinu. Okrem toho sa naučil anglicky a francúzsky. Ovládal tiež maďarčinu, čo bolo samozrejmé, keďže pred prvou svetovou vojnou i po nej pôsobil medzi Slovákmi v maďarskej Nyíregyháze, kde kázal slovensky i maďarsky.

Už v roku 1910 vyšiel tlačou Roháčkov preklad Markovho evanjelia pod záštitou Britskej biblickej spoločnosti. Do roku 1912 sú dokončené aj ostatné evanjeliá. Nová zmluva bola kompletná v roku 1924 a už spomínaný rok prvého vydania kompletnej Biblie je 1936. Disciplína, pracovitosť a obrovská vytrvalosť, ktorú od mladosti pestoval, zaistili, že dokázal účinne študovať a dotiahnuť do konca aj tak megalomanský projekt, akým bol kompletný preklad Starej i Novej zmluvy z pôvodných jazykov.

Prebudenie u sestier Royových

V roku 1894, pred odchodom do Viedne, navštívil Jozef Roháček prebudenecké zhromaždenie sestier Kristíny a Márie Royových v Starej Turej. Zaštítené boli organizáciou Modrý kríž, ktorá pôvodne vznikla roku 1877 v Ženeve a zameriavala sa na boj proti alkoholizmu.

V Starej Turej sa v Modrom kríži konali cirkevné zhromaždenia, ktoré čerpali z pietistickej tradície a jej snahy o obnovu luteranizmu. Kládli dôraz na Písmo a úprimnú vieru a túžbu po nasledovaní Kristovho príkladu. Týmito postojmi sa automaticky vymedzovali proti tradičnejšej, niekedy zjavne pokryteckej forme zbožnosti. Boli preto často nepochopení a nálepkovaní ako sektári.

Roháček sa práve k takýmto ľuďom pridal a sestrám Royovým vďačil tiež za možnosť študovať v Neukirchene. Na zhromaždeniach sa zoznámil tiež so svojou budúcou manželkou Ruženou Vranou.

Boh a prvá svetová vojna

logos-2020-12-rohacek-socha.jpgDo Roháčkovho života, tak ako do životov všetkých vtedajších ľudí, zasiahla prvá svetová vojna. V predvečer konfliktu Európu napĺňalo veľké nadšenie z nadchádzajúceho dobrodružstva. Obzvlášť mladí muži, ktorí nikdy žiadnu vojnu nezažili, nadobudli dojem, že to bude asi nejaká hra. Turnaj gentlemanov. Nikto si vtedy nepredstavoval mŕtvych kamarátov ležiacich v blate zastrelených pri piatom nezmyselnom útoku na ten istý nepriateľský zákop. Keďže do svetovej vojny sa zapojili mnohé štáty na základe úradného papiera – vzájomných spojeneckých zmlúv – mohlo sa ľahko stať, že po čase už prestalo byť jasné, prečo sa vlastne bojuje, a prečo by Maďar alebo Slovák mal nenávidieť Taliana na druhej strane poľa. Mimochodom, tú istú otázku si už na Vianoce roku 1914 položili Nemci, Francúzi a Briti, uzatvorili neoficiálne lokálne prímeria, vymenili si darčeky a zahrali si futbal. Možno takto si vojnu predstavovali od začiatku. Lenže taká bola naozaj iba pár dní okolo Vianoc v prvom roku štvorročného masakru.

Totálne zidealizovaná predstava vojny na jej počiatku naplnila ulice a námestia. Jozef Roháček na jedno také zhromaždenie spomína: „Pamätám sa na jednu takú zúrivú demonštráciu pred Košútovým pomníkom. Bolo počuť výkriky: ‚Nech žije vojna! Dolu so psom Srbskom!‘ A podobne.“

Roháček pri tej príležitosti vysvetľuje svoj postoj k vojne a tiež k úlohe Boha, ktorého mnohí hnali na zodpovednosť za obrovské krviprelievanie, s ktorým zjavne na nebesách nič nehodlal robiť. V súvislosti s predvojnovým nadšením a demonštráciami hovorí: „Pravda, to všetko sa dialo v presvedčení, že potečie len cudzia krv, že len sami sa budú biť, že sa budú získavať vavríny, dokazovať, bez vlastných porážok, hrdinstvá, a že bude skoré, skvelé víťazstvo a sláva. Keď potom neskoršie tiekla i vlastná krv, bolo zle na Pána Boha. Keby vraj bol nejaký Boh, alebo keby bol spravodlivý, nemohol by dopustiť také vraždenie a čo iné s tým súviselo. Takým ľuďom som potom často pripomenul, že však si predsa žiadali vojnu. A či reku ste nekričali aj vy: ‚Eljen a Háboru?‘ Lebo človek si toho toľko často navarí, že to nevládze pojesť, a keď si už nevie rady obviňuje Pána Boha, že On je tomu na vine.“

Roháčkova úvaha je, myslím, nadčasová a určite sa nemusí vzťahovať iba na vojnu. Zdá sa však trochu paradoxné, že Roháček na jednej strane vravel, že ľudia vojnu sami chceli, ale zároveň tvrdil, že vojna je Božím trestom pre národy, Božím súdom. Možno to ale myslel aj tak, že Boží trest si človek v podstate vyberá sám. Niekedy sa dokonca môže zdať, že ho priamo chce.

Hodnota pravdy

Roháček nikdy neskĺzol k obviňovaniu Boha, na­priek tomu, že dôsledky vojny mal možnosť vidieť na vlastné oči, keď pôsobil ako duchovný vo vojenských nemocniciach. Po vojne, ktorá pre Uhorsko nedopadla vôbec dobre, sa navyše rozpútal hon na „panslávov“. Aj Roháček mal problémy s maďarskými nacionalistami, a to do tej miery, že bol dokonca odsúdený na tri roky väzenia, po trinástich mesiacoch na podmienku prepustený. V tejto súvislosti je možné ilustrovať Roháčkovu až extrémnu rigoróznosť pokiaľ išlo o morálku a najmä pravdovravnosť. Vo svojich pamätiach popisuje, ako sa snažil vyriešiť dilemu, kam schovať nôž, ktorý vo väzení nesmel mať. Ak by sa na to prišlo, spôsobil by si vážne problémy. Riešením by bolo ho jednoducho vyhodiť napr. von zamrežovaným oknom, kde by ho zrejme stráž skôr či neskôr našla. V takom prípade by stačilo všetko popierať a nepriznať sa, že je nôž jeho. Neurobil to, pretože dopredu vedel, že ak by sa ho spýtali, či je to jeho nôž, nemal by inú možnosť, len sa priznať. Kresťan totiž nemôže klamať. „Klamať by bolo horšie ako smrť.“ Preto sa rozhodol veľmi riskovať a nôž prepašoval z cely von, keď ho prepúšťali. Spoliehal sa, že Boh zabráni tomu, aby nôž pri kontrole jeho vecí našli. Neskôr ďakoval, že ho nenašli.

Z Maďarska do Československa

Z maďarského väzenia sa Roháčkovi podarilo prejsť do novovzniknutého Československa. Keďže bol prepustený iba na podmienku a zmizol, Maďari ho v neprítomnosti dodatočne odsúdili na 13 rokov. Za hranicu nového štátu Čechov a Slovákov však už ich moc nesiahala.

Napriek tomu, že maďarskí nacionalisti Roháčkovi značne znepríjemnili život, jeho postoj voči maďarskému národu zostal obdivuhodne triezvy. Uvedomoval si, že jeho nepriateľom je skôr myšlienka, ale nie národ ako taký, pretože podporovateľmi maďarských nacionalistických myšlienok neboli len Maďari, ale aj Židia, či niektorí Slováci. Spätne svoj postoj hodnotil nasledovne: „Ten, kto si prečítal túto kapitolu môjho života, ako aj niektoré moje podobné skúsenosti z predošlých čias, mohol by nadobudnúť dojem, že som nepriateľom Maďarov. Ale to by bol omyl. Ja som poznal aj medzi Maďarmi vzácnych ľudí, a menovite milovaných bratov a milé sestry. (…) A vedel by som aj dnes milovať veriaceho Maďara ako veriaceho Slováka, lebo vykúpení Boží sú jedno, a v Ňom sú milovaní Boží a spravodliví.“

V Československu potom Roháček pokračoval v štúdiu, vstúpil do služieb evanjelickej cirkvi (počas života pôsobil na viacerých miestach) a pokračoval v prekladateľskej práci. V tejto dobe (1928) však zomrela jeho milovaná žena, čo bola nová nepríjemná životná rana.

Záver

Roháček v roku 1936 požiadal o odchod do dôchodku, v čom mu bolo vyhovené. Pokračoval však v práci na prekladoch, vďaka čomu vyšlo nové revidované vydanie a po jeho smrti ešte druhé, ktoré používame aj dnes. Venoval sa naďalej prednáškovej a kazateľskej činnosti. Napokon zomiera v Bratislave 29. júla roku 1962.

Spoznávanie jeho práce a životných osudov mnohých napĺňa obdivom a Jozef Roháček by mohol byť v mnohom vzorom aj pre dnešnú generáciu kresťanov. Možno aj vďaka bližšiemu poznaniu života, osudov a zásad profesora Roháčka sa čitateľ ešte s väčšou chuťou pustí do štúdia jeho jedinečného prekladu Písma.

Literatúra:
FAZEKAŠ, Matúš: Prof. Jozef Roháček, kazateľ, misijný pracovník, biblista, učiteľ. In: BAJANÍK, Stanislav; DENĎÚROVÁ-TAPALAGOVÁ, Viera (edd.): Slováci v zahraničí 28. Martin, 2011, s. 38-77.
KOŠTIAL, Rudolf: Biblia u nás. Liptovský Mikuláš, 1989.
TRÚSIK, Pavol: Pravda a svedomie Jozefa Roháčka, dušpastiera v Horných Strhároch. In:ŠESTÁK, Mišo (ed.): Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie. Ročník III. Hradište, 2017, s. 256-267.

 



Súvisiace články

Kto bol kto|Logos 9 / 2008 | Rastislav Bravčok |Z histórie
Kto sú Palestínčania?|Logos 12 / 2010 | Miroslav Iliaš |Izrael
Kto je Ježiš Kristus|Logos 12 / 2020 | Jaroslav Kříž |Téma
Kto (ne)zdedí Božie kráľovstvo|Logos 10 / 2007 | Jaroslav Kříž |Téma
Kto s kým na Blízkom východe?|Logos 5 / 2010 | rcs |Zo sveta