Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Protireformácia na Slovensku

bible-opt-1.jpegV našom článku sa pokúsime priniesť stručný pohľad na protireformáciu, resp. rekatolizáciu na Slovensku aj s dopadom na historický vývoj na Slovensku.

Dejiny reformácie a následnej protireformácie na Slovensku sú v historických prameňoch a literatúre, ktoré sú dostupné na Slovensku, pomerne bohato spracované. Pre lepšie pochopenie článku odporúčame čitateľom Logosu vrátiť sa k článku B. Bieliková: Reformácia na Slovensku v 16.storočí, In: Listy milosti, roč. II, č. 1/ 2005, s. 18-19.

Pojem protireformácie

Protireformácia (alebo rekatolizácia v širšom zmysle) bola cieľavedomá snaha katolíckej cirkvi o zastavenie šírenia reformácie v 16.-18. storočí. Jej hlavnou úlohou bolo pripútať protestantské krajiny ku katolíckej cirkvi. V tom jej pomáhali najmä rozpory medzi jednotlivými prúdmi reformácie. Protireformáciu organizovala pápežská kúria a cirkevná hierarchia v spolupráci s katolíckymi panovníkmi. Najmä po Tridentskom koncile (pozri ďalej) sa podarilo zlikvidovať protestantizmus na Apeninskom a Pyrenejskom polostrove, z veľkej časti v Poľsku a v prevažnej miere v Česku a v Uhorsku. Čiastočné úspechy sa dosiahli aj v Nemecku, Švajčiarsku a v Holandsku, tu však protestanti zostali pomerne silní.

Významnými faktormi, či činiteľmi protireformácie boli: jezuiti, Tridentský koncil, inkvizícia a hon na čarodejnice.

Jezuiti

Hlavným šíriteľom katolíckej reformy bol rád jezuitov, založený v roku 1540 španielskym šľachticom a bývalým cisárskym dôstojníkom Ignácom z Loyoly. Reformy uskutočňoval najmä zakladaním škôl a prostredníctvom misií. Jezuiti (Spoločnosť Ježišova) sú známi svojimi misiami v zámorí. Príslušníci jezuitského rádu nesmeli prijímať žiadne cirkevné hodnosti. Významným jezuitom bol napríklad František Xaverský.

Tridentský koncil

Vyvrcholením úsilia o protireformáciu bol Tridentský koncil, ktorý sa konal v rokoch 1545 až 1563 v talianskom mestečku Trident. Zúčastnilo sa ho 255 biskupov. Zvolal ho Karol V. Habsburgský, ktorý chcel dosiahnuť kompromis medzi katolíkmi a protestantmi. Jezuiti ale o kompromise nechceli ani počuť. Dôraz kládli na prísnu rekatolizáciu a úplnú autoritu pápeža. Koncil bol napokon víťazstvom jezuitov.

Výsledky koncilu:

  • systematizácia cirkevných dogiem a vierouky
  • začiatok prudkého šírenia inkvizície
  • zrušenie predávania odpustkov a cirkevných úradov

Protireformácia na Slovensku

Slovensko bolo vo včasnom novoveku prevažne protestantská krajina, ale postupne sa podarilo premeniť ju opäť na prevažne katolícke územie (dnes 70% rímskych katolíkov), na čo sa používali od začiatku 17. storočia veľmi často aj násilné prostriedky (tzv. rekatolizácia). V Uhorsku je začiatok protireformácie spojený s menom ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý v polovici 16. storočia zavolal do Uhorska jezuitov. Významným protireformátorom bol aj arcibiskup Peter Pazmán. Prorireformácii sa venovali aj štátne a kráľovské orgány. Protireformátormi boli samotní Habsburgovci. Odpor proti protireformácií bol jedným z hlavných motívov protihabsburských stavovských povstaní na Slovensku. V historických prameňoch sa roky 1681 až 1781 označujú za „storočie rekatolizácie“.

trident-opt.jpegSlovensko patrilo medzi územia, kde sa veľmi dobre rozšírila reformácia a postupne si získala veľa prívržencov, takže na konci 16. stor. sa k nej hlásila väčšina obyvateľstva. V tomto smere nepochybne vedúcu úlohu zohrávali slobodné kráľovské mestá. Keď sa od čias Petra Pazmána u nás rozvinula protireformácia a rekatolizácia, náboženský obraz Slovenska sa zmenil a katolícki obyvatelia nadobudli postupne početnú prevahu. Rozhodujúce bolo v tomto smere obdobie od Šopronského snemu do vydania Tolerančného patentu, keď sa vytvorila situácia, že protestanti boli vystavení veľmi surovému útlaku nielen v mestách, ale i všade inde. Program všeobecnej rekatolizácie uskutočňovala katolícka cirkev, v rámci ktorého si za hlavný cieľ vytýčila získať postupne na svoju stranu všetko kresťanské obyvateľstvo krajiny. Zvlášť veľkú pozornosť venovala slobodným kráľovským mestám. Okrem samotnej rekatolizácie miest, si katolícka cirkev kládla ešte jeden cieľ, a to zveriť vedenie v mestách do rúk katolíkov, rezervovať im v mestských radách i iných orgánoch samosprávy čo najviac miest a protestantov postupne zo všetkých týchto pozícií vytlačiť. Pritom sa vôbec nebral ohľad na početné zastúpenie jedného alebo druhého vierovyznania.

levoca-opt-1.jpegV roku 1681 sa v Šoproni konal snem, ktorým sa skončili akékoľvek snahy panovníka Leopolda I. o absolutistickú vládu v Uhorsku a o úplné potlačenie protestantov. Snem obnovil zásadu, na ktorej stavy oddávna trvali, že v Uhorskom kráľovstve vládne náboženská sloboda. To však bolo veľmi vzdialené tomu, čo pod týmto pojmom chápeme dnes. Podmienky, za ktorých mohli po roku 1681 u nás existovať a vyvíjať svoju činnosť evanjelická a v maďarských etnických oblastiach aj reformovaná (kalvínska) cirkev, boli ťaživé a ponižujúce. Katolícka cirkev sa šance, ktorú jej poskytli uznesenia Šopronského snemu, pevne chytila. Sústredila sa pritom predovšetkým na mestá, kde výrazne prevládalo protestantské obyvateľstvo, no svoju iniciatívu v tomto smere nesmierne prehnala. Protestantské kostoly v období rekatolizácie existovali len v Bratislave, Modre, Trenčíne, Banskej Štiavnici, Kremnici a vo všetkých piatich východoslovenských kráľovských mestách. V Košiciach bol evanjelický aj kalvínsky kostol. V slobodných kráľovských mestách mohol pôsobiť iba jeden, najviac dvaja protestantskí kňazi. Na rozdiel od toho mohli katolíci mať okrem farára aj niekoľko kaplánov a v každom meste vznikol prinajmenšom jeden kláštor. Vo významných mestách pôsobili jezuiti. Pod vplyvom výraznej prevahy katolíckych duchovných sa pomerne rýchlo menila aj duchovná atmosféra našich miest. Kým v čase Šopronského snemu vo všetkých mestách prevažovali protestanti, v čase vydania Tolerančného patentu (1781) bol už pomer takmer všade obrátený. Protestanti predstavovali väčšinu už len v Banskej Bystrici, Brezne, Krupine, Kežmarku, Ľubietovej, Modre a vo Zvolene. V čase vydania Tolerančného patentu, keď sa počet obyvateľov Slovenska pohyboval zhruba okolo jeden a pol milióna, sa podarilo katolíckej cirkvi náboženský obraz Slovenska zmeniť na približne 3:1 v prospech katolíkov a v neprospech protestantov. Tí si zachovali početnú prevahu iba v turčianskej a gemerskej stolici. Katolícku cirkev výrazne posilnili aj ortodoxní kresťania východného Slovenska, ktorí prijali užhorodskú synodu (v r. 1646), v zmysle ktorej uznali pápeža za svoju hlavu, a tak sa počítali za katolíckych kresťanov východného obradu. Pozície katolíckej cirkvi sa posilnili aj zriadením nových biskupstiev: Spišského, Banskobystrického a Rožňavského v roku 1773 a Košického v roku 1804. Pre náboženský obraz Slovenska je dôležité poznať aj počet a rozloženie židovského obyvateľstva, ktoré bolo veľmi nerovnomerné. V slobodných kráľovských mestách Židia vôbec nežili, lebo tu im kráľ na začiatku 16. storočia zakázal bývať a do banských miest nesmeli chodiť. Štatistika uvádza, že v roku 1778 žilo na Slovensku asi 15 tisíc Židov, čo nebolo ani celé percento obyvateľstva. Pribudlo ich až vďaka infiltrácii z Haliče, ktorú pripojili k rakúskej monarchii na konci vlády Márie Terézie.

peter-pazmanyi-opt.jpegVýsledkom silného náporu rekatolizácie bol značný vzostup religiozity slovenského obyvateľstva. Už v tomto období sa výrazne rozvinul mariánsky kult so svojimi pútnickými strediskami - Šaštín, Marianka, Staré Hory, Gaboltov a Levoča. Paralelne s tým stále rástol počet kňazov, ktorí sa podieľali na rekatolizačnom úsilí, budovali sa nové katolícke kostoly, kláštory a iné objekty náboženského kultu. Svoju činnosť v tomto období naplno rozvinuli jezuiti. Naopak protestanti boli obmedzení na niekoľko málo kostolov a kňazov, ktorých počet sa nesmel zvyšovať, hoci počet obyvateľov rástol. Archívne pramene uvádzajú aj také ponižujúce skutočnosti, keď katolícke inštitúcie sledovali, či evanjeličky a kalvínky, ktoré sa vydali za katolíkov, vychovávajú svoje deti v katolíckom duchu, či sa evanjelické deti vzdelávané v katolíckych školách aj doma modlia ruženec, či sa evanjelickí remeselní majstri zúčastňujú so svojimi zamestnancami a rodinnými príslušníkmi na procesiách Božieho tela, dodržiavajú katolícke sviatky a pôsty. V prípade, že niekto nedodržal nariadenie, žiadali katolícke inštitúcie svetské orgány o zákroky proti opovážlivcom. Ak zotrvávali pri týchto priestupkoch, usilovali sa o ich vypovedanie z krajiny.

Banská Bystrica v období protireformácie

Proti reformačnému hnutiu bola cirkev rímska bezmocná. Svoje pozície si bránila svojským spôsobom, ale nevedela si ich obrániť, lebo reformácia bola dejinnou nutnosťou, Božím dielom. Rímska cirkev vystupovala rovnobežne s reformáciou na vyničenie „kacírstva“. Keď sa prevalila vlna reformácie do Uhorska, sedel na kráľovskom tróne slabý a neskúsený panovník Ludvik II., ktorý sa dal točiť rôznymi smermi. Aby si získal priazeň pápežovu, ktorý naplnil aj prázdnu štátnu pokladnicu darom 60 tisíc zlatých (údajne na boj proti Turkom), dovolil vyniesť 53. základný článok z roku 1523, ktorý vyzýva kráľa ako katolíckeho panovníka, aby všetkých luteránov a ich ochrancov i prívržencov, ako verejných kacírov a nepriateľov Panny Márie, smrťou a konfiškovaním majetkov potrestal. O dva roky neskôr (24.4.1525), vyniesli krajinské stavy všeobecne známy zákon: „Lutherani comburantur - Lutheránov treba spáliť“. Hovorieva sa vo všeobecnosti, že tieto zákony zostali len na papieri, lebo luteránom sa ani vlas na hlave neskrivil, ale prví zvestovatelia a šíritelia evanjelia kráčali jednako len cestou krutého prenasledovania.

marianka-opt.jpegKeď sa štiavnický farár Konrád Cordatus a kremnický farár Ján Krezling opovážili vo Zvolene hlásať náuky Lutherove, banskobystrický plebán Mikuláš obžaloval ich u arcibiskupa, ktorý ich r. 1525 aj skutočne vsadil do žalára v Budíne, darmo sa Kremnica horlivo prihovárala za nich. Začiatkom roku 1526 sa vzbúrili banskí robotníci v Banskej Bystrici. Vyšetrením vzbury bol poverený palatín Štefan Verböczy, zarytý nepriateľ reformácie, ktorý dal údajne na svojom panstve upáliť osem Lutherových nasledovníkov a župana Gašpara z Rašky. Vyšetrovanie ukázalo, že baníci sa vzbúrili nielen pre zadržanú mzdu, ale sa verejnou prísahou museli zriecť luteránskeho kacírstva.

Katastrofa pri Moháči (1526) zastavila na čas prenasledovanie evanjelikov. Horšie sa viedlo evanjelikom na území, ktoré nebolo obsadené Turkami. V r. 1529 sa stal ostrihomským arcibiskupom Pavel Varda, ktorý až do smrti stál na čele protireformácie. Už v roku 1530 napomínal banské mestá a vystríhal ich pred „luteránskym morom“. Banskej Bystrici naložil, aby mu v okovách poslala všetkých kňazov nakazených luteránskym morom. Antona - banskobystrického kňaza, aj pred súd postavil a uvrhol do žalára, z ktorého ho v r. 1532 vyslobodil sám Ferdinand I. Varda však nevládal zastaviť šírenie reformácie v banských mestách ani svojimi synodami, ani svojimi obžalobami, ba ani svojimi vizitáciami a inkvizíciami. Naopak banské mestá vľúdne prijímali inkvizítorov, pohostili ich, rôznymi darmi ich obsypali, ale od reformácie nechceli odstúpiť.

ludvik-ii-opt.jpegV r. 1537 sa arcibiskup vybral osobne do banských miest so skvelým sprievodom, v spoločnosti viacerých biskupov a za poldruha mesiaca sa usiloval napraviť tvrdé lebky obyvateľov banských miest, no všetko darmo! Banské mestá zostali Lutherovi verné aj naďalej. Nielen arcibiskup, ale aj ostatní biskupi usilovali sa všemožne zahatiť reformáciu a obrániť si pozície. Ďalšou známou postavou protireformácie bol Mikuláš Oláh, ktorý zasadol na arcibiskupský stolec v roku 1553. Ten neprestajne vysielal vizitátorov do evanjelickej cirkvi, hrozbami a pokutami nútil najmä banské mestá, aby vyháňali evanjelických kňazov.

20. 2. 1560 naložil Banskej Bystrici, aby pozbavila fary kňazov Kincela a Aquida. Aby sa Oláhovi úspešnejšie darilo rekatolizovať krajinu, priviedol jezuitov a osadil ich v Kláštore pod Znievom, dvoch z nich vyslal do banských miest, aby zdarne vykonali svoju úlohu. No banské mestá, menovite Štiavnica a Kremnica, vôbec ani neprijali jezuitov a nepripustili ich na kazateľňu. Banské mestá vo vlastnom záujme vytvorili „banskú jednotu“ a všetky kroky, ktoré vyvíjali v hmotných otázkach, ale aj vo veciach čisto náboženských, konali svorne a jednotne, navzájom sa oboznamovali o všetkých úmysloch a zámeroch katolíckeho kléra. Že evanjelici v týchto časoch mnoho trpeli, najlepšie dokazuje list, ktorý poslala Kremnica Štiavnici (12.5.1575). Stálo v ňom: „Nemôžeme Vám zamlčať, že pápežníci v celom našom okolí úsilne kladú nástrahy kňažstvu, niektorých kňazov dávajú do kliatby verejne z kazateľníc, iných úkladne polapali a preč odviedli“ (cid: Drobný, J. P. 1929, s. 10).

mikulas-olah-opt.jpegDo protireformačného hnutia bol významným spôsobom zapojený aj panujúci dvor Habsburgovcov a to nielen zákonnými článkami, ale aj svojím žoldnierskym vojskom, ktoré bolo stále naklonené katolíckej cirkvi. Rudolf II. vydal 11.11.1603 mestu Košice rozkaz, aby svoj veľký chrám odovzdali katolíkom a celá mestská rada, aby navštevovala katolícke bohoslužby. Rozkaz bol vykonaný, evanjelikom bol odňatý nielen veľký chrám, ale všetky košické chrámy, kňazi boli pozatváraní a všetky dôchodky mesta boli dané jezuitom. Aj v okolí Košíc boli kňazi vyháňaní z fár. V roku 1616 sa stal uhorským arcibiskupom Peter Pazmán, ktorý sa snažil všemožne nakloniť si uhorskú šľachtu proti evanjelikom. Evanjelickej cirkvi konfiškovali chrámy aj majetky. Začiatkom 17. storočia mala evanjelická cirkev vyše 2000 zborov. Mnohé evanjelické zbory sa stali korisťou jezuitov, všetky cirkevno-školské majetky prešli do rúk násilníkov. Jedným z najdôležitejších prostriedkov rekatolizácie bolo násilné zaberanie kostolov. Časť protestantských šľachticov prišla o svoje majetky, ktoré panovník venoval verným katolíckym veľmožom, a ďalší z politických dôvodov konvertovali. Tak sa v prvých desaťročiach 18. storočia veľa, dovtedy evanjelických, dedín ocitlo v rukách katolíckych zemepánov. Evanjelici však prichádzali o svoje kostoly aj tam, kde nemali katolícku vrchnosť. Evanjelickí zemepáni nesmeli zastávať ani významnejšie funkcie v stoličnej správe, a tak sa aj stolice stali jedným z nástrojov rekatolizácie. Násilné obsadzovanie evanjelických chrámov sa konalo neraz za priamej účasti podžupanov, či slúžnych. Zaberanie protestantských kostolov prebiehalo počas celej prvej polovice 18. storočia a k roku 1736 klesol ich počet z pôvodných viac ako 2000 na 205. Najrýchlejšie napredovala rekatolizácia obyvateľstva v obciach podliehajúcich katolíckemu kléru a svetskej vrchnosti. Ak zostali v katolizovaných obciach evanjelici, podliehali miestnym katolíckym farárom, ktorí im rôznymi spôsobmi prekážali vo vyznávaní ich náboženstva. S podporou zemepánov im odmietali krstiť deti i pochovávať mŕtvych a bránili evanjelickým kňazom pri výkone cirkevných úkonov na ich území. Evanjelickí farári museli znášať vizitácie katolíckych dekanov, stále boli prísne sledovaní, v prípade sobášenia zmiešaných párov ich čakala vysoká pokuta, a ak sa pričinili o prestup katolíka, hrozilo im doživotné väzenie. Známym sa stal najmä tragický osud superintendenta Daniela Krmana, odsúdeného za tento čin na doživotný žalár, v ktorom aj zomrel (r.1740). Obmedzenia sa týkali aj mešťanov hlásiacich sa k evanjelickému vierovyznaniu. Nesmeli byť volení do senátu ani rady a boli rôzne obmedzovaní aj v hospodárskom živote, najmä cechoch. Znížiť podiel evanjelikov medzi mešťanmi kráľovských miest mala tzv. dekretálna prísaha na Pannu Máriu a svätých, ktorá bola vo väčšine kráľovských miest povinná pri prijímaní nových mešťanov.

Jedným z najdôležitejších prostriedkov rekatolizácie bolo násilné zaberanie kostolov

Rekatolizačné úsilie prebiehalo po mestách celé storočie, ktoré ubehlo od Šopronského snemu. Celých sto rokov pokračovalo tempom, ktorým sa rozbehlo, nenastalo v ňom žiadne zmiernenie ani poľavenie. Iba odpor protestantov postupne slabol, lebo pochopili, že všetok tlak, ktorý sa proti nim rozvinul, priniesol ich neustále zmenšovanie sa a vzrast počtu členov katolíckej cirkvi. Napr. v Banskej Bystrici bolo v r. 1778 evidovaných 2497 katolíkov a 2522 nekatolíkov. Štatistické údaje dokazujú, že rekatolizácia zasiahla práve najväčšie mestá na Slovensku a to Bratislavu, Košice, Prešov, Trnavu, Skalicu, Kremnicu a Banskú Štiavnicu. Najväčšie úspechy dosiahla v Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Svätom Jure, Banskej Belej a v Novej Bani. Evanjelici mali naproti tomu výraznú prevahu zväčša len v malých a hospodársky menej významných mestách (Zvolen, Ľubietová).

ihs-opt.jpegProtireformácia a rekatolizácia sa v Uhorsku skončila až vydaním Tolerančného patentu v roku 1781. Tolerančný patent bol jedným z najvýznamnejších štátnických činov Jozefa II. Jeho veľký vplyv sa prejavil už v nasledujúcich rokoch. Len do r.1784 vzniklo v Uhorsku 165 nových evanjelických farností a 586 filiálok.

Problematika cirkevných dejín Slovenska, nevynímajúc dejiny reformácie je tak obsiahla, že nateraz sme vyčerpali rámec priestoru, ktorý poskytuje náš časopis.

Použitá literatúra a pramene:

Doruľa, J.: Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu. Martin 1998.
Göllnerová, A.: Počátky reformace v Banské Bystrici. In: Bratislava. Časopis učené společnosti Šafaříkovy. Roč. 4, Bratislava 1930, s. 580 - 612.
Slávik, J.: Dejiny zvolenského evanjelického a. v. bratstva a seniorátuBanská Štiavnica 1921.
Križko, P.: Dejiny banskomestského seniorátu. Liptovský Sv. Mikuláš. 1948.
Kvačala, J.: Dejiny reformácie na Slovensku. Liptovský Sv. Mikuláš. 1935.
Drobný, P.J.: Evanjelickí slovenkí martýri (mučeníci). Liptovský Sv. Mikuláš. 1929, s. 1 -18.
Špiesz, A.: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava 2006, s. 76 - 88.
Špiesz, A.: Rekatolizácia na Slovensku v mestách v rokoch 1681-1781. In: Historický časopis. Roč. 39, č. 6/ 1991, s. 588 - 612.
www.wikipedia.sk



Súvisiace články

Ian McCormack opäť na Slovensku|Logos 12 / 2009 | Alena Filipková |Reportáž
Kresťanstvo v USA a na Slovensku|Logos 4 / 2008 | Radovan Kapusta |Reportáž
Dr. Christian Harfouche na Slovensku|Logos 10 / 2010 | Daniel Šobr |Téma
Ian McCORMACK na Slovensku|Logos 8 / 2008 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Zaostrené na vedu|Logos 3 / 2009 | Drahoslav Vajda |Veda a viera