Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Za čo vďačíme vďačnosti

logos-09-dakujem.jpg

Keď Boh stvoril človeka, mal zároveň aj plán pre jeho život. Na počiatku dejín stvorenia žil človek v prostredí, v ktorom bolo postarané o všetky jeho potreby. Nemusel sa starať o svoje živobytie, nemal nepriateľov, spoločnosť mu robil sám Stvoriteľ. Bol mu za to človek vďačný?

Svojou neposlušnosťou a hriechom spôsobil, že prišiel o uvedenú pohodu a bezstarostnosť. Malo to však aj iný dôvod. Namiesto toho, aby rešpektoval Boha, počúvol satana. Následne musel opustiť záhradu Eden a prijať celkom iné životné podmienky.

V historických knihách Starého zákona sa môžeme na mnohých miestach dozvedieť o tom, aké zázračné víťazstvá nad nepriateľmi doprial Boh svojmu vyvolenému národu. Často sa však stávalo, že už ďalšia generácia o tom nevedela a „spokojne“ uctievala božstvá iných národov. Keď prišli na nich opäť zlé časy, spomenuli si na svojho Boha a volali k Nemu. Boh im vždy dal človeka, ktorý s Jeho pomocou opäť vybojoval pre nich víťazstvá. Pripomenieme si jedného z nich, Gideona, ktorý viedol Izraelcov do mnohých vyhratých bojov. Čo sa však stalo po jeho smrti? „Keď Gideon zomrel, Izraelci sa so smilnou nevernosťou oddali baalom a urobili si Baal-Beríta bohom. Izraelci nepamätali na Hospodina, svojho Boha, ktorý ich vyslobodil z rúk všetkých okolitých nepriateľov a neukázali vďačnosť ani voči domu Jerubbaala-Gideona za všetko dobré, čo preukázal Izraelu.“(Sud 8, 33-35) To, žiaľ, nie je všetko. Abímelech (syn Gideona) si najal zločincov, aby spolu s nimi zavraždil 70 Gideonových synov, svojich bratov. Zachránil sa iba Jótám, lebo sa mu podarilo ukryť. A nenašiel sa nik z Izraelcov, kto by tento hrozný čin potrestal, ani z vďačnosti voči Gideonovi, ktorý tak veľa urobil pre záchranu Izraela.

Vďačnosť, či už ako emóciu, schopnosť, životný štýl, vlastnosť, skúmali učenci už oddávna. Zaoberal sa ňou už Aristoteles a jeho súčasníci a skúmajú ju aj dnešní vedci. Previedli množstvo výskumov a získali pozoruhodné výsledky. V tomto článku sa zameriame hlavne na to, čím vďačnosť obohatí ľudský život vo vzťahu k Bohu a k človeku.

„Za všetko ďakujte, lebo taká je vôľa Božia pri vás v Kristovi Ježišovi.“ (1Tes 5,18) Božie slovo nám hovorí, že máme za všetko ďakovať. Na inom mieste nás zasa upozorňuje, že ľudia budú v posledných časoch (okrem iného) nevďační. „Ľudia budú totiž sebeckí, milovníci peňazí, chvastaví, spupní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní.“ (2Tim 1,2) No netýka sa to zrejme len posledných časov. Napríklad v evanjeliu podľa Lukáša (17,11-19) sa dozvedáme o tom, ako Ježiš uzdravil desať malomocných, ale iba jeden z nich za to oslavoval Boha a ďakoval Ježišovi. Aj sám Ježiš sa tomu divil a spýtal sa, kde sú ostatní deviati. Je vôbec možné nepoďakovať, ak je niekto uzdravený z takej vážnej choroby ako je malomocenstvo?

Náš Boh je hodný všetkej slávy, všetkej chvály, všetkej vďaky. Chváľme ho všetkým, čo je pre nás dostupné, hlavne svojím  životom.

Vďačnosť je väčšinou vyjadrená slovom ďakujem. Poďakovanie však môže mať rôzne podoby. Pre niekoho to môže byť len zdvorilostná fráza, ktorá je vyslovená len formálne a skutočnú vďaku nevyjadruje. Niekedy môže byť „ďakujem“ myslené ironicky, z čoho môžeme pochopiť, že náš dar alebo čin nebol vhodný. Ak má byť poďakovanie aj vyjadrením vďačnosti, malo by byť sprevádzané pozitívnymi emóciami, ktoré vyjadrujú radosť, nadšenie a vrelý vzťah k darcovi. Neďakujeme len za materiálne veci, ale aj za skutky, ktoré pre nás niekto s dobrým úmyslom vykonal. Je to napríklad povzbudenie, pomoc, opora a iné. Tieto môžu pre nás znamenať viac ako materiálne dary, ktoré sa dajú jednoducho kúpiť a v dnešnom materiálnom svete rýchle strácajú na hodnote. Pre ľudí má často väčšiu hodnotu, ak im dáme kúsok seba – náš čas, námahu, naše schopnosti.

Zmyslom ľudského života je byť tu pre iných. Vieme, že je lepšie dávať ako brať. Vďaka tomuto dostávame niektoré veci v živote zadarmo. Aj keď nás samých to nič nestálo, musel za to zaplatiť niekto iný a možno ho to stálo veľa. My, ľudia, si niekedy nevieme vážiť, čo máme zadarmo. Dokonca sme schopní tým aj pohrdnúť alebo podozrievať darcu, že za to zrejme niečo očakáva. Ale práve to je najväčší prejav lásky, ak sa niekto za nás obetuje a nič za to nečaká. Odmenou mu je hlavne to, že to prijmeme a zmení to náš život k lepšiemu. Robíme nezištné veci pre svojich blížnych?

Vieme, že takýto nezištný dar sme dostali od nášho Boha, keď za nás obetoval svojho Syna, aby nás vykúpil z moci zla. Vďaka Ježišovej obeti na kríži v tomto svete môže vyhrávať dobro nad zlom. Platí to pre život každého človeka, stačí tomu uveriť. Dostali sme to síce zadarmo, ale cena musela byť zaplatená. A nebola malá. Ako sme prijali tento dar ako ľudstvo? Nepohrdli sme ním? Sme za to vďační? Božie slovo hovorí o tých, čo túto obeť prijali, nasledovné: „Ale tým, čo ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v jeho meno.“ (Jn 1,12)

Náš Boh je hodný všetkej slávy, všetkej chvály, všetkej vďaky. Chváľme ho všetkým, čo je pre nás dostupné, hlavne svojím životom. Ďakujme mu pri každej príležitosti. Vyjadrime to v každodenných modlitbách. Chvála nie je len vyjadrením vďačnosti, ale aj cesta do Božej prítomnosti. Platí tu to isté ako pri vzťahoch s ľuďmi. Vďačnosť vyjadrená pozitívnymi emóciami je krok k dobrým vzťahom. Potrebujeme ich mať aj s ľuďmi, aj s naším Bohom. Neobstojí výhovorka, že každý nemusí byť emotívny a nevie vyjadriť emócie. Boli sme stvorení s emóciami, s kladnými aj zápornými. Ak ich nevieme vyjadriť alebo mať pod kontrolou, niekde sa stala chyba. Pravdepodobne za to môžu naše staré zranenia, ale môže to mať aj iný dôvod. Ak o to budeme stáť, aj toto môže Boh zmeniť. „Na neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo on sa stará o vás.“ (1Pt 5,7)

Ľudia vždy nevedia vyjadriť vďačnosť voči Bohu. Namiesto toho reptajú a sťažujú sa na to, čo všetko im Boh nedal. Dávajú mu za vinu aj zlé veci, ktoré sa im stali. Neuvedomujú si však, že mu možno svoje starosti a trápenia nedali a nepoprosili ho, aby im pomohol. Sú aj takí, čo sa modlia a veria Bohu, ale keď sa veci hneď nedejú, vzdajú to. Pomyslia si, že ich Boh nevypočul, lebo nie sú tí praví. Ale to nie je pravda, všetci sme tí praví. Len musíme byť trpezliví a vytrvať v modlitebnom úsilí. „Lebo u Boha niet prijímania osôb.“ (Rim 2,11)

Prečo niektorí ľudia nevedia byť vďační? Jeden z dôvodov je pýcha človeka. „Každé pyšné srdce je ohavnosťou Hospodinu; ruku na to, že nezostane bez trestu!“ (Pr 16,5) Pýcha bráni človeku uznať, že ten druhý si zaslúži naše uznanie, úctu, vďačnosť. Pyšný človek nerád uznáva, že aj niekto iný môže byť ocenený za svoje schopnosti alebo konanie. Pýcha spojená s narcizmom je ešte škodlivejšia. Narcista nadmerne dbá o svoju osobu, obdivuje a kladne hodnotí iba seba, očakáva obdiv aj od iných, chce byť uprednostňovaný. Myslí si, že by mu mal patriť svet, takže nevidí dôvod byť za niečo vďačný. Takíto ľudia nechápu, že vyjadrenie vďaky nie je na naše poníženie, ale na naše vyvýšenie. „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Luk 14,11) Pyšný človek, hoci sa nám zdá, že je „hore“, v skutočnosti je „dole“. „Pýcha znižuje človeka, ale pokorný duchom dosahuje česť.“ (Pr 29,23)

S vďačnosťou je úzko spojený aj náš postoj vyjadriť inému, že je hodný uznania, obdivu, vyvýšenia.

Žiaľ, ľudia majú sklon vyvyšovať sa už pri malých úspechoch. Môže to byť aj jeden z dôvodov, prečo potom už väčšie úspechy nedosiahnu. Niečo podobné sa môže stať, aj keď sa za niečo modlíme. Začnú sa diať veci, za ktoré sme prosili, a my si myslíme, že sme už vyhrali a že Boh to dokončí za nás. Neďakujeme Bohu a nemodlíme sa ďalej, aby sme dosiahli úplné víťazstvo. Treba si uvedomiť, že nie je samozrejmosťou, čo pre nás Boh robí. Vyvyšujme ho a ďakujme mu za to. Nič viac mu za to nemôžeme dať. On má všetko.

S vďačnosťou je úzko spojený aj náš postoj vyjadriť inému, že je hodný uznania, obdivu, vyvýšenia. Toto by sme mali robiť aj v prípade, ak dotyčný urobil niečo, čo sa nás osobne netýka, ale vieme, že to bolo správne a prinieslo to osoh niekomu inému alebo to malo spoločenský význam. Mali by sme oceniť hlavne taký skutok, ktorý je nezištný a neziskový, urobený pre blaho iných. Možno to často nevidíme, že ľudia robia veci len tak z presvedčenia, o to viac to treba oceniť. Čím viac dobra vyprodukujeme pre tento svet, tým menšiu šancu má zlo. Vďačnosť hrá tiež svoju úlohu v boji dobra a zla. Vyjadrením vďačnosti a uznania môžeme ľuďom zvýšiť sebavedomie, čo je tiež veľmi potrebné v boji proti zlu. A nebuďme vďační iba za veľké veci, oceňme každú maličkosť, ktorá bola daná s dobrým úmyslom. Pretože kto si neváži malé veci, nie je hodný ani väčších. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom; a kto je nespravodlivý v najmenšom, je nespravodlivý aj vo veľkom.“ (Lk 16,10)

Niekedy neprajnosťou a ponižovaním iných chceme vyvolať dojem, že my sme tí lepší. Človek má občas sklony sám seba vyvyšovať aj takým spôsobom, že znižuje kladné stránky u druhých. Buďme voči sebe pravdiví. Ak je niekto v niečom lepší ako my, priznajme to, tešme sa z toho a vyjadrime to úprimným ocenením. Určite tým dotyčnému spôsobíme radosť. A naopak, ak vidíme na ľuďoch, že majú s niečím problém, ktorý my nemáme, nie je to dôvod k tomu, aby sme sa nad neho vyvyšovali a namýšľali si, akí sme experti alebo hrdinovia. Je to dôvod na to, aby sme ho potiahli k nám hore. „My silní povinní sme teda znášať slabosti nevládnych a nie v sebe mať záľubu.“ (Rim 15,1)

Vďačnosť neprináša požehnanie iba tomu, kto ju prijíma, ale aj tomu, kto ju dáva. Pre lepšie pochopenie a potvrdenie uvedenej myšlienky si na záver uvedieme, k čomu dospeli vedci, ktorí skúmali vplyv vďačnosti na život človeka.

Vďační ľudia majú vyššiu úroveň pozitívnych emócií, čo im prináša väčšiu mieru spokojnosti so životom. Skutočnosť, že je u nich menej záporných citov, je významná pre odbúranie depresie a úzkosti. Vďačnejší ľudia sú tiež empatickejší, vedia odpúšťať a pomáhajú si navzájom. Ich sebahodnotenie je lepšie ako u menej vďačných ľudí. Vedia sa podeliť, nezávidia si. Nepovažujú materiálne hodnoty za nutnosť pre šťastie. Majú tiež pozitívny postoj k náboženskému životu. Sú väčší optimisti. U vďačnejších ľudí bola dokonca zistená vyššia kvalita spánku a lepšia starostlivosť o svoje zdravie.

Naproti tomu menej vďační alebo nevďační jednotlivci sú ovládaní závisťou a nie sú vďační ani tomu, kto pre nich vykonal niečo dobré. Majú zlosť na tých, ktorí majú viac ako oni, túžia po moci a po majetku. Kupujú, čo im netreba, ale druhým nechcú ani požičať. Hodnotia ľudí podľa toho, čo vlastnia, nevážia si skutočné hodnoty. Nie sú ochotní zúčastniť sa dobrovoľných prác, ani prispieť niekomu financiami. U menej vďačných ľudí prevažujú negatívne emócie, čo vplýva na ich duševnú pohodu, celkové zdravie a odolnosť voči stresovým situáciám.

Keď si porovnáme tieto dve uvedené charakteristiky vďačných a nevďačných ľudí, uvedomíme si, že vďačnosti právom máme byť za čo vďační. Prináša požehnanie obom stranám, darcovi aj obdarovanému.

Často si spomínam na príbeh, ktorý rozprával doktor Škarda na kázni v Martine dňa 17.3.2013. Spomínal jednu starú pani, ktorá bola uzdravená z vážnej choroby. Tá pani bola za to Bohu taká vďačná, že ju následne uzdravil aj z ďalších chorôb. Takto vie Boh oceniť našu vďačnosť. Nikdy s ňou nemeškajme.

 

Použitý zdroj: Jaro KŘIVOHLAVÝ - Psychologie vděčnosti a nevděčnosti (kudy vede cesta k přátelství.)



Súvisiace články

Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučovanie
Čo s krízou?|Logos 11 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Bojovali za slovo|Logos 2 / 2012 | Árpád Kulcsár|Z histórie
„Čo zatrasie zemou?“|Logos 12 / 2019 | Alžbeta Palkoci|Zo života cirkvi
Pochod za Ježiša|Logos 7 / 2014 | Jaroslav Prašil |Zo sveta